Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Agatha Christie

Odporúčaná cena:

49,90 €

Výroba: 16.10. 2018

Počet strán: 832

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 06, sep 2018 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Hercule Poirot: Poviedky

Agatha Christie

Hercule Poirot: Poviedky

Súborné vydanie poviedok s Herculom Poirotom, najobľúbenejším fiktívnym detektívom všetkých čias, ktorý v r. 2016 oslávil sto rokov od chvíle, keď vznikol v mysli legendárnej spisovateľky Agathy Christie.
Luxusne upravená, bohato ilustrovaná kniha s kazetou obsahuje vyše päťdesiat kratších prípadov slávneho belgického detektíva vrátane poviedky, ktorú v Spojenom kráľovstve publikovali až sedemdesiat rokov po jej vzniku: Poirot a záhada na regate. Ako bonus boli do zbierky zaradené aj pôvodné verzie dvoch príbehov Agathy Christie: Únos Kerbera zo zbierky Herkulovské úlohy pre Hercula Poirota a Nehoda s loptičkou, ktorú neskôr autorka spracovala do detektívky Nemý svedok.
Slovenské vydanie poviedok s Herculom Poirotom je unikátne aj z prekladateľského hľadiska, keďže preklad je dielom jediného človeka – renomovanej prekladateľky Alexandry Ruppeldtovej.
Okrem poviedok zo súboru Herkulovské úlohy pre Hercula Poirota (prvý raz vyšli v slovenskom preklade v r. 1966) a poviedky Druhý gong, ktorá vyšla v zbierke poviedok s názvom Svedok obžaloby (Slovenský spisovateľ 2017), všetky ostatné poviedky v tomto zväzku vychádzajú v slovenčine prvý raz.
A napokon ešte jeden špeciálny bonus: originálny doslov ku knihe napísala známa slovenská humoristka a moderátorka Elena Vacvalová.

