Autor:

Juliana Grayová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2014

Počet strán: 272

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 18, dec 2014 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Džentlmen o tom nikdy nehovorí (Romantický príbeh)

Juliana Grayová

Po románe Dáma nikdy neklame nás Juliana Grayová opäť zavedie do očarujúceho Toskánska, kam sa uchýlila trojica mladých dám – sesternice Lilibet, Alexandra a Abigail. Starobylý hrad, ktorý si tam prenajmú, sa však úplnou náhodou stane dočasným domovom aj troch anglických džentlmenov. Kedysi boli Lilibet Harewoodová a lord Roland Penhallow do seba bláznivo zaľúbení. Rozdelili ich však intrigy a Rolandova kariéra tajného agenta. Teraz je z Lilibet grófka Somertonová, ktorá spolu so synom uteká z Londýna pred tyranským manželom, a Roland sa kvôli svojej práci takisto musí skrývať v cudzine. Keď ich oboch osud zaveje na hrad v Toskánsku, vzplanie medzi nimi stará láska a vášeň s takou silou, akej sa dá len ťažko odolať…

Úryvok

„Philip! Tak tu si!“
Odkiaľsi spoza Rolanda sa ozval vyčerpaný ženský hlas. Niekde z toho zapáchajúceho zablateného dvora, ktorým práve prešiel. Áno, vyčerpaný hlas, nervózny a suchý, s jemným náznakom zachrípnutia, no zároveň neuveriteľne známy.
Penhallow načisto zmeravel. Isto sa mu to len zdalo. Veď čo by tu robila? Na dvore vidieckeho talianskeho hostinca, zastrčeného v odľahlých kopcoch, kilometre od pohodlia Florencie a nekonečne ďaleko od londýnskeho konzervatória, kde počul jej ľúbezný hlas naposledy.
Nie, určite to bol len výplod jeho fantázie.
„Philip, hádam len neobťažuješ tohto úbohého džentlmena,“ prehovorila žena zúfalo. Jej hlas sa rýchlo približoval.
Bože dobrý. Žeby ten prelud ešte vždy pokračoval?
„Odpusťte, pane. Chlapec je príšerne uťahaný a…“
Roland sa otočil.
„Och.“ Dáma zastala dva či tri kroky od neho. Tvár mala napoly skrytú za okrajom klobúka, no krivky jej pier a brady boli presne také, aké vídal vo svojich snoch. Okolo dlhého štíhleho krku mala omotaný šál. Vedel si predstaviť jej hladkú pokožku na hrudi a pleciach pod tmavým vlneným kabátom.
„Roland,“ zašepkala.
Určite sa mu to len sníva. Nemôže byť skutočná. Je to len výplod jeho unavenej mysle. Vypätie a stres si vyberajú svoju daň na jeho zdravom rozume. „Lady Somertonová,“ oslovil ju a mierne sa uklonil, takže voda z klobúka mu cícerkom stiekla na zem. Ak je to sen, mal by v ňom hrať svoju rolu. „Aké zvláštne prekvapenie. Práve som sa zoznamoval s vaším synom.“
Synom. To slovo zarezonovalo v jeho hlave.
„Lord Roland,“ sklonila hlavu a prekrížila si ruky v rukavičkách. „Vskutku ohromné prekvapenie. Nikdy by som… Och, Philip, prestaň!“
Penhallow sa otočil práve včas a uvidel, ako chlapcov jazyk mizne v jeho anjelských ústach.
„Veľmi sa ospravedlňujem.“ Načiahla sa a chytila Philipa za ruku. „Zvyčajne je to naozaj dobrý chlapec. To je tou dlhou cestou. A jeho vychovávateľka v Miláne ochorela a… och, Philip, buď dobrý a ospravedlň sa jeho lordstvu.“
„Povedala si mi, že ťa mám počkať tam, kde neprší,“ odvetil chlapec a naliehavo na ňu pozrel.
„Presne tak,“ prikývla a sklonila sa k nemu. „Ale nepovedala som ti, že máš medzi dverami oslovovať nič netušiacich džentlmenov. Ospravedlň sa, Philip, a nechaj jeho lordstvo prejsť. Je príšerne premočený.“
„Pardon,“ povedal Philip.
„Poriadne, Philip.“
Chlapča sa s povzdychom obrátilo k Rolandovi. „Je mi to nesmierne ľúto, vaše lordstvo. Už sa to nikdy nezopakuje.“
Penhallow sa s vážnou tvárou uklonil. „Akoby sa nič nestalo, mladý muž. Obaja sme sa dali trochu uniesť emóciami. Chyba bola aj na mojej strane.“
„Veľmi dobre, Philip, veľmi dobre,“ pochválila ho lady Somertonová. „A teraz dovoľ jeho lordstvu prejsť.“
Chlapec neochotne ustúpil.
„Vďaka, mladý muž,“ povedal ešte vždy vážny Roland a vyšiel po schodíkoch. Vo dverách sa otočil a sňal si klobúk. „Práve ste dorazili, madam? Domnievam sa totiž, že dnes večer už majú plno.“
„Áno, práve teraz,“ odvetila a pozrela naňho. Pohľad jej modrých očí ho priam omráčil. „Som si však istá, že nejakú izbu zoženieme. Lady Morleyová sa práve zhovára s hostinským a… nuž, veď ju poznáte.“
„Lady Morleyová? Bože dobrý!“ usmial sa. „Vydali ste sa spolu na výlet? Nevybrali ste si práve najlepší čas v roku.“
Úsmev mu neopätovala. Vystrela sa, stále držiac syna za ruku. „Dalo by sa to tak povedať. A vy, lord Roland? Ste vari na ceste do Florencie?“
„Nie, nie. Vlastne som z nej práve odišiel. Som tu so svojím bratom a… ešte s jedným priateľom. Chystáme…“ Chystáme sa stráviť rok v starom talianskom hrade, kde ako mnísi zasvätíme všetok svoj čas algebre, Platónovi a bohvie čomu všetkému ešte a budeme sa tam mať úžasne.
S očakávaním zdvihla obočie.
Penhallow sa spamätal. „Ale veď na tom nezáleží. Dúfam, že… Ak by ste niečo potrebovali…“
„Nie, nie.“ Sklopila zrak. „Všetko je v poriadku.“
„Idete dnu?“
„Nie, ja… na niekoho čakám.“
Zažmúril do tmy za ňou. „Nemôžete čakať vnútri? Je tu príšerne mokro.“
„Bude to len chvíľka.“ Hlas mala pokojný a rozhodný, presne ako si ho pamätal. V hlave mu vŕtala dráždivá myšlienka: ak sa on neubránil snom o nej, malo by sa predsa aj jej snívať o ňom. Snívalo sa jej niečo ešte vzrušujúcejšie? Niečo neuveriteľné? Predstavovala si azda, ako si strhne šaty a skočí mu do náručia, on ju oprie o stenu hostinca a vášnivo spolu splynú, zatiaľ čo jej bude dážď stekať po tele?
Áno, taký sen by veru stál za to.
„Dobre teda,“ povedal a mierne sa uklonil. „Predpokladám, že sa čoskoro opäť uvidíme.“
„Áno, zrejme áno,“ odvetila, akoby bola tá predstava asi taká lákavá ako návšteva zubára. Odvrátila sa od neho a preložila si chlapcovu ruku do druhej dlane.
