Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Mary Baloghová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2014

Počet strán: 304

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, jún 2014 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Sobáš z rozumu

Mary Baloghová

Sobáš z rozumu

Vincent Hunt, vikomt Darleigh, zúfalo túži uniknúť pred matkou a tromi sestrami, ktoré sa mu pokúšajú nájsť nevestu. Utečie do odľahlej dediny, no aj tam mu nastražia manželskú pascu. A keď sa ho slečna Sophia Fryová pokúsi zachrániť, v dôsledku čoho ju vyhodia z domu, Vincent je nútený konať. Riešenie pre nich oboch vidí v sobáši z rozumu. Plachá Sophia spočiatku jeho ponuku odmieta, ale napokon súhlasí. Môže však z takej chladnej, rozumnej dohody vzplanúť oheň veľkej lásky, po ktorej obaja tak túžia?

Úryvok

Sophia napočudovanie spala, ani sama nevedela, ako dlho. Keď sa zobudila, chvíľu sedela na peľasti, nevedela, čo robiť. Pani Parsonsová ju tam našla a zaviedla ju do salóna, kde spolu popíjali kávu a pochutnávali si na čerstvo upečených koláčoch, kým neprišiel za nimi vikár a s úsmevom, trochu rozpačito si žmolil ruky.
Keď sa jej spýtali, aké má plány, Sophia im oznámila, že pôjde dostavníkom do Londýna. Sir Clarence March jej na to dal peniaze. Áno, pozná tam nejakých ľudí, ktorí jej pomôžu, aby si našla zamestnanie. Nemusia si o ňu robiť obavy. Je to od nich veľmi milé, ale ona sa o seba vie postarať.
Keď v noci sedela v kostole, otupene premýšľala. A teraz mala v hlave chaos a hrôzu, no nemohla to dať najavo pred týmito láskavými ľuďmi. Nemôže im byť na ťarchu.
Bola zvyknutá skrývať sa pred ľuďmi, aj keď im bola na očiach.
V Londýne nikoho nepoznala, teda, nikoho, koho by chcela vyhľadať. Netušila, ako si nájde prácu, hoci to mohla zistiť už vtedy, keď jej zomrel otec, koniec koncov mala vtedy pätnásť rokov. Namiesto toho išla k tete Mary, čo by urobila každá urodzená dáma, a odvtedy bola odkázaná na príbuzných. Samozrejme, existujú sprostredkovateľne práce. Bude musieť do niektorej zájsť a len dúfať, že sa jej napriek nedostatku skúseností a bez akýchkoľvek odporúčaní podarí nájsť prácu. Akúkoľvek prácu. Ale čo bude robiť, kým si ju bude hľadať? Kam pôjde? Sir Clarence dobre vedel, koľko stojí lístok na dostavník do Londýna, a dal jej presnú sumu, ani šiling navyše na nejaké občerstvenie po ceste.
Pokúsila sa predstaviť si, ako v Londýne na konci cesty vystúpi z dostavníka, a podarilo sa jej to až pridobre.
Premýšľala, či niekto v Barton Coombs nepotrebuje pomoc. Možno hostinský vo Foaming Tankarde. Zamestná ju, hoci len za to, že bude môcť prespať v nejakom kumbále a dostane raz za deň jesť?
Vikár akoby jej čítal myšlienky.
„Vypytoval som sa na to, slečna Fryová,“ v láskavom hlase mu znela starosť, „ale v celom Barton Coombs nie je nik, kto by mohol dať prácu mladej dáme. Alebo aj jednoduchej žene. S manželkou vám radi poskytneme prístrešie na jeden-dva dni, ale…“
Nedohovoril, bezmocne pozrel na pani Parsonsovú.
„Mne ani na rozum nezišlo, aby som zneužívala vašu pohostinnosť dlhšie, než je nevyhnutné,“ ubezpečila ho Sophia. „Keď zistím, kedy odchádza dostavník, zajtra naň sadnem a odídem.“
„Zabalím vám plnú kapsu jedla na cestu,“ ponúkla sa pani Parsonsová. „Hoci sa nemusíte nikam ponáhľať. Môžete u nás zostať jednu-dve noci.“
„Ďakujem, to je…“