📖 Ukážka

Úryvok

VRAŽDA
NA MAŠKARNOM PLESE
I.
Číra náhoda priviedla kedysi môjho priateľa Hercula Poirota, bývalého šéfa
belgickej polície, k prípadu na zámku Styles. Podľahol sláve, ktorú zožal,
a rozhodol sa ďalej venovať výlučne detektívnej práci. Keď ma po zranení
v bitke pri Somme prepustili z armády, vrátil som sa do Londýna a nasťahoval
som sa k nemu. Keďže väčšinu jeho počinov mám, ako sa vraví, z prvej
ruky, dostal som ponuku zaznamenať aspoň tie najzaujímavejšie. Prijal som
ju. Začínam udalosťou, ktorá svojho času rozvírila hladinu a vzbudila obrovský
záujem verejnosti – vraždou na trafalgarskom plese.
Možno neodzrkadľuje Poirotove pozoruhodné metódy tak výstižne ako
niektoré z jeho menej známych úspechov, ale príchuť senzácie, účasť popredných
osobností a pozornosť, ktorú záhade venovala tlač, z nej spravili
cause célèbre a vidí sa mi spravodlivé vyzdvihnúť Poirotovu zásluhu na jej
vyriešení.
Jedného slnečného jarného rána sme sedeli v obývačke. Územčistý priateľ,
svieži a upravený ako vždy, nakláňal vajcovitú hlavu nabok a zľahka si
natieral fúzy novou pomádou. Áno, treba pripustiť, že bol trocha samoľúby.
Našťastie jeho márnivosť bola neškodná a išla vedno so zmyslom pre poriadok
a systém. Na chvíľu som sa zamyslel a rozčítaný Daily Newsmonger
mi vypadol z ruky. Z hlbokého zadumania ma vytrhol až detektívov hlas.
„Nad čím tak usilovne hútate, mon ami?“
„Nad čudesnou udalosťou, ktorá sa prihodila na trafalgarskom plese,“
odvetil som. „Sú toho plné noviny.“ Poklopkal som prstom na stránku.
„Aha.“
„Čím viac o tom čítam, tým väčší zmätok mám v hlave.“ Pomaly som
sa dostával do varu. „Kto zabil lorda Cronshawa? Tej istej noci zomrela aj
Coco Courtenayová, je to len číra náhoda? Bola to nehoda, alebo sa predávkovala
kokaínom úmyselne?“ Urobil som dramatickú pauzu. „Kladiem si
ťažké otázky,“ predniesol som potom pateticky.
Nasrdilo ma, že sa hneď nechytil na udičku a ďalej sa díval do zrkadla.
„Táto nová pomáda robí s fúzmi hotové divy,“ pochvaľoval si. „Aha –
a máte na ne aj odpovede?“
Kým som stihol zareagovať, otvorili sa dvere a domáca ohlásila inšpektora
Jappa zo Scotland Yardu. Bol to náš starý známy a srdečne sme ho
privítali.
„Á, Japp, mon ami!“ zvolal Poirot. „Čo vás k nám privádza?“
„Nuž, monsieur,“ začal inšpektor, kývol mi na pozdrav a sadol si, „riešim
čosi, čo by vás mohlo zaujímať. Prišiel som sa spýtať, či by ste nemali chuť
spolupracovať.“
Poirot dosť uznával Jappove schopnosti, hoci na jeho vkus nepostupoval
vždy systematicky. Ja som ho mal za človeka, ktorý vie šikovne žiadať služby
od iných, no pritom sa tvári, akoby im on robil láskavosť.
„Ide o udalosť na trafalgarskom plese,“ povedal významne. „Len nehovorte,
že vás nezaujala.“
Poirot sa na mňa usmial.
„V každom prípade upútala môjho priateľa Hastingsa. Pred chvíľou načal
túto tému, n´est-ce pas, mon ami?“
„Môžete sa pridať aj vy,“ blahosklonne ma vyzval Japp. „Nie každému
sa dostane cti nahliadnuť do tajov takéhoto prípadu. Ale k veci. Predpokladám,
že základné fakty sú vám známe, pán Poirot.“
„Len z novín – a fantázia žurnalistov často všeličo skresľuje. Buďte taký
láskavý, povedzte mi, čo sa presne stalo.“
Japp si pohodlne preložil nohu cez nohu a spustil.
„Každé malé dieťa vie, že minulý utorok sa konal veľkolepý bál na oslavu
víťazstva pri Trafalgare. Dnes už označujú za ples kadejakú dedinskú
tancovačku, ale toto bola skutočne pompézna udalosť. Konala sa v sále Colossus
a zišiel sa tam celý Londýn vrátane lorda Cronshawa a jeho suity.“
„Jeho dossier?“ prerušil ho Poirot. „Čo je zač ten lord Cronshaw?“
„Piaty vikomt, dvadsaťpäť rokov, bohatý, slobodný, rád sa pohyboval
