Autor:

Tracy Anne Warrenová

Odporúčaná cena:

11,00 €

Výroba: 2016/11

Počet strán: 320

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, nov 2016 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Zvodný gróf

Tracy Anne Warrenová

Čarovná regentská romanca populárnej autorky. Po škandále, ktorý pobúril celú smotánku, je lady Jeannette Brantfordová nútená opustiť rodinné sídlo v Anglicku a presťahovať sa k príbuzným na írsky vidiek. Čoskoro však vysvitne, že ani vo vyhnanstve jej nuda nehrozí. Cestou do nového domova sa totiž zoznámi s diabolsky príťažlivým architektom Darraghom O´Brienom a vďaka nemu sa jej trest zmení na vzrušujúce dni plné erotického iskrenia, ktoré zakrátko prerastie do spaľujúcej vášne. A hoci má Jeannette v pláne vydať sa jedine za vojvodu, nedokáže v sebe potlačiť túžbu po Darraghových bozkoch. Pritom netuší, že očarujúci Ír je v skutočnosti gróf z Mulhollandu, ktorého nesmierne baví hrať sa na nedosiahnuteľného. A tak skôr než odhalí vlastnú pravú totožnosť, rozhodne sa pre menšiu lesť, aby dal svojej vyvolenej lekciu z lásky…

Úryvok

Lady Jeannette Rose Brantfordová si jemne vysmrkala nos do vreckovky, úhľadne zložila štvorec hodvábu s peknou výšivkou konvaliniek na okraji a utrela si slzy, ktoré sa jej kotúľali po lícach.
Už musím prestať plakať, povedala si. Jednoducho musím potlačiť ten vytrvalý smútok.
Cestou po mori sa jej zdalo, že má svoje emócie pevne pod kontrolou. Zmierila sa so svojím potupným osudom. No dnes ráno, keď sa koč vydal na cestu do sídla jej príbuzných, situácia, v ktorej sa ocitla, ju privalila ako obrovský balvan, akých sa na írskom vidieku povaľovalo množstvo.
Ako mi to rodičia mohli urobiť? fňukala v duchu. Ako mohli byť takí krutí, že ma poslali do vyhnanstva do tejto Bohom zabudnutej divočiny? Bože dobrý, oveľa radšej by skončila v Škótsku! To aspoň susedilo s drahým Anglickom. Škótsko delila od domova dlhá cesta v koči, no Írsko oddeľovalo more!
Ale mama a otec sa rozhodli poslať ju práve sem a nedali sa ničím obmäkčiť. Prvý raz za tých dvadsaťjeden rokov, čo bola na svete, ich nedokázala prehovoriť, uprosiť ani plačom presvedčiť, aby zmenili názor.
Necestovala s ňou dokonca ani dlhoročná slúžka Jacobsová, ktorá by ju mohla v týchto ťažkých chvíľach utešiť. Hoci jej podsunula drobnú lož o svojej totožnosti, keď sa minulé leto s dvojičkou Violet rozhodli vymeniť si miesta, Jacobsová ju predsa nemusela hneď opustiť. A hoci ju rodičia potrestali za škandál tým, že ju poslali do vyhnanstva do neznesiteľného Írska, Jacobsová si predsa nemusela hneď hľadať inú prácu. Oddaná slúžka by nasledovala svoju paniu aj do vyhnanstva!
Jeannette si utrela ďalšiu slzu a zadívala sa na novú slúžku Betsy. Hoci bola veľmi prívetivá a milá, predsa len jej bola cudzia. A navyše úplne neskúsená. Ešte vždy sa len učila, ako sa správne starať o šaty, ako robiť účesy a rozoznávať najnovšie módne trendy. Jacobsová už vedela všetko.
Jeannette si vzdychla.
Nuž, pomyslela si, výučba Betsy sa stane novým zmyslom jej života. Pri pomyslení na nový život jej do očí opäť vhŕkli slzy.
Sama. Pripadala si taká osamotená.
