Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Erich Maria Remarque

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2016/06

Počet strán: 152

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, jún 2016 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Na západe nič nové

Erich Maria Remarque

Na západe nič nové

Vojnový román Na západe nič nové, ktorý vyšiel v roku 1929, preslávil autora takpovediac za noc. V priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov a vyšiel v celkovom náklade 3,5 milióna výtlačkov. Jeho filmové spracovanie vyvolalo skutočný škandál: verejnosť bola šokovaná pravdivým, realistickým zobrazením vojny, ktorá zničila celú vtedajšiu mladú generáciu, pretože neodvratne predurčovala osudy – aj osud devätnásťročného Paula Bäumera a jeho šiestich spolužiakov, ktorí nasadzovali svoje životy v nezmyselných bojoch netušiac, že z hrozného vojnového besnenia pre nich už niet návratu.

Úryvok

VRACIAME SA. JE UŽ NAČASE, ABY SME SA DOSTALI K SVOJIM VOZOM. Rozvidnieva sa. Tri hodiny ráno. Vietor je čerstvý a chladný, še¬ro sfarbuje naše tváre dosiva.
Tápame dopredu husím pochodom cez zákopy a krátery a do-stávame sa opäť do zóny hmly. Katczinsky je nepokojný, to je zlé znamenie.
„Čo ti je, Kat?“ spytuje sa Kropp.
„Chcel by som, aby sme už boli doma.“ Doma – myslí v barakoch.
„O chvíľu tam budeme, Kat.“
Je nervózny. „Neviem, neviem.“
Prichádzame do spojovacích zákopov a potom na lúky. Vynára sa lesík. Poznáme tu každú piaď zeme. Už je tu cintorín horských strelcov s hrobmi a čiernymi krížmi.
Vtom za nami zafičí, zapraská, zahrmí. Zohli sme sa – sto metrov pred nami vytryskne ohnivý oblak.
V nasledujúcej minúte sa od druhého výbuchu nadvihne kus lesa nad vrcholce stromov, tri, štyri stromy letia povetrím a lámu sa na kusy. A už sem syčia ako ventily na kotloch ďalšie granáty – ostrá paľba.
„Kryť sa!“ zreve niekto. „Kryť sa!“
Lúky sú rovné, les je priďaleko a nebezpečný – nie je tu iný úkryt ako cintorín s kopčekmi hrobov. Potkýname sa v tme a vbiehame na cintorín. V okamihu sa každý prilepí za nejaký hrob ako priklincovaný.
Najvyšší čas. Tma začína besnieť. Vlní sa a šalie. Kusy tmy černejšie než noc sa ako obry vrhajú na nás a za nás. Oheň výbuchov plápolá nad cintorínom.
Niet východiska. V blýskaní granátov sa odvážim vrhnúť pohľad na lúky. Sú ako rozbúrené more, z ktorého vyskakujú ostré plamene striel ako fontány. Je vylúčené, aby tadiaľ niekto prešiel.
Les mizne, paľba ho trhá, ničí, zrovnáva so zemou. Musíme zostať tu, na cintoríne.
Zem pred nami puká. Pršia hrudy. Cítim náraz. črepina mi roztrhla rukáv. Zatínam päsť. Nič ma nebolí. To ma však neu-pokojí, zranenia bolia až neskôr. Ohmatávam si ruku. Je to iba škrabnutie, ruka je v poriadku. Tu mi niečo tresne do hlavy, až začínam strácať vedomie. Hlavou mi blesne myšlienka: Nezamdlieť!, ponáram sa do čiernej kaše a hneď sa vynáram. Do prilby mi tresla črepina, priletela však z takej diaľky, že ju ne¬prerazila. Utieram si blato z očí. Predo mnou vyrylo akúsi jamu, nemôžem ju presne rozoznať. Granáty tak ľahko netrafia do toho istého krátera, preto sa ta chcem dostať. Jediným skokom sa vrhám dopredu ako ryba, tesne nad zemou, vtom znova zafičí, rýchle sa schúlim, tápem po kryte, vľavo cítim niečo, pritlačím sa k tomu, povolí to, stenám, zem sa trhá, tlak vzduchu mi duní v ušiach, leziem pod to poddajné, prikrývam sa tým, je to drevo, látka, kryt, kryt, úbohý kryt pred krupobitím črepín.
Otvorím oči, prstami som sa zakvačil do akéhosi rukáva, do ruky. Ranený? Kričím na neho, neodpovedá – mŕtvy. Šmátram ďalej po drevených trieskach, vtom si uvedomujem, že ležíme na cintoríne.
Paľba je však silnejšia ako všetko ostatné. Ničí vedomie, leziem hlbšie pod rakvu, nech ma chráni, aj keby v nej ležala sama smrť.
Predo mnou je kráter. Zmocňujem sa ho očami, musím sa doň dostať jedným skokom. Vtom ma niečo udrie do tváre, niečia ruka ma chytá za plecia – vari sa mŕtvy prebudil? Ruka mnou trasie, obrátim hlavu, v sekundovom záblesku svetla ci¬viem Katczinskému do tváre, ústa má dokorán a reve, nič nepočujem, lomcuje mnou, približuje sa ku mne; v okamihu, keď hurhaj na chvíľu zoslabne, prenikne ku mne jeho hlas: „Plyn ¬– plyyn – plyyyn! – povedz ďalej!“
Bleskurýchlo siaham po puzdre masky. Kúsok odo mňa niekto leží. Nemyslím na nič iba na to: Ten tam sa to musí dozvedieť: „Plyyyn – plyyyn -!“
Kričím, plazím sa bližšie, mlátim ho puzdrom, nič nedbá, znova a znova, iba sa krčí – je to nováčik. Zúfalo pozerám na Kata, už si nasadil masku. Vytiahnem si svoju, prilba odletí nabok, maska sa mi skĺzne na tvár, dovlečiem sa k chlapovi, puzdro leží blízko neho, schmatnem masku, natiahnem mu ju na hlavu, pomáha mi, pustím ho – a odrazu bác! Ležím v kráteri.
Tlmené búchanie plynových granátov sa mieša s výbuchmi trhavých striel. Medzi detonáciami duní akýsi zvon, gongy, ko-vové klapačky všade oznamujú – plyn – plyn. Za mnou niečo žblnkne, raz, dva razy. Utieram si zarosené zorníky. Sú to Kat, Kropp a ešte niekto. Ležíme štyria, číhavo striehneme a dýcha¬me čo možno najmenej.
Tieto prvé minúty v maske rozhodujú o živote a smrti: pri-lieha dobre? Poznám strašné obrazy z lazaretu: otrávení, čo sa dlhé dni dusili a po kúskoch vypľúvali spálené pľúca.
Dýcham opatrne ústami pritisnutými na filter. Teraz sa oblak plazí nad zemou a klesá do všetkých prehĺbenín. Ako mäkká medúza ukladá sa do nášho krátera a rozťahuje sa. Drgnem do Kata, lepšie by bolo vyštverať sa a ležať hore než tu, kde sa plyn najväčšmi drží. K tomu sa však nedostaneme, lebo začína ďal¬šie železné krupobitie. Vyzerá to, akoby už neduneli strely, ale zúrila sama zem.
S rachotom sa rúti na nás niečo čierne. Vedľa nás tvrdo do-padne do výšky vymrštená rakva.
Vidím, ako sa Kat hýbe, a leziem za ním. Rakva spadla štvrté¬mu z nás na vystretú ruku. Chlap sa pokúša strhnúť si druhou ru¬kou masku. Kropp včas zasiahne, tvrdo mu vykrúti ruku za chr¬bát a pevne ju drží.
Uvoľňujeme s Katom ranenému ruku. Veko rakvy povolilo a puklo, môžeme ho ľahko odtrhnúť, mŕtvolu vyhadzujeme, padá ako handra, a potom sa pokúšame uvoľniť spodok rakvy.
Našťastie muž zamdlie a Albert nám pomáha. Teraz už ne¬musíme byť takí ohľaduplní a snažíme sa zo všetkých síl. Podoberieme rakvu lopatkou, a už so zaškrípaním povolí.
Svitá. Kat berie kus veka, kladie ho pod rozdrúzganú ruku, ktorú ovinieme všetkými pohotovostnými obväzmi, čo máme. Momentálne nemôžeme viac urobiť. V hlave pod maskou mi hučí, duní, div mi nepraskne. Pľúca sa namáhajú, dostávajú stále ten istý horúci, vydýchaný vzduch, žily na sluchách navie¬rajú, mám pocit, že sa zadusím.
Preniká k nám sivé svetlo. Vietor sa preháňa nad cintorínom.
Vysuniem sa cez okraj kráteru. V špinavom svitaní zbadám pred sebou odtrhnutú nohu, čižma je nedotknutá, prezriem to všetko v momente celkom podrobne. Teraz sa však niekoľko metrov odo mňa niekto dvíha, pretieram si zorníky, od vzrušenia sa mi znovu zahmlia, hľadím naňho – ten chlap už nemá nasadenú masku.
Čakám ešte chvíľu – nezvalí sa. Pátravo sa obzerá okolo seba a urobí pár krokov. Vietor rozptýlil plyn, vzduch je čistý, chrap¬čím a strhávam si aj ja masku a padám; vzduch mi prúdi do pľúc ako studená voda, zahmlieva sa mi pred očami, zaplavuje ma vlna únavy, padám do tmy.
Výbuchy prestali. Obraciam sa ku kráteru a kývam na ostat-ných. Lezú von a strhávajú si masky. Dvíhame raneného, jeden mu drží ruku v dlahe. A tak sa potkýnajúc ponáhľame preč.
Cintorín sa zmenil na rumovisko. Rakvy a mŕtvoly ležia po-rozhadzované. Zomreli ešte raz; ale každý z nich, čo ho roztrhalo na franforce, zachránil jedného z nás.
Plot je zničený, koľajnice poľnej železnice naproti sú vytrha¬né a pokrútené trčia do vzduchu. Pred nami niekto leží. Zasta¬vujeme sa, iba Kropp s raneným ide ďalej.
Na zemi leží nováčik. Bok má krvavý a je veľmi vyčerpaný.
Siaham po svojej poľnej fľaši, kde mám rum s čajom. Kat mi zadrží ruku a zohne sa nad ním: „Kam si to dostal, kamarát?“
Pohne očami; je slabý, nevládze odpovedať.
Opatrne mu rozrežeme nohavice. Stená. „Ticho, ticho, bude lepšie.“
Ak má priestrel brucha, nesmie nič piť. Nevracal, a to je dob¬re. Obnažujeme mu bok. Má z neho kašu z mäsa a úlomkov kostí. Zasiahlo mu to kĺb. Ten chlapec už nebude nikdy chodiť.
Triem ho navlhčenými prstami na sluchách a dávam mu za hlt. Do očí sa mu vracia život. Iba teraz zbadáme, že mu krváca aj pravá ruka.
Kat rozvinuje a rozťahuje dva obväzy, aby čo najviac zakryli rany. Hľadám látku, aby som mu voľne ovinul bok. Nemáme už nič, a preto rozrezávam ranenému nohavicu ďalej, aby som mohol použiť kus spodkov ako obväz. Spodky nemá. Prizriem sa mu lepšie: je to ten plavovlasý nováčik.
Kat zatiaľ priniesol z vrecka niektorého mŕtveho ďalší obväz a opatrne ho prikladáme na ranu. Poviem chlapcovi, čo na nás uprene hľadí: „Teraz prinesieme nosidlá.“
Vtom otvorí ústa a zašepká: „Zostaňte…“ Kat povie: „Hneď sa predsa vrátime. Prinesieme pre teba nosidlá.“ Nevieme, či rozumel, narieka za nami ako dieťa: „Neodchádzajte…“
Kat sa obzrie a šepká: „Nebolo by lepšie vziať jednoducho revolver a skončiť s tým?“
Chlapec ťažko vydrží transport a prežije to maximálne o pár dní. Všetko doteraz nie je však nič proti tomu, čo si vytrpí, kým zomrie. Teraz je ešte omámený a nič necíti. O hodinku sa zmení na jačiace klbko neznesiteľných bolestí. Dni, ktoré má ešte pred sebou, znamenajú preňho jedinú, šialenú trýzeň. A komu to pro¬speje, či bude trpieť, alebo nie.
Prikyvujem. „Áno, Kat, bolo by lepšie vziať revolver.“
„Daj ho sem,“ povie a zastane. Rozhodol sa, vidím to. Obzrieme sa, ale už nie sme sami. Pred nami stojí hlúčik, z kráterov a zákopov sa vynárajú hlavy.
Prinášame nosidlá.
Kat potrasie hlavou. „Takí mladí chlapci.“ Opakuje: „Takí mladí, nevinní chlapci.“

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>