v divadelnom svete. Pošuškávalo sa, že má pomer so slečnou Courtenayovou
z divadla Albany. Priatelia ju volali Coco a podľa všetkého to bola
očarujúca mladá dáma.“
„Výborne. Pokračujte!“
„Do spoločnosti lorda Cronshawa patrili šiesti ľudia: on, jeho strýko
Eustace Beltane, pani Mallabyová, atraktívna vdova, Američanka, mladý
herec Chris Davidson, jeho žena a v neposlednom rade slečna Coco Courtenayová.
Ako viete, bol to maškarný bál a Cronshaw s priateľmi údajne
predstavovali hrdinov z nejakej starej talianskej komédie.“
„Commedia dell´arte,“ zamumlal Poirot. „Poznám.“
„Kostýmy im ušili podľa súpravy porcelánových figúrok zo zbierky Eustacea
Beltana. Lord Cronshaw bol Harlekýn, Beltane bol Punchinello, pani
Mallabyová Pulcinella, Davidsonovci predstavovali Pierota a Pieretu a slečna
Courtenayová, samozrejme, Kolombínu. Hneď od začiatku sa ukazovalo,
že čosi nie je v poriadku. Cronshaw bol mrzutý a správal sa čudne. Už
keď sa spoločnosť stretla pri večeri v súkromnom salóniku, ktorý rezervoval
hostiteľ, všetci si všimli, že lord a slečna Courtenayová sa nerozprávajú.
Ona mala uplakané oči a vyzerala ako na pokraji nervového zrútenia. Večera
prebehla v tiesnivej atmosfére, a keď odchádzali, obrátila sa na Chrisa
Davidsona s požiadavkou, aby ju odprevadil domov, lebo údajne nemá náladu
na ples. Mladý herec zaváhal. Chcel sa poradiť s lordom Cronshawom,
a tak ho zatiahol späť do separé.
Zmierovacie úsilie však vyšlo nazmar. Zavolal teda taxík a odviezol
vzlykajúcu Coco domov. Aj keď bola zjavne roztrpčená, nezdôverila sa mu,
prečo sa s Cronshawom pohádali, len stále dookola opakovala, že ,somár
Cronch oľutuje´. Možno sa preto nazdávať, že jej smrť nebola nešťastná
náhoda? Dosť chabé východisko, ako isto uznáte. Kým sa ju Davidsonovi
podarilo ako-tak utíšiť, bolo už neskoro vrátiť sa na ples, preto sa pobral
rovno domov do Chelsea. Čoskoro dorazila aj manželka a opísala mu, aká
tragédia sa stala po jeho odchode.
Lord Cronshaw sa údajne správal čoraz nevyspytateľnejšie. Vyhýbal sa
spoločnosti a priatelia ho celý večer takmer nevideli. Asi o pol druhej nadránom,
tesne pred slávnostným kotiliónom, keď sa mali všetci odmaskovať,
ho kapitán Digby, priateľ z armády, ktorý vedel, v akom je kostýme, videl
stáť v lóži a hľadieť dolu na parket.
,Hej, Cronch, poď dolu, nebuď odľud!´ volal ho. ,Čo trčíš tam hore? Poď
medzi nás, len teraz sa začína zábava!´
,Idem,´ odvetil Cronshaw. ,Stoj tam, lebo ťa v tej tlačenici nenájdem!´
Zvrtol sa a vyšiel z lóže. Kapitán Digby čakal – bola s ním aj pani Davidsonová.
Čas plynul, ale lorda Cronshawa nikde. Digbymu napokon došla
trpezlivosť.
,Čo si myslí, že tu budeme trčať do rána?´ rozčertil sa.
Vtedy sa k nim pridala pani Mallabyová. Vysvetlili jej, o čo ide.
,No teda!´ zvolala temperamentná mladá vdova. ,Dnes je nevrlý ako jazvec.
Poďme ho pohľadať, vyženieme ho z brloha.´
Začalo sa pátranie – neúspešné. Napokon pani Mallabyovej napadlo,
že by mohol byť v miestnosti, kde pred hodinou večerali. Pobrali sa tam –
a naskytol sa im hrôzostrašný pohľad. Áno, Harlekýn tam bol, no ležal na
zemi a do srdca mal vrazený jedálenský nôž!“
Japp sa odmlčal. Poirot prikývol a vyjadril sa s pôžitkom odborníka.
„Une belle affaire! A po páchateľovi ani stopy, však?“
„Zvyšok už poznáte,“ pokračoval inšpektor. „Nešťastie však nikdy nechodí
samo. Na druhý deň sa vo všetkých novinách objavili titulky a krátke
správy o tom, že populárnu herečku slečnu Courtenayovú našli doma v posteli
mŕtvu. Predávkovala sa kokaínom. Bola to nehoda – alebo samovražda?
Slúžka, ktorú predvolali na výsluch, dosvedčila, že pani pravidelne užívala
