Lakový paraván

Úryvok

1

Hlboko zmätený stál na prahu knižnice. Zrak mal zahmlený, neodvážil sa podísť k písaciemu stolu. Oprel sa chrbtom o zárubňu, privrel oči, pomaly dvíhal ruky a potom si stisol prstami sluchy. Prenikavá bolesť hlavy sa teraz menila na tupé búšenie. V ušiach mu prestalo zvoniť. Z diaľky z nádvoria svojho paláca počul známe zvuky – sluhovia sa po sieste znovu ujímali svojich povinností. Čoskoro mu komorník prinesie popoludňajší čaj.

S nesmiernym úsilím sa vzchopil. Uľahčene postrehol, že už vidí lepšie. Rýchlo zdvihol ruky a pozorne si ich poprezeral. Nevidel nijaké krvavé škvrny. Pozrel na velikánsky písací stôl z masívneho ebenu. Na jeho vyleštenej doske sa zrkadlili vädnúce kvety v zelenej nefritovej váze. Lenivo si pomyslel, že ich už manželka mala vymeniť; kvety vždy vyberala v záhrade sama. Zrazu pocítil prázdnotu v žalúdku. So šialeným úsilím sa vtackal do miestnosti a podarilo sa mu dostať k stolu. Obišiel ho, dychčiac a opierajúc sa o jeho hladký okraj, a spustil sa do kresla.

Pevne stískal operadlá. Usiloval sa prekonať závrat, ktorý sa ho znovu zmocňoval. Keď záchvat prešiel, otvoril oči. Pri stene oproti uvidel ten vysoký lakový paraván. Rýchlo odvrátil zrak, ale paraván akoby sa pohyboval spolu s jeho očami. Vysokým chudým telom mu zalomcovala prudká triaška. Inštinktívne si pritiahol voľný domáci odev. Znamená to koniec, začína šalieť! Na čele sa mu perlil studený pot. Budem vracať, pomyslel si. Sklonil hlavu a uprene pozeral na listinu, ktorú mu jeho poradca položil na stôl; zúfalo sa pokúšal sústrediť.

Kútikom oka zazrel vchádzať komorníka s tácňou. Chcel odpovedať na jeho úslužný pozdrav, ale vyschnutý jazyk mal spuchnutý a nepoddajný. Keď mu postarší muž v dlhom sivom šate s čiernou priliehavou čiapočkou na vrchhlave úctivo podal šálku, sudca ju rýchlo chytil a napil sa čaju. Čím viac ho vypije, tým mu bude lepšie. Prečo ten roztrasený starý blázon nejde preč? Na čo čaká? Pohol perami, že utrúsi zlostnú poznámku. Vtedy zbadal na tácni veľkú obálku.

„Vaša ctihodnosť,“ povedal starý komorník, „istý návštevník, akýsi pán Šen, práve priniesol tento list.“

Hľadel uprene na list. Ešte si nedôveroval natoľko, aby zdvihol ruku a vzal si ho. Na obálke bola smelým, oficiálne pôsobiacim rukopisom napísaná adresa:

„Teng Kanovi, sudcovi okresu Wej-ping. Do vlastných rúk.“ V ľavom dolnom rohu bola obrovská červená pečať prefektúry.

„Pretože je označený slovami ,do vlastných rúkʻ ,“ ozval sa komorník sucho a korektne, „myslel som, že bude najlepšie, ak ho hneď odnesiem vašej ctihodnosti.“

Sudca vzal obálku a mechanicky siahol po svojom bambusovom nožíku na papier. Ako jeden zo stoviek okresných sudcov bol iba malým kolieskom v obrovskej administratívnej mašinérii mocného čínskeho cisárstva dynastie Tchangovcov. A hoci vo svojom vlastnom okrese Wej-ping bol najvyšším vládnym úradníkom, bol iba jedným z asi tucta okresných sudcov, podliehajúcich prefektovi v Pien-fu. Komorník mal pravdu: návštevníka prinášajúceho osobný list od prefekta neslobodno nechať čakať. Vďaka nebesám znovu vie myslieť!

Rozrezal obálku. Obsahovala hárok úradného papiera. List pozostával iba z niekoľkých riadkov:

Dôverné. Doručiteľovi tohto listu, Ti Žen-ťiemu, sudcovi okresu Peng-laj, ktorý sa zúčastnil porady na prefektúre a teraz sa vracia na svoje pôsobisko, bola povolená týždenná dovolenka. Má ju stráviť v prísnom inkognite v okrese Wej-ping. Poskytnite Timu najvšemožnejšiu pomoc.

Prefekt

Sudca Teng pomaly poskladal list. Jeho kolega z okresu Peng-laj sa nemohol zjaviť v nevhodnejšom okamihu. A prečo prišiel inkognito? Hrozia nejaké nepokoje? Prefekt, ktorý bol známy svojimi nekonvenčnými metódami, mohol rovnako dobre poslať tohto Tiho na tajné vyšetrovanie. Nemá ho poslať preč pod zámienkou, že je chorý? Nie, to by v domácnosti vzbudilo podozrenie: veď ráno bol v poriadku. Rýchlo dopil zvyšok čaju.

Cítil sa už oveľa lepšie. Keď oslovil komorníka, mal pocit, že hlas mu znie takmer normálne:

„Nalej mi ešte čaj a potom mi prines oficiálne rúcho.“

Starec pomohol svojmu pánovi obliecť si dlhú róbu z hnedého brokátu a podal mu hranatú čiapku z čierneho tylu. Sudca si zaviazal šerpu okolo pása. „Teraz môžeš uviesť pána Šena,“ povedal. „Prijmem ho tu, v knižnici.“

Len čo komorník vyšiel, sudca Teng podišiel k širokej ebenovej lavici, určenej na prijímanie návštev. Stála pri bočnej stene pod pergamenovou krajinomaľbou. Sadol si do ľavého kúta a presvedčil sa, že stadiaľ vidieť iba polovicu lakového paravánu. Vrátil sa k stolu. Vďaka nebesám znovu vládze pevne kráčať. Ale čo ak sa mu ešte raz zakalí myseľ? Ako tam stál zahĺbený do úvah, dvere sa otvorili a vošiel sluha. Podal svojmu pánovi červenú navštívenku s dvoma veľkými znakmi – bolo na nej meno Šen Mo. Do ľavého dolného rohu ktosi pripísal drobným písmom ̦obchodný cestujúciʻ.

Vysoký, širokoplecí chlap s hladkou čiernou bradou s dlhými bokombriadkami vošiel a uklonil sa, ruky ukryté v priestranných rukávoch vyblednutého belasého odevu. Na obnosenej čiapke nemal označenie hodnosti. Sudca Teng mu vrátil úklon a niekoľkými slovami ho privítal. Potom ponúkol hosťa, aby si sadol na lavicu po ľavej strane nízkeho čajového stolíka. Sám sa posadil oproti nemu a komorníkovi postávajúcemu pri dverách energicky naznačil, aby ich nechal osamote.

