Autor:

Sabrina Jeffriesová

Odporúčaná cena:

11,00 €

Výroba: 2016/10

Počet strán: 256

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, okt 2016 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Zimná romanca

Sabrina Jeffriesová

Čarovná historická romanca autorky populárnej série o nespútaných Sharpovcoch zo Stonevillu. Pierce Waverly, vojvoda z Devonmontu, je vychýrený londýnsky starý mládenec. Hoci vystriedal veľa žien, zaľúbený nebol ani raz. Nikdy neodpustil rodičom, že ho ako malého chlapca dali na výchovu príbuzným, a tak odmieta čítať matkine listy. Jedného dňa mu spoločníčka jeho matky, vdova Camilla Stuartová, oznámi, že by mal ihneď prísť domov, ak chce matku zastihnúť nažive. Pierce sa teda rozhodne stráviť Vianoce v rodinnom sídle, no čaká ho tam prekvapenie: jeho matka sa teší výbornému zdraviu a z jej spoločníčky sa vykľuje krásna a bystrá mladá dáma, ktorá zvodcu ako Pierce nemôže nechať ľahostajným…

Úryvok

Tridsaťjedenročný Pierce Waverly, vojvoda z Devonmontu, sedel za stolom v pracovni vo svojom londýnskom dome a prezeral si poštu, kým čakal, kedy príde jeho milenka, ktorú si práve vydržiaval. Navrchu kôpky zbadal list napísaný známym písmom a pocítil v hrudi ostrú bolesť, ktorá mu pripomenula list spred mnohých rokov.
Aký bol naivný a hlúpy! Darmo z neho vyrástol silný a odvážny muž, darmo sa stal synom, po akom jeho otec vždy túžil, nikdy viac sa nevrátil domov. Každé školské prázdniny – vianočné, veľkonočné aj letné – trávil odvtedy na farme Waverlyovcov.
A potom ako Titus Waverly so ženou nešťastne zahynuli pri nehode na lodi, keď mal Pierce trinásť rokov, Titusov otec generál Isaac Waverly sa vrátil z vojny domov, aby sa postaral o farmu a Titusove osirené deti.
Hoci Pierce nedostal od svojich rodičov už päť rokov ani jediný list, stále dúfal, že ho napokon pošlú domov. Dúfal márne. To, na čom sa Titus dohodol s Pierceovými rodičmi, prebral Pierceov prastrýko, lebo generál Isaac sa hneď pasoval do roly jeho náhradného rodiča.
Napriek všetkému Pierce až do svojich osemnástych narodenín veril, že sa vráti domov. Až keď sa na maturitnej oslave v Harrowe nezjavil ani jeden z jeho rodičov, pochopil krutú pravdu. Nielen otec ho nenávidel, ale ani matka už nebola na jeho strane. Asi len trpela jeho prítomnosť, kým nebol dosť veľký, aby ho poslali do školy, a potom si aj ona povedala, že ho má už po krk. Mala priveľa starostí s otcom, nieto ešte zaoberať sa synom.
Občas Pierceova bolesť prerástla do hnevu, a neskôr, keď mal dvadsaťjeden rokov, rozhodol sa zájsť domov a pozrieť obom rodičom do očí…
Nie, radšej na to nebude spomínať. Poníženie z odmietnutia ho dosiaľ bolelo. No možno aj to raz prejde a konečne nájde pokoj.
Teda, ak mu ho matka dopraje. Ako hľadel na list, zaťal ruky do pästí. Nie, matka mu ho nedopraje. Otrávila mu detstvo, a teraz, keď je otec mŕtvy a Pierce všetko zdedil, matka si myslí, že na všetko zabudne.
Po pohrebe sa snažila zlepšiť ich vzťah. Keď povedala, že by sa Pierce mal vrátiť domov, opýtal sa jej, prečo to trvalo tak dlho. Prečo až po otcovej smrti? Čakal nekonečné výhovorky, ale matka povedala len toľko, že minulosť je minulosť. A že s ním chce začať nový život.
Pierce odfrkol. Pravdaže chcela, ale šlo jej len o to, aby sa dostala k väčšej sume z otcových peňazí.
Dopekla s ňou. Možno sa rozhodla znovu hrať rolu starostlivej matky, ale on už odmietal hrať úlohu jej syna. Celé roky túžil po matke, ktorá pri ňom nebola. Srdce mu za tie roky stvrdlo na kameň. A od otcovej smrti sa ani trochu nezohrialo.
Iba občas, keď od nej dostal list…
Potlačil kliatbu, čo sa mu drala na jazyk, a hodil neotvorený list svojmu sekretárovi pánu Boydovi. Jednu vec sa naučil z posledných listov, čo mu písala, keď bol ešte chlapec: že slová neznamenajú nič. Menej ako nič. A že slovo láska je len slovo. „Založ ho medzi ostatné,“ prikázal Boydovi.