Koč zrazu prudko zastal. Jeannette skĺzla zo sedadla a takmer sa ocitla na zemi obklopená širokými sukňami.
Betsy ju zachytila – presnejšie, chytili sa navzájom a pomaly si sadli naspäť na miesta.
„Božemôj, čo to bolo?“ Jeannette si napravila klobúk, ktorý jej skĺzol na oči, takže cez striešku takmer nič nevidela.
„Tuším sme do niečoho narazili, milady.“ Betsy sa obrátila a vykukla z okienka na pochmúrnu krajinu.
„Dúfam, že sme nemali nehodu.“
Kočiš a sluha zoskočili z koča na zem, a ten sa zakýval. Doľahli k nim tlmené mužské hlasy.
Jeannette zovrela vreckovku v dlani.
Dočerta, čo teraz? Akoby situácia beztak nebola dosť zlá.
O chvíľu sa v okne zjavila kočišova vycivená tvár a zhrbené plecia. „Prepáčte, milady, no zdá sa, že sme zapadli.“
„Čo tým chcete povedať?“ opýtala sa Jeannette so zdvihnutým obočím.
„Môže za to počasie, milady. V poslednom čase veľa pršalo a cesta je celá rozbahnená.“
Rozbahnená? Teda plná blatistých jám, do ktorých zapadajú kolesá?
Z hrdla sa jej dral vzlyk, no prehltla ho a zovrela pery, aby sa jej ani trocha nezachveli.
„Jem, Samuel a ja urobíme všetko, aby sme sa odtiaľto dostali,“ pokračoval kočiš, „no možno chvíľu potrvá, kým sa znova vydáme na cestu. Azda by ste mohli vystúpiť, kým…“
Zhrozene naňho pozrela. Tak zhrozene, že radšej ihneď stíchol.
Čo mu preskočilo? pomyslela si. Je úplne sprostý? Alebo slepý? Nevšimol si, že má na sebe krásne sýtooranžové cestovné šaty? Nádherný sýty odtieň pripomínajúci mandarínku. A tie štýlové čižmičky z kozľaciny, ktoré si pred odchodom z Londýna špeciálne nafarbila, aby s nimi ladili? Kočiš očividne nemal zdravý rozum a nevedel oceniť najnovší štýl. Ale možno naňho bola príliš prísna. Koniec koncov, čo vie chlap o dámskej móde?
„Kam mám vystúpiť? Do toho blata?“ Dôrazne pokrútila hlavou. „Počkám tu, kde som.“
„Možno to bude nepríjemné, keď začneme tlačiť, milady. Musím myslieť na vaše bezpečie.“
„O moje bezpečie sa nestrachuj. V koči mi bude dobre. Ak ho treba odľahčiť, dovoľujem ti zložiť z neho moje kufre. Daj však pozor, aby si ich nepostavil do blata. Nepáčilo by sa mi, keby sa zašpinili alebo poškodili.“ Mávla rukou v rukavičke. „Betsy môže vystúpiť, ak chce.“
Slúžka sa zatvárila zaskočene. „Ste si istá, milady? Podľa mňa by som vás nemala nechávať osamote.“
„To nič, Betsy. Tu mi aj tak nijako nepomôžeš, takže pokojne choď s Johnom.“
Okrem toho, zastonala v duchu, to nebude nič nové. V poslednom čase som si zvykla byť ustavične opustená.
Sivovlasý muž uprel na slúžku láskavý pohľad. „Najlepšie bude, ak pôjdeš so mnou. Odvediem ťa do bezpečia.“
Len čo Betsy vystúpila z koča a dostala sa z najhoršieho blata, dvierka sa znova zatvorili. Sluhovia zložili z koča batožinu, a potom sa pokúsili vyslobodiť zaseknuté kolesá.
Prešla polhodina, no nedočkali sa nijakého úspechu. Jeannette tvrdohlavo sedela na svojom mieste, hoci jej od toľkého prudkého hojdania prišlo trocha nevoľno. Muži a kone sa snažili dostať zapadnutý koč z jamy. Vidiecke ticho prerušovali znechutené a podráždené výkriky, takže jej bolo jasné, že sa im nedarí, a kolesá koča sa zabárali čoraz hlbšie do blata.