Vtom z dvora niekto zakričal: „Lilibet, neuveríš, čo som našla v stajni!“ A nato malý Philip zapišťal: „Sesternica Abigail, poď sem, je tu jeden pán!“
Sen sa začal uberať veľmi neželaným smerom.
Roland svižne prešiel dverami do rušnej teplej spoločnej miestnosti a nechal lady Elizabeth Somertonovú a jej syna na verande.

„Bože môj, Penhallow, čakáme tu už celú večnosť,“ povedal mu unudene vojvoda z Wallingfordu a odložil pohár. Vtom zbadal, ako sa jeho brat tvári, a zdvihol obočie. „Čo sa deje? Vari si videl ducha?“
„Myslím, že áno,“ odvetil Roland, hodil klobúk na stôl a z pliec si so spŕškou kvapiek stiahol kabát. „Neuhádneš, aký prízrak som videl tam vonku. Práve tu, spomedzi všetkých prekliatych hostincov na celom svete. To je víno?“
„Miestna žbrnda,“ neodpustil si vojvoda a nalial mu z krčaha do prázdneho pohára. „Ja síce zo zásady netipujem, ale trúfam si povedať, že tvoj duch mal niečo spoločné s lady Alexandrou Morleyovou. Mám pravdu?“
Roland sa hodil na masívnu stoličku oproti nemu. „Ty si ju videl?“
„Počul som ju. Snažili sme sa ostať nepovšimnutí,“ povedal Wallingford a posunul pohár bratovi. „Napi sa, človeče. Ak Boh dá, o chvíľu by malo byť hotové aj jedlo.“
Phineas Burke sa naklonil zo svojho miesta vedľa vojvodu. „Poslednú štvrťhodinu sa háda s hostinským,“ dodal. „Robila príšerný hurhaj. Išli na poschodie obzrieť si izby.“
„Pamätajte na moje slová,“ vyhlásil Wallingford, „nakoniec im budeme musieť uvoľniť naše, a my pôjdeme spať do spoločnej miestnosti.“
„Určite nie.“ Roland si poriadne odpil. „Veď si vojvoda z Wallingfordu, dopekla. Načo by ti ten titul bol, keby si si ani nemohol nechať izbu v hostinci?“
„Pamätajte na moje slová,“ zopakoval Wallingford ponuro.
Burke poklopkal ukazovákom po vyšúchanom drevenom stole. „Po prvé, sú to ženy,“ povedal, „a po druhé, je to lady Morleyová. Tá stará fúria si vždy vydobyje svoje.“
„Stará sotva,“ namietol Penhallow vľúdne. „Dovolím si tvrdiť, že ešte nemá ani tridsať. Pozrimeže, už sa nesie naša večera?“
Mierila k nim dievčina s veľkým cínovým podnosom plným kuraciny a poctivého vidieckeho chleba, jednoduchá tkaná sukňa sa jej vlnila okolo nôh. Pekné dievča, prebleslo Rolandovi hlavou, keď si ju premeral hodnotiacim pohľadom. Všimla si to a podnos položila s nemotorným rachotom práve vo chvíli, keď sa zo schodiska ozval hlas lady Alexandry Morleyovej, ktorý prehlušil vravu ostatných hostí. „To v žiadnom prípade nie je prípustné, non possibile, počujete? Sme Angličanky, Inglese. Nemôžeme jednoducho… Bože! Vaša milosť!“
„Pamätajte na moje slová,“ znovu zamrmlal Wallingford, odhodil obrúsok na stôl a vstal. „Dobrý večer, lady Morleyová, rád vás vidím.“
Lady stála na schodoch vystretá, vyzerala priam až panovačne, s gaštanovou hrivou nezvyčajne učesanou do elegantného uzla na šiji. Pred niekoľkými rokmi to bola pekná mladá žena, potom sa vydala za markíza z Morley, a teraz je nej ešte krajšia žena s výraznými lícnymi kosťami a žiarivými hnedými očami. Jej ostré črty síce neboli práve podľa Rolandovho vkusu, ale páčila sa mu, asi ako keď sa niekomu páči klasická socha v upravenej záhrade. Teda bez toho, aby mal nutkanie zovrieť ju v náručí.
„Drahý Wallingford,“ povedala, schádzajúc dolu schodmi k nemu, pričom tón hlasu sa jej pomaly menil z rozkazovania na prehováranie. „Ste presne ten, koho som túžila stretnúť. Nedarí sa mi vysvetliť týmto Talianom, že anglické dámy, nech sú akokoľvek odolné a pokrokové, skrátka nemôžu späť v jednej miestnosti s neznámymi mužmi a navyše z cudzej krajiny. Iste so mnou súhlasíte, vaša milosť.“ Zastala priamo pred ním.
„Na hornom poschodí už nie sú žiadne voľné izby, madam?“
Pôvabne pokrčila plecami, pričom jej ramená v dokonale padnúcich čiernych šatách urobili dobre nacvičený jemný oblúk. „Jedna malá, veľmi malá izba. Sotva dosť veľká pre syna lady Somertonovej, nieto ešte pre nás tri.“ Vtom jej zrak padol na Penhallowa a až ju myklo. „Lord Roland!“ zvolala. „Netušila som, že ste tu aj vy! Už ste sa… moja sesternica… lady Somertonová… Božemôj!“
Roland sa vľúdne uklonil. Prečo nie? Pripadalo mu to správne. „Mal som tú česť stretnúť sa s ňou pred chvíľou vonku na… na verande. Pravdaže, aj s jej milým synčekom.“
Lady Morleyovej akoby niečo uviazlo v hrdle, akoby sa snažila potlačiť smiech. „Áno, je veľmi milý.“ Otvorila ústa, no hneď ich aj zavrela. Potom si odkašľala.
Penhallow ju sledoval a cítil, ako z neho pomaly opadá obrovské prekvapenie a namiesto toho si začína celú situáciu uvedomovať. Prítomnosť lady Morleyovej je taká prenikavá, že ju skrátka nemôžete popierať. A ak je lady Morleyová skutočná, potom…
V žalúdku pocítil čudné nervózne šteklenie.
Takže to bola pravda. Nesnívalo sa mu to. Lilibet je tu.
Prestaň, povedal svojmu žalúdku, no len sa to zhoršilo. Všetko mu pripadalo ešte skutočnejšie, najmä prítomnosť lady Somertonovej. Je tu, sotva desať metrov od neho. Zmocnila sa ho zlá predtucha, že bude konať impulzívne a neuvážene.
Lady Morleyová zalomila rukami a úpenlivo pozrela na vojvodu. „Pozrite, Wallingford, musím sa vám jednoducho vydať na milosť. Isto chápete našu malú dilemu. Vaše izby sú oveľa väčšie, honosnejšie, a navyše sú dve! Svedomie vám azda nedovolí…“ Odrazu sa jej hlas zmenil, bol akýsi vyšší. Obrátila sa na Rolanda. „Drahý Penhallow, pomyslite na úbohú Lilibet, ako spí na… na stoličke v miestnosti plnej cudzích ľudí.“
Burke, ktorý stál vedľa vojvodovho brata, sa tváril ako lev, ktorého práve vyrušili zo spánku. So zlovestným dunením si odkašľal a prehovoril: „Nenapadlo vám rezervovať si izby vopred, lady Morleyová?“
Rolanda až myklo. Ten prekliaty vedec Finn nemá ani poňatia, ako trpezlivo jednať s namyslenou mladou markízou. A nielen trpezlivo, ale aj čo najcitlivejšie a najohľaduplnejšie.