Keď sa dvere zavreli, bradáč sa prenikavo zadíval na hostiteľa bystrými, pozornými očami a prehovoril hlbokým, príjemným hlasom:

„Už dávno sa teším na stretnutie s vami, Teng. Ešte keď som pôsobil v sídelnom meste, počul som o vás všade chvály ako o jednom z našich najväčších básnikov. A takisto ako o výnimočne schopnom administrátorovi.“

Sudca Teng sa uklonil.

„Ste veľmi láskavý, Ti. Kedy-tedy zosmolím pár veršíkov, len tak, aby som si skrátil voľný čas. Sotva by som sa opovážil dúfať, že tak veľmi zaneprázdnený kolega, známy ako znalec literatúry a navyše ako zápalistý odhaľovateľ zločincov, by ráčil venovať pozornosť môjmu úbohému dielu.“ Odmlčal sa. Nevoľnosť sa vracala, uvedomil si, že nevládze pokračovať vo výmene obvyklých zdvorilostných lichôtok. Zaváhal a dodal: „Jeho excelencia prefekt píše, že ste tu prísne inkognito. Znamená to, že vaša návšteva súvisí s vyšetrovaním nejakého zločinu? Prepáčte mi moju zvedavosť, ale…“

„Nič sa nestalo“ povedal sudca Ti s ospravedlňujúcim úsmevom. „Nevedel som, že list, v ktorom ma prefekt predstavuje, je formulovaný tak stroho. Naozaj dúfam, že vás zbytočne neznepokojil! Faktom je, že ma povinnosti v Peng-laji pomerne vyčerpávajú – bezpochyby preto, lebo nemám dostatok skúsenosti. Viete, Peng-laj je mojím prvým pôsobiskom na poste okresného sudcu. Práve som uvažoval, že si vezmem krátku dovolenku, keď ma predvolali z prefektúry na poradu o pobrežnej obrane. Môj okres leží na pobreží oproti Kórejskému polostrovu a naši kórejskí vazali sú tohto času dosť spurní. Prefekt ma zamestnával od rána do noci. Prítomný bol aj vysoký hodnostár zo sídelného mesta… nuž, viete, ako je to, keď človek musí byť k dispozícii tým prepiatym ľuďom! Porada trvala štyri dni, a keď sa vrátim do Peng-laja, bezpochyby tam nájdem kopu záležitostí čakajúcich na vybavenie. Preto som požiadal o krátku dovolenku a chcel by som ju stráviť vo vašom okrese, preslávenom mnohými historickými pamiatkami a krásnym okolím, ktoré ste tak skvelo opísali vo svojej poézii. Toto a iba toto je dôvod, pre ktorý som žiadal, aby som tu mohol vystupovať inkognito, a prečo si hovorím Šen Mo, obchodný cestujúci.“

„Rozumiem,“ prikývol hostiteľ. S trpkosťou si pomyslel: Na dovolenke, namojveru! Keby nie prefektovho listu, mohol som ho o deň či dva vypoďkať. Nahlas pokračoval: „Naozaj je to úľava, odložiť na čas formálne povinnosti nášho úradu a pohybovať sa voľne ako jednoduchý občan! Ale čo členovia vášho sprievodu?“

„Čo sa toho týka,“ odvetil sudca Ti, „vzal som so sebou iba jedného zo svojich pobočníkov, schopného muža menom Čchiao Taj.“

„Nepovzbudzuje to vášho podriadeného k… ehm… nepatričnej dôvernosti v správaní?“ spýtal sa Teng pochybovačne.

„Musím sa priznať, že som na to nikdy nepomyslel,“ odvetil sudca s pobaveným úsmevom. „Môžete mi odporúčať neveľký, ale čistý hostinec, kde by som sa mohol ubytovať? A ktoré z najvýznamnejších pamiatok by si mal návštevník pozrieť?“

Teng si odchlipol z čaju. „Zarmucuje ma, že vaša túžba po anonymite ma zbavuje potešenia prijať vás vo svojom dome ako čestného hosťa. Ale pretože trváte na svojom, radím vám, aby ste sa ubytovali v hostinci U letiaceho žeriava, ktorý má skvelú povesť a navyše nie je ďaleko od súdnej budovy. A čo sa týka pamätihodností, predstavím vás svojmu poradcovi a hlavnému pomocníkovi Pan Ju-temu. Tu sa narodil i vyrástol a pozná v tomto meste každý kamienok. Dovoľte mi, aby som vás k nemu odviedol, jeho kancelária je za pisárňou.“

Sudca Teng vstal. Keď ho sudca Ti nasledoval, zbadal, že jeho hostiteľ zrazu stratil rovnováhu. Aby sa zachránil pred pádom, zachytil sa oboma rukami operadla lavice.

„Necítite sa dobre?“ spýtal sa sudca Ti s úzkosťou v hlase.

„Nič to nie je, iba ľahký závrat!“ odvetil Teng s chabým úsmevom. „Som trochu unavený.“ Podráždene pozrel na komorníka, ktorý práve vošiel. Starec sa hlboko uklonil pred svojím pánom a tlmene povedal:

„Ospravedlňujem sa, že vyrušujem vašu ctihodnosť, ale chyžná mi práve oznámila, že pani domu ešte po sieste nevyšla z izieb a že dvere jej spálne sú zamknuté.“

„To je pravda, zabudol som ti to pred chvíľou povedať,“ odvetil sudca Teng. „Po obede dostala od svojej staršej sestry súrne pozvanie na vidiek. Oznám to služobníctvu.“ Keď sluha napriek tomu váhal, Teng sa podráždene spýtal: „Na čo čakáš? Nevidíš, že som zaneprázdnený?“

„Musím vašej ctihodnosti oznámiť aj to,“ mrmlal starec v očividných rozpakoch, „že ktosi rozbil tú veľkú vázu pred spálňou. Som…“

„Neskôr!“ prerušil ho sudca Teng, vedúc sudcu Tiho k dverám.

Keď prechádzali cez záhradu, ktorá oddeľovala sudcov palác od súdnej budovy, Teng povedal:

„Úprimne dúfam, že počas vášho tunajšieho pobytu ma celkom nepozbavíte možnosti rozhovoru s vami, Ti. Prosím, hocikedy ma navštívte. Znepokojuje ma istý problém, ktorý by som s vami niekedy rád predebatoval. Doľava, prosím.“

Prešli cez rozľahlé hlavné nádvorie súdneho dvora. V protiľahlej budove vošiel Teng nasledovaný sudcom Tim do malej, ale veľmi príjemnej kancelárie. Štíhly muž, ktorý sedel za písacím stolom, pokrytým úradnými listinami a kartotékami, vyskočil, len čo zbadal svojho predstaveného. Kývol na slúžku, a tá sa usilovala prikrčiť v kúte tak, aby bola čo najmenej na očiach; potom prikrivkal dopredu a hlboko sa uklonil. Sudca Teng mu odmeraným hlasom oznámil:

„Toto je pán Šen, e… eé… obchodný cestujúci, ktorý priniesol odporúčajúci list od prefekta. Chcel by tu stráviť niekoľko dní a navštíviť pamätihodnosti nášho okresu. Poskytneš mu všetky informácie, ktoré bude potrebovať.“ A obrátil sa k sudcovi Timu: „Teraz ma láskavo ospravedlňte, musím sa pripraviť na popoludňajšie zasadanie súdneho dvora.“ Uklonil sa a odišiel.