Z kabelky vytiahla čistú vreckovku a utrela si pot z čela. Slnko na bezoblačnom nebi poriadne pálilo, no nedarilo sa mu vysušiť bahno navôkol. Horúci popoludňajší vzduch bol vlhký a lepkavý, čo bolo vraj v tejto časti krajiny nezvyčajné dokonca aj uprostred leta.
Aspoňže už neplakala. Ešteže tak. Nebolo by vhodné, keby k príbuzným prišla celá červená a opuchnutá s uplakanými očami. (Teda ak sa jej vôbec podarí prísť.) Hanbila sa pri predstave, čo si asi pomyslia o jej vyhnanstve, a bolo by ešte horšie, keby pri prvom stretnutí s nimi nevyzerala dokonale.
Do koča vletela odporná tučná čierna mucha. Jeannette znechutene vykrivila pery. Zahnala sa po nej vreckovkou v nádeji, že vyletí cez druhé okno, tá sa však namiesto toho obrátila a zamierila rovno k jej hlave. Jeannette zapišťala a znova sa po nej zahnala.
Mucha jej preletela popri nose a pristála na okienku. Jej priehľadné krídla sa zaleskli na jasnom slnku. Po chvíli sa začala na tenkých nôžkach nenútene prechádzať po nafarbenom drevenom okennom ráme.
Jeannette sa rovnako nenútene načiahla po vejár.
Chvíľu čakala a palcom hladkala jemné pozlátené slonovinové držadlo. Len čo mucha zastala, zasiahla ju vejárom. Plesk!
Veľká čierna mucha sa v okamihu zmenila na veľkú čiernu škvrnu. Jeannette, spokojná so svojím víťazstvom, prezrela vejár v nádeji, že nepoškodila krehkú konštrukciu. Práve tento patril medzi jej obľúbené.
Prizrela sa rozpučenej muche a znova znechutene vykrivila pery. Vzápätí do nej štuchla prstom, aby ju nemala na očiach.
„Máte výbornú mušku, dievčatko,“ poznamenal mäkký mužský hlas s príjemnou intonáciou, ktorá pripomínala peknú lyrickú írsku baladu. „Tá mucha nemala najmenšiu šancu. Viete tak isto narábať aj s ozajstnou zbraňou?“
Ohromene obrátila tvár a zistila, že na ňu cez protiľahlé okno hľadí neznámy muž. Mocným predlaktím sa bezočivo opieral o rám.
Ako dlho tam už stojí? uvažovala.
Očividne dosť dlho, keďže bol svedkom jej stretnutia s muchou.
Muž bol vysoký, šľachovitý, s nakrátko ostrihanými vlnitými gaštanovými vlasmi, svetlou pokožkou a prenikavým pohľadom sýtomodrých očí s fialkastým nádychom, ktoré mu zasvietili, akoby nemal v úmysle skrývať svoj záujem. Pobavene nadvihol kútiky úst.
Bol pekelne pekný.
To slovné spojenie sa jej nechtiac vkradlo do mysle. Nemohla poprieť, že je príťažlivý. Srdce jej poskočilo, hruď sa prudko dvíhala a klesala, akoby nemohla lapiť dych.
Bože dobrý.
Snažila sa nedať najavo, ako naňho zareagovala. Obzrela si ho pozornejšie a prinútila sa uznať, že jeho črty nie sú celkom dokonalé. Mal hranaté a dosť obyčajné čelo, pridlhý orlí nos, tvrdohlavo vystrčenú bradu a trocha tenké pery.
No ako celok bol nepochybne veľmi pekný. Žiadna žena by nemohla tvrdiť, že ju ničím nezaujal. A keď sa k tomu pridala príťažlivosť, ktorá z neho vyžarovala v takmer viditeľných vlnách, bol hotovým stelesnením hriechu.