drogy, oficiálna verzia teda znela – nešťastná náhoda. Nemôžeme však
celkom zamietnuť ani samovraždu. Jej smrť je poľutovaniahodná aj preto,
lebo už sa nedozvieme, čo bolo príčinou roztržky s lordom Cronshawom.
Mimochodom, u mŕtveho sa našla emailová škatuľka s nápisom Coco, vysádzaným
diamantmi. Bola dopoly plná kokaínu. Slúžka potvrdila, že patrila
panej. Údajne ju stále nosila pri sebe, aby mala drogu vždy poruke. Stala sa
jej otrokom.“
„Aj lord Cronshaw holdoval narkotikám?“
„Kdeže! Prechováva k nim zásadný odpor.“
Poirot zamyslene prikývol.
„No zrejme vedel, že slečna Courtenayová berie kokaín, keď sa uňho
našla škatuľka.“
„Nuž…“ rozhodil rukami Japp.
Usmial som sa.
„Asi toľko k prípadu,“ uzavrel inšpektor. „Smiem vás požiadať o názor?“
„Nenašli ste nijakú stopu, ktorú ste zatiaľ nezverejnili?“
„Ale áno – aha.“ Japp vytiahol z vrecka malý predmet a podal ho Poirotovi.
Bol to neveľký brmbolec zo smaragdovozeleného hodvábu. Trčalo
z neho pár rozstrapkaných vlákien, akoby ho niekto prudko odtrhol.
„Mŕtvy ho pevne zvieral v dlani,“ vysvetľoval inšpektor.
Poirot mu ho bez slova vrátil. „Mal lord Cronshaw nepriateľov?“ spýtal sa.
„Zatiaľ o nijakých nevieme. Zdá sa, že všetci ho mali radi.“
„Kto bude ťažiť z jeho smrti?“
„Titul aj majetky zdedí strýko Eustace Beltane. Svedčí proti nemu niekoľko podozrivých okolností. Zopár ľudí vypovedalo, že zo salónika počuli prudkú hádku, jedným z jej účastníkov bol vraj práve on. Vražedná zbraň –
nôž z jedálenského stola – nasvedčuje skutku spáchanému v návale zlosti.“
„Ako to vysvetľuje pán Beltane?“
„Jeden z čašníkov bol údajne opitý a on mu dohováral. A malo to byť už o jednej, nie o pol druhej. Ako vidíte, vďaka kapitánovi Digbymu sme získali pomerne presný časový údaj. Medzi jeho rozhovorom s Cronshawom
a nájdením tela ubehlo asi desať minút.“
„Predpokladám, že pán Beltane mal hrb a kruhový golier ako Punchinello.“
„Detaily kostýmov nepoznám.“ Japp prekvapene pozrel na Poirota. „Nechápem,
ako súvisia s prípadom.“
„Nie?“ začudoval sa Poirot a pousmial sa. Zbadal som v jeho očiach dobre známe zelené záblesky. „Ak sa nemýlim, v salóniku bol záves,“ pokračoval.
„Ale…“
„A za ním dosť miesta, aby sa tam ukryl človek?“
„Áno, dokonca malý výklenok. Odkiaľ to viete, veď ste tam neboli…
Alebo áno?“
„Nie, mon ami, záves som si domyslel. Bez neho by sa dráma nemohla odohrať. Povedzte mi, privolali lekára?“
„Samozrejme, okamžite. No už sa nedalo nič robiť. Smrť musela nastať
ihneď.“
Poirot trochu netrpezlivo kývol hlavou.
„Aha, aha, chápem. A vypočuli toho doktora?“
„Pravdaže.“
„Nezmienil sa o nejakom nezvyčajnom príznaku? Nevyskytlo sa náhodou
niečo nezvyčajné?“
Japp nechápavo zízal na drobného mužíčka.
„Ale áno, monsieur. Neviem, kam mierite, ale spomenul napnuté a stuhnuté končatiny, čo si celkom nevedel vysvetliť.“
„Aha,“ zopakoval Poirot. „Mon Dieu, to predsa núti k zamysleniu, nie?“
No Jappom to nepohlo.
„Máte na mysli jed, však? Ale kto by najprv obeť otrávil a potom jej do
srdca vrazil nôž?“
„To by bolo vskutku smiešne,“ pripustil Poirot vecne.
„Chcete sa ísť pozrieť na miesto činu, monsieur? Navštíviť miestnosť, kde
našli telo?“
Detektív len mávol rukou.
„Netreba. Povedali ste mi to najhlavnejšie – názor lorda Cronshawa na
užívanie drog.“
„Nepotrebujete teda nič vidieť?“
„Iba jedno.“
„Čo?“
„Porcelánové figúrky, podľa ktorých šili kostýmy.“
„Žartujete?“ vyvalil oči Japp.
„Viete to zariadiť?“
„Ak chcete, môžeme ísť okamžite na Berkeley Square. Pán Beltane – lepšie
povedané, jeho lordstvo, ako by som ho mal odteraz titulovať – určite
nebude namietať.“