Poradca Pan vyzval sudcu, aby si sadol do veľkého kresla oproti jeho stolu, a položil mu niekoľko všeobecných zdvorilostných otázok. Zdalo sa však, že je duchom celkom neprítomný a veľmi nervózny. Pretože sa ho Teng tak rýchlo zbavil, sudca Ti usúdil, že popoludní majú na programe dajaký nezvyčajne ťažký prípad. Ale keď sa na to poradcu spýtal, Pan odvetil:

„Ach, nie, na zasadaní sa máme zaoberať iba bežnými záležitosťami. Našťastie je to celkom pokojný okres!“

„Spytujem sa,“ povedal sudca Ti, „lebo práve pred chvíľou, počas nášho rozhovoru, mi sudca naznačil, že stojí pred akýmsi znepokojujúcim problémom.“

Pan zdvihol sivé obočie.

„O tom nič neviem,“ povedal. Znovu vošla slúžka. „Príď neskôr!“ vyštekol a ona rýchlo zmizla. Nato pokračoval s kajúcnym úsmevom: „Tieto hlúpe dievčence! Zdá sa, že ktosi rozbil veľkú starožitnú vázu stojacu pred spálňou pani Tengovej. Môj pán si tú vázu vysoko cenil, bolo to dedičstvo. Ani jedna zo slúžok sa nechce priznať, že ju rozbila, preto ma komorník požiadal, aby som ich vypočul a našiel páchateľa.“

„Okrem vás nemá sudca Teng nijakého pomocníka?“ spýtal sa Ti. „Sudca máva v osobnej družine spravidla troch či štyroch pobočníkov, však? A zvyčajne si ich berie so sebou na každé nové pôsobisko.“

„Áno, to je pravda. Môj pán sa však nepridržiava tejto zvyklosti. Je to dosť utiahnutý človek, viete, trochu rezervovaný, ak to tak môžem povedať. Ja sám patrím k stálemu personálu tunajšieho súdu.“ Zamračil sa a potom pokračoval: „Sudca je iste pre tú vázu veľmi rozladený! Keď sem pred chvíľou vošiel, zdalo sa mi, že nevyzerá dobre.“

„Trpí na nejakú chronickú chorobu?“ spýtal sa Ti. „Aj ja som si všimol, že je sinavý v tvári.“

„Ach, nie,“ odvetil Pan Ju-te. „Nikdy sa nesťažoval na zdravie a v poslednom čase bol dokonca výnimočne veselý. Asi pred mesiacom sa na nádvorí pošmykol a vytkol si členok, ale to sa už celkom zahojilo. Domnievam sa, že ho sužujú letné horúčavy. A teraz mi dovoľte, aby som uvážil, ktoré miesta by ste mali navštíviť najprv, pán Šen. Je tu…“

A začal siahodlho opisovať pamätihodnosti okresu Wej-ping. Sudca Ti zistil, že je to kultivovaný človek, nesmierne sčítaný a s hlbokým záujmom o miestnu históriu. Keď napokon vstal a vyhlásil, že musí odísť, lebo v čajovni za rohom naňho čaká spolucestujúci, vravel to s ľútosťou.

„V takom prípade,“ odvetil Pan, „vás odvediem k núdzovému východu vzadu. Ušetríte si okľuku cez hlavnú bránu súdu.“

Odviedol sudcu za Tengov palác; napriek paličke kráčal ľahko. Šli dlhou tmavou chodbou bez okien, ktorá akoby viedla pozdĺž celého domu. Keď Pan odomykal malú železnú bráničku na konci chodby, s úsmevom povedal:

„Svojím spôsobom je tento tajný východ tiež miestnou pamätihodnosťou! Vybudovali ho pred vyše sedemdesiatimi rokmi, keď tu bolo ozbrojené povstanie. Ako viete, v tom čase bol guvernérom známy…“

Sudca Ti ho náhlivo prerušil tým, že sa mu kvetnato poďakoval. Vykročil do ticha bočnej uličky a pobral sa smerom, ktorý mu Pan naznačil.

Za rohom našiel čajovňu, kde zanechal Čchiao Taja. Hoci sa ešte len končila siesta, otvorená terasa bola už preplnená. Väčšinu stolíkov obsadili dobre oblečení ľudia. Pokojne si uchlipkávali z čaju a lúskali sušené dyňové semiačka. Sudca Ti kráčal k stolu, kde sedel energický chlapík v jednoduchom hnedom šate a okrúhlej čiernej čiapke. Bol zahĺbený do akejsi knižky. Keď si sudca odtiahol stoličku oproti, chlap vyskočil. Hoci bol sudca Ti vysoký muž, Čchiao Taj ho takmer o palec prevyšoval. Mal hrubú šiju, mocné široké plecia a štíhly driek profesionálneho boxera. Bezbradá, celkom pekná tvár sa mu rozžiarila a povedal:

„Vrátili ste sa skôr, ako som predpokladal, vaša ctihodnosť!“

„Opatrne s tou ctihodnosťou!“ napomenul ho Ti. „Nezabúdaj, že sme tu inkognito!“ Zdvihol plátenný batoh zo stoličky a položil ho na dlážku. Keď sa usadil, zatlieskal a rozkázal čašníkovi, aby doniesol ďalšiu kanvicu čaju.

Vyziabnutý kostnatý človek, ktorý sedel hlboko zaborený v kresle pri stolíku v kúte neďaleko od nich, náhle zdvihol zrak. Mal divú, odpudzujúco nepeknú tvár. Dlhá tenká jazva mu pretínala líce až k prázdnej očnej jamke po pravom oku. Priložil si tenkú pavúčiu ruku k lícnej kosti, aby potlačil nervózne mykanie svalu. Nato sa končistými lakťami oprel o stôl, naklonil sa dopredu a usiloval sa zachytiť, o čom sudca so svojím spoločníkom hovorí. Ale šum rozhovoru pri ostatných stoloch prehlušil ich hlasy. Nezostávalo mu nič iné ako pozorovať dvojicu svojím jediným zlomyseľným okom.