Večná škoda, pomyslela si sklamane, že očividne nie je džentlmen. Drsné nemoderné oblečene (obyčajná plátenná košeľa, šatka okolo krku a hrubý hnedý kabát) prezrádzalo jeho plebejský pôvod rovnako ako nedostatok dobrých spôsobov v spoločnosti dámy. Stačilo naňho len pozrieť, a hneď to bolo jasné. Opieral sa o dvierka koča ako dáky lotor alebo zlodej.
Pri tej myšlienke stuhla. Zrazu si uvedomila, že možno práve tým je. Nuž, ak ju chce okradnúť, nedopraje mu tú radosť a nedá najavo strach. Občas sa síce rozplakala, no nebola nijaká slaboška. Nijaká krehká slečinka, čo aj pri najmenšom náznaku problémov vzlyká, že potrebuje vonné soli.
„Viem sa ubrániť,“ vyhlásila rozhodne, „ak sa pýtate na to. Mali by ste vedieť, že ak si to budú vyžadovať okolnosti, pokojne vás prevŕtam guľkou.“
Aká lož, pomyslela si, no vedela, že bude najmúdrejšie nespomínať, že nikdy v živote nestrieľala zo zbrane a v koči nemá pištoľ. Tú pri sebe nosil kočiš.
Kde vlastne trčí? Dúfala, že chlapi neležia niekde doslova so zviazanými rukami.
Mužovi od prekvapenia opäť zasvietili oči. „A prečo si myslíte, že by sa našiel dôvod, aby ste ma zastrelili?“
„Čo iné si mám myslieť, keď ma nejaký cudzí chlap obťažuje v mojom vlastnom koči?“
„Mohli by ste predpokladať, že vám prišiel pomôcť.“
„Pomôcť s čím? S ukradnutím mojich vecí?“
Prižmúril oči, v ktorých sa mihla nebezpečná kombinácia podráždenia a pobavenia. „Ste veľmi podozrievavá, dievčatko. Ihneď ste odhadli, že som zlodej.“ Naklonil sa k nej a prehovoril trocha zachrípnutým hlasom. „Keby som ním bol, máte pri sebe niečo, čo by mohlo mať pre mňa cenu?“
Nevedomky otvorila ústa. Srdce sa jej rozbúchalo od strachu, no aj od iného, zradnejšieho pocitu. „Mám so sebou len šaty a zopár šperkov, nič viac. Ak ich chcete, sú v kufroch pri koči.“
„Keby som ich chcel, už by som ich mal.“ Pozrel jej do očí. Chvíľu od neho nevládala odtrhnúť zrak. Potom sa jej zadíval na ústa. „Nie, túžim iba po jednom…“
Odmlčal sa a vetu nechal lákavo nedokončenú. Jeannette sa nevládala ani nadýchnuť. Vari túži po mne? uvažovala. Má v úmysle vniknúť do koča a ukradnúť jej viac než len majetok? Možno si od nej vypýta bozk alebo aj viac… Za daných okolností by mala kričať ako zmyslov zbavená a triasť sa od strachu. Namiesto toho s tlčúcim srdcom čakala, čo povie.
„Po čom?“ opýtala sa takmer šeptom. „Po čom túžite?“
Nadvihol kútiky úst. „Po tom, aby ste zdvihli svoj pekný zadok z koča, aby ho vaši muži s mojou pomocou mohli vyslobodiť z blata.“
Dlhú chvíľu vládlo nechápavé ticho, kým jej konečne došlo, čo povedal. Hádam zle počula! Naozaj jej povedal, že má zdvihnúť zadok z koča?
Otvorila ústa a narovnala plecia aj chrbát.
Teda ten má ale drzosť! Nikdy v živote sa s ňou nikto nerozprával tak nevďačne a neúctivo. Čo si o sebe vôbec myslí?
„Ako sa voláte, pane?“
„Prepáčte, že som sa nepredstavil skôr,“ povedal, vystrel sa do plnej výšky a pritisol si dva prsty na čelo. „DarraghO’Brien k vašim službám.“
„Darragh?“ Zvraštila obočie. „Aké čudné meno.“
Zamračil sa na ňu. „Nie je čudné, ale írske. Čo by ste vedeli, keby ste práve neprišli z Anglicka.“
„Odkiaľ to viete?“
„No, nemáte to napísané na čele, ale aj tak je jasné ako facka, že vaša pekná tvárička pochádza z Anglicka a ešte nikdy nebola v Írsku.“
Na toto prišiel na základe kratučkého rozhovoru? Ale aspoňže jej zložil nenápadnú poklonu, hoci aj zaobalenú do kritickej poznámky.
„Nuž, dievčatko, vy už viete, ako sa volám, no kto ste vy? A kam máte namierené? Vaši muži mi to neprezradili.“
„Dobre urobili, keďže do mojich plánov vás nič, najmä ak ste naozaj nejaký lotor.“
„Takže teraz som lotor? Už nie som zlodej?“
„To sa ešte uvidí.“
Vybuchol do smiechu. „Máte podrezaný jazyk. Zbojníka by ste dokázali tak zneistiť, že by od strachu utiekol.“
„Ak je to tak,“ pokračovala s krivým úsmevom, „prečo tu ešte vždy stojíte?“
Bezočivo sa uškrnul. Jej slová ho očividne pobavili. „Nie som známy tým, že by som utekal od nebezpečenstva. A neprekáža mi občas sa namočiť do nejakých zaujímavých problémov, keď na ne náhodou natrafím.“
Pri jeho slovách zdvihla obočie. Vari naznačuje, že ona je problémom? Keď sa nad tým zamyslela, možno to aj bola pravda.
„Zastavil som, lebo vám chcem ponúknuť pomoc, ako som už spomínal,“ vysvetlil. „Išiel som okolo a všimol si, v akej nezávideniahodnej situácii sa ocitol váš koč. Napadlo mi, že vám a vašim mužom by sa zišla pomocná ruka.“
Tým ju znova upozornil na podozrivú neprítomnosť sluhov a v Jeannette sa znova ozvalo podozrenie. „Kde vlastne sú moji muži?“
„Tamto,“ mávol rukou. „Stoja tam celý čas.“
Predklonila sa, posunula sa na sedadle a obzrela sa cez plece cez okno. A naozaj, stáli tam všetci štyria: kočiš, dvaja sluhovia a slúžka. Medzi nimi na kúsku suchej zeme ležala jej batožina. Pomyslela si, že vyzerajú ako stroskotanci na malom opustenom ostrove: rozhorúčení a znudení. Očividne sa však vôbec nebáli o svoj život.
„Spokojná?“ opýtal sa.
Mľaskla jazykom a ticho zatskala. Potom sa usadila naspäť na sedadlo.
„Už som vám povedal, ako sa volám. Kto ste vy, dievčatko?“ Znova sa k nej naklonil. Oboma svalnatými predlaktiami sa oprel o okenný rám.
„Volám sa Jeannette Rose Brantfordová. Lady Jeannette Rose Brantfordová, nijaké dievčatko. Bola by som rada, keby ste ma prestali oslovovať tak dôverne.“
Pri tej povýšeneckej odpovedi sa usmial ešte širšie a modré oči mu bezočivo zažiarili. Srdce jej poskočilo.
„Takže lady Brantfordová?“ zatiahol. „A kde máte lorda? Kde máte manžela? Poslal vás na cestu celkom samu?“
„Cestujem k príbuzným, ktorí bývajú severne od Waterfordu neďaleko dediny menom Inis… Inis…“ Stíchla a snažila sa rozpamätať, no neúspešne. „Ach, teraz si neviem spomenúť. Inis a ďalej neviem.“
„Žeby Inistioge?“ prehodil.
„Áno, tuším máte pravdu. Poznáte to miesto?“
„Poznám ho veľmi dobre.“
Pomyslela si, že azda nie je nijaký lotor (hoci o ňom ešte vždy mala isté pochybnosti), ale celkom slušný človek. Miestny farmár, možno sedliak alebo dokonca obchodník. Nevedela si však predstaviť, že by DarraghO’Brien niekomu slúžil – nie s tým svojím bezočivým postojom.
Ak pozná dedinu neďaleko sídla jej príbuzných, možno už pred sebou nemá ďalekú cestu. Tak veľmi túžila prísť do cieľa, vyliezť z koča a vytriasť si sukne!
„Budem bývať u rodiny,“ dodala. „A hoci vás do toho nič, titul som nezískala manželstvom. Mám ho od narodenia. Zatiaľ som slobodná.“
V očiach sa mu opäť zjavil ten veľavýznamný záblesk. „Ste slobodná, dievčatko? Vždy som tušil, že Angličania sú idioti, ale nevedel som, že sú ešte aj slepí.“
Čosi v nej sa pri jeho slovách zachvelo.
V duchu sa pokarhala a pripomenula si, že nech je akokoľvek príťažlivý, nie je to muž, s akým by sa mohla zapliesť žena v jej postavení.
„Tuším som vám už vravela, že ma nemáte oslovovať dievčatko,“ vyhŕkla bez dychu, takže to nevyznelo veľmi prísne.
„Veru tak, vraveli ste to,“ uškrnul sa na ňu. Očividne ho to nemrzelo. „Dievčatko.“
A potom urobil čosi neskutočné: žmurkol na ňu. Bezočivo, neúctivo na ňu žmurkol a Jeannette zaplavila horúčava, ako keď sa po prudkej búrke vyleje voda z priehrady.
Keby mala sklon červenať sa ako jej jednovaječné dvojča, jej tvár by v tej chvíli už vyzerala ako malina. Červenanie sa pri každej poznámke však patrilo medzi jednu z mála čŕt, ktorými sa od Violet líšila.
Letná horúčava, uvažovala. Preto reagujem tak nevhodne. Nezvyčajne vlhké a teplé počasie ovplyvňuje jej beztak preťažené zmysly. Keby bola v Londýne, nevenovala by mu druhý pohľad. No, druhý možno áno, ale tretí určite nie.
„Tak teda poďte,“ vyhlásil O’Brien tónom, ktorý nezniesol námietky. „Rozprávame sa už dosť dlho a ja vás potrebujem dostať von z koča.“
„Nikam nejdem. Kočiš to možno nespomínal, ale už som sa s ním o tom rozprávala. Dohodli sme sa, že zostanem vnútri, až kým sa koč opäť nevydá na cestu.“
Muž pokrútil hlavou. „Obávam sa, že musíte vystúpiť, teda ak nechcete odteraz žiť v koči. Ak ste si nevšimli, kolesá sa zaborili hlboko do blata a vaši muži ho nevládzu tlačiť, keď v ňom sedíte.“
„Ak máte obavy o moje bezpečie, nerobte si starosti. Nič sa mi nestane.“
Možno mi bude trocha zle, ale inak nič.
„Nejde len o vaše bezpečie, hoci aj to mám na mysli. Ide o vašu hmotnosť.“
„Čo s tým má spoločné moja hmotnosť?“ Zdvihla obočie.
Bezočivo si ju premeral od lemu klobúka až po špičky topánok. „Netvrdím, že ste tučná, to vôbec nie. Máte peknú ženskú postavu, no aj niekoľko desiatok kilogramov môže ovplyvniť to, či sa ten koč vyslobodí z jamy, alebo sa zaborí ešte hlbšie.“
Na okamih onemela od prekvapenia nad jeho nesmiernou drzosťou. Neuveriteľné, že naraz spomína jej hmotnosť aj postavu! Džentlmen by si to nikdy nedovolil. Tento muž však nebol nijaký džentlmen, ale barbar. Rozprával tónom, akoby hovoril o zvieratách, ktoré treba presunúť z jednej ohrady do druhej.
Prešla dlhá chvíľa, kým opäť prehovoril. „Pravdaže, ak chcete zostať tu, pomaly pôjdem. Odkážem vašim príbuzným, že potrebujete pomoc. Predpokladám, že o také štyri či päť hodín vám určite prídu na pomoc.“
Štyri či päť hodín! Nemôže trčať v koči tak dlho. Možno preháňa a podvodom sa ju snaží vylákať z koča. Ale čo ak nie? Čo ak jej tvrdohlavosť naozaj ovplyvňuje to, či bude pokračovať v ceste alebo tu uviazne. O štyri či päť hodín už bude tma!
Pri tej predstave sa zachvela. Ktovie, aké odporné tvory sa tu skrývajú a čakajú na súmrak, aby mohli vyliezť zo svojich skrýš. Možno sú tu vlky (žijú v Írsku vlky?) alebo iné nebezpečné tvory. Hladné tvory, ktoré si rady pochutnajú na mladej dáme.
Dávala pozor, aby sa jej neroztriasol hlas, a skúsila predniesť poslednú námietku. „Ak je to tak, prečo mi to hovoríte vy a nie kočiš? Keby som sa naozaj ocitla v takej hroznej situácii, nepovedal by mi to on sám?“
„Vraj zbieral odvahu, aby vám to povedal, a vtedy som sa objavil ja. Nerád by vám oznamoval zlé správy, a tak som sa ponúkol, že to urobím zaňho.“
Znova sa zadívala na blatistý oceán. „A kde budem čakať? Hádam si nemyslíte, že budem sedieť na svojich kufroch v tomto močiari a pražiť sa na slnku.“
Oči mu znova pobavene zasvietili. „Netrápte sa. Nablízku je určite nejaký tieň. Som si istý, že vám nájdeme vhodné miesto.“
Dosť o tom pochybovala, ale vari mala na výber? Buď vylezie z koča, alebo riskuje, že tu zostane trčať v podstate sama a bez ochrany až do noci.
O’Brien na ňu súcitne pozrel, akoby tušil, akú dilemu musí riešiť a ako so sebou bojuje. Otvoril dvere koča a pristúpil bližšie. „Poďte so mnou a tvrdohlavosť si ušetrite na iný deň. Obaja vieme, že čím rýchlejšie vyleziete z koča, tým skôr sa opäť vydáte na cestu.“
„Už vám niekto povedal, že ste bezočivý?“
Neochotne sa postavila na nohy.
Zachichotal sa. „Len párkrát, dievčatko. Len párkrát. A teraz si vezmite, čo potrebujete, a poďte.“
Hodnú chvíľu váhala, no napokon sa načiahla po kabelku ležiacu na vedľajšom sedadle. Len čo ju chytila do ruky, vystrel k nej ruky a vzal ju do náručia. Skríkla a kabelka jej takmer vypadla z ruky. Šikovne ju vytiahol z koča a keby nebol taký silný, asi by skončila v blate.
Privinul si ju na mocnú hruď a vykročil, akoby nevážila ani gram, hoci predtým tvrdil niečo iné. Vnímala jeho blízkosť, ktorá ju obklopovala. V nose ju pošteklil závan čerstvého vzduchu, pach koní a ešte čosi – čosi neopísateľne mužné.
Nenápadne naklonila hlavu a zhlboka sa nadýchla. Tá prchavá vôňa bola jedinečná. Zatvorila oči a okamih uvažovala, či mu nepritisne nos na krk. Namiesto toho mu zostala strnulo visieť v náručí a s hrôzou hľadela na husté hnedé bahno, ktoré ich obklopovalo ako šmykľavé more.
„Neopovážte sa ma pustiť,“ pohrozila mu a pozbierala si sukne, aby sa jej nenamočili do kaluže.
Pomaly sa vliekol vpred a blato hlasno čvachtalo, vždy keď z neho vytiahol nohu, akoby ho chcelo zadržať vo svojich pazúroch. Boli v polovici cesty k oáze, odkiaľ ju ustarostene sledovali sluhovia. Vtom sa O’Brien zatackal a nebezpečne predklonil. Jeannette zamrelo srdce, zvrieskla a objala ho okolo krku. Nebola pripravená ponoriť sa do rozohriateho bahna.
Mladý muž sa však rovnako rýchlo narovnal a vykročil istou nohou, akoby ani na okamih nezaváhal.
Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, v ústach mala sucho a zvieralo jej hrdlo. Po chvíli jej však začalo svitať, a keď si všimla jeho široký nehanebný úškrn, jej podozrenie sa potvrdilo.
„Vy netvor.“ Udrela ho do pleca. „Urobili ste to naschvál.“
„Veru hej. Mal som pocit, že vás treba trocha rozveseliť. Uvedomujete si, že kričíte piskľavo ako dievča?“
„Som dievča a nebolo to vôbec smiešne.“ Presnejšie, nebolo by to smiešne, keby sa prepočítal a naozaj ju pustil.
Zovrela ho pevnejšie.
Znova sa zasmial.
Keby vedel, koho drží v náručí, nesmial by sa a nedoberal by si ju. Ešte pred vypuknutím škandálu v Anglicku bola zvyknutá, že sa džentlmeni išli potrhať, len aby urobili všetko, čo jej na očiach videli. Bohatí uhladení muži jej plnili každé želanie a bojovali pritom o možnosť uspokojiť aj tie jej najprchavejšie túžby. Predchádzajúce dve sezóny bola ženou, s ktorou sa nikto iný v spoločnosti nemohol porovnávať. A stanem sa ňou znova, pomyslela si, keď sa rodičia trocha spamätajú. Mame onedlho začne chýbať a otec sa prestane hnevať. Čoskoro si obaja uvedomia, akú hroznú chybu urobili, keď poslali milovanú dcéru na ďaleký vidiek.
Dovtedy však bude zažívať neopísateľné poníženie, napríklad keď ju bude nosiť na rukách dáky zaostalý neúctivý Ír.
Sluhovia mlčky stáli na kope a vytriešťali na nich oči. O’Brien ju postavil k nim. Betsy k nej ihneď pribehla, za čo jej Jeannette bola v duchu nesmierne vďačná, a nesmelo sa pokúsila vziať jej z rúk kabelku.
O’Brien sa chcel odvrátiť.
„Odchádzate preč?“ vyhŕkla Jeannette.
Zastal a obrátil sa k nej. „Áno. Musím pomôcť vašim mužom s kočom.“
„Sľúbili ste mi tieň a pohodlné miesto na sedenie.“
Založil si ruky v bok a okato si premeral okolie. Potom jej pozrel do očí. „Mrzí ma to, no jediný tieň je na tamtej čistine,“ ukázal na miesto o niekoľko metrov ďalej, kde sa týčilo zopár jedlí. „Predpokladám však, že zem pod stromami je rovnako rozbahnená ako tu. Keď máte slnečník, nech vám ho slúžka podrží nad hlavou, aby na vás nesvietilo slnko. A ak sa dobre pamätám, pohodlné miesto na sedenie som vám nesľuboval. Na vašom mieste by som si sadol na najpevnejší kufor. Máte však aj pekné nohy, na ktorých môžete stáť. Myslel som si, že po toľkých hodinách v koči sa rada trocha ponaťahujete.“
Odvrátil sa a vykročil k zapadnutému koču. Jej muži jeden po druhom kráčali za ním. Ticho prerušovalo len slabé bzučanie hmyzu na poliach.
Jeannette zostala nehybne stáť na mieste. Nenachádzala slov. Netušila, či má od zlosti dupať nohami alebo sa znova hlasno rozplakať.
Ani za svet pred ním nedá najavo, aká je rozrušená.
Odporný chlap.
A keď si pomyslí, že sa jej zdal pekný!
Vedela, že sa nikto nepozerá, a tak vyplazila jazyk na O’Brienov chrbát. Potom si s lepším pocitom z detinskej pomsty začala hľadať miesto na sedenie.