II.
Vzápätí sme nasadli do taxíka. Nový lord Cronshaw nebol doma, ale na
Jappovu žiadosť nás uviedli do salónika, kde mal uložené klenoty svojej
zbierky. Inšpektor sa trochu bezradne obzeral.
„Netuším, ako chcete nájsť, čo hľadáte.“
No Poirot si už medzitým pritiahol stoličku ku kozubu a vyskočil na
ňu šikovne ako vrabec. Nad zrkadlom, na vyhradenej polici, stálo šesť
figúrok.
Detektív si ich po jednej dôkladne prezeral, sem-tam utrúsil poznámku.
„Les voilà! Stará talianska komédia. Tri dvojice. Harlekýn a Kolombína,
Pierot a Piereta – nádherní v bielo-zelenom – Punchinello a Pulcinella vo
fialovej a žltej. Punchinellov kostým je zvlášť dômyselný – záhyby a volány,
hrb, vysoký klobúk. Áno, hneď som si myslel, veľmi prepracovaný.“
Opatrne vrátil figúrky na miesto a zoskočil.
Japp sa tváril nespokojne, no keďže Poirot očividne nemienil nič vysvetľovať,
inšpektor nasadil čo najprívetivejšiu tvár, akej bol za daných okolností
schopný. Keď sme boli na odchode, vrátil sa pán domu a Japp nás
predstavil.
Šiesty vikomt Cronshaw mal asi päťdesiat rokov, zdvorilé vystupovanie
a súmernú tvár, trochu poznačenú zhýralým životom. Typický starnúci seladón,
svetácky pozér. Na prvý pohľad mi bol nesympatický. Zdvorilo nás
pozdravil, vyhlásil, že o Poirotových schopnostiach počul len samé chvály,
a ubezpečil nás, že nám je bezvýhradne k dispozícii.
„Viem, že polícia robí, čo môže,“ povedal Poirot.
„Napriek všetkému sa obávam, že prípad nikto nikdy neobjasní. Je to
záhada.“
Poirot zdvihol obočie. „Mal váš synovec nepriateľov?“
„Pokiaľ viem, tak nie.“ Odmlčal sa. „Máte ešte nejaké otázky?“ dodal po
chvíli.
„Iba jednu.“ Poirotov hlas znel vážne. „Boli kostýmy ušité presne podľa
vašich figúrok?“
„Do najmenších detailov.“
„Ďakujem, vaše lordstvo. Len to som potreboval. Želám vám príjemný
deň.“
„A čo teraz?“ spýtal sa Japp, keď sme vyšli na ulicu. „Musím podať hlásenie.“
„Bien, nebudeme vás zdržiavať. Potrebujem si vyjasniť ešte jednu drobnosť
a potom…“
„Potom čo?“
„Záležitosť uzavriem.“
„Prosím? To hádam nemyslíte vážne? Už viete, kto zabil lorda Cronshawa?“
„Parfaitement.“
„Kto to bol? Eustace Beltane?“
„Ach, mon ami, poznáte predsa moje slabôstky. Vždy držím nitky v rukách
až do poslednej chvíle. Ale nebojte sa, keď príde čas, všetko vysvetlím.
A prenechám vám zásluhy, nepotrebujem žať slávu – s podmienkou, že mi
dovolíte, aby som k rozuzleniu dospel po svojom.“
„V poriadku,“ súhlasil Japp. „Teda, ak k nejakému rozuzleniu vôbec dôjde.
Ste naozaj nenapraviteľný tajnostkár.“ Poirot sa usmial.
Japp sa s nimi rozlúčil a odpojil sa. Poirot zastavil okoloidúci taxík.
„Kam ideme teraz?“ horel som od zvedavosti.
„Do Chelsea, navštíviť Davidsonovcov.“
Zadal šoférovi adresu.
„Čo si myslíte o novom lordovi Cronshawovi?“ spýtal som sa.
„A vy, drahý priateľ?“
„Nevzbudzuje vo mne dôveru.“
„Pôsobí na vás ako zlý strýko z rozprávok?“
„Na vás nie?“
„Správal sa k nám nesmierne prívetivo,“ odpovedal Poirot vyhýbavo.
„Lebo má dôvod!“
Detektív sa na mňa pozrel, pokrútil hlavou a zamrmlal čosi, čo znelo ako:
„Kde je tu systémové myslenie?“