„Áno, pane,“ povedal sekretár neosobným, neutrálnym tónom, akoby ho vôbec nesúdil.
Boyd vedel najlepšie, ako sa má správať.
No Pierce pocítil známy príval viny ako vždy.
Dopekla, má právo pomstiť sa matke za to, čo mu urobila. O dedičstve po otcovi rozhodoval on. Mohol ju vydediť, keby chcel – iný by to určite urobil –, no nechal jej ako vdove dosť služobníctva a peňazí, aby mohla viesť pohodlný život. Nie priveľa – to zasa nie –, ale dosť, aby ho nemohla obviniť, že zanedbáva vlastnú matku.
Dokonca jej najal spoločníčku, ktorá – ako sa ukázalo – sa dokonale hodila na to miesto. Nepoznal ju, nikdy pani Camillu Stuartovú nevidel ani samu, ani s jeho matkou. Matku vlastne nevidel vôbec. Mohla sa voľne pohybovať po Montcliffe v Hertfordshire, keď tam nebol. No keď ta prišiel, aby zariadil potrebné záležitosti, musela zostať vo vdovskom dome a nesmela mu chodiť oči. Túto dohodu svedomito dodržiavala.
No listy mu posielala naďalej, raz za týždeň od otcovej smrti. Celé dva roky sa hromadili v škatuli, no ani jeden neotvoril. Prečo by ich čítal, keď mu ako malému chlapcovi neodpovedala ani na jeden list?
Mimochodom, určite sú plné ponôs a prosieb o ďalšie peniaze, ktoré teraz spravoval. Nedá jej nič.
„Pane, prišla pani Swantonová,“ oznámil sekretár vo dverách.
Jeho slová Piercea vytrhli zo zamyslenia. „Pošli ju sem.“
Boyd mu položil na stôl akýsi dokument, pretisol sa popri pani Swantonovej a zmizol. Dvere sa za ním zatvorili a Pierce osamel so svojou milenkou.
Eugenia Swantonová mala svetlé vlasy, pekné črty a štíhlu postavu exkluzívnej kurtizány, takže bola jednou z najvyhľadávanejších ľahkých žien v Londýne napriek svojim ponižujúcim začiatkom pobehlice zo Spitafields.
Keď ju Pierce ulovil pred tromi rokmi, predstavovala úctyhodnú trofej, lebo pred ním mala aj vojvodov, dokonca i princov. No v posledných mesiacoch radosť z víťazstva akosi vyšumela. Ani ona nedokázala potlačiť nepokoj v jeho duši.
Teraz si ho pozorne premeriavala. Všimla si jeho dokonalý večerný úbor a usmiala sa. Pomaly si stiahla rukavičky, čím mu dala najavo, že môže robiť, čo si zmyslí. Napríklad prehnúť ju cez stôl a zmocniť sa jej odzadu.
No dnes večer sa tváril chladne.
„Volal si ma?“ zapriadla zamatovým kultivovaným hlasom, ktorý ho na nej zaujal natoľko, že pri nej vydržal dlhšie ako pri iných milenkách. Mala niekoľko dobrých vlastností a okrem toho bola múdra.
Ale…
Pierce vedel, že bude nasledovať divadielko, a tak radšej vstal, obišiel stôl a vtisol jej bozk na červené líce. „Sadni si, Eugenia,“ zašomral a ukázal na stoličku.
Stuhla a zdvihla upravené obočie. „Netreba. Vydržím to aj postojačky.“
Pierce tlmene zaklial. „Ako sa…“
„Nie som mechom udretá, to ti je jasné,“ precedila. „Dobre viem, kedy muž začína strácať záujem.“
Vyzerala sklamaná, ale nie zatrpknutá, čo ho prekvapilo. Keď sa rozchádzal s inými milenkami, nešlo to vždy hladko.
Jeho rešpekt k Eugenii ešte väčšmi vzrástol. „Výborne.“ Vzal zo stola akýsi papier a podal jej ho.
Narýchlo po ňom prebehla očami a pri posledných riadkoch ich rozšírila. „Si veľmi štedrý.“
„Dobre si mi poslúžila,“ netrpezlivo pokrčil plecami, aby to už mal za sebou. „Prečo by som nemal byť štedrý?“
„To je pravda.“ Vložila si dokument do kabelky. „Tak ti ďakujem.“
Pierce bol rád, že to prebehlo tak hladko. Vstal a otvoril jej dvere. „Bolo mi cťou uzavrieť s tebou obchod, Eugenia.“
Tie slová ju zastavili. Uprene sa mu zahľadela do očí, až mu to bolo nepríjemné. „V tom spočíva tvoj problém. Vždy bol medzi nami len obchodný vzťah. Intímny obchodný vzťah, tak sa to dá nazvať. No obchod nezahrieva telo počas chladných zimných nocí.“
„Naopak.“ Trochu sa usmial. „Myslím si, že som ťa zohrieval veľmi dobre.“
„Hovor za seba.“ Podišla k nemu ladnou chôdzou vydržiavanej ženy. „Mám ťa rada, preto ti dám radu. Myslím si, že si ku mne ochladol, lebo si sa ma prejedol. Predpokladám, že moja nasledovníčka ťa zahreje, ba možno ti dá aj viac.“
Pierce sa naježil. „Chceš povedať, že sa ožením?“
Eugenia si natiahla rukavičky. „Chcem povedať len toľko, že by si mal nejakú pustiť nielen do svojej postele, ale aj do svojho chladného srdca. Či z nej urobíš svoju manželku alebo milenku, v posteli je vždy teplejšie, ak tam človeka zohrieva aj niečo iné okrem sexu.“
Pierce potlačil ston. „Nikdy som netušil, že si taká romantická.“
„Ja? Nikdy.“ Potľapkala si po kabelke. „Toto je pre mňa romantické. A práve preto poskytujem také rady. Keď sme sa zoznámili, myslela som si, že obaja žijeme len pre potešenie, bez citového vzťahu.“ Hlas jej znežnel. „No mýlila som sa v tebe. Nie si taký. Len si na to ešte neprišiel.“
Usmiala sa, zavlnila sukňami a vyšla von.
Pierce za ňou trpko hľadel. Smutné, pomyslel si. Dovoliť svetaskúsenej žene, aby odhalila jeho vnútro.
Matróny panikárili, keď sa prihováral ich nevinným dcéram, a jeho aférky sa tak často objavovali v novinách, že jeho bratanec Waverly pre pobavenie zbieral výstrižky, hoci potešenie bolo pre Piercea vedľajšie. Používal ho ako jedinú zbraň, ktorú mal, aby zničil rodinnú povesť. Aby sa odplatil rodine, ktorá ho odvrhla.
Vyšiel z pracovne a pobral sa do salóna, kde stál jeho klavír, čo mu otec kedysi zakazoval. Sadol si a začal hrať skladbu od Bacha, pri nej sa často zbavoval pochmúrnej nálady a citov, ktoré neukázal, keď bol vetroplach a rebel.
Taký bol až do otcovej smrti. Potom sa mu rebelantstvo začalo zdať plytké. Nič neriešilo ani preň neprišiel o svoje dedičstvo. A nikdy mu nikto nevysvetlil, prečo ho odvrhli. Nedávalo to zmysel.
A práve to ho popudzovalo, preto tomu túžil prísť na koreň. Chcel to pochopiť, na tom jedinom mu záležalo. Až vtedy bude triumfovať. Získal majetok, kým bol ešte mladý, aby z neho niečo vybudoval, no to nebolo, v čo dúfal.
Pravdaže, teraz bol vojvoda a ľudia od neho čakali, že zmení prístup k životu. Že sa ožení. Ale ako môže? Keď sa muž ožení, musí znášať vrtochy manželky aj detí. On vyrastal a trpel vrtochy svojich rodičov, nevymení teraz jedno väzenie za druhé.
No nič, zatiaľ všetko zostane po starom. Dnes večer ho čaká opera a potom si pohľadá novú milenku. A život pôjde ďalej. Možno ho nepokoj časom opustí.
Vstal od klavíra a zamieril k dverám, keď sa v nich zjavil Boyd s vážnym výrazom na tvári.
„Prišiel vám expresný list, pane. Z Montcliffu.“
Pierce stuhol. Jeho správca Miles Fowler nikdy neposielal expresné listy, takže to musí byť súrne.
Napočudovanie list, ktorý mu Boyd podal, nebol od Fowlera, ale od matkinej spoločníčky. Pani Stuartová mu nenapísala celých šesť mesiacov, čo preňho pracovala, takže ho naozaj prekvapil.
Srdce mu búchalo, keď ho otvoril.

Vážený pane,
prepáčte mi toľkú nástojčivosť, ale mala by som Vás informovať, že Vaša matka je veľmi chorá. Ak ju chcete vidieť, kým ešte nie je neskoro, mali by ste hneď prísť.

S úctou
Camilla Stuartová

Pocítil, ako mu pri tej správe naskakujú zimomriavky. Pierce si o matkinej spoločníčke urobil dobrý dojem na základe jej odporúčaní aj podľa toho, ako ju vychvaľoval sám Fowler. Mladá vdova bola praktická otvorená nezávislá žena, ktorá by nepriznala ani za svet, že situáciu nezvláda.
Určite nie je hysterka, ktorá holduje teatrálnym výlevom. Ak píše, že matka je veľmi chorá, asi už smrť čaká za dverami. A čokoľvek sa medzi nimi stalo, nemal by zostať ľahostajný.
„Boyd, zbaľte mi veci a pošlite ich do Montcliffu. Hneď tam