Sophia nedopovedala, lebo sa ozvalo klopanie na dvere a reverend s manželkou dychtivo pozreli k dverám salóna. Skutočne klopala gazdiná.
„Je tu vikomt Darleigh, madam,“ oslovila pani Parsonsovú.
„Ach!“ Vikár si znova spokojne pomädlil ruky. „Len ho uveďte, prosím. To je ale príjemné prekvapenie! Ako dobre, že som doma.“
„Veru,“ pridala sa jeho manželka, srdečne sa usmiala a vstala.
Sophia sa schúlila na stoličke. Bolo neskoro utiecť z izby, hoci aj keby sa jej to podarilo, netušila, kam by utiekla. Ale aspoňže ju neuvidí.
Jeho sluha ho priviedol k dverám a potom odišiel. Vikár náhlivo podišiel k nemu, chytil ho za rameno.
„Vikomt Darleigh,“ povedal, „to je ale nečakané potešenie. Dúfam, že sa vám páčila naša malá večerná slávnosť. Vždy je dobré osláviť s priateľmi a so susedmi návrat domov, všakáno? Poďte si sadnúť, manželka postaví na čaj.“
„Ste naozaj milý,“ odvetil vikomt Darleigh. „Uvedomujem si, aké je odo mňa nespôsobné, že som prišiel bez ohlásenia, keď sa asi práve chystáte sadnúť k obedu, ale rád by som sa rozprával so slečnou Fryovou, ak smiem. Je ešte u vás na fare?“
Ach, pomyslela si Sophia nešťastne a pevne si zovrela ruky v lone, dopočul sa o tom. Zrejme sa jej prišiel ospravedlniť – hoci, niežeby to bola jeho vina. Dúfala, že nebude chcieť ísť za ňu orodovať u sira Clarencea. Bolo by to márne. Nevrátila by sa tam, ani keby mohla. Pridlho ju tam nemali za nič. To radšej bude žiť v chudobe – ale to bola pochabá myšlienka, veď nemôže byť nič horšie ako chudoba. Žalúdok jej skrúcalo.
Niekedy si myslela, že najhoršie na svete je byť chudobnou príbuznou, ale zrejme sú aj horšie veci.
„Slečna Fryová je tu v tejto izbe, mylord,“ odvetil vikár a ukázal na ňu rukou, hoci vikomt to nemohol vidieť.
„Aha,“ odvetil lord Darleigh, „a vy ste takisto tu, však, pani Parsonsová? Ospravedlňujem sa, že som taký nespôsobný. Dobrý deň, madam. Mohol by som sa so slečnou Fryovou porozprávať v súkromí, prosím? Teda ak je ochotná zhovárať sa so mnou.“
Sophia si zahryzla do pery.
„Počuli ste, čo sa stalo, však, mylord?“ spýtala sa pani Parsonsová. „Je mi jedno, čo slečna Fryová urobila, že ju sir Clarence a lady Marchová vyhodili uprostred noci – nechce to povedať a my sme ju ani nenútili. Ale je to hanba, že čosi také urobili. Slečna Waddellová ustanovila výbor dám, ktoré im to aj povedia. Zvyčajne sa nemiešame…“
„Stačí, drahá moja,“ skočil jej do reči vikár.
„Necháme vás, aby ste sa mohli v súkromí porozprávať so slečnou Fryovou,“ pani Parsonsová sa na Sophiu povzbudivo usmiala.
Vikár zaviedol vikomta k stoličke, potom aj s manželkou odišiel.
No Vincent si nesadol.
Sophia naňho trochu rozladene hľadela. Bol to ozaj posledný človek, ktorého v ten deň túžila vidieť. Niežeby ho vinila za to, čo sa stalo, to rozhodne nie. Ale nepotrebovala jeho súcit ani ponuku, že sa za ňu prihovorí u sira Clarencea či niečo iné…
Prečo vlastne prišiel?
Jeho prítomnosť, najmä keď stál, na ňu pôsobila dosť zastrašujúco. Nemohla uveriť, že sa s ním včera zhovárala, hovorila mu o svojich najtajnejších snoch a počúvala jeho sny, akoby si boli rovní. Svojím spôsobom si boli rovní. Niekedy zabúdala, že je urodzená dáma.
„Slečna Fryová, je to len a len moja vina,“ ozval sa vikomt.
„Nie.“
Oči upriamil na ňu. „Vyhodili vás, lebo ste včera prekazili ich plán. Mal som ho prekaziť sám a hanbím sa, že som vás nechal, aby ste ma zachránili, hoci pre vás som úplne cudzí človek. Som vaším veľkým dlžníkom.“
„Nie,“ zopakovala iba.
Mal na sebe parádny zelený redingot, ktorý mu sedel ako uliaty, hnedé nohavice a ligotavé vysoké kožené čižmy, biely nákrčník mal uviazaný celkom jednoducho. Ako zvyčajne nepôsobil vôbec vyzývavo, a predsa z neho priam sršala taká mužnosť, až sa Sophia utiahla na stoličke čo najďalej.
„Môžete mi povedať, že vás nevyhodili z toho dôvodu?“ pokračoval. „A ešte zrejme preto, lebo po návrate do sály som zostal po vašom boku?“
Otvorila ústa, rozmýšľala, či má klamať alebo mu má povedať pravdu…
„Nemôžete,“ odpovedal si na vlastnú otázku. „A čo teraz plánujete urobiť? Máte nejakých iných príbuzných, ku ktorým by ste mohli ísť?“
„Pôjdem do Londýna,“ vyhlásila, „a nájdem si prácu.“
„Poznáte tam niekoho, kto sa vás ujme a pomôže vám nájsť si prácu?“ spýtal sa.
„Pravdaže,“ odvetila veselo.
Len tam stál, mračil sa na ňu a upieral modré oči kúsok od jej tváre. Ticho trvalo až pridlho.
„Nemáte kam ísť, však?“ Nebola to otázka. „A nepoznáte nikoho, kto by vám pomohol.“
„Poznám,“ trvala na svojom.
„Slečna Fryová, musíte mi dovoliť, aby som vám pomohol.“
„Ako?“ spýtala sa. A náhlivo dodala: „Ale nie je to potrebné. Nenesiete za mňa nijakú zodpovednosť.“
„Dovolím si nesúhlasiť,“ namietol. „Ak nemáte nijakých príbuzných, ktorí by sa vás ujali, potrebujete prácu. A nejakú slušnú prácu – ste predsa urodzená dáma. Mohol by som sa spýtať sestier – ale to by trvalo pridlho. Mám v Londýne priateľa. Aspoň plánoval ísť na jar do mesta. Má tam výnosný obchod a určite by vám vedel ponúknuť niečo vhodné alebo nájsť niečo iné, ak vám napíšem odporúčanie.“
„To by ste pre mňa urobili?“ Preglgla. „A urobil by to pre vás?“
„Sme veľmi blízki priatelia. Vojvoda Stanbrook takisto spomínal, že strávi časť spoločenskej sezóny v Londýne. Možno tam bude, aj keď tam Huga nenájdete. Ale kde budete bývať, kým si nájdete zamestnanie?“
„Ja…“ Neveril v jej údajných známych.
„Možno by ste mohli istý čas bývať u Huga, ak ho tam nájdete,“ nadhodil.
„Ach nie.“
„V jeho londýnskom dome s ním býva jeho nevlastná matka a nevlastná sestra,“ vysvetlil. „Určite im nebude prekážať…“
„Nie,“ vyhlásila rázne. Bolo niečo iné zaklopať na dvere s odporúčacím listom a žiadať o zamestnanie, a niečo iné bolo prosiť neznámych ľudí o ubytovanie. „Ach nie, mylord. To nie je možné. My dvaja sme úplne cudzí ľudia. Nepoznáte ma tak dobre, aby ste sa za mňa zaručili, hoci aj najbližšiemu priateľovi. Bolo by to od vás unáhlené a dostali by ste do ťažkej situácie nielen jeho, ale aj jeho nevlastnú matku a nevlastnú sestru. Také čosi by som nedokázala urobiť.“
Ešte vždy sa na ňu mračil.
„Nie ste za mňa zodpovedný,“ zopakovala. Ale žalúdok jej skrúcalo. Čo si len počne?
Ticho trvalo dlho. Mala by povedať niečo, aby mu dala najavo, že môže odísť? Zrazu si však uvedomila, že akosi nechce, aby odišiel. Nie je to čudné? Pred ňou sa rozkladala desivá prázdnota a nebola si istá, či chce do tej priepasti hľadieť sama. Pevnejšie zovrela opierky na stoličke.
„Myslím, že sa musíte za mňa vydať,“ vyhlásil náhle.
Neveľmi elegantne zhíkla a až sa čudovala, že nespadla zo stoličky.
„Ach nie.“
„Dúfam, že je to len prejav prekvapenia, nie odmietnutie.“
Zrazu sa napočudovanie nahnevala.
„Nemala som v úmysle, lord Darleigh, pretekať sa s Henriettou, ktorá z nás vás uloví do pasce. To som naozaj neplánovala.“
„Viem.“ Ešte vždy sa mračil. „Prosím, nerozčuľujte sa. Veľmi dobre si uvedomujem, že ste ma nechceli chytiť do klepca a to, čo ste včera urobili, ste mysleli dobre.“
Ako to môže vedieť?
„A vy sa mi musíte odvďačiť tak, že sa so mnou oženíte?“ spýtala sa.
Chvíľu na ňu len bez slova hľadel.
„Ide o to, že sa naozaj cítim vďačný a zodpovedný za to, čo sa vám stalo. Keby som trochu pohol rozumom, nebol by som ani len pätu vytiahol z hostinca so slečnou Marchovou, vy by ste ma nemuseli zachraňovať a neprivolali by ste na seba hnev vašej tety a strýka. Som za vás zodpovedný. A páčite sa mi, hoci ten pocit sa zakladá iba na tom, čo ste urobili, a na našom neskoršom rozhovore. Páči sa mi váš hlas. Viem, znie to smiešne. Ale keď človek nevidí, slečna Fryová, sluch a ostatné zmysly využíva oveľa viac. Normálne sa človeku páči niekto, kto ho priťahuje. A mne sa páči váš hlas.“
Ponúkol jej manželstvo na základe hlasu?
A hovorí, že ho priťahuje?
„Buďte rád, že ma nevidíte,“ zamrmlala.
Znova na ňu vyjavene uprel oči.
„Takže vyzeráte ako obluda, však?“
A vtedy urobil čosi, čo donútilo Sophiu pevnejšie zovrieť opierky na stoličke. Pomaly sa usmial a ten úsmev sa postupne zmenil na čosi iné. Na šibalský úškrn.
Ach, tie historky o jeho chlapčenských nezbedách veru musia byť pravdivé.
Zrazu pôsobil veľmi ľudsky, ako skutočný človek uväznený v tele vikomta. Príťažlivého, elegantného vikomta.
Vikomta, ktorý má svoje sny.
„Keby som vyzerala ako obluda, ľudia by si ma všimli,“ namietla. „Lenže mňa si nikdy nikto nevšimne, mylord. Som myš. Tak mi hovoril aj môj otec. Myš. Nikdy ma nenazval Sophia. Takže nie som obluda, ale myš.“
Úškrn mu z tváre zmizol, úsmev zostal. Hlavu naklonil mierne nabok.
„Počul som,“ odvetil, „že tí najlepší a najslávnejší herci sú neviditeľní – možno sú tiež myši. Dokážu dokonale zahrať postavu na javisku, ale sami nie sú vôbec pozoruhodní a vedia uniknúť dokonca aj pred svojimi obdivovateľmi. A predsa bohatstvo ich talentu je v nich samých.“
„Ach,“ zamrmlala prekvapene, „chcete povedať, že v skutočnosti nie som myš? To viem. Ale…“
„Opíšte mi sama seba, slečna Fryová.“
Prešla rukami po opierkach na stoličke.
„Som nízka,“ začala. „Meriam meter päťdesiatpäť. A som drobná. Mám chlapčenskú postavu. Otec sa vyjadril, že nos mám ako gombičku a ústa na moju tvár priveľmi široké. Vlasy si strihám nakrátko, lebo… no, mám ich strašne kučeravé, a keď sú dlhšie, neviem si ich poriadne učesať.“
„A akej farby máte vlasy?“
„Gaštanovej,“ odvetila, „ani blond, ani čierne… jednoducho gaštanové.“
Nerada rozprávala o svojich vlasoch. Práve vlasy jej zničili dušu – hoci to bolo trochu teatrálne vyjadrenie zlomeného srdca.
„A oči…?“
„Hnedé,“ odvetila. „Alebo orieškové. Raz také, inokedy také.“
„To teda skutočne nie ste obluda,“ poznamenal.
„Ale ani krásavica,“ ubezpečila ho. „Nemám k tomu ani blízko. Kým ešte žil otec, niekedy som sa obliekala ako chlapec. Bolo to ľahšie, keď… No nič. Nikto ma nikdy neobvinil, že sa vydávam za niekoho iného.“
„Nikdy vám nikto nepovedal, že ste pekná?“ spýtal sa.
„Stačilo by, keby som sa pozrela do najbližšieho zrkadla, a vedela by som, že klame,“ vyhlásila.
Znova na ňu bez slova upieral oči.
„Verte slepcovi, že máte pekný hlas,“ povedal.
Zasmiala sa. Potešilo ju to, čudné…
„Vydáte sa za mňa?“ spýtal sa.
Zrazu sa jej zmocnilo pokušenie. Pevnejšie zovrela opierky na stoličke. Ak si nedá pozor, ešte tú stoličku doláme.
„To nemôžem,“ odvetila.
„Prečo nie?“
Z tisícich dôvodov. Prinajmenej.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>