III.
Davidsonovci bývali na treťom poschodí luxusného činžiaka. Davidson nebol
doma, len jeho žena. Uviedli nás do dlhej nízkej miestnosti s krikľavými
orientálnymi drapériami. Bolo tam dusno, vzduch ťažký, presýtený arómou
vonných tyčiniek. Pani Davidsonová prišla takmer okamžite. Drobná,
krehká osôbka by pôsobila takmer dojemne a bezbranne, nebyť vypočítavého
lišiackeho lesku v nezábudkových očiach.
Poirot vysvetlil našu účasť na prípade a ona smutne pokrútila hlavou.
„Chudák Cronch – a úbohá Coco! Obaja sme ju mali nesmierne radi, jej
smrť je pre nás strašný úder. Čo sa ma chcete spýtať? Naozaj sa musím vracať
k tomu hroznému večeru?“
„Och, madam, verte mi, že by som vás neobťažoval len tak pre nič za nič.
Inšpektor Japp mi povedal všetko potrebné. Potrebujem vidieť iba kostým,
ktorý ste mali na sebe.“
Zatvárila sa prekvapene a Poirot plynule pokračoval. „Viete, pracujem
metódou, ktorú sme používali, keď som bol ešte v činnej službe. U nás každý
zločin rekonštruujeme. Rád by som k tomu pristúpil aj teraz a kostýmy
hrajú dôležitú rolu.“
Pani Davidsonová sa naďalej tvárila pochybovačne.
„Pravdaže, počula som o rekonštrukciách zločinov,“ povedala, „len som
nevedela, že záleží na takých detailoch. Ale dobre, počkajte chvíľku.“
Odišla a takmer vzápätí sa vrátila s náručím plným ľahučkého bielo-zeleného
saténu. Poirot si kostým dôkladne poprezeral a s poklonou jej ho
vrátil.
„Merci, madame. Bohužiaľ, podarilo sa vám stratiť jednu zelenú kystku,
aha, tu z pleca.“
„Áno, odtrhla sa mi na plese. Zdvihla som ju a dala som ju lordovi Cronshawovi
do úschovy.“
„Stalo sa to po večeri?“
„Áno.“
„Zrejme krátko pred tragédiou.“
V belasých očiach pani Davidsonovej sa zjavil mierny úľak. „Nie, nie,
dávno predtým. Hneď po večeri.“
„Ďakujem, už vás nebudem dlhšie zdržiavať. Bonjour, madame.“
„Výborne,“ ozval som sa, keď sme vyšli z budovy, „záhada zeleného
brmbolca je vyriešená.“
„No neviem.“
„Ako to myslíte?“
„Všimli ste si, že som kostým podrobne prezrel, však?“
„Áno.“
„Eh bien, ten chýbajúci brmbolec nebol odtrhnutý, ako tvrdila. Veru nie,
niekto ho odstrihol. Všetky vlákna boli rovnako dlhé.“
„Prepánajána!“ zvolal som. „Je to čoraz zamotanejšie.“
„Naopak,“ namietol Poirot tichým hlasom, „prípad sa krásne rozpletá.“
„Raz vás zabijem!“ vyhŕkol som nazlostene. „Porazí ma z toho vášho
odporného zlozvyku tváriť sa, že vec je jasná ako facka.“
„Ale keď napokon všetko vysvetlím, vždy uznáte, že to bolo jednoduché.“
„Veď práve! Štve ma, že som na to mohol prísť aj sám.“
„Aj teraz by ste mohli, Hastings, pokojne. Stačí si usporiadať myšlienky.
Ale chce to systém…“
„Dobre, dobre,“ prerušil som ho – vedel som, aká tiráda vždy nasleduje
na jeho obľúbenú tému. „Radšej mi povedzte, čo bude ďalej. Naozaj chystáte
rekonštrukciu zločinu?“
„Ale nie. Dráma sa skončila, iba ju doplním menšou – maškarádou.“

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>