Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Patrick Lee

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2014

Počet strán: 256

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 12, máj 2014 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Nočný bežec (Čistý adrenalín, napätie od začiatku do konca)

Patrick Lee

Nočný bežec (Čistý adrenalín, napätie od začiatku do konca)

Napínavý akčný triler uznávaného amerického autora. Sam Dryden, bývalý príslušník elitných vojenských jednotiek, nemôže spávať, a tak si chodieva v noci zabehať. Keď sa raz počas behu na pláži doslova zrazí s Rachel, je mu jasné, že vystrašené dievča je v ohrození života. Ukryje ju pred perfektne vyzbrojenými prenasledovateľmi a postupne sa dozvedá, že tým zasiahol do supertajného vládneho projektu. Jedenásťročná Rachel má totiž zvláštne schopnosti – vie čítať myšlienky a ovplyvňovať konanie iných. Sam sa ocitá pred najťažšou úlohou svojho života: zachrániť Rachel i seba pred ľuďmi, ktorí sú schopní pohnúť nebo i zem, len aby ich zlikvidovali…

Úryvok

Krátko po tretej hodine ráno Sam Dryden kapituloval pred nespavosťou a šiel si zabehať na drevenú promenádu. Lepila sa naňho chladná vlhkosť a filtrovala svetlá El Sedera po jeho ľavej strane, mesto sa okolo neho kĺzalo ako tanker v hmle. Po pravej strane mal Tichý oceán, dnes v noci čierny a mĺkvy ako kraj sveta. V tme sa zo všetkých strán ozýval dupot jeho chodidiel na starom dreve.
Vlastne bolo dobre, že nespal. Spánok prinášal sny o šťastnejších časoch, a tie boli v čomsi ešte horšie ako nočné mory.
V hmle nad promenádou svietili lampy. Tiahli sa v rade na juh, posledná sa strácala v šere na mieste, kde promenádu ukončoval kanál. Dryden občas minul vatru na pláži a zachytil útržky rozhovorov zosilnené hmlou. Tiché hlasy, smiech, zhrčené siluety ožiarené plameňmi. Krátke ukážky, aký môže a vie byť život. Dryden sa pri tom pohľade cítil ako votrelec. Ako duch, čo krúži okolo v tme.
Na nočné behy sa dal iba nedávno, hoci v El Sedere žil už niekoľko rokov. Začal pred pár týždňami a behával v ktorúkoľvek nočnú hodinu. Bolo to ako záchvat – nutkanie, ktorému by asi nevedel odolať, ani keby chcel. Zatiaľ sa o to nepokúsil. Telesná námaha a chladný vzduch ho osviežovali, hoci si ich nevychutnával. Určite mu prospievalo aj cvičenie, hoci navonok ho nepotreboval. Na stoosemdesiat centimetrov bol štíhly a vyzeral prinajhoršom na svojich tridsaťšesť rokov. Možno sa ho to len vlastná myseľ prostredníctvom behu pokúšala prebrať zo strnulosti.
Strnulosť. Tak to pred niekoľkými mesiacmi nazval jeden priateľ. Jeden z mála, čo sa za ním ešte chodievali. Pred piatimi rokmi, krátko na to, ako sa to všetko stalo, mal veľa priateľov. Boli mu oporou, keď to potreboval, no neskôr začali byť nástojčiví – tlačili naňho tak, ako sa to robí, keď vám na niekom záleží. Tlačili naňho, aby znovu začal žiť. Hovoril, že si to cení, a že majú pravdu – samozrejme, človek sa po čase musí pohnúť ďalej. Súhlasil, prikyvoval a potom si všimol, ako im zosmutneli oči, keď pochopili, že to hovorí len preto, aby ich umlčal. Nepokúšal sa im svoj postoj vysvetliť. Nepovedal, že keď človeku niekto chýba, jeho prázdne miesto nemôže a niekedy ani nechce nikým a ničím zaplniť.
