Láska zvoní vždy dvakrát

Úryvok

Láska zvoní vždy dvakrát

Kolóna sa zúfalo pomaly vliekla popod Strečno. Adriana sedela za volantom a chlipkala presladenú kávu z plastového pohára. Snažila sa udržať smutné myšlienky na uzde, nechať ich ukryté niekde v temných zákutiach ľavej hemisféry. Bohužiaľ, myšlienky sú ako tie najotravnejšie letné odrhovačky. Čím viac sa ich snažíte umlčať, tým hlasnejšie vám znejú v hlave.

Dorotka, jej bledomodrá korzička, bola naprataná na prasknutie. Viezla si v nej celý svoj život. Nevidela cez spätné zrkadlo. Zavadzal jej obraz akýchsi hôr, pravdepodobne Álp, ktorý splašila kedysi na dávno blšáku. Okrem neho sa na ňu zo zrkadla usmievala drevená mačka a napoly uschnutá palma. Uvažovala, že tie hlúposti povyhadzuje. Načo jej budú všetky tie tričká, ktoré jej boli dobré pred desiatimi rokmi a hlavne pred desiatimi kilami? Ale potom si vynadala. Ako nezadaná žena bude musieť zapracovať na svojej figúre a do pol roka sa do tých starých vecí určite nasúka. A potom ich vyhodí, aby si mohla kúpiť niečo modernejšie, nové telo hádam nebude obliekať do starých handier.

„… medzi Žilinou a Martinom nám hlásite kolónu. Zrazili sa tam dve autá. Zdržíte sa pol hodiny.”

„Ja ti dám pol hodiny. Už tu trčím minimálne hodinu!”

Doriti. Háda sa s autorádiom. Čo príde ďalej? Je čas objednať sa u psychiatra? Možno by jej to nakoniec pomohlo. Aspoň by sa vyrozprávala.

Preladila stanicu. Začula klavírny úvod známej pesničky. Nevedela si ju hneď zaradiť, ale okamžite jej navodila tu správnu nostalgickú náladu. Potom začula nezameniteľný Adelin chrapot. Vedela, že by to mala hneď prepnúť, ináč skončí v slzách.

Neprepla.

Bolo to desať rokov. Desať rokov žila s jedným mužom, v jednom meste, v jednom byte. Prekonali spolu fakt hrozné veci, zmierili sa, že ich život nebude dokonalý. A keď konečne uverila, že to môže fungovať, bublina praskla. Chcela mu to vyčítať, chcela vinu hodiť naňho. Bohužiaľ, vždy znovu a znovu dochádzala k tomu istému záveru. Mohla za to ona.

Vracala sa domov ako zmoknuté kura. Netešila sa, nebolo načo. Doma ju čakal otec, pár kamošov z detstva. Nebolo ich veľa. Väčšina sa roztratila s vidinou šťastných zajtrajškov po svete. Len ona sa vracala. Opúšťala Bratislavu so všetkými divadlami, kaviarňami, nákupnými centrami, nočným životom.

Spišský Spáčov. Miesto, kde prežila väčšinu svojho života. Končili sa tu všetky cesty a jediné, čo fungovalo, bola krčma a kostol. Pravdepodobne umrie od nudy. Bohužiaľ, nemala na výber.

Adele vo svojej piesni priala svojmu bývalému len to najlepšie. Ona sa do tejto fázy ešte nedostala. Zatiaľ cítila len oslepujúcu zúrivosť. Tá malá štetka jej ukradla všetko, čo desať rokov usilovne budovala. Musela začať odznova, kameň po kameni. Mala strach, že už na to jednoducho nebude mať silu. Mala tridsaťdva rokov a nemala nič.

Keď Adele dospievala tú svoju melancholickú pesničku, Adriana neplakala, naopak, kypela v nej žlč. Z úst jej vykĺzla nadávka. Naštvane udrela do volanta. Klaksón zatrúbil. Z kamióna, ktorý sa vliekol pred ňou, sa vynorila chlpatá chlapská ruka. Ukázala jej prostredník.

V malebnej dedinke pri Poprade stál domček. Učupený na kraji lesa, s veľkou záhradou plnou malinčia. Adrianina Dorotka sa k nemu predierala nespevnenou blatistou cestou. Jej rodičia tento domček postavili pôvodne ako chatku, krátko po jej narodení. Pamätala sa, ako sem chodievali každý víkend, polievali záhradku, opekali špekáčiky. Otec aj mama vyrastali na dedine, život ich akýmsi nedopatrením zavial na sídlisko. Mesto ich dusilo, návraty doň začínali byť čoraz ťažšie. Až jedného dňa sa sem presťahovali nastálo. Bola vtedy druháčka.

Na jej parkovacom mieste stál fúrik. Nedobrovoľne zastala uprostred strmého kopca. Zatiahla ručnú brzdu. Naštvane vystúpila z auta. Otec sa neunúval ani urobiť jej miesto na parkovanie. Chytila fúrik, odtlačila ho nabok. Na nohe obutej v elegantných kráľovsky modrých lodičkách ucítila bolesť. Zanadávala. Popŕhlila sa na žihľave. Sadla si naspäť do auta, tresla dverami.

Lepšie privítanie si fakt nemohla želať.

Páku posunula dole. Šliapla na plyn, auto však v strmom kopci zaberalo naprázdno. Pustila plyn, Dorotka nadskočila a začala nekontrolovane cúvať. Aďa začula krik. Šliapla na brzdu a hodila okom do spätného zrkadla. Nič nevidela. Opäť zatiahla ručnú brzdu a vyskočila z auta.

Na zemi sedelo dievčatko. Adi stuhla krv v žilách. Dievča si držalo koleno, pomedzi prsty mu pretekala krv. Po tvári sa mu kotúľali slzy. Aďa si k nemu čupla.

„Si v poriadku? Ukáž!”

Aďa dievčatku jemne odtiahla ruku. Kolena malo zašpinené od krvi a blata. Vydýchla si. Zdalo sa, že je to len škrabanec.

„Ako sa voláš?”

„Izabela Čonková,” riekla dievčinka.

„Máš krásne meno, Izabelka. Bolí ťa ešte niečo?”

Izabela pokrútila hlavou.

Vtom do nej ktosi narazil a ona spadla na zadok ako vrece zemiakov. Opätok na lodičke sa jej s hlasným puknutím odlomil. Chcela sa ohradiť, ale dotyčný ju predbehol.

„Kde si nechala oči, mohla si ju zabiť! Si v poriadku, Bela?”

Aďa sa už-už nadychovala, aby ho poslala tam, kam slnko nesvieti. V poslednej chvíli si zahryzla do jazyka. Mal právo by vydesený. Ona sama sa stále triasla ako osika.

„Trošku to bolí, ocko.”

Muž začal dcéru chlácholiť, ubezpečoval ju, že rana sa zahojí. Aďa sa na nich so záujmom dívala. Bela mala husté čierne vlasy stiahnuté v pevnom cope, tmavé bystré oči. Oblečená v modrej bunde a zelených teplákoch, žiadna princeznovská ružová. Bola to Rómka. Muž k nej bol otočený chrbtom. Napriek bunde, ktorú mal oblečenú, videla, že má široké ramená a svalnaté ruky. Bolo jej jasné, že sa živí manuálnou prácou. Mohutný chrbát prechádzal do úzkeho pásu. Páčilo sa jej, čo vidí, aj keď len zozadu. Vzápätí si vynadala, že v tejto situácii myslí na hlúposti. Z nedostatku sexu jej už evidentne začína hrabať. Zhlboka sa nadýchla.

„Veľmi ma to mrzí. Nevidela som ju. Mám tu autolekárničku, môžeme jej to ošetriť. Alebo ešte lepšie, poďte dovnútra, umyjeme jej to. Môj otec má určite nejakú dezinfekciu…”

Videla, ako muž stuhol, zmĺkol. Pomaly sa postavil. Aďa, netušiac prečo, zadržala dych. Potom sa k nej otočil a ona okamžite spoznala jeho tvár. Jej telo sa proti jej vôli pohlo smerom k nemu. Bolo by také prirodzené padnúť mu do náručia, akoby neexistovali roky, ktoré ich od seba delili. Potom sa však ozvalo jej racionálne ja a ona si uvedomila, že toto už dávno nie je chlapec, ktorého poznala pred desiatimi rokmi. Zastavila sa dva kroky od neho.

„Michal,” zašepkala.

Nervózne zastrčil ruky do vreciek, zdal sa ich stretnutím vyvedený z miery presne tak ako ona. Napokon sa usmial a ona zbadala vrásky, ktoré sa mu rozbehli po lícach. V hustých čiernych vlasoch sa mu ligotali strieborné pramienky.

Zostarol. Vedela, že nie je jediný.

„Ahoj, Adriana,” povedal nakoniec.

Adriana nepatrne pokrútila hlavou. Snažila sa rozbehnúť mozog natoľko, aby bola schopná viesť s týmto mužom plynulý dialóg. Napokon sa rozhodla vstúpiť na bezpečnejšiu pôdu. Čupla si a otočila sa k dievčatku. Slzy na tvári jej už takmer uschli.

„Vážne ma to mrzí, Izabelka. Zavadzal mi fúrik a Dorotkin motor nezvládol ten kopec.”

„Dorotka? Kto je Dorotka?”

„Moje auto predsa. Volá sa ako to dievčatko z Čarodejníka z krajiny Oz. Poznáš tú rozprávku?”

Bela pokrútila hlavou.

„Niekedy ti to pustím. Pozývam ťa na čaj a keksíky, čo povieš?”

Dievčatko sa nadšene zasmialo, žiarivé očká otočilo na Michala.

„Môžem, ocko?”

Michal prikývol, nezdalo sa, že by dokázal svojej dcére čokoľvek odmietnuť.

„Čo tu vlastne robíte?”

Dom jej otca stál na hornom konci dediny. Michal počas ich základnej a strednej školy býval na dolnom konci. V jednej z tých lepších chatrčí v osade. Jeho mama bola vždy poriadna žena, celý život robila upratovačku v Chemosvite. Ich dom, ako si pamätala, bol síce malý, ale vždy dokonale vyzametaný.

„Presťahoval som sa. Bývame kúsok odtiaľto. Vlastne práve opravujem tvojmu otcovi strechu. Zateká mu do obývačky.”

„Vážne?”

Adriana sa obzrela, na stene otcovho domu bol opretý rebrík. „Choďte do dvora. Zaparkujem a hneď som pri vás.”

„Poď, Bela, radšej sa schováme, teta ide zase parkovať.”

Adriana sa uškrnula a sadla do auta. Oprela sa o sedadlo, dívala sa, ako Michal nesie svoju dcéru v náručí do ich dvora. Držala ho okolo krku, niečo mu radostne štebotala do ucha. Po slzách našťastie neostali ani stopy.

Snažila sa spracovať, čo sa práve udialo. Jednak práve zrazila dievčatko, ruky sa jej stále triasli. V druhom rade práve stretla svoju školskú lásku. Hlavou jej vírilo milión otázok. On má dcéru? Kto je jej matka? Prečo pomáha jej otcovi? A prečo, preboha, má taký úžasný zadok?

Michal zalepil Bele koleno. Malá sa napchávala čokoládovými keksíkmi a dezinfekciu domácim špiritusom si takmer ani nevšimla.

Adriana vykladala z tašiek veci, nejaké hrnčeky, čajník, obľúbenú panvicu. Väčšinu spoločných vecí nechala Tiborovi. Vedela, že pohľad na veci, ktoré nakupovali a používali spoločne, by ju zakaždým zabolel. Nechcela sa týrať. Všetko od nej odkúpil za rozumnú cenu a ona nemusela zapratať otcov dom rárohami.

Michal čosi šuškal Bele do ucha, tá sa smiala, až sa takmer nemohla nadýchnuť. Boli fakt chutní a Adriana pocítila bodnutie žiarlivosti. Kedysi by takúto situáciu nezvládla bez prívalu sĺz. Tentoraz statočne držala na tvári úsmev.

Mala toľko otázok, ale každá sa zdala absolútne nevhodná. Potom si uvedomila, že tu niekto chýba.

„Neviete, kde je môj oco? Prečo sa ešte neukázal?”

„Vravel, že si ide pospať. Bolela ho hlava.”

„Aha.”

Opäť medzi nimi nastalo hlúpe ticho. Michal toho pred cudzími nikdy veľa nenahovoril. Kedysi spolu dokázali prerozprávať celé hodiny, ležali v ich domčeku na strome, pozorovali hviezdy. Snívali s otvorenými očami, plánovali vyfarbiť svet tými najkrajšími farbami.

Kedysi preňho nebola cudzinkou.

„Kedy ste sa sem presťahovali?” spýtala sa.

„Päť rokov dozadu. Keď sa mala narodiť Izabela.”

„Tak ty už máš päť rokov, Bela? Chodíš do škôlky?”

Bela pokrútila hlavou. Zdalo sa, že je kvôli tomu smutná.

„Ale tento rok už pôjdeš do školy, nie?”

Belina tvár sa rozjasnila. Prikývla.

„V apríli je zápis, uvidíme,” povedal Michal.

Adriana mala pocit, akoby jej otázky boli nevhodné. Asi ako keď sa neplodnej ženy spýtate, kedy si založí rodinu. Cítila sa ako slon v porceláne. Bela tlačila do hlavy keksíky a Adriana si uvedomila, že jej sľúbila čaj. Sama mala chuť na hrnček poriadneho čierneho zabijaka. V dome bola totiž hrozná zima.

„Urobím vám ten čaj, dobre?”

Nečakala na odpoveď, kanvicu postavila na sporák. Otec nezvykol piť čaj, kupoval ho len kvôli návštevám. Pochopiteľne, boli odložené na najvrchnejšej poličke. Vzala si stoličku, vyliezla na ňu. Stolička zlovestne zavŕzgala. Stiahla si nižšie čiernu upätú sukňu. Cítila sa dosť nepohodlne. Ako dlho sa nevideli? Myslela na každé kilo, ktoré poctivo nadobudla za posledné roky. Vedela, že sa na ňu pozerá. Páči sa mu, čo vidí? Má doma ženušku, ktorá má stokrát lepšie telo ako ona?

Konečne našla ten čaj. Bol úplne vzadu. Jednu nohu vyložila na linku. Bála sa postaviť na ňu plnou váhou. Natiahla sa ešte o kúsoček. Vtedy sa stolička naklonila, Aďa sa zaprela do skrinky. Stolička sa šmykla a padla na zem. Držala sa skrinky, snažila sa vytiahnuť hore. Bála sa zoskočiť, keďže niekde pod ňou ležala stolička. Počula, ako skrinka narieka pod jej váhou. Tep sa jej zvýšil. Vedela, že sa musí pustiť, inak spadne na zem aj so skrinkou a celým jej obsahom.

Vtom ju okolo pása chytili silné ruky. Pustila sa, iné jej neostávalo. Michal si ju stiahol na seba. Narazila do jeho hrude. Bola pevná, až ju ten úder trochu zabolel. Chvíľu ju držal na sebe a ona sa cítila ľahká ako pierko. Potom ju položil na zem. Zdalo sa jej, že kolená má plné gumových medvedíkov. Oprela sa oňho. Na chrbte cítila jeho hruď. Srdce jej stále prudko bilo, dokonca sa zdalo, že ešte o kúsok zrýchlilo. Jeho dlane na bedrách ju pálili.

„Si v poriadku?” zašepkal.

Prikývla. Konečne sa jej podarilo nájsť rovnováhu. Stiahla sa, otočila sa k nemu tvárou. Pozerala mu do očí a uvažovala, akým človekom sa stal. To, čo videla, sa jej páčilo. Páčilo by sa jej aj to, čo sa očami vidieť nedá? Urobila krok dozadu. Narazila do linky.

„Ďakujem,” povedala.

Vtom do kuchyne vletel jej otec.

„Čo je to za rachot? Prečo ste vnútri?”

Vtedy si všimol Aďu, na perách sa mu zjavil trochu silený úsmev.

„Vitaj doma, Adriana.”

Adriana bojovala s kufrom. Drevené päťdesiatročné schody, ktoré viedli do jej podkrovnej izby, boli hrozne strmé. Otcovi zakázala pomáhať jej, napriek tomu sa mocoval s druhým, o trošku menším kufrom. Michal sa vrátil k práci na streche, Bela pobehovala po dvore. Otec bol podozrivo potichu. Otvorila dvere do svojej izby a zaliala ju vlna nostalgie. Na stene oproti oknu visel plagát Kurta Cobaina, vedľa neho sa uškŕňal Johnny Depp. Svätú trojicu jej mladosti ukončoval odlepujúci sa Harry Potter.

Položila kufor do stredu miestnosti, obrátila sa k otcovi a zobrala si od neho ten jeho. Potom si ľahla na posteľ a prudko vydýchla.

„Domov, sladký domov,” povedala a do istej miery to tak aj cítila.

Otec si sadol na stoličku, podoprel si hlavu dlaňami a spýtavo sa na ňu díval.”

„Čo? Nemôžem sa tešiť, že som doma?”

„Samozrejme. Len… Posledných desať rokov si to tu domovom nenazývala.”

„Veci sa menia.”

Otec sa odmlčal a ona vedela, že čaká na vysvetlenie. Volala mu pred týždňom a oznámila, že sa sťahuje domov. Už vtedy vyzvedal, čo sa stalo. Aďa mu nedokázala odpovedať. Bála sa, že sa mu hystericky rozreve do telefónu.

„Oci, ja… Všetko ti poviem, len mi daj ešte čas. Chcem to všetko trochu stráviť, dobre?”

„Ako dlho chceš ostať? Nechcem ťa vyhadzovať, nemysli si. Iba sa chcem psychicky pripraviť.”

Adi sa na tvári objavil drobný úsmev.

„Na dobu neurčitú. Chceš spísať zmluvu?”

„Je to predsa tvoj dom. Nemám ti čo do toho kecať.”

„Nezdá sa mi, že si rád, že som sa vrátila.”

Otec sa postavil, prešiel k nej, chytil ju za ruku.

„Vrátila si sa, pretože sa v tvojom živote niečo poriadne posralo. Jasné, že sa neteším. Ale tak obyčajne, sebecky, som rád, že ťa tu mám.”

Ležala vo svojej posteli, prikrytá až po bradu, oblečené mala hrubé ponožky a staré flanelové pyžamo. Napriek tomu ju striasalo od zimy. Pri večeri ocovi navrhla, aby prikúril. Pozrel sa na ňu ako na blázna. V marci kúriť? Čo je Rockefeller?

Kdesi zdola počula, ako chrápe. Dom bol inak tichý. Nebola na to zvyknutá. V bytovke celé noci počúvala susedov nad nimi. Buď sa hádali, alebo sexovali.

Kýchlo sa jej. Postavila sa, otvorila skriňu a hľadala nejaký starý sveter na zahriatie. Objavila čosi staré, zodraté a povedomé. Vytiahla to na svetlo sveta a uškrnula sa. Bola to mikina, ktoré jej dávno-pradávno požičal Michal. Bolo to v časoch, keď sa ich nevinné detské hry začínali meniť na čosi viac. Koľko mohli mať vtedy rokov? Pätnásť? Šestnásť? Zaborila do nej nos, nadýchla sa jej vône. Cítila len prach a starú zatuchlinu. Kedysi dávno voňala úplne inak.

Plavovlasá dievčina utekala lesom, na chrbát jej dopadali ťažké dažďové kvapky. Bol to jeden z tých teplých letných dažďov, ktoré na moment osviežia vzduch a rozštebotajú všetky vtáky. Tričko sa jej lepilo na telo, ale jej to nevadilo. Konečne sa skončila škola!

V taške niesla vysvedčenie (samé jednotky, samozrejme) a knihy, ktoré si bola požičať v knižnici. Bola to veru zvláštna zmes kníh. Dokázala prečítať všetko. Od Jude Deverauxovej až po Stephena Kinga, od Rowlingovej až po Márqueza.

Vošla do tmavej, starej časti lesa. Spomalila, pretože sa musela predierať cez husté kríky. Po chvíľke sa z nich vynorila a vošla na drobnú čistinku. Bola ukrytá pred zrakmi hubárov, ktorým sa nechcelo predierať cez malinčie. Uprostred stál košatý buk a na ňom malý domček. Pozbíjaný z dosiek rôzneho veku a kvality, ošľahaný vetrom a dažďom.

Z domčeka začula akýsi spev. Silný mužský hlas spieval neznámym jazykom. Okamžite spomalila a po špičkách sa priblížila k domčeku. Nechcela ho vyrušiť.

Ukryla sa pod neho, jeho dosky ju chránili pred dažďom. Sadla si do trávy. Bola okúzlená piesňou so zvláštnym rytmom.

Počula ho spievať mnohokrát. Ale nikdy nie takto… slobodne. Spieval sám pre seba, v jeho hlase nebol ani náznak trémy.

Vedela, že je to cigánska pesnička, ale nepoznala ju.

Pieseň sa skončila. Ešte dlho sedela na zemi a pozorovala dážď. Čakala, či ešte niečo nezaspieva.

„Mišo!” zvolala nakoniec.

Z domčeka sa vynoril lanový rebrík. Vrtko sa po ňom vyšplhala dohora. Vynorila sa v malej miestnosti, ktorú stredom pretínal kmeň stromu. Bola dosť veľká, aby si v nej pohodlne sadli dvaja dospelí ľudia. Ona sa v nej dokázala postaviť, on už nie. Tento rok sa poriadne vytiahol.

„Ahoj,” povedala a sadla si k nemu, “čo to robíš?”

„Sovu,” povedal a podal jej do ruky drobný predmet.

Bola ňou očarená. Malý drevená sovička vyzerala, akoby mala už-už vzlietnuť.

„Je perfektná.”

Z vlasov jej stekala voda na jeho plecia.

„Si celá premočená,” povedal a trochu sa od nej odtiahol.

„Nevadí, to uschne.“

Rozmýšľala, že sa opýta na tú pieseň. Napokon sa však rozhodla mlčať. Nechcela sa mu priznať, že ho špehovala.

„Bola som dnes v knižnici, chceš sa pozrieť?”

Vyťahovala knižky z tašky, Mišo si ju trošku doberal kvôli červenej knižnici. Cintorín domácich zvierat ho však zaujal a uprosil ju, aby mu ho požičala. Strčil si ho do deravej igelitky, ktorú používal ako školskú tašku.

Po chvíľke však dievčina začala kýchať a smrkať. Utierala si sopeľ do rukáva, vreckovku so sebou nemala. Michal sa na to nemohol viac pozerať. Vyzliekol si svoju mikinu. Mal pod ňou tričko.

„Vyzleč si aspoň to mokré tričko, nech neochorieš.”

Dievčina sa postavila, zobrala si od neho mikinu. Naprázdno preglgol. Zdal sa zrazu hrozne neistý. V nej sa však zrodila akási zvláštna túžba mať nad ním moc. Páčilo sa jej, ako z nej nemôže spustiť oči, ako mu do tváre vystúpila červeň. Pretiahla si cez hlavu tričko, mokré vlasy jej spadli na plecia. Mala staršiu podprsenku, ktorá bola kedysi biela. Bola jej už trošku tesná, za posledný rok jej prsia dosť narástli. Cez tenkú látku jej presvitali ostré bradavky. Naskočila jej husia koža. Michal nasucho preglgol.

Prestrčila ruky do mikiny, zazipsovala ju. Nesmelo sa naňho usmiala a on jej úsmev opätoval.

Nikdy mu tú mikinu nevrátila. Bolo to od nej sebecké a hlúpe, keďže vedela, že ich rodina je finančne na totálnom dne. Nemohla si však pomôcť. Povedala mu, že ju stratila, a z vreckového mu kúpila novú. V tejto spávala celú svoju pubertu. Aj teraz si ju natiahla, zazipsovala. Super bolo, že sa do nej zmestila a že bola fakt teplá. Menej super, že smrdela ako zatuchnutá kobka. Prikryla sa paplónom a uvažovala, čo ju čaká v najbližších dňoch. Bolo to zvláštne, nemať život dopredu naplánovaný. Celé roky mala svoju každodennú rutinu, sem-tam ju to už poriadne otravovalo a nudilo. Od pondelka do piatku práca, cez víkend príroda, kamaráti, kultúra. Čo bude robiť zajtra? Pôjde si hľadať prácu? Pôjde preskúmať miesta, kde sa ako decko hrávala? Pôjde navštíviť Michala? Prehovorí otca na výlet na Hrebienok?

Toľko možností a tak veľa času.

Zaspávala s úsmevom na tvári.

Na druhý deň ráno sa zobudila s otrasnými kŕčmi v bruchu. Chvíľu si myslela, že umiera, potom si uvedomila, že iba dostala menštruáciu. S vypätím všetkých síl sa vydriapala z postele, Nadopovala sa liekmi. Chvíľku sa motala v kuchyni, nemalo to však veľký zmysel, a tak zaliezla opäť do postele. Prezerala si pracovné ponuky v Poprade a okolí, rozposlala zopár životopisov. V Bratislave robila realitnú agentku. Za tie roky sa jej podarilo nabrať rozsiahlu klientelu, telefón mala plný kontaktov. Obávala sa, že v Poprade bude musieť začať od nuly. Nechcelo sa jej do toho.

Opäť sa jej v hlave zhmotnil starý sen. Chcela cestovať. Túžila vidieť Južnú Ameriku, Japonsko, Nový Zéland. Miliónkrát sa na všetko chcela vykašľať a vyraziť do sveta. Vždy ju čosi zastavilo. Teraz mala znovu príležitosť. Čosi mala ušetrené, Tibor ju vyplatil za ich spoločný byt v Bratislave. Otec bol sám dlhé roky, pár mesiacov ešte vydrží.

Myšlienka na cestovanie sa jej pozdávala čoraz viac. Páčila sa jej natoľko, že začala pomaličky spriadať plán cesty. Pozerala letenky a zistila, že pri troche šťastia dokáže letieť do Južnej Ameriky za dvestopäťdesiat-tristo eur.

Práve zisťovala, aké sú povinné očkovania do Ameriky, keď jej zazvonil telefón. Volala jej Monika, spolužiačka zo strednej.

„Čauko, počula som, že si doma.”

„Čau, odkiaľ vieš?”

„Od mamy. Povedala jej to tá ukecaná predavačka z Jednoty. Tá to zase vytiahla z tvojho otca. Vraj kupoval podozrivo veľa rožkov a niektoré boli dokonca cereálne.”

Aďa sa rozosmiala. Monča jej okamžite zdvihla náladu.

„Pôjdeš zajtra na kofolu?”

„Na kofolu? Odkedy, prosím ťa, piješ kofolu?”

„Odkedy mám malého prísavníka a všetci sa oháňajú tým, že alkohol mu môže poškodiť mozog.”

Jasné, Monika mala čerstvé bábätko. Aďa to už ani nevnímala. Keď sa jej narodila prvá dcéra Janka, bola to veľká vec. Aďa bola dokonca krstnou mamou. Toto však bolo už štvrté a Aďa úprimne ani len netušila, ako sa volá.

„Ešte kojíš?”

„Už by som aj chcela prestať, ale malý závislák. Tak čo, pôjdeme?”

„Aj s deckami?”

„Vezmem len Janku, už sa na teba hrozne teší. Zvyšok strčím mame.”

Ešte chvíľu trkotali, potom si povedali, že musia skončiť, lebo vyčerpajú všetky témy.

Na druhý deň vyšlo slnko a v ovzduší bolo cítiť jar. Aďa si konečne vybalila všetky kufre, vytiahla z nich prvýkrát v tomto roku prechodný kabát. Pomohla otcovi okopávať záhradku, následne prechodný kabátik hodila do koša na špinavú bielizeň. Bol celý od blata. Objednala si cez internet softshellovú bundu na zničenie do záhrady. Po chvíľke k nej prihodila aj gumáky. Na obed zjedli guláš z predchádzajúceho dňa a potom obaja zaliezli do postele a dali si poobedňajšieho šlofíka.

O štvrtej už sedela v miestnej krčme a popíjala kapučíno. Oblečená v tmavých nohaviciach a jednoduchom zelenom roláku. Celkom si užívala túto nedbalú eleganciu, do kancelárie a na obhliadky nosievala väčšinou kostýmy. V nohaviciach a nízkych topánkach sa cítila oveľa pohodlnejšie.

Od jej mladých čias sa to tu veľmi nezmenilo. Stoly boli pravdepodobne nové, ale už aj tieto boli pokryté mazľavou zažranou špinou. Krčmárka sa stále zúfalo snažila splniť všetky túžby svojich zákazníkov. A tak sa tu dala okrem piva kúpiť aj pizza, zákusky, káva a dokonca aj tužkové batérie či uhlie. Pamätala si, že pivo tu bývalo vždy odporné, napriek tomu sa takmer každý deň s kamošmi snažili presvedčiť krčmárku, aby im naliala.

Monča sa zatiaľ neukázala, Adrianu to vôbec neprekvapovalo. Odkedy mala decká, zásadne chodila neskoro.

„Dáme si pizzu?”

„Pred chvíľou si mala horalku.”

„Ale ja by som si dala.”

„Môžeš si dať džús.”

„Jahodový!”

„Pre mňa za mňa aj kakaový.”

„A pizzové tyčinky?”

„Ak budeš poslúchať.”

Adriana sa neubránila úsmevu. Milovala sledovať rozhovory ľudí, ktorí sa milujú a zároveň sa trošku podpichujú.

„Teta Aďa!” zvolala Janka a objala ju okolo nôh.

Janka bola blonďatá princezná. Aďa si bola takmer istá, že má osem rokov. Plus mínus. Nikdy si nevedela zapamätať dátumy a čísla. Mala vlasy zapletené do vrkočov. Monča jej neskôr povedala, že tak ich nosí Anna z Ľadového kráľovstva. Šaty mala samý volánik, kabátik samý motýlik. Adi sa z toho pretlaku cukríkovej ružovej takmer pokazili zuby. Objala dievčatko, pohladila ho po vláskoch, strčila do ruky čokoládu.

„Ahoj, zlatko! Ako sa máš? Už si tretiačka, čo? Máš frajera?”

„Hej má, Filipka Fučíka.”

„Čo? Fučíka? Petrovho syna?”

Monča prikyvovala, evidentne sa na tom dobre zabávala.

„Tak počuj, Jani. Vieš ty o tom, že tvoja mama bola kedysi hrozne zamilovaná do Filipovho ocka? Písala mu valentínky a dokonca mu na skrinku vyryla srdiečko. Nachytala ju pri tom naša triedna, mama dostala poznámku a musela ostať po škole.”

„To fakt?”

Janka neveriacky pozrela na mamu. Monči táto téma prestávala byť príjemná, napriek tomu statočne prikývla.

„Pecka! Môžem to povedať Filipovi?”

Monča celá očervenela. Aďa sa nad ňou zľutovala.

„Nie. Bude to naše tajomstvo, dobre? Mamka to ujovi Petrovi nikdy nepovedala, vieš?”

Janka prikývla, zelené očká jej žiarili. Zvítala sa aj s Monikou. Objali sa a vtisli si dva malé bozky na líca.

„Ty trúba, rovno si to mohla dať vyhlásiť do rozhlasu!” zafučala jej Monika do ucha a zdala sa trošku rozladená.

„Neblázni. Už je to predsa dávno zabudnutá historka.”

„Nezabúdaj, že tu nie si vo veľkomeste. U nás sa neobchádzajú mŕtvoly na chodníku. U nás každý vie, čo má sused na večeru. A za každú klebetu sa platí zlatom.”

„Ale toto predsa nie je žiadna novinka. Však to vedeli úplne všetci.”

„Všetci okrem neho.”

V tej chvíli k nim dobehla čašníčka. Monča objednala na Jankinu obrovskú radosť aj pizzové tyčinky.

Adriana sa pozerala na priateľkinu drahú tvár a uvažovala, čo sa to s nimi stalo. Zdalo sa jej to nedávno, keď boli vo veku Mončinej dcéry a ťahali za sebou ťažké školské tašky. Malá Monča bola šialený dobrodruh s večne rozbitými kolenami. Dospelá Monika mala na hlave nevydarenú gaštanovú farbu, sivé končeky nemilosrdne hlásili, že ich majiteľka už dávno nie je dievča. Napriek štyrom deťom však mala Monča ukážkovú postavu. Nikdy nedokázala dlho obsedieť, a tak bez problémov vybehala každú jednu klobásu, na ktorých bola závislá.

Monika vyštudovala vysokú školu, podarilo sa jej nájsť robotu v materskej škole v susednej dedine. Ostala bývať u rodičov, z biednej výplaty si vlastné bývanie nemohla dovoliť. Stretla Laca, prototyp dobrého chlapca, ktorý by jej zniesol aj modré z neba. Aďa bola jediná, ktorej sa zdôverila, že to z jej strany bola skôr voľba z rozumu. Spočiatku to pre ňu nebola žiadna veľká láska. Ale on ju vytrvalo zbožňoval a ona sa nakoniec tiež zamilovala. Bola obrovská svadba, celá dedina sa na nej ožrala. Potom prišli deti a všetko okolo toho. Adriana nepoznala šťastnejšie a bezproblémovejšie manželstvo.

„Keď sme pri tých chlapoch, ako sa má Lacko?”

Monike zamrzol úsmev na tvári. Aďa si uvedomila, že v raji asi nastali problémy.

„Jani, pôjdeš si na chvíľku kresliť?”

Janka poslušne odcupitala k provizórnemu detskému kútiku. Áno, spáčovská krčma mala všetko.

„Odišiel robiť do Nemecka. Je preč tri týždne, na týždeň sa vracia domov. “

„Preboha, prečo? Veď mal dobrú robotu, nie?”

„Dobrá bola. Ale dávali mu tam almužnu. Ja dostávam smiešny rodičovský príspevok, do roboty ísť nemôžem, malého mi ešte dva roky nevezmú do škôlky.”

„Peniaze predsa nie sú také dôležité, aby sa ti kvôli nim rozpadla rodina.”

Trpký úsmev sa dotkol Monikiných pier.

„Sorry, Aďa, ale nevieš, o čom hovoríš. Rodina sa nám už rozkladá a páchne pritom ako konská mrcina. My sa potrebujeme presťahovať a iná možnosť nebola.”

„Prečo by ste sa museli presťahovať? Veď vaši majú veľký dom.”

„Poznáš moju mamu, vieš, aká je, veľký generalissimus. S Lacom sú už roky na nože. Mňa už prestáva baviť robiť im mantinely.”

Aďa nechcela veriť vlastným ušiam.

„Ty si na tie deti sama?”

„Ale prd. Mám predsa generalissima. Len musím prehryznúť každodenné poučovanie o tom, že ich slabo obliekam.”

„Ako dlho už takto fungujete?”

„Od októbra. Najhorší polrok v mojom živote. Už fakt nevládzem.”

Aďa si odchlipla z kávy, nevedela, čo povedať. Monikino manželstvo vždy pokladala za dokonalé. Dvaja ľudia, čo sa milujú a rešpektujú, majú nádhernú svadbu, splodia rozkošné deti a žijú šťastne až do smrti. Vďaka nim verila v inštitúcia manželstva. Možno bola naivná alebo videla veľa romantických filmov, ale ona verila, že láska je všemocná, že keď si vás nájde, na ničom inom nebude záležať. Zrazu videla, že milovať niekedy jednoducho nestačí, a bolo jej z toho do plaču.

„Je mi to hrozne ľúto, Monika. Môžem pre teba niečo urobiť?”

„Jasné. Môžeš povedať mojej mama, nech sa prestane správať ako kráľovná celého vesmíru.”

„Ja sa obávam, že má právo sa tak chovať. Bývaš totiž v jej paláci.”

Monča si zložila hlavu do dlaní.

„Viem. Bože, viem.”

Čašníčka doniesla tyčinky a vzápätí prifrčala aj Janka. Pustila sa do jedla a zahrnula Adrianu príbehmi zo školy. Mama ju nonstop upozorňovala, nech nerozpráva s plnými ústami. Malo to rovnaký účinok ako prehovárať slnko, aby nesvietilo.

„A ty máš čo nové? Kedy sa vraciaš do Bratislavy?” prehodila Monika len tak medzi rečou.

„Nevraciam sa. Ostávam. Aspoň zatiaľ.”

Monike zabehla kofola. Rozkašľala sa, ledva lapala po dychu.

„Čo… prečo?” Podarilo sa jej dostať zo seba.

„S Tiborom sme sa rozišli. Podviedol ma, ja som sa zbalila a prišla domov. Koniec príbehu.”

„Ja ti dám koniec príbehu. Hovor, pekne od začiatku.”

Adriana sa zhlboka nadýchla. Nechcelo sa jej o tom hovoriť. Zároveň vedela, že zo seba musí dostať ten hnis. Potrebovala sa niekomu zdôveriť a na svete neexistoval lepší človek ako Monika.

„V novembri bolo desať rokov, čo sme spolu. Vieš, že sme sa nechceli nikdy zobrať. Nikdy som na to nevidela dôvod a jemu to bolo ukradnuté. Napriek tomu som kdesi v hĺbke duše verila, že ma raz požiada o ruku.”

Monika sa usmiala a prikývla. Poznala Adrianu dobre, vedela, že odmietanie sobáša bolo z jej strany len obyčajné strúhanie formy.

„Nepožiadal. Nevadilo mi to, ani som mu to nijako nenaznačila. Pred Vianocami mali firemnú akciu. Boli kdesi v hoteli v Nízkych Tatrách. Vrátil sa odtiaľ akýsi zamĺknutý. Neprikladala som tomu žiaden význam, myslela som, že sa jednoducho zrúbal ako prasa a je mu naprd. A možno si to len teraz nahováram, že som si všimla nejakú zmenu. Keď viem, čo sa tam stalo. V polovici februára sa mi priznal, že na tej firemnej akcii spal s nejakou novou kolegyňou. Vraj bol opitý ako Mojsej a nič si nepamätá.”

„Po dvoch mesiacoch? Čo ho trápili výčitky svedomia?”

„Tiež som si to myslela. Dokonca som bola na chvíľku naštvaná, že mi to vôbec povedal. Mohli sme jednoducho fungovať ďalej. On s výčitkami svedomia, ja v blaženej nevedomosti.”

Adi vyschlo v krku. Napila sa kofoly a pokračovala:

“Potom prišla tá bomba. To dievča otehotnelo. Bolo v druhom mesiaci.”

“Bože, Adi, to ma mrzí.”

“Nakoniec som pochopila, že on sa mi nepriznáva k nevere a neprosí ma o odpustenie. On sa so mnou rozchádzal, pretože si chcel založiť rodinu. Chcel ostať s tou ženou, chcel sa stať tatkom.”

Adrianu začali v očiach štípať slzy.

„Najhoršie na tom je, že mu to ani nemôžem vyčítať. Úplne chápem, že to urobil, a schvaľujem mu to. Jeho dieťa bude mať otca. To je dôležitejšie ako nejaká poškodená stará dievka.”

„To, čo urobil, je svinstvo. Prestaň sa takto trestať. Kvôli blbcovi, čo ťa podvedie, nesmieš vyroniť ani pol slzy.”

„Ale nejde len oňho. Kto mi vráti všetok ten čas? Desať rokov. Desať rokov, ktoré môžem zbaliť do guľôčky a hodiť do smetiaka.”

„Ale prestaň. Neboli to také hrozné roky. Vybudovala si si kariéru, prečítala hromadu kníh a s tým blbcom bola predsa sem-tam aj sranda, nie?”

Aďa sa uškrnula. Na moment sa stratila v spomienkach na všetko dobré, čo s Tiborom zažili.

„Vieš, čo je na tom najhoršie?”

Monika pokrútila hlavou.

„V máji majú svadbu.”

Monči skoro vypadli oči z jamiek.

„No to ma podrž. Ideme tam?”