Pretože je tu aj Lilibet. Tu, priam na dosah.
Mačacie oči lady Morleyovej prebodli Burka tým známym morleyovským pohľadom. „Presne to som aj urobila, pán…“ Veľavravne zdvihla obočie. „Je mi to nesmierne ľúto, pane, ale zrejme som prepočula vaše meno.“
„Phineas Burke,“ odvetil a jemne naklonil hlavu.
„Burke,“ povedala a zrazu sa jej rozšírili oči. „Phineas Burke. Samozrejme. Z Kráľovskej spoločnosti. Áno, isteže. Pán Burke je veľmi známy. Videla som… minulý mesiac v novinách… vaše postrehy k elektrickým… ten nový druh…“ Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila, a potom sa prívetivo usmiala. „Ako som vravela, pravdaže sme si rezervovali izby. Ak mi pamäť slúži, pred niekoľkými dňami som posielala telegram. Zdržali sme sa však v Miláne. Chlapcova opatrovateľka ochorela a naša správa zrejme nedorazila k hostinskému načas,“ vysvetlila a prísne pozrela na majiteľa hostinca.
„Dosť bolo nezmyslov.“ Roland so zdesením počul vlastný hlas. A bolo to tu. Neuvážený čin, ktorý sa už nedal zastaviť, podobne ako jedna z oplzlých historiek pratety Julie pri obednom stole. „Nestrpeli by sme, keby sme vám a vašim priateľkám v tejto situácii spôsobili ťažkosti, lady Morleyová. Nemám pravdu, Wallingford?“
„Máš, dočerta,“ zahundral vojvoda a prekrížil si ruky.
„Burke?“
„Doparoma,“ zamrmlal si Phineas popod fúzy.
„Vidíte, lady Morleyová? Všetci vám ochotne pomôžeme. Nech sa Burke, ten otravný starý mizantrop, ubytuje v malej izbe na poschodí. My s bratom sa pokojne vyspíme aj tu dolu,“ ukázal rukou na miestnosť okolo. „Bude vám to vyhovovať?“
Lady Morleyová zopla ruky v elegantných rukavičkách. „Drahý Penhallow! Vedela som, že nám preukážete láskavosť. Veľmi pekne vám ďakujem. Neviete si predstaviť, aká som vám vďačná za vašu veľkodušnosť.“ Potom sa otočila k hostinskému. „Rozumeli ste? Comprendite? Môžete preniesť batožinu jeho milosti z horných izieb a vyniesť tam naše kufre. Á, sesternica Lilibet! Konečne si tu. Dozrela si na naše kufre?“
Roland si nedokázal pomôcť. Obrátil sa k dverám v zúfalej túžbe uvidieť ju. Teraz, keď sa konečne spamätal, ju tak veľmi túžil aspoň na chvíľočku zazrieť, bez dažďa a tmy a tých prekliatych klobúkov, čo im stáli v ceste. Chcel vedieť všetko. Zmenila sa? Nebola cynickejšia, unavená životom? Nepoznamenalo jej sviežu krásu manželstvo so známym nemravníkom grófom zo Somertonu?
Prial si azda, aby to tak bolo?
Kľačala pri dverách a rozopínala synovi kabát. Aké typické, že sa najprv postará o chlapca a až potom o seba. Obrátila hlavu a odpovedala sesternici. Jej hlas bol pokojný a vyrovnaný ako vždy, hoci teraz jemne zachrípnutý, ako si Roland všimol už vonku. „Áno, vyložili všetky.“ Vstala, podala chlapcovi kabát a začala si rozopínať svoj.
Penhallow zadržal dych. Jej prsty v rukavičkách skúsene našli gombíky a prekĺzli nimi cez dierky, jeden po druhom, a kúsok po kúsku odhaľovali tmavomodrý cestovný kostým s vysokým bielym golierom, čistý a bezchybný. Jej poprsie (akési plnšie – alebo sa mu to len zdalo?) sa nádherne črtalo pod dokonale ušitým kabátikom.
Ktosi ho prudko štuchol medzi rebrá. „Prestaň slintať, ty starý pes,“ zasyčal jeho brat.
Hostinský sa ponáhľal dolu schodmi, aby jej pomohol. Ešte stále tak pôsobí na ľudí, uvažoval Roland naštvane. „Vezmem vám kabát, milostivá pani,“ povedal podlízavo a preložil si premočený kabát cez ruku, akoby bol zo zlata. „Aj klobúk. Ach, mia donna, je úplne mokrý. Poďte sa vysušiť k ohňu, mia povera donna.“
„Ďakujem,“ odvetila. „Grazie.“ Jednou rukou si uhladila vlasy, druhou chytila Philipa a dala sa odviesť ku kozubu. Bledá pokožka jej zlatisto žiarila vo svetle ohňa, ktorý jej vrhal tiene pod lícne kosti. Vyzerá vyčerpane, pomyslel si a mimovoľne vykročil k nej, no hneď sa spamätal. Robiť si starosti o lady Somertonovú! Akoby si nevedela poradiť aj bez neho. Veď mu to už aj dokázala.
Roland sa rozhliadol vôkol seba a uvedomil si, že Wallingford aj Burke sa vrátili na svoje miesta a že on jediný tam stojí ako idiot a civie na Lilibetino pozadie v peknej sukni.

Druhá kapitola

Z kúska zloženého papiera sálala neuveriteľná energia cez Lilibetin najlepší tmavomodrý cestovný kostým až na jej pokožku.
Mala ho hneď zahodiť. Roland jej ho vtisol do ruky v tom zhone pri uvítaní pred večerou a tak ju tým zaskočil, že nebola schopná ani ho len hodiť do ohňa alebo urobiť čokoľvek iné, čo by od nej očakávala jej matka.
Teraz sa ho už, samozrejme, zbaviť nemohla, pretože Abigail a Philip ju pozorne sledovali.
Hlavne Philip. Jej syn, jej nevinný anjelik, jediná dobrá vec, ktorá vzišla zo šiestich rokov utrpenia.
Nechcel ísť spať. Na takmer šesťročného chlapca to nebolo nič mimoriadne, no Lilibet, ktorá by dala všetko za to, aby sa mohla konečne zvaliť do postele, jeho odmietanie priam urážalo. Takmer ho prosila: „Zlatko, už si unavený. Ľahni si a zavri očká.“
„Ale ja nie som unavený,“ bránil sa a prevrátil oči. „Nie som.“ Odkopol si prikrývku.
Znovu ho zakryla.
Philip sa opäť odkopal.
Cítila, ako jej stúpa tlak a lomcuje ňou taký silný hnev, že to vyžadovalo priam nadľudskú silu, aby sa znova upokojila. Hlavne pokojne, povedala si ako vždy. Dôstojne a s čistou mysľou. So zavretými očami narátala do desať a za každým číslom si dala pauzu.
Dobre. Otvorila oči.
Philip nebol v posteli.
Otočila sa a uvidela rozosmiatu Abigail, ako ho schytila do náručia tesne pred tým, než sa dostal ku dverám. „Ty nezbedník,“ povedala a zavŕtala sa mu nosom do brucha. „Ty jeden lapaj.“ Začala ho štekliť, až sa bezmocne chichotal od radosti.
„Abigail, zase ho rozjašíš,“ zašepkala Lilibet a pritlačila si prsty na sluchy.
Aký ťažký môže byť kúsok papiera? Ťažil ju vo vrecku ako nejaký kameň.
„Nezaslúžiš si rozprávku, ty malý naničhodník, ale aj tak ti jednu porozprávam,“ rozhodla sa Abigail a hodila ho na posteľ. „Musíš však počas toho zjesť túto žemľu. Je to čarovná žemľa, vieš?“ Vytiahla ju z vrecka. „Úžasná čarovná žemľa, vďaka ktorej mi budeš rozumieť, hoci budem celý príbeh hovoriť… po taliansky.“
„Po taliansky? Ale veď ty nevieš po taliansky.“
„Ale vie,“ povedala Lilibet a zakryla ho. „Vie perfektne po taliansky.“
„No vďaka tejto žemli,“ pokračovala Abigail a slávnostne mu ňou zamávala pred nosom, „budeš všetkým slovám rozumieť, akoby boli anglické.“
„Haha.“ Philip prižmúril oči.
Abigail pokrčila plecami. „Ak mi neveríš, tvoja chyba. Takže: C’era una volta, viveva un re e sua figlia…“
Chlapec jej vychmatol žemľu z ruky a díval sa jej na pery.
Abigail pokračovala: „… in un castello antico solitario in cima a una collina.“
Zahryzol do žemle.
„Kráľovná umrela už dávno a kráľ sa tak umáral žiaľom, že vykázal z hradu všetky ženy, aby už nikdy žiadnu nevidel,“ rozprávala Abigail bez prerušenia.
Philip v úžase zízal na jej pery a odhrýzal zo žemle. Lilibet sledovala, ako si uvoľnene ľahol na matrac a ako ho postupne opúšťala energia. Po chvíli sa mu zavreli viečka a ruka so žemľou mu padla vedľa vankúša. Abigail rozprávala ešte minútu či dve, až kým nezačal zhlboka, pravidelne a pokojne dýchať. Tlmené svetlo sviečky mu ožarovalo okrúhle hladké líčka.
„Keď spia, vyzerajú tak nevinne,“ vyhlásila Lilibet nežne a odhrnula mu vlasy z čela. „Cítim sa tak previnilo za to, ako som sa naňho pred chvíľou hnevala.“
„Ty si sa naňho hnevala?“ spýtala sa jej sesternica. Lilibet si všimla, že je úprimne prekvapená.
„Áno, pravdaže.“
Abigail sa na ňu doširoka usmiala. „Naša vyrovnaná Lilibet. Neviem, či som ťa niekedy videla ozaj nahnevanú.“
Lilibet pozrela na spiaceho syna. „Stále,“ odvetila. „Hnevám sa stále, len som sa naučila, ako to skrývať.“
„Nemusíš to predsa skrývať,“ namietla Abigail. „My by sme to pochopili.“
Nie, nepochopili, pomyslela si Lilibet. Všetok ten hnev, tie hrozné nemorálne pocity, ktoré celou silou držala na uzde, a predsa sa akosi drali na povrch. Vôbec by si to nepochopila, moja prostá, nedotknutá Abigail.
„Hneváš sa naňho?“ odvážila sa sesternica. „Na lorda Somertona?“
„Pravdaže nie,“ zaklamala Lilibet. „Nechápem, ako ti niečo také mohlo napadnúť.“
„Nie som hlúpa, drahá. Síce nie som vydatá, ale to neznamená, že som aj hluchá. A ak pred ním utekáme cez pol Európy…“
„Takže ty nás odpočúvaš?“
„Isteže vás odpočúvam. Ako by som sa inak mala dozvedieť všetky tie veci, čo predo mnou chcete zatajiť?“ Abigail zaváhala a chytila Lilibet za ruku. „Viem, že je to beštia.“
„Je to muž.“
Abigail jej stisla ruku ešte silnejšie. „Uľaví sa ti, keď zajtra dorazíme do hradu. Len si predstav, celý rok bude len náš! Budeš v bezpečí a medzi priateľmi. Cez Alexandru sa nikto nedostane. Všetko sa vyrieši, uvidíš.”
„Áno, určite.“ Lilibet odtiahla ruku. Nepokojne podišla k vysokému kreslu v kúte, ktoré sa k nahrubo omietnutým stenám vôbec nehodilo. Akoby ho tam nechal nejaký anglický cestovateľ, ktorý prevážal kreslá čalúnené odporným žltozeleným kašmírom a nemal na zaplatenie účtu. Hodila sa doň a uprela zrak na spiace dieťa. „Vráť sa dolu, Abigail. Ja ho postrážim.“
„Mám ťa tu vari nechať samu?“ namietla sesternica.
Lilibet sa usmiala. „Abigail, drahá, veľmi dobre viem, ako zúfalo sa túžiš vrátiť do spoločnej miestnosti. Nemysli si, že som si nevšimla, ako si skúmala úbohého Wallingforda.“
Mladá žena si založila ruky v bok. „Neskúmala. Je to úplne obyčajný vojvoda. Tu v Taliansku sú princovia, zlatko. Princovia! Tí sú oveľa zaujímavejší ako nejakí nudní anglickí vojvodovia.“
„Choď, Abigail. Ja som už úplne hotová, naozaj.“ Mávla rukou. „Choď už, preboha.“
Sesternica napokon odišla. Lilibet si s úľavou vzdychla a oprela sa dozadu. Konečne je sama, konečne nemusí potláčať tú naliehavú myšlienku, z ktorej jej išla vybuchnúť hlava: Roland.
Ten šok bol taký obrovský, že si ho spočiatku ani neuvedomovala. Zjavil sa pred ňou ako duch, ktorého si vymyslel jej vyčerpaný mozog. Lord Roland Penhallow, tu, v ponurých, vlhkých toskánskych horách, na prahu práve toho hostinca, do ktorého sa chystala vojsť, obťažovaný jej vlastným synom? Tá zhoda okolností bola až príliš tragická na to, aby to mohla byť skutočnosť.
Došlo jej to až neskôr, keď sa postarala o kufre, vzala Philipa a prekročila prah hostinca. Ešte nikdy v živote sa necítila taká neistá ako v tej chvíli, keď rozopínala kabát Philipovi a potom aj sebe a vedela, že Roland sleduje každé jej gesto. Ruky sa jej hrozne triasli. Všimol si to? A ak áno, zaujímalo ho to vôbec?
Šesť rokov, presnejšie šesť a pol. Jasné, že jeho vášeň vyprchala, a ak boli tie klebety pravdivé, vyprchala dosť rýchlo. Rolandove mládenecké výčiny boli v londýnskych kuloároch priam legendárne. Milenky s príšernou povesťou, víkendy na vidieku, ktoré sa pretiahli na mesiace, diabolsky prešibané ľahkovážne žartíky a počula aj niečo o dostihových koňoch v princovej spálni.
Tú prešibanosť v ňom spoznávala, ľahkovážnosť však nie. Tento Roland, ktorý bol samý škandál, klebety a narážky, by rozhodne nemohol byť tým istým mužom, ktorého stretla pred takmer siedmimi rokmi na večierku pri rieke v Richmonde. Príťažlivý brat vojvodu z Wallingfordu, vysmiaty, nedbanlivý a výrečný, s talentom skladať verše, ktoré vedeli byť neskutočne smiešne, ale aj nesmierne romantické. Práve skončila školu, prišla do Londýna a okamžite sa doňho zamilovala. „Drahá, toto je lord Roland Penhallow, Wallingfordov brat, ktorý do mňa poslednú polhodinu neodbytne dobiedzal, aby som ti ho predstavila,“ povedala jej hostiteľka. Rolandovi zažiarili orieškovohnedé oči, sklonil sa nad jej ruku a od tej chvíle mu patrila.
Zatiaľ čo ostatní sa zhromaždili pri čajových stolíkoch pri rieke, oni dvaja sa na chvíľku zatúlali do kríkov. Chcel o nej vedieť všetko, a tak mu to málo vyrozprávala. Fascinovalo ho každučké jej slovo. „Ale to je úžasné!“ počula ešte vždy jeho hlas v nehybnom voňavom májovom vzduchu. Ešte stále mala pred očami jeho zľahka zapýrené líca a cítila jeho pevnú a teplú ruku pod svojou. „Už celé roky som oddaným Browningovým učeníkom. Neveril som, že niekde na svete existuje dievča, ktoré by so mnou súhlasilo.“
„Je bezpochyby jedinečný,“ spomenula si Lilibet na svoje slová, „ale jeho dielo sobášom výrazne utrpelo.“
„Vari máte námietky proti manželstvu, slečna Harewoodová?“ vyzvedal s veselou iskrou v oku a naklonil sa k nej.
„Nemám v úmysle vydať sa,“ odvetila. „Myslím si, že medzi partnermi by nemali byť žiadne záväzky. Pri skutočnom, ozajstnom spojení dvoch ľudí by bol manželský sľub úplne zbytočný.“
Zaklonil hlavu, rozosmial sa úprimným smiechom, plným mladíckej radosti, a ona sa smiala s ním. O čosi neskôr sa vynorili z kríkov a on ju odprevadil naspäť. Vtisol jej bozk na chrbát ruky a jeho horúci dych jej prenikol cez tenkú rukavičku z kozľaciny až do špiku kostí. Letmo sa dotkol holej pokožky na jej zápästí medzi rukavičkou a rukávom. „Ostávate v Londýne na celú sezónu, slečna Harewoodová?“ spýtal sa tichým hlasom.
„Áno.“ Na viac sa nezmohla.
„V tom prípade ostanem aj ja,“ povedal. Potom sa vrátili na večierok, vzrušení a plní života, a vzduch okolo nich sa chvel očakávaním. Dokonca aj teraz, po tom všetkom, Lilibet cítila, ako jej prudko bije srdce a v žilách prúdi vzrušenie, ktoré v nej tá spomienka zakaždým vyvolala. Noc pred svadbou spálila všetky listy a správy a uzamkla si v hlave všetky spomienky, pretože to bola jej povinnosť. Už pre ňu nemali žiadny zmysel, keď sa vydávala za iného muža. Všetky spomienky okrem jednej, okrem tej na ich prvé stretnutie. Boh jej isto odpustí jedno nevinné popoludnie, keď pochybila. Úbohých pár hodín oproti všetkým dňom, mesiacom a rokom, ktoré ju čakali.
Vopchala ruku do vrecka a nahmatala okraj zloženého papierika. Vybavila si jeho temný a veľavýznamný pohľad, keď jej ho dával. Nebol to vôbec nevinný pohľad. Nebol to pohľad, ktorý venujete žene, keď jej podávate lístoček s odkazom: Chlieb je plesnivý, nejedzte ho. Alebo: Na chrbte máte veľkú škvrnu, mali by ste si šaty ihneď namočiť do jedlej sódy.
Nedokázala udržať myšlienky na uzde. Už dávno sa vzdala. Dokázala však ovládať svoje činy. Bez ohľadu na to, čo jej manžel urobil alebo ako ďaleko od neho teraz bola, aby ochránila seba a svojho syna, sa správala čestne a bezúhonne. Nemala by ten lístoček čítať.
Vytiahla ruku z vrecka a medzi palcom a ukazovákom zvierala papierik.
Chvíľu civela na ten nenápadný biely útržok, potom pozrela na Philipa, ako spí v malej posteli a mihalnice mu ako dva veľké vejáre vrhajú tieň na líčka.
Odvrátila sa od neho a roztvorila lístoček.
Rád by som sa uistil o šťastí svojej drahej priateľky, ktorej česť je pre mňa posvätná. Keby mala o jedenástej voľnú chvíľku či dve, budem na ňu úctivo čakať v stajni.
Pravdaže, bez podpisu. Taktné a džentlmenské. Takého Rolanda poznala, nie toho s hroznou povesťou. Tomuto Rolandovi dôverovala.
Svojmu Rolandovi.
Znovu si prečítala správu, prstami prebehla po čiernych písmenách, zdvihla ju k nosu a nasávala prostú vôňu papiera a atramentu. Napokon lístok zložila, strčila si ho späť do vrecka a vytiahla hodinky.
Ešte nebolo ani deväť.
Tichým krokom podišla k posteli a kľakla si k spiacemu synovi. Vlasy sa mu na čele krútili do čiernych kučierok. Pohrávala sa s nimi prstami, vychutnávajúc si ten hodvábne jemný pocit. Cez drevenú podlahu zdola prenikali zvuky zo spoločnej miestnosti, tlmený buchot, smiech a vrava. Spájali ľudí, život išiel ďalej.
Vstala, zo stolíka pri posteli vzala knihu, usalašila sa v žltozelenom anglickom kresle a začala si čítať. V lone mala položené hodinky.

Tretia kapitola

Roland odjakživa rád vsádzal a tak aspoň sám pre seba odhadol šancu, že Lilibet o jedenástej príde na jedna ku štyrom.
Taký vysoký kurz ho nijako neznepokojoval, mal s ním veľa skúseností. Odložil lampáš na drevenú policu, oprel sa o stenu stajne, prekrížil si ruky a načúval, či pomedzi bubnovanie dažďa na streche začuje nejaký ľudský pohyb. Vzduchom sa niesol teplý pach stajne, v ktorom sa miešala známa a upokojujúca vôňa koní, kože, obilia a hnoja. Vôňa jeho detstva, toho pravého Rolanda, ktorý pod ľahkovážnou maskou ešte stále jestvoval.
Bolo jasné, že Lilibet všetky tie historky počula. Do svojej úlohy sa vžíval so všetkou energiou, ktorú mal. Vedel totiž, že jej nejaká londýnska grófka istotne rada vyrozprávala všetky podrobnosti o jeho výčinoch. Že počula o jeho herečkách, žartíkoch a zistila, že sa neutápa v žiali pre jej modré oči a zvonivý smiech. Pre tú Lilibet, ktorú kedysi zbožňoval.
A ako. Ešte vždy má pred očami ten okamih, keď sa prvýkrát stretli na večierku lady Neviemakej pri rieke. Stretol nespočetne veľa krásnych debutantiek, čarovných, so smiechom ako spevavé vtáky v podmanivom jarnom vzduchu. Elizabeth Harewoodová mu však okamžite udrela do očí. Nielen svojou krásou, hoci tá bola priam nekonečná, dokonalá, ako zázračné spojenie nádherných farieb, vône a symetrie. Nie, bolo to jej veselým, trochu plachým pohľadom, jej majestátnym držaním tela, zmesou rezervovanosti a slobody, s ktorou si prezerala okolie. Skrátka, mala v sebe niečo iné, vznešené, zdržanlivé a zároveň akoby neúctivé. Niekde vo vnútri starostlivo skrývala čosi spontánne a vášnivé. Keď si potom vydobyl, aby jej ho predstavili, odviedol ju do kríkov a po piatich minútach rozhovoru mu bolo jasné, že bez nej nedokáže žiť.
Dvoril jej podľa etikety. S vyznaním lásky chcel počkať až do konca leta, aby jej dokázal, že to myslí vážne. Na konci augusta sa opojení úspechom vrátil domov z nórskej expedície a zamieril rovno do klubu na neskorú večeru. Nasledujúci deň mal v pláne ukázať sa čím skôr pred jej dverami s kyticou v ruke. Práve sa pustil do kapúna a burgundského, keď si oproti nemu sadol ten hlupák, ten škodoradostný lišiak Andrew Greentree. Teda, Penhallow, musím povedať, že tie novinky znášate dobre. Roland sa ho hlúpo spýtal, aké novinky. No predsa, že sa to Harewoodovie dievča zasnúbilo so Somertonom, haha! Bude to vraj vianočná svadba.
Takmer Greentreemu odtrhol hlavu.
Takmer si odtrhol tú svoju.
A teraz? Hneval sa na ňu ešte? Čo ho to vlastne posadlo, že jej napísal tú správu? Čo jej chce povedať, ak príde? O čom by sa po tých dlhých rokoch mali rozprávať?
Zohol sa, zdvihol steblo slamy zo stohu pri nohách a krútil si ho medzi prstami. Zlatistá žiara z petrolejového lampáša dopadala na prázdny kút, v ktorom stál, na Burkove prikryté stroje vo vedľajšom výklenku aj na obrysy konských kójí. Vytiahol z vrecka hodinky a podržal ich na svetle. Tichý tikot ozubených koliesok odpočítaval do ticha každú sekundu.
Osem minút po jedenástej.
Jeho zmysly zrazu zachytili nepatrný náznak pohybu.
Vystrel sa a cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce. Mal by sa ozvať, tu mu predsa žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Šesť rokov tréningu a skúseností ho však prinútilo držať jazyk za zubami.
V prítmí pri dverách sa zjavila malá tmavá postava. Otočila sa za svetlom lampáša a zašepkala: „Roland?“ Cítil, akoby ho ten hlas celou silou udrel do žalúdka. „Ste to vy?“
Vykročil dopredu. „Áno, tu som.“
Ladným pružným krokom sa vydala k nemu. Pôsobila veľmi sebavedomo, akoby len prechádzala cez salónik, aby privítala hosťa, hoci práve kráčala uličkou nejakej talianskej stajne za mužom, ktorý bol kedysi jej vášnivým ctiteľom. Trblietavé kvapky dažďa jej kvapkali z klobúka. Ľahkým pohodením hlavy ich striasla. „Vôbec mi nezišlo na um zbaliť si dáždnik,“ povedala a zastala kúsok od neho. „Človeku ani nenapadne, že by v Taliansku mohlo pršať.“
„Nie,“ odvetil. V ústach mal sucho a v hlave len jedinú myšlienku: Lilibet. Tu, pred ním. Živá, skutočná a nekonečne príťažlivá.
Natiahla k nemu ruku. „Ako sa máte, lord Roland? Tam na verande ste ma veľmi prekvapili. Dúfam, že som nepôsobila odmerane. Je mi skutočne veľkým potešením opäť vás po toľkých rokoch vidieť.“
Jej úprimný a priateľský hlas mu zvonil v ušiach. Vzal ju za ruku a letmo ju podržal. „Áno, pravdaže. Mimoriadnym potešením. Ja… Ospravedlňujem sa za… Asi som mal nájsť nejaké iné miesto na stretnutie. Niečo vhodnejšie.“
„Ale nie.“ Videl je plné ružové pery, oči však mala skryté v tieni klobúka. „Je to skvelé. Slušným mladým dámam sa len zriedkakedy naskytne príležitosť na tajné stretnutie v talianskych stajniach. Na to budem spomínať ešte roky.“
Preglgol. Golier kabáta poodhaľoval jej bledú pokožku a na ladných krivkách jej krku sa pod svetlom lampáša trblietal dážď. „Ak mám byť úprimný, myslel som si, že neprídete,“ vyhlásil.
Napravila si rukavičky. „Isteže som prišla. Prečo by som nemala? Rozišli sme sa predsa ako priatelia, nie? Dúfala som… Vždy som vám želala len to najlepšie. Modlila som sa za vaše šťastie.“
„A ja za to vaše.“
Nič na to neodvetila. Sklonila hlavu, akoby hľadala ďalšie slová na špičkách topánok.
„Ste šťastná, lady Somertonová?“ spýtal sa ticho.
„Samozrejme. Mám všetko, čo potrebujem.“
„Nič neľutujete?“
Zdvihla zrak. „Pravdaže ľutujem. Každý predsa niečo ľutuje. Ale keď sa raz človek v niečom dôležitom rozhodne, nemôže sa obzerať späť. Nemôže premýšľať nad tým, čo by mohlo byť, inak by sa zbláznil.“
Podišiel k nej bližšie. „A čo by mohlo byť, lady Somertonová?“
Pootvorila ústa a nadýchla sa. „Ja… ja neviem. Nikdy som nemala možnosť dozvedieť sa to. Odišli ste do Nórska loviť prekliate lososy.“
„Áno. Lososy.“ Zaťal ruku v päsť. Nórsko. Jeho prvá misia. Celý horel vzrušením. Vo štvrtok sa predstavil v kancelárii sira Edwarda a v piatok o polnoci už zrazu vesloval nórskym fjordom.
„Boli ste preč celé týždne. Za ten čas ste museli chytiť toľko lososov, že by nakŕmili polovicu Anglicka.“
„Bolo to vlastne také dobrodružstvo,“ pokračoval Roland. „Myslím, že som úplne stratil pojem o čase. Ale nečakal som, že keď sa vrátim, budete už zasnúbená. A že si spomedzi všetkých tých mužov vyberiete práve lorda Somertona.“
„Áno. Nuž, ani ja som to nečakala. Odišli ste však bez jediného slova a boli ste preč celú večnosť. Všetci na mňa začali tlačiť a presviedčať ma. Moji rodičia, jeho lordstvo.“
„O tom nepochybujem.“
„Chcela som vám napísať, ale nikto nevedel, kde presne ste. Išla som…“ Kratučko sa zasmiala. „Budete si myslieť, že som spochabela, ale v jedno popoludnie som išla dokonca na nórsky konzulát. Matke som povedala, že idem nakupovať. Požiadala som ich o zoznam hotelov. Museli si o mne myslieť, že som blázon.“
„Božemôj, Lilibet…“
„Smiešne, však?“ Znovu sa zasmiala a prešla okolo neho ku stene, na ktorej visel starý kožený, vekom skrútený postroj. Prešla po ňom rukou. „Každopádne, tam ku mne neboli veľmi ústretoví.“
„Ak by som to vedel…“
„Ale nevedeli ste. A ja nemôžem nič ľutovať, nie je tak? Ak by som niečo ľutovala, znamenalo by to, že ľutujem aj Philipa, a on… nuž, myslím, že ak budete mať jedného dňa vlastné dieťa, tak pochopíte…“ Hlas sa jej zachvel a zmĺkla.
„Je mi to príšerne ľúto, Lilibet. Bol som hlupák, idiot. Mal som vám to pred odchodom povedať. Chcel som, ale naše plány sa… skrátka, nebol na to čas. Ja… viem, že vy to tak necítite, ale ja to ľutujem a budem to ľutovať celý svoj život.“
„To nie, Roland…“
„Nie, musím vám to povedať. Zajtra obaja odídeme a bohvie, kedy sa opäť uvidíme. Zrejme v nejakom prekliatom salóniku u dakoho.“ Pokrútil hlavou.
Zachveli sa jej plecia. Obrátila sa k nemu a v žiare lampáša sa jej trblietali vlhké mihalnice. Chytila sa za čelo. „Nemala som sem chodiť,“ povedala. „Bolo to odo mňa hlúpe. Chcela som len, aby ste vedeli, že… že som v poriadku. Chcela som byť silná a priateľská a pozrite na mňa.“
„Nemusíte nič hovoriť. Máte syna a manžela. Ja si len želám… Len vám chcem povedať, že im obom závidím. Keby som mohol vrátiť čas, konal by som inak. Bol som idiot, mladý blázon, ktorý si myslel, že naňho všetko počká…“
Slová sa mu zasekli v hrdle.
Skôr než si jeho mozog vôbec stihol uvedomiť pohyb za ním, skočil dopredu a zhasol lampáš.
„Roland!“ skríkla, no poslednú slabiku už stlmila jeho dlaň, ktorou jej zakryl ústa.
„Psst,“ šepol jej do ucha. „Niekto vošiel.“
Lilibet ucítila, ako sa na ňu pritisol. Až sa jej z toho zakrútila hlava. Prsty mal pritlačené k jej perám a širokou hruďou sa jej opieral o prsia. Jeho sladký dych nasýtený vínom a akýmsi dezertom sa jej vinul okolo tváre. Na okamih úplne zmeravela.
Roland, prebehlo jej hlavou. Toto je Rolandovo telo, Rolandov dotyk.
Priam sa roztápala, kúsok po kúsku jej svaly pod jeho mužným telom ochabovali.
Podvolila sa mu. Cítil to a stiahol ruku z jej pier. Letmo sa jej obtrel o prsia a boky, až sa napokon oprel o stenu za ňou.
Nič nevidela ani nepočula, len jeho tichý dych.
„Kto je to?“ zašepkala, keď sa trochu spamätala. Bol tak blízko, že sa mu perami takmer dotýkala krku.
„Psst,“ pošepol jej znovu. „Nehýbte sa.“
Vtedy to začula: šuchot nôh na drevenej podlahe, tiché opatrné klopkanie podpätkov, ktoré chcú ostať nepovšimnuté. Aj Roland načúval. Cítila, aké je jeho telo napäté a v pohotovosti. Celú ju kryl, a predsa jej nevenoval žiadnu pozornosť. Akoby bola len figurína či socha.
Kroky boli čoraz hlasnejšie a potom zastali. Neodvážila sa otočiť hlavu a pozrieť sa, cítila však, že votrelec nebol ďaleko. Možno vo vedľajšom výklenku, pri všetkých tých zakrytých hromadách.
Nasledovalo dlhšie ticho a potom kroky pokračovali, no tentoraz pomalšie a nepravidelnejšie. Zavrela oči a oprela si hlavu o stenu. Nemalo zmysel predstavovať si, čo tá neznáma osoba asi robí, keď sa tu ona s Rolandom skrýva v tieni. Oveľa príjemnejšie bolo vychutnávať si blízkosť jeho tela, ten nečakaný dar, poklad, o ktorom sa jej ani len nesnívalo.
Nezdvihla ruky, aby ho objala. To by nebolo správne. Len tam stála, s končekmi prstov rozhodne pritisnutými k chladnej stene a nasávala ten pocit, že ju celú obklopuje. Tvár mala zaborenú do jeho krku a plecia pevne opreté o hruď. Vnímala každý detail. Obďaleč znovu začula šuchot a podivné zvuky, ktoré nevedela identifikovať. Akoby to bol len sen, odohrávajúci sa v jej podvedomí.
Nosom sa obtrela o pokožku jeho krku. Ucítila vôňu vlny, čistého dažďa a… niečoho ďalšieho, známeho… možno jeho mydla? Vdychovala ju zhlboka, potichu a v mysli sa ocitla znovu na brehu rieky v Henley, keď Roland práve vyšiel z prístreška pre člny, okúpaný, vyobliekaný a žiaril víťazstvom.
Samozrejme ho hneď obklopili gratulanti. Bol to hrdina dňa. V napínavom finále porazil americkú loď len o pol dĺžky a každý ho chcel potľapkať po chrbte, potriasť mu rukou a ucítiť tú víťaznú atmosféru zblízka. Žiarilo sa usmieval, prikyvoval a plnil si svoju povinnosť, ale očami stále blúdil po okolí a kohosi medzi tou záplavou pliec a klobúkov hľadal.
Hľadal ju.
Ešte vždy si pamätá, ako sa rozžiaril od radosti, keď sa im pohľady konečne stretli. Jej matka ju do toho davu, pravdaže, nepustila. Musel sa k nej predrať, mrmlať ospravedlnenia na všetky strany a ignorovať mnohé koketné pohľady. Keď sa k nej konečne dostal, zdvihnutím slameného klobúka pozdravil jej matku a nahol sa k jej uchu: Sledovali ste preteky?
Pravdaže, odvetila. Boli ste úžasný. Takmer som prišla o hlas, ako som vás povzbudzovala.
Horúce júnové slnko jej pieklo na klobúk a dav okolo nich bzučal vravou. Musel sa nakloniť tesne k jej lícu, aby ju počul, a z nádhernej vône jeho vyumývaného krku sa jej zatočila hlava. Pripadalo jej škandalózne, že o ňom vie čosi také intímne, ako je vôňa jeho mydla. Chcela sa do nej celá ponoriť, zlízať mu ju z pokožky.
Zasmial sa a ona cítila vibrácie jeho smiechu. Boli tak blízko, až sa dotýkali okrajmi klobúkov. Vedel, že jej matka ho nebude počuť, a tak jej zašepkal: Moja najdrahšia, všetku tú slávu vám dnes večer zložím k nohám, sľubujem.
Lilibetina mama ju hneď nato odtiahla preč, a tak mu nestihla odpovedať. Stihla mu však na rozlúčku venovať pohľad, ktorý hovoril: ó áno, áno. Vôňa Penhallowovej pokožky jej ostala v nose až do večera, keď s ňou tancoval valčík na oslavnom večierku u jeho brata a tváril sa, akoby preňho žiadna iná žena na svete nejestvovala.
Dlhú chvíľu mala pocit, akoby ten hlučný dav znova počula, akoby cítila slnko, ktoré jej pečie na klobúk, a videla pred sebou nekonečné leto. Akoby ju jej matka nikdy neodtiahla preč, aby si podala ruku s jeho vojvodstvom, akoby sa za Somertona nikdy nevydala a namiesto toho stála na brehu rieky s lordom Rolandom Penhallowom, počúvala jeho hlas a nasávala príjemnú vôňu jeho mydla.
Roland zrazu zmeravel a vytrhol ju zo snívania späť do studenej prítomnosti.
Tiché kroky zastali a ďalšie práve vošli do stajne: pevné a rozhodné, také, ktoré nemali čo skrývať. Kráčali ich smerom a boli stále bližšie a bližšie. Lilibet prižmúrila oči a čakala, čo príde. Chrbát pritlačila k stene, akoby sa do nej chcela celá zaboriť.
Nové kroky náhle zastali. Hlboký a pevný mužský hlas preťal ticho. Slovám síce presne nerozumela, ale bez pochýb to bol Angličan.
Odpovedal mu ženský hlas prvého votrelca.
Preboha. Kto to je? To nemôže byť Abigail.
Alexandra?
Alexandra? Žeby mala stretnutie s nejakým cudzincom v talianskej stajni?
To určite nie.
Rolandova hruď sa mierne zachvela. Zašepkal jej do ucha: „Bože dobrý, lady Morleyová.“
Nesmej sa, Roland, pomyslela si Lilibet. Len sa nezačni smiať. Aj ona sama s tým musela bojovať. Miešalo sa v nej zdesenie, pobavenie a úľava. Čo ak ich tu nájdu, ako stoja potme v objatí, ktoré prináleží len milencom?
Alexandra si so svojím neznámym vymenila pár slov. Kto to bol? Zrejme Wallingford. Nebolo medzi nimi kedysi dávno niečo? Lilibet konečne otvorila oči a zažmúrila do tmy za Rolandom, ale cez jeho hruď a plece videla len málo, keďže jediné svetlo vychádzalo z dvoch začmudených lampášov pri dverách.
Penhallowovi sa znovu zatriasla hruď. Musel vedieť, kto je ten cudzí muž.
Rozprávali sa ďalej, potichu a dôverne. Božemôj, čo ak sa chystali… Azda sa len nestretli, aby to tu robili! Nie Alexandra a nie s Wallingfordom.
Alebo áno?
Lilibet si oprela čelo o Rolandovo plece. Nie. Čokoľvek, len nie to. Nemôže tu stáť spomedzi všetkých mužov sveta práve v náručí lorda Rolanda Penhallowa a počúvať, ako sa jej sesternica oddáva telesným radovánkam s vojvodom z Wallingfordu.
So zdeseným úžasom počúvala rozhovor, ktorý bol príliš tichý na to, aby mu rozumela. Elegantný anglický prízvuk sa niesol chladným vzduchom a ona len občas zachytila nejaké slová – znásilniť, rebrík a dopekla.
Dočerta s nimi oboma.
Lilibet síce nikdy nahlas nehrešila, ale vo svojich myšlienkach hromžila tak často ako starý námorník. Hoci zrejme nemala taký pestrý slovník, na to viedla príliš nudný a pokojný život.
Hlasy prešli do šepotu. Dopekla.
A potom, bez varovania, naraz stíchli.
So zatajeným dychom čakala, či započuje šuchot šiat, veľavravné stony a vzdychy, trenie tela o telo alebo to, ako sa zvalia na zem či – nedajbože – o stenu, o ktorú sa práve opierala.
No počula len kroky. Kroky, ktoré mierili von zo stajne a zmizli do tmavej noci.

Štvrtá kapitola

Lilibet sa opierala o Rolandovo plece a triasla sa od smiechu. On ju pevne objímal a tiež sa smial, až mu šklbalo celým telom. „Kristepane,“ zašepkal. „Myslel som si, že sme nahratí, že nás tu isto prichytia.“
„Bála som sa, že začnú… Preboha!“ V kútikoch očí sa jej zjavili slzy. Snažila sa zdvihnúť ruku cez tesné zovretie ich tiel, aby si ich utrela.
„Začnú čo?“
„Že sú to milenci!“ vyhŕkla bez rozmyslu.
Zachichotal sa. „Nie, to nie. Ja som sa len bál, že úplne stratím kontrolu a prezradím nás.“
„Ach, jaj.“ Lilibet si zakryla tvár rukami. „Mysleli by si o nás, že to my sme…“
„Hoci sme sa tu, pravdaže, len…“
Vzduch medzi nimi sa akoby zmenil na krištáľ. Penhallow spustil ruky a o krok ustúpil. Tá náhla strata jeho blízkosti jej priam vytrhla srdce z hrude.
„Iba sme sa tu…“ zopakovala ticho.
„… lúčili,“ dopovedal. Bez žiary lampáša sa zdalo, že jeho hlas prichádza len tak z prázdnoty, že sa ani nespája s jeho krásnou tvárou.
Nepotrebovala ju vidieť. Vedela presne, ako vyzerá. Ako sa mu v kútikoch orieškovohnedých očí urobia vrásky, keď sa usmeje, ako sa mu zlatistohnedé kadere na čele krútia do kučier. Dokonale poznala líniu jeho silných čeľustí aj silného krku a presne vedela, ako sa mu plné pery roztvoria, keď sa chystá prehovoriť.
Aký by bol asi dotyk jeho pier?
Nikdy to nezistila. Ich dávne dvorenie sprevádzali uhladené frázy a tajné pohľady, no fyzických prejavov bolo veľmi málo. Slušné anglické dámy a ich počestné dcéry skrátka nepripúšťali bozky pred zásnubami.
Ona si však počas dlhých osamelých tmavých nocí schúlená v posteli jeho bozky predstavovala. Viac než len to. Snívala o tom, aké by to bolo cítiť na sebe jeho telo, vidieť, ako sa mu v tvári zračí vášeň, keď sa na ňu pozrie, a všetkými zmyslami vnímať ich spojenie, po ktorom by sa zapletení do seba dali uniesť sladkým spánkom.
Predstavovala si to a s príchodom chladných rán za to sebou opovrhovala.
Nikto by sa o tom nikdy nedozvedel, pomyslela si. Zajtra sa všetky tri aj s Philipom vydajú do svojho úkrytu v hrade v horách a Roland bude pokračovať do Ríma alebo Benátok či na nejaké podobne zábavné miesto. Nestretnú sa celú večnosť, možno už nikdy. Je to čestný muž, nikomu by to nepovedal. Vzal by si to tajomstvo do hrobu.
Prečo nie?
Je to chlap. Neodmietol by ju.
Vedel by to len Boh a ten by to iste pochopil, odpustil by jej. Takmer sa zdalo, akoby práve on prichystal toto stretnutie.
Urob to. Urob to. Ľutuj až neskôr, ak musíš, ale urob to, kým nie je neskoro. Kým navždy neodíde.
Zdvihla ruku a pohladila ho po líci. „Áno, myslím, že toto je naozaj rozlúčka.“
Jeho reakciu síce nevidela, ale končekmi prstov cítila, ako mu tvár strnula.
Položil na ne svoju dlaň. „Nie je to rozlúčka,“ povedal. „Nikdy sa s vami nechcem rozlúčiť.“
Nebola si celkom istá, kto pobozkal koho. V jednu chvíľu stáli oproti sebe a ich dych sa miešal vo vlhkom vzduchu stajne a v ďalšiu sa zrazu nežne a láskyplne bozkávali, spočinúc jej rukou vo vlasoch.
„Lilibet,“ šepkal. „Ach, Lilibet.“
„Nič nehovorte. Ani slovo.“
Pritiahol ju k sebe a znova pobozkal. Bol to vášnivý bozk milenca, ktorým ju naplno vychutnával. Jeho pery boli ako hodváb, ako šampanské a všetky zakázané veci. Nedokázala sa viac udržať a celá sa mu oddala. Ich jazyky sa prvý raz stretli a Lilibet sa celým telom pritisla k nemu.
Bozkávali sa dlhé minúty. Akoby chceli dohnať tých šesť rokov bozkov, ktoré si nikdy nedali. Najprv nežne, potom naliehavo a potom znova nežne. Roland jej perami prechádzal po tvári k jemnému uchu, čeľusti a krku a späť k perám, aby pohltil jej vzdychy. Každý pohyb, každý drobný detail vysielal elektrický výboj vzrušenia až ku končekom jej prstov a vlasov. Žijem, konečne žijem, pomyslela si a zaborila prsty do jeho jemných vlnitých kaderí.