Prebehol okolo poslednej vatry. Pláž pod promenádou bola skalnatá a zmáčaná, vlhkosť vo vzduchu zrkadlila svetlá každej lampy. Pobrežie bolo niekoľko stoviek metrov prázdne. Uprostred tohto mŕtveho úseku Dryden po chvíli dobehol na križovatku – druhá odbočka viedla na pevninu.
Spomalil a zastal. Na tomto mieste to urobil takmer zakaždým. Nebol si istý, čo ho sem ťahá – možno len prázdnota. Rázcestie ležalo v tme medzi svetlami a na blízku nikdy nikto nebol. V takú noc, keď nesvietil mesiac a nebol príliv, toto miesto pripomínalo deprivačnú nádrž.
Tvárou k moru sa lakťami oprel o drevené zábradlie. Keď sa mu spomalil dych, napokon k nemu prenikli tiché zvuky. Syčanie pneumatík na diaľnici, vzdialenej pol druha kilometra za dunami. Pohyb drobných zvierat v tráve za promenádou. Dryden tam stál vyše minúty, keď začul ďalší zvuk: kroky utekajúce po drevených doskách promenády.
Chvíľu si myslel, že je to ďalší bežec. Potom zistil, že sa mýli – rytmus krokov bol príliš rýchly. Niekto naplno šprintoval. V ťažkom vzduchu sa ťažko určovalo, odkiaľ zvuk prichádza. Pozrel doľava a potom doprava na úsek promenády, ktorý sa tiahol po pobreží, ale v žiare svetiel nikoho nezbadal. Už-už chcel zísť z promenády a pozrieť sa na úsek, čo viedol do vnútrozemia, keď sa presne z toho smeru prirútila šprintujúca postava a vrazila doňho.
Začul výdych – hlas mladého dievčaťa. Ihneď sa od neho v panike odtrhla, chcela uháňať ďalej po pobrežnej trase.
„Hej,“ oslovil ju Dryden. „Stalo sa ti niečo?“
Zastala a pozrela naňho. Dryden aj v slabom svetle videl, že sa niečoho bojí. Ostražito naňho hľadela a bola pripravená znovu vziať nohy na plecia, hoci taká zadychčaná by sa ďaleko nedostala. Bola v džínsach a tričku, chodidlá mala bosé. Tmavohnedé vlasy pod plecia mala čisté, ale rozstrapatené. Dievča nemohlo mať viac ako dvanásť rokov. Na okamih prižmúrilo oči – Dryden si uvedomil, že zvažuje situáciu.
Potom sa jej ostražité držanie tela zmenilo. Stále sa bála, ale už nie jeho. Obrátila sa do vnútrozemia, odkiaľ prišla, a skúmavo sa zadívala do tmy. Aj Dryden tam pozrel, ale nevidel nič podozrivé. Promenáda sa tiahla k prístavnej ceste, k hrebeňu duny zahalenému nocou. Všetko pôsobilo ticho a pokojne.
„Bývate niekde nablízku?“ spýtalo sa dievča.
„Kto ťa naháňa?“
Obrátila sa k nemu a podišla bližšie.
„Musím sa niekde skryť,“ nástojila. „Všetko vám poviem, ale najprv ma, prosím, odtiaľto dostaňte.“
„Vezmem ťa na políciu, ale nemôžem…“
„Na políciu nie,“ prerušila ho tak prudko, až Dryden pocítil nutkanie zvrtnúť sa a pokračovať v behu. Ktovie, do čoho sa to dievča zaplietlo, no rozhodne mu neprospeje, ak sa do toho zapletie aj on.
Keď zbadala, ako sa mu zmenil výraz tváre, rýchlo k nemu pristúpila, chytila ho za ruku a prosebne naňho pozrela. „Neutekám pred políciou. O to tu nejde.“
Znovu pozrela bokom a Dryden v tom istom okamihu periférnym vnímaním zachytil pohyb. Sledoval jej pohľad, no chvíľu nevedel rozlúštiť, čo vlastne vidí. Podarilo sa mu rozoznať obrysy dún, ešte pred pár okamihmi v šere neviditeľné. Na okrajoch ich lemovalo slabé, premenlivé svetlo. Dievčaťu sa zadrhol dych.