Čchiao Taj sa poobzeral naokolo. Keď uvidel škaredého kostlivca, rýchlo odvrátil zrak a tlmene povedal sudcovi:

„Vidíte toho chlapíka, čo sedí sám pri tom stole za mnou? Vyzerá ako nejaký odporný hmyz, ktorý práve vyliezol zo svojej skrýše!“

Sudca Ti sa pozrel a povedal:

„Áno, nevyzerá veľmi pôvabne. A čo to tu čítaš?“

„To je sprievodca po okrese Wej-ping; požičal mi ho čašník. Bol to skvelý nápad, prerušiť našu cestu práve tu!“ Potisol otvorenú knihu pred sudcu a pokračoval: „Pozrite, tu sa vraví, že v chráme boha vojny je množstvo starobylých sôch našich slávnych vojvodcov v životnej veľkosti, zhotovených istým veľkým sochárom. Potom je tu horúci prameň, ktorý…“

„Sudcov poradca mi o tom všetkom pred chvíľou rozprával!“ prerušil ho sudca s úsmevom. „Budeme mať čo robiť, kým si prezrieme všetky pamätihodnosti.“ Odpil si čaju a dodal: „Môj tunajší kolega Teng ma trochu sklamal. Keďže je taký slávny básnik, predstavoval som si ho ako žoviálneho človeka a dobrého rozprávača. Ale on mi pripadal dosť škrobený, čosi ako bábka. Vyzeral nezdravo a utrápene.“

„Nuž, čo ste mohli čakať?“ spýtal sa Čchiao Taj. „Nevraveli ste mi, že má iba jednu manželku? To je dosť čudné na človeka v jeho postavení!“

„Nemal by si vravieť, že je to čudné,“ karhal ho sudca Ti. „Sudca Teng a jeho manželka sú príkladom manželskej lásky. Hoci sú zosobášení osem rokov a nemajú deti, Teng si nikdy nevzal ďalšie manželky ani konkubíny. Literárne kruhy v sídelnom meste ich prezývajú večnými milencami – predpokladám, že nie bez závisti. Jeho manželka Strieborný Lotos je takisto známa svojím básnickým talentom a tento spoločný záujem je silným putom.“

„Možno sa vyzná v poézii,“ poznamenal Čchiao Taj, „ale aj tak si myslím, že jej manžel by si mal doplniť spálňu dvoma či tromi peknými mladými dievčencami; povedal by som, len tak pre inšpiráciu.“

Sudca Ti ho nepočúval. Jeho pozornosť upútal rozhovor pri susednom stolíku. Akýsi tučniak s dvojitou bradou vravel:

„Ešte vždy trvám na tom, že náš sudca dnes ráno na zasadaní urobil chybu. Ako mohol odmietnuť zaregistrovať samovraždu starého Kua?“

„Nuž,“ povedal chudý chlap s lišiackou tvárou, ktorý sedel oproti, „mŕtvola sa nenašla, viete? Bez mŕtvoly nič nemožno súdne uznať! Úradníci uvažujú takto.“

„To dá rozum, že mŕtvoly niet!“ vybuchol zlostne tučniak. „Veď skočil do rieky! A prúd je tam nezvyčajne silný. Nezabúdajte, aký má spád; mesto je dosť vysoko položené. Nemám nič proti nášmu sudcovi, je jeden z najlepších, akých sme v posledných rokoch mali. Chcem povedať iba toľko, že ako úradník, ktorý dostáva každý mesiac peniaze na ruku, nemá ani potuchy o finančných problémoch nás obchodníkov. Neuvedomuje si, že kým sa úmrtie nezaregistruje, Kuov bankár nemôže likvidovať jeho obchody. A pretože starý Kuo zanechal veľa nevyriešených záležitostí, odklad môže pre rodinu znamenať veľké straty.“

Ten druhý chápavo prikyvoval a potom sa spýtal:

„Netušíte, prečo sa Kuo zabil? Dúfam, že nemal nejaké finančné ťažkosti?“

„Celkom isto nie!“ odvetil tučniak rýchlo. „Obchody mu išli dobre, jeho hodvábnická firma vraj bola najväčšia v provincii. Ale v poslednom čase mal problémy so zdravím. Spomínate si na tú vlaňajšiu samovraždu? Na Wanga, obchodníka s čajom, čo sa vždy sťažoval na bolesti hlavy?“

Sudca Ti stratil záujem o ďalší rozhovor. Nalial si znovu šálku čaju. Čchiao Taj, ktorý tiež načúval, zašepkal:

„Nezabúdajte, že ste tu na dovolenke, pane! A že všetky mŕtvoly naokolo sú výlučným vlastníctvom vášho kolegu Tenga!“

„Máš pravdu, Čchiao Taj! Nie je v tom sprievodcovi uvedený aj zoznam klenotníctiev? Musím kúpiť zopár čačiek svojim manželkám v Peng-laji.“

„Je tu zoznam dlhý ako moja ruka!“ odvetil Čchiao Taj. Náhlivo zalistoval v knihe a ukázal sudcovi patričnú stranu. Sudca prikývol a povedal:

„Dobre, mám si z čoho vyberať.“ Vstal a zavolal čašníka. „Poďme, získal som adresu dobrého hostinca neďaleko odtiaľto.“

Škaredý človek pri stolíku v kúte počkal, kým zaplatia a vyjdú na ulicu. Nato rýchlo vstal a prišuchtal sa k stolíku, odkiaľ odišli. Nedbanlivo nazrel do sprievodcu. Blysol pohľadom po strane, na ktorej bol otvorený, a v jedinom oku sa mu zjavil zlý záblesk. Odhodil knihu na stolík a náhlivo zišiel z terasy. Sudcu a Čchiao Taja uvidel stáť obďaleč; očividne sa vypytovali pouličného predavača na cestu.

2

Hostinec U letiaceho žeriava stál na rušnej ulici, stúpajúcej na jeden z početných vŕškov, na ktorých sa rozprestieralo mesto. Jeho skromná úzka brána bola tesne vedľa krikľavého priečelia vinárne.

Priestranná vstupná hala však vonkajší dojem skromnosti potláčala. Tučný hostinský, ktorý trónil za pôsobivým pultom, si dvojicu skúmavo prezrel, potisol k nim hrubú registračnú knihu a požiadal ich, aby do nej zapísali svoje priezvisko, meno, povolanie, vek a miesto narodenia.

„Bojíte sa lupičov?“ spýtal sa prekvapene sudca Ti, keď si namáčal štetec. Spravidla sa uvádzalo iba meno a povolanie. „Nič také!“ zlostne odsekol hostinský. Potisol knihu pred Čchiao Taja a dôrazne dodal: „Môj hostinec má vynikajúcu povesť, môžem si dovoliť vyberať hostí!“

„Aká škoda, že si vaša matka nemohla vybrať, koho porodí!“ povedal Čchiao Taj, keď kládol batoh na dlážku a bral do ruky štetec. Sudca sa zapísal ako „Šen Mo, splnomocnenec, tridsaťštyriročný, z Taj-Juanu.“ Čchiao Taj k tomu naškrabal: „Čou Ta, pobočník pána Šena, tridsaťročný, zo sídelného mesta.“

Sudca Ti zaplatil za tri dni vopred a úhľadne oblečený čašník ich odviedol do jednoducho zariadenej, ale čistučkej izby na treťom nádvorí, vzdialenej od hluku z ulice.

Čchiao Taj odtlačil zasúvacie dvere. Otvárali sa rovno na nádvorie vydláždené mramorom. Obrátil sa, zlostne sa zamračil na čajovú kanvicu, ktorú čašník práve položil na stôl, a povedal sudcovi:

„Pred chvíľou sme dopili čaj. Toto nádvorie má prekrásne hladké dláždenie. Čo keby sme si dali zopár kôl boja s palicou, aby sme si povystierali nohy? Potom sa môžeme okúpať a naobedovať sa vonku v reštaurácii, aby sme ochutnali niektorú z miestnych pochúťok.“

„Dobrý nápad! Z tej dlhej cesty od rána na koni z Pien-fu som celý zmeravel.“

Obaja sa vyzliekli do širokých nohavíc. Sudca Ti si rozdelil dlhú bradu na dva pramene a zviazal si ich na šiji. Hodili čiapky na stôl a vyšli na nádvorie. Čchiao Taj skríkol na koniara, ktorý tam postával, aby im priniesol dve zápasnícke palice.

Sudca bol skvelý pästiar a šermiar, ale iba nedávno sa začal učiť pod Čchiao Tajovým vedením umeniu boja s palicou. Nepokladalo sa to za zábavku vhodnú pre slušných ľudí, lebo tento spôsob boja bol populárny iba medzi zbojníkmi a tulákmi. Sudca Ti však usúdil, že je to dobré telesné cvičenie, a celkom si ho obľúbil. Čchiao Taj ho dokonale ovládal, lebo predtým, ako vstúpil do služieb sudcu Tiho, bol zbojníkom, o čom svedčili početné jazvy, pokrývajúce jeho širokú, do tmava ohorenú hruď a dlhé svalnaté ruky. Minulý rok sudcu na ceste do Peng-laja – na jeho prvé pôsobisko – Čchiao Taj a jeho pokrvný brat Ma Žung prepadli na osamelej ceste. Osobnosť sudcu Tiho však na nich zapôsobila tak silno, že obaja hneď na mieste skoncovali so svojím násilníckym povolaním a stali sa jeho oddanými pobočníkmi. V uplynulom roku bol preňho tento párik vybíjancov veľmi užitočný pri zatýkaní nebezpečných zločincov a vykonávaní riskantných úloh. S potešením im prepáčil, že si ešte neosvojili úctyhodné vystupovanie, svedčiace sudcovým pobočníkom; mal celkom rád ich úprimné a prostoreké spôsoby.

„Dúfam, že hostinský nebude mať námietky proti tomu, že tu zápasíme,“ poznamenal sudca Ti, keď zaujal postavenie.

„Len nech pípne a ja mu vrazím kotrbu rovno do jeho tučného brušiska!“ skríkol Čchiao Taj bojovne. „Potom bude môcť škúliť na svet cez pupok. A teraz pozor na údery spakruky!“ Rýchlym pohybom zaútočil na sudcovu hlavu. Sudca Ti uhol a nasmeroval dlhý oblúkovitý výpad nízko nad zemou na Čchiao Tajove členky. Čchiao Taj svižne – na takého ťažkého chlapa až prekvapujúco svižne – podskočil a vzápätí sa rozohnal na hruď sudcu Tiho, ten však úder obratne odrazil.

Dlho bolo počuť iba nárazy palíc a dychčanie zápasníkov. Na nádvorí sa čoskoro zbehli niekoľkí koniari a čašníci a pozorovali boj. Pohrúžení do bezplatnej zábavy si nevšimli, že dvere za nimi sa opatrne pootvorili. Vykukol z nich škaredý chlap a dvojicu zápasiacich pozoroval svojím jediným blýskavým okom. Stál tam dosť dlho, čudná osamelá postava, splývajúca s prítmím. Potom ustúpil a nečujne zavrel dvere.

Keď sudca Ti a Čchiao Taj skončili, telá mali zmáčané potom. Čchiao Taj hodil palice koniarovi a rozkázal mu, aby ich odviedol do kúpeľa.

V rozľahlej vzdušnej miestnosti sa práve nik nekúpal. Boli tam dva bazény ohradené pevnými hladkými borovicovými brvnami v prírodnej farbe. Dlážka bola vykladaná veľkými čiernymi kachličkami. Zavalitý kúpeľník mal na sebe iba zásterku okolo pása. Vzal im nohavice a zavesil ich na vešiak. Potom každému podal bavlnené vrecúško naplnené zmesou pliev a lúhu a vedierko s horúcou vodou. Sudca Ti a Čchiao Taj sa vydrhli mydlovými vrecúškami. Keď ich kúpeľník pooblieval vedierkami horúcej vody, povedal:

„V bazéne sa vám bude páčiť, vysekali ho rovno do skaly, na ktorej stojí hostinec. Horúca voda prýšti z prameňa pod ním. Dávajte pozor na nohy – kamene v ľavom rohu sú rozpálené do žerava.“

Prekročili ohradu a vstúpili do bazénu. Kúpeľník odtisol zasúvacie dvere, takže mohli vychutnávať výhľad na veľké listy banánovníka v malej záhrade obkolesenej múrom. Sudca Ti a Čchiao Taj sa hodnú chvíľu spokojne máčali v horúcej vode. Potom si sadli na nízku bambusovú lavičku a kúpeľník im vymasíroval plecia a dosucha vyutieral telá. Podal im plátenné blúzy a vrátili sa osviežení do svojej izby.

Len čo sa preobliekli do vlastných odevov a usadili k šálke čaju, otvorili sa dvere a dnu vošiel chudý jednooký chlap.

„To je ten všivák, ktorého sme videli v čajovni!“ zvolal Čchiao Taj.

Sudca Ti znepokojene pozrel na odpornú tvár a kyslo povedal:

„Prv ako vojdeme do izby, zvyčajne zaklopeme. Čo si želáte?“

„Iba niekoľko slovíčok s vami, pán… Šen.“

„Čo vás zaujíma?“

„Vlastne to isté, čo vás! Som zlodej z povolania.“

„Mám ho vykopnúť?“ spýtal sa Čchiao Taj zlostne.

„Počkaj!“ krotil ho sudca Ti. Zo zvedavosti chcel vedieť, čo to všetko znamená. „Ak poznáte moje meno, priateľu, musíte takisto vedieť, že som obchodný cestujúci.“

Neznámy sa posmešne zasmial.

„Mám vám povedať, čo ste vy dvaja za vtáci?“

„Prosím, urobte to!“ vyzval ho sudca vľúdne.

„Chcete počuť všetko?“ spýtal sa znovu jednooký.

„Pravdaže!“ povedal sudca Ti. Ten človek ho zaujal.

„Najprv ty s tou bradou a samoľúbou tvárou: zďaleka smrdíš súdom. Pretože si mocný, iste si bol predtým veliteľom strážnikov. Umučil si nevinného na smrť, potiahol si peniaze z pokladnice alebo obidvoje. V každom prípade si musel ujsť a dal si sa na zboj. Tvoj druh je, samozrejme, zbojník z povolania. Pracujete spolu: ty so svojou vážnou tvárou a úlisnými rečičkami nadväzuješ známosti s neobozretnými cestujúcimi a tvoj kamarát dokončí dielo niekoľkými údermi. Teraz ste sa rozhodli podnikať vo veľkom a prišli ste do mesta vylúpiť klenotníctvo. Ale dovoľte, aby som vám dvom, vidieckym ozembuchom, povedal, že v meste neurobíte nijakú dieru do sveta. Každé dieťa na vás vidí, že ste podvodníci!“

Čchiao Taj chcel vstať, ale sudca Ti zdvihol ruku. „Ten chlapík je celkom zábavný!“ povedal. „Povedz mi, prečo si myslíš, že sme prišli do tohto mesta lúpiť?“

Ošklivec si povzdychol.

„V poriadku!“ povedal so zveličenou trpezlivosťou. „Dám vám lekciu zadarmo! Len čo dnes popoludní tento bitkár vošiel do čajovne, hneď som vedel, že je to zbojník. Stavba tela, chôdza; zbadal som to aj svojím jedným okom. Mimochodom, pôvodne iste dezertoval z armády. V držaní pliec má čosi vojenské. Potom si prišiel ty. Najprv som si myslel, že si prepustený súdny úradník. Neskôr som pozoroval, ako ste spolu zápasili palicami – a ste ukrutní chumaji, že sa takto prezrádzate! Všimol som si, že aj ty si vrtký chlap; ale pokožku máš bielu a hladkú. Tak som si opravil názor a usúdil som, že si veliteľ strážnikov na úteku. Nuž a akoby to všetko ešte nestačilo, dali ste všetkým najavo, že ste cudzinci, lebo ste študovali sprievodcu po tomto meste a popásali ste si oči na zozname klenotníctiev. Tak vidíte, akí ste zelenáči. Lámem si hlavu iba nad tým, prečo si si nechal narásť tú poondiatu bradu. Iste preto, aby si sa opičil po svojom sudcovi.“

„Ten chlapík ma prestáva baviť,“ povedal sudca Ti pokojne Čchiao Tajovi. „Vyhoď ho!“

Čchiao Taj vyskočil, ale nebol dosť rýchly. Vycivený chlap sa ako blesk zvrtol k dverám, prekĺzol cez ne a privrel ich Čchiao Tajovi  pred nosom, takže dlháň narazil čelom na drevenú výplň. Od pľúc zahrešil a trhnutím znovu otvoril dvere. „Toho psa dostanem!“ zavrčal.

„Stoj!“ skríkol sudca Ti. „Vráť sa. Nemôžeme si tu dovoliť scénu.“

Keď si Čchiao Taj nahnevane sadol a zlostne si trel čelo, sudca pokračoval s chabým úsmevom:

„Ten bezočivý darebák bol užitočný aspoň na to, že mi pripomenul dôležité pravidlo, na ktoré vyšetrovateľ zločinov nesmie v nijakom prípade zabudnúť. A to, že nikdy nesmie priveľmi lipnúť na jedinej teórii. Je to bystrý a všímavý naničhodník. Jeho úvahy o našej totožnosti mali hlavu aj pätu. Ale keď si raz vybudoval teóriu, prispôsoboval jej všetky nové fakty, a nelámal si hlavu nad tým, či pre tie nové fakty nebude treba teóriu revidovať. Mal si uvedomiť, že ak zápasíme s palicami na otvorenom priestranstve, môže to znamenať, že naše postavenie je také bezpečné, že si môžeme slobodne dožičiť to, čo v iných vzbudí podozrenie. Nuž, ale ja som posledný, kto má právo ho kritizovať, lebo som sa dopustil tej istej chyby, keď som vyšetroval zlaté vraždy v Peng-laji!“

„Ten lump nás sledoval už z čajovne!“ vyhlásil Čchiao Taj. „Prečo nás navštívil? Vari si myslel, že nás bude môcť vydierať?“

„To by som nepovedal,“ odvetil sudca Tí. „Pôsobil na mňa ako človek, ktorý sa absolútne spolieha na vlastný dôvtip a smrteľne sa bojí fyzického násilia. Nuž, akiste ho viac neuvidíme. Mimochodom, spomenul si čajovňu, a to mi pripomína úryvky rozhovoru, ktoré sme si tam na terase vypočuli. O tej čudnej samovražde obchodníka s hodvábom Kua, pamätáš sa? Zájdime si na súd a vypočujme si, o čo vlastne ide. O tomto čase sa práve začína popoludňajšie zasadanie.“

„Vaša ctihodnosť, veď ste na dovolenke!“ vyhlásil Čchiao Taj vyčítavo.

„Áno som!“ prikývol sudca Ti so zachmúreným úsmevom. „Ale musím sa priznať, že by som si rád lepšie obzrel kolegu Tenga, tak aby o tom nevedel. A okrem toho, toľko ráz som predsedal súdnemu tribunálu, že by som teraz rád sledoval zasadanie pre zmenu z druhej strany predsedníckeho stola. Bude to poučné aj pre teba, priateľ môj. Poďme!“

Vo vstupnej sieni mal tučný hostinský plné ruky práce so zostavovaním účtu pre štyroch obchodníkov, ktorí odchádzali. Okolo spoteného čela mal uviazaný biely pás plátna a usilovne šťukal guľôčkami počítadla. Ale nebol až taký zaneprázdnený, aby nepoznamenal, keď sudca prechádzal popri pulte:

„Za chrámom boha vojny nájdete priestranstvo, určené výhradne na telesné cvičenia, pán Šen.“

„Ďakujem vám,“ odvetil sudca škrobene, „ale dávam prednosť možnostiam poskytovaným týmto pohostinným hostincom.“

Vyšli von.

Napredovali iba pomaly, lebo sa trocha ochladilo a ulice zaplavil hustý dav. Keď však prešli cez otvorené námestie pred súdnym dvorom, nevideli pred bránou nikoho. Zasadanie sa už očividne začalo a diváci sa zhromaždili v súdnej dvorane. Sudca Ti a Čchiao Taj prešli popod kamenný oblúk brány, kde visel obrovský bronzový gong, čo ohlasoval začiatok každého súdneho pojednávania. Štyria strážcovia, sediaci na lavičke, si ich ľahostajne premerali.

Sudca so svojím pobočníkom náhlivo prešli cez prázdne hlavné nádvorie a vošli do tienistej dvorany. Z diaľky počuli monotónny hlas drmoliaci zdĺhavé vyhlásenie. Dvojica zastala za prahom dvier a počkala, kým sa im oči neprispôsobia pološeru. Nad hlavami zástupu divákov oproti zadnej stene sa črtal vysoký stôl pokrytý šarlátovou látkou, stojaci na vyvýšenom stupienku. Za stolom sedel sudca Teng v plnom lesku svojho úradného rúcha z ligotavého zeleného brokátu s čiernou sudcovskou čiapkou na hlave; jej vystužené krídla mu odstávali. Zdalo sa, že je celkom pohrúžený do listiny pred sebou: hľadel do nej a pomaly si pomykával riedku koziu briadku. Poradca Pan stál pri jeho kresle, ruky ukryté v rukávoch. Po oboch stranách sudcovho stola boli nízke stolíky, pri ktorých sedeli súdni úradníci. Za stolíkom vpravo sedel sivovlasý človek, očividne starší pisár, a nahlas čítal právny spis. Celá zadná stena siene bola zakrytá tmavofialovým závesom. V jeho strede bol veľký znak jednorožca, symbolu prezieravosti, krásne vyšitý zlatou niťou.

Sudca Ti vošiel dnu a pripojil sa k zástupu divákov. Nadvihol sa na prstoch, aby dovidel na štyroch strážnikov stojacich pred stolom. V rukách držali železné reťaze, kyjaky, mučidlá a iné hrozné nástroje svojho úradu. Ich veliteľ, územčistý drsný chlap s riedkou bradou, stál obďaleč a poťažkával ťažký bič. Ako zvyčajne, všetko v súdnej sieni bolo vyrátané na efekt, pôsobilo na divákov majestátnosťou zákona a hroznými dôsledkami, ktoré vyplývali z jeho nedodržiavania. Všetci, čo sa tu zjavili, mladí či starí, bohatí či chudobní, žalujúci či obvinení, museli si kľaknúť na holú kamennú dlážku pred súdnym stolom a dať sa okrikovať strážnikmi. A ak sudca rozkázal, priamo na mieste znášať kruté bičovanie. Základnou zásadou justície totiž bolo, že každý, kto sa zjaví pred súdom, sa pokladá za vinného dovtedy, kým nedokáže svoju nevinu.

„Veľa sme nezmeškali,“ zašepkal sudca Ti Čchiao Tajovi. „Pisár číta nové stanovy akéhosi cechu alebo obchodného spolku. Myslím, že sa blíži k záverečným odsekom.“

Keď o niekoľko okamihov pisár zmĺkol, sudca Teng prehovoril:

„Všetci ste si teraz vypočuli stanovy cechu kováčov, predložené uvedeným cechom a doplnené a spresnené týmto súdom. Sú nejaké námietky?“ Chvíľočku čakal a skúmal publikum. Sudca Ti rýchlo sklonil hlavu. Keď sa nik neozýval, Teng uzavrel: „Súd týmto vyhlasuje, že nové stanovy sú schválené a budú platiť v tejto podobe.“

Energicky poklepal po podlhovastom stole kladivkom z tvrdého dreva, symbolicky označovanom ako „drevo, čo naháňa strach súdnej sieni“.

Zavalitý chlap stredných rokov s velikánskym pupkom pokročil vpred a kľakol si pred sudcov stôl. Bol v bielom smútočnom odeve.

„Bližšie!“ zavrčal naňho veliteľ strážnikov.

Keď sa chlap v bielom poslušne prisunul bližšie k stupienku, sudca Ti štuchol svojho suseda a spýtal sa ho:

„Kto je to?“

„Vy neviete? To je bankár Leng Čchien. Je spoločníkom Kuo Čʼ-jüana, starého obchodníka s hodvábom, ktorý včera v noci spáchal samovraždu.“

„Rozumiem,“ prikývol sudca Ti. „A za kým nosí smútok?“

„Nebesá, vy asi nič neviete! Prirodzene, že nosí smútok za svojím mladším bratom, známym maliarom Leng Tem, ktorý zomrel pred dvoma týždňami. Jeho smrť spôsobila zdĺhavá pľúcna choroba.“

Sudca Ti prikývol a sústredil pozornosť na to, čo vravel Leng Čchien.

„V súlade s nariadeniami vašej ctihodnosti z dnešného rána sme naďalej pátrali na rieke a hľadali telo zosnulého až pol míle dolu po prúde. Ale našli sme iba jeho zamatovú čiapku. Pretože veľmi dychtivo čakám, až budem môcť v zastúpení rodiny Kuovcov dať do poriadku záležitosti zosnulého, dovoľujem si znovu zopakovať svoju  žiadosť, ktorú som vyslovil na rannom zasadaní súdu; menovite, že vaša ctihodnosť by mala dať toto úmrtie úradne zaregistrovať a umožniť mi tak konať a podpisovať písomnosti v zastúpení zosnulého. Je tu množstvo dôležitých podujatí, ktoré si vyžadujú rozhodnutia, a ak sa k nim okamžite nepristúpi, môžu podniku spôsobiť vážnu finančnú stratu.“

Sudca Teng sa zamračil.

„Formality sa musia splniť. Zákon hovorí, že samovražda nemôže byť zaregistrovaná, ak sa telo nepredloží na obhliadku úradne ustanovenému obhliadačovi.“ Na okamih sa zamyslel a pokračoval: „Dnes ráno ste opísali priebeh udalostí iba stručne. Teraz by ste mali uviesť podrobne, čo sa stalo. Nie je vylúčené, že súd zistí okolnosti, ktoré by mohli motivovať osobitný prístup k prípadu. Nezabúdam na skutočnosť, že zosnulý pán Kuo mal široko rozvetvené finančné záujmy, a som ochotný urýchliť formality do takej miery, ako to len bude v rámci zákona možné.“

„Moja osoba,“ vyhlásil Leng úctivo, „je hlboko vďačná za láskavé porozumenie vašej ctihodnosti. Včerajšiu večeru, počas ktorej sa táto tragédia prihodila, usporiadali z okamžitého popudu. Pred mesiacom sa pán Kuo radil so známym veštcom Pien Chungom o priaznivom dátume na začatie prác na stavbe letného sídla, ktoré chcel Kuo postaviť v južnom predmestí. Keď pán Pien zostavil Kuov horoskop, vystríhal ho, že pätnásteho tohto mesiaca, to jest včera, bude preňho veľmi nebezpečný deň. Pán Kuo, nesmierne znepokojený, naňho naliehal a dožadoval sa ďalších podrobností. Ale Pien mohol iba dodať, že nebezpečenstvo sa nachádza v Kuovom bezprostrednom okolí a že bude najväčšie napoludnie.

Pán Kuo bol od prírody nervózny človek. Začal sa umárať predpoveďou a znovu sa mu vrátil dávny žalúdočný neduh. Keď sa priblížil osudný dátum, stratil chuť do jedla a pravidelne musel brať lieky, aby zmiernil vnútorné bolesti. Veľmi som sa preňho znepokojoval a po celý včerajší deň som bol v styku s jeho komorníkom. Povedal, že pán Kuo bol celé ráno veľmi podráždený a odmietal vyjsť z domu. Nešiel dokonca ani na prechádzku do záhrady. Popoludní mi komorník poslal odkaz, že pánovi sa pozoruhodne zlepšila nálada. Bol šťastný, že poludnie, najnebezpečnejšia hodina, prešlo bez toho, aby sa mu prihodilo čosi nepríjemné. Pani Kuovej sa podarilo presvedčiť manžela, aby pozval zopár priateľov na večeru; mali ho trocha rozptýliť a rozveseliť. Okrem mňa zavolal Kuo Pan Ju-teho, poradcu vašej ctihodnosti, a predsedu cechu obchodníkov s hodvábom.

Večera sa podávala v záhradnom pavilóne Kuovho paláca. Pavilón stojí na vzdialenejšom konci záhrady, na neveľkom výbežku nad riekou. Spočiatku mal Kuo skvelú náladu. Žartoval, že dokonca aj slávny veštec Pien Chung zavše urobí chybu. V polovici večere však náhle zbledol. Vyhlásil, že cíti, že bude mať prudký záchvat žalúdočných bolestí. Povedal som žartom, že si s ním zahrávajú nervy. Veľmi sa nazlostil, vraj sme bezcitní. Prudko vstal a zamrmlal čosi o tom, že si ide do domu po liek.“

„Ako ďaleko je pavilón od hlavnej budovy?“ prerušil ho sudca Teng.

„Záhrada je dosť veľká, vaša ctihodnosť, ale pretože sú v nej vysadené iba kríky, z pavilónu jasne vidieť mramorovú terasu, ktorá vedie okolo celého paláca. Na tejto terase, zaliatej mesačným svitom, sme zakrátko znovu uvideli Kua. Tvár mal zaliatu krvou vytekajúcou z rany na čele. S výkrikmi a divými gestami sa rozbehol do záhrady a utekal po chodníčku smerom k pavilónu. My traja sme tam sedeli a nemí od úžasu hľadeli na blížiacu sa postavu. V polovici chodníčka náhle zmenil smer. Zbehol z neho a utekal cez trávu k mramorovému zábradliu. Preskočil ho a vrhol sa do rieky.“

Bankár sa od vzrušenia odmlčal.

„Čo sa stalo zosnulému, kým bol v dome?“ spýtal sa sudca.

„To je ono!“ poznamenal sudca Ti smerom k Čchiao Tajovi. „V tom je, prirodzene, podstata problému!“

„Pani Kuová vyhlásila, že jej manžel vbehol veľmi rozrušený do spálne. Spálňa je spojená s terasou úzkou, asi desať stôp dlhou chodbičkou. Spustil tirádu o tom, že má hrozné bolesti a akí sú jeho priatelia krutí, lebo neprejavili ani štipku súcitu s jeho utrpením. Manželka sa ho usilovala utešiť a nato mu šla do izby po liek. Keď sa vrátila, našla si manžela v nepríčetnom stave. Dupkal a odmietal liek. Potom sa zvrtol a vybehol na terasu. Vtedy ho manželka videla naposledy. Usudzujem, že keď bežal chodbou vedúcou na terasu, hlavou narazil do zárubne dverí. Chodba je dosť nízka; postavili ju až dodatočne, lebo pán Kuo si želal mať zo spálne priamy prístup na terasu. Neočakávaný otras ho celkom vyviedol z miery a on sa v nepríčetnom stave rozhodol skoncovať so životom.“

Sudca Teng, ktorý až doteraz počúval s ľahostajným výrazom v tvári, sa vystrel na stoličke a obrátil sa k svojmu poradcovi.

„Pretože ste tam boli, predpokladám, že ste preskúmali chodbu.“

„Isteže, vaša ctihodnosť,“ odvetil Pan úctivo. „Nenašiel som tam nijaké krvavé škvrny; ani na dlážke, ani na zárubní dverí na terasu.“

„Aké vysoké je zábradlie nad riekou?“ spýtal sa Teng bankára.

„Iba tri stopy, vaša ctihodnosť,“ odvetil Leng Čchien. „Často som radil pánu Kuovi, aby ho dal zvýšiť, lebo hrozilo nebezpečenstvo, že raz niektorý z hostí, čo priveľmi bezstarostne pili jantárový nápoj, môže cezeň spadnúť. Pod zábradlím je strmý, vyše desať stôp vysoký breh. Nebohý však vyhlásil, že dal zábradlie urobiť náročky nízke, aby mohol zo záhrady posediačky vychutnávať výhľad.“

„Koľko schodov vedie k pavilónu a z akého materiálu sú?“

„Tri, vaša ctihodnosť, a sú z mramoru zdobeného tesanými ornamentmi.“

„Videli ste nebohého jasne, keď sa hodil do rieky?“

Leng zaváhal. Pomaly odpovedal:

„Rastú tam kríky, a pretože zmizol prv, ako sme zistili, čo sa vlastne robí…“

Sudca Teng sa naklonil dopredu a prerušil ho:

„Prečo si myslíte, že Kuo spáchal samovraždu?“

„Dobre!“ zašepkal sudca Ti Čchiao Tajovi. „Môj kolega trafil klinec po hlavičke!“

„Ten starigáň predsa skočil do rieky, nie?“ zamrmlal Čchiao Taj. „A očividne nie preto, aby si zaplával!“

„Pst! Počúvaj!“ zasyčal sudca.

Bankára akoby náhla otázka sudcu Tenga celkom vyviedla z miery. Začal jachtať:

„Ja… totiž… my všetci… pretože sme to videli, stalo sa to pred našimi očami…“

„Videli ste na vlastné oči,“ prerušil ho sudca Teng, „že pán Kuo mal tvár zaliatu krvou. Že sa najprv rozbehol rovno k pavilónu, nato zmenil smer a bežal k zábradliu. Nezišlo vám na um, že sa mu mohla dostať do očí krv z rany na hlave a že si pomýlil biele zábradlie s bielymi schodmi pavilónu? A že ho neprekročil, ale potkol sa a padol cezeň?“ Keď Leng neodpovedal, sudca pokračoval: Je zrejmé, že spôsob skonu pána Kua sa objasnil: súd dočasne rozhoduje, že išlo skôr o smrť spôsobenú nešťastnou náhodou ako o samovraždu. Súd však nie je celkom spokojný s názorom pána Lenga na to, ako nebohý prišiel k zraneniu na hlave. Až do vyjasnenia týchto faktov smrť pána Kua nemôže byť zaregistrovaná!“

Poklopkal kladivkom a uzavrel súdne rokovanie. Keď vstal zo stoličky, Pan odtiahol nabok záves s jednorožcom. Sudca Teng vyšiel a zamieril k sudcovej osobnej kancelárii, ktorá bývala hneď za súdnou sieňou.

„Vyprázdnite dvoranu!“ skríkol na divákov veliteľ strážnikov.

Sudca Ti a Čchiao Taj kráčali spolu s davom k východu. Sudca povedal:

„Teng má úplnú pravdu, svedecká výpoveď ukazuje rovnako na nehodu ako na samovraždu. Nechápem jedno: prečo bankár okamžite usúdil, že Kuo spáchal samovraždu? A lámem si hlavu aj nad tým, čo sa stalo Kuovi, kým bol v dome.“

„Pekné hádanky, ktorými si môže precvičiť mozog sudca Teng!“ vyhlásil Čchiao Taj veselo. „A čo takto teraz ochutnať miestne pochúťky?“