„Áno alebo nie?“ hleslo. „Dlhšie nemôžem čakať.“
Dryden dokázal v ľudskom hlase rozpoznať skutočnú hrôzu. A táto dievčina sa nebála, že ju zatknú za nejaký priestupok – obávala sa o život.
Svetlo okolo dún zosilnelo a Dryden odrazu pochopil, čo vidí: z protiľahlej strany sa na hrebeň blížili ľudia s baterkami. Nutkanie opustiť dievča zmizlo, vystriedal ho pocit, že tu niečo nehrá a dievča neklame.
„Poď,“ rozhodol sa Dryden.
Držal ju za ruku a rozbehol sa po promenáde smerom k svojmu domu. Utekal v podstate vlastným tempom, kvôli nej musel len mierne spomaliť. Aj pri behu stále pozoroval duny. Ešte neprešli ani päťdesiat metrov, keď na hrebeni zažiaril prvý kužeľ svetla. O pár sekúnd sa zjavili tri ďalšie. Prekvapilo ho, ako sú blízko – noc mu skreslila vnímanie vzdialenosti.
Rýchlo sa približovali k jednej z lámp na promenáde. Dryden zastal, dievča takisto a takmer mu pritom odtrhlo ruku.
„Čo to robíte?“ vyhŕklo. Prenasledovateľov pozorovalo rovnako uprene ako Dryden.
Mykol bradou k svetelnému kužeľu na promenáde. „Keď prebehneme cez svetlo, uvidia nás,“ upozornil ju.
„Tu nemôžeme zostať,“ namietlo dievča.
Dolu dunou šprintovali ľudia s baterkami – už ich bolo šesť.
Dryden pozrel ponad zábradlie na opačnú stranu, k oceánu. Od pláže ich delilo len pár metrov. Ukázal naň a dievča pochopilo. Prešmyklo sa popod zábradlie, vysoké asi po pás. Nasledoval ju, stúpil na voľné kamene navŕšené pod promenádou. Za kameňmi sa asi tristo metrov tiahla k moru pláž, boli na nej kamienky, ale najmä piesok. Dryden si kľakol a ohmatal povrch pláže – bol hladký a rovný, vlhký od hmly, a nebolo na ňom v polotme vidieť nijaké stopy. Ak sa teraz vyberú po pláži, prenasledovatelia zbadajú ich stopy a pôjdu za nimi.
Dryden upriamil pozornosť na priestor pod promenádou. Nevyzeralo to sľubne. Navŕšené kamene mali veľkosť volejbalovej lopty, chôdza by sa cez ne spomalila, najmä v hlbokých tieňoch. Ba čo horšie, každých pár metrov priestor križovali podporné stĺpy. Ďaleko by sa pred prenasledovateľmi nedostali, a určite aspoň jeden z nich zoskočí na pláž a zasvieti si pod promenádu. Ako skrýša to nemalo význam.
Dryden sa zadíval ponad promenádu, muži už zišli na úpätie duny. Všetko sa dialo príliš rýchlo. V nočnom tichu sa rozliehal dupot na asfalte prístavnej cesty a potom na drevenom povrchu promenády. Do tridsiatich sekúnd dobehnú k zábradliu presne nad týmto miestom.
Dryden preskúmal konštrukciu pod promenádou a uvedomil si jediné možné riešenie. Zaviedol dievča pod trámy. Triasla sa, ale očividne jej odľahlo, že sa môže skryť. Pod hornými doskami sa pozdĺžne tiahli ťažké podpery na oveľa hrubších nosníkoch, uložených priečne rovnako ako dosky. Nad nižšími trámami sa otvárali medzery, nie také veľké, aby sa do nich zmestil človek, ale dali sa tam zasunúť chodidlá alebo ruky.
„Chyť sa ma,“ povedal Dryden a pritisol si dievča na hruď. Bez váhania poslúchla – promenáda sa už otriasala, dupot sa blížil.
Keď sa k nemu dievča pevne pritislo, natiahol ruku a končekmi prstov sa chytil jedného z nižších nosníkov – bol príliš široký, aby ho rukami obopol –, potom vyšvihol nohy a zakliesnil ich do medzery nad ďalším nosníkom, vzdialeným asi meter a pol. Vyrobil zo seba niečo ako závesné lôžko, dievča ležalo na ňom, a čo najtesnejšie sa pritisol k spodnej časti promenády. Akoby robil kľuk, ale naopak.
Hneď mu bolo jasné, že v tejto polohe dlho nevydrží. Všetko bolo zlé. Končekmi prstov sa nemal na obrovskom nosníku o čo zaprieť, a tak musel vyvíjať veľký tlak, aby sa udržal. O pár sekúnd ho pálili svaly na predlaktiach. Zároveň musel byť vystretý, a polovicu svalov sťahoval spôsobom, na aký neboli stavané.
Dievča akoby to chápalo, a možno aj cítilo, ako sa mu chvejú svaly. Keď k nim dohrmeli kroky, priložilo mu ústa na ucho a zašepkalo: „Majú zbrane. Zabijú nás.“
O chvíľu sa cez medzery v promenáde prelialo svetlo bateriek. Muži došli na pobrežnú časť promenády a rozostavili sa pozdĺž nej.
Jeden prehovoril zvučným hlasom, nepochybne privyknutým rozkazovať.
„Prehľadajte pláž. Pozrite sa aj pod promenádu.“
Na dreve zadupotali podrážky, potom sťažka dopadli na neďaleké skaly. Dryden kútikom oka videl svetlá bateriek, no teraz práve mierili k moru. Dievča ho objalo pevnejšie a zaborilo si mu tvár do pleca, a Drydenovi sa zdalo, že cíti, ako zatvorila oči. Bolesť vo svaloch už presiahla pálenie, ale to ho teraz netrápilo. Bolesť možno ignorovať a Dryden sa to naučil už dávno, no vedel, že v istom okamihu mu svaly jednoducho vypovedia poslušnosť. Sila vôle nemôže večne víťaziť nad fyzikou.
Podarilo sa mu zvrtnúť hlavu o pár stupňov k pláži. Lúče bateriek prehľadávali piesok, jeden potom zamieril pod promenádu. Dryden hľadel na dosky nad svojou tvárou a videl rozptýlené svetlo, keď žlté kužele prechádzali priamo pod ním. Keby bol niektorý pátrač natoľko bystrý alebo podozrievavý, že by zasvietil o pol metra vyššie, bol by s nimi koniec. Dryden čakal na oslepujúcu žiaru, ktorá mu to oznámi.
Neprišla.
Svetlo zoslablo. Nastala tma. Dryden napočítal do desať a riskol ďalší pohľad na pláž. Prenasledovatelia sa presunuli na sever, cestou prehľadávali promenádu. Bez ohľadu na nebezpečenstvo nastala vhodná chvíľa zliezť a čo najtichšie zmiznúť. Každým okamihom rástlo nebezpečenstvo, že jednoducho spadne, a to žuchnutie by rozhodne nebolo tiché. Začal vysúvať chodidlá z medzery, no vtom ho zastavil akýsi zvuk.
Kroky. Sťažka, pomaly prechádzali hore po promenáde. Približovali sa z juhu, odkiaľ prišli aj prenasledovatelia. Dryden znehybnel. Muž na promenáde zastal priamo nad ním, Drydenovi sa zosypali na tvár zrnká piesku.
„Clay!“ zvolal muž. Bol to veliteľ. Ten so zvučným hlasom. Kým ostatní prehľadávali pláž, on zostal na promenáde.
Jeden z mužov na pláži, zrejme Clay, sa obrátil a rozbehol k nemu, po piesku poskakovalo svetlo baterky. Zastal na okraji promenády a pozrel na veliteľa. Keby v tej chvíli sklonil hlavu a pozrel rovno pred seba, uvidel by Drydena, ktorý bol od neho ani nie pol metra. Dryden sa neodvážil zdvihnúť hlavu – i ten najmenší pohyb ho mohol prezradiť. Dúfal, že chvenie jeho svalov nevidno tak jasne, ako ho cíti.
Dryden takmer vôbec nerozoznával Clayove črty. Bola to len silueta na pozadí čierneho oceánu a oblohy. Pár detailov vykrojil odraz svetla baterky: stredne dlhé vlasy, tmavé oblečenie, zbraň zavesená na pleci. Samopal – niečo ako MP-5 s ťažkým tlmičom.
Veliteľ hore na promenáde povedal: „Tu už nič nezmôžeme. Vráťte sa do dodávky, nastavte pokrytie všetkých policajných kanálov v rozpätí tridsiatich kilometrov. Zavolajte Cherninovi, nech sa zameria na mobily všetkých policajtov a federálnych agentov v okolí. Kľúčové slová sú dievča a stratená. A vyskúšajte aj výraz psychiatrická liečebňa.“
„Myslíte, že keď sa dá s niekým do reči, ten človek bude mať pocit, že ušla z blázinca?“ spýtal sa Clay.
Dryden cítil, ako sa mu končeky prstov šmýkajú na dreve vlhkom od hmly. Tu nepomôže nijaká námaha – o pár sekúnd sa už neudrží.
„Je to dosť možné,“ odvetil veliteľ.
Dryden sa končekmi prstov držal na piatich milimetroch. Cítil, ako sa táto plocha po každom nádychu scvrkáva.
„A čo ak aj tak stratíme stopu?“ pokračoval Clay.
Veliteľ sekundu mlčal. Potom vyhlásil: „Buď skončí pochovaná v štrkovisku ona, alebo my.“
Dryden napol svaly pred pádom, pokúšal sa predstaviť, akoby by sa dalo dopadnúť na chodidlá a ujsť aj s dievčaťom.
V tej chvíli pocítil, ako sa pohla. Nečujne zdvihla ruky z jeho hrude, načiahla sa mu ponad hlavu k trámu a čo najpevnejšie zovrela končeky jeho prstov. Postačila aj neveľká sila, akú dokázala vyvinúť – a zovretie vydržalo.
Vo virvare myšlienok, ktoré sa dožadovali Drydenovej pozornosti, na okamih vyhrala táto: Ako to zistila?
Clay si o chvíľu vložil baterku do vrecka, vyšplhal sa na promenádu a rozbehol sa smerom, odkiaľ skupina pôvodne prišla. Dryden čakal na odchod veliteľa, ten však ešte chvíľu postál, v tme bolo počuť jeho dych. Potom sa zvrtol a vykročil na sever za ostatnými. Keď stíchli jeho kroky, Dryden konečne uvoľnil chodidlá z trámu a spustil sa dole. Krv mu zaplavila svaly ako ľadová voda. Dievčina na skalách nadobudla rovnováhu, naklonila sa a ponad jeho plece pozrela na pláž. Aj Dryden sa tam zadíval: prenasledovatelia boli od nich asi sto metrov.
Dievča smrklo. Dryden si uvedomil, že plače.
„Vďaka,“ zašepkala. Preskočil jej hlas. „Mrzí ma, že ste to pre mňa museli urobiť.“
Dryden mal tisíc otázok. Všetky mohli pár minút počkať.
Obrátil sa smerom do vnútrozemia a očami hľadal najlepšiu únikovú trasu. Medzi promenádou a pobrežnou cestou sa rozprestieral upokojujúci pás tmy. O jeden blok na sever sa pod zahalenú nocou zadné uličky El Sedera tiahli do vnútrozemia. Mohli by sa širokým oblúkom dostať do jeho domu, ktorý stál o nejakých osemsto metrov severnejšie, rovno na pláži.
Dryden sa posledný raz presvedčil, že prenasledovatelia odchádzajú, potom vyviedol dievča spod promenády do vysokej trávy, čo rástla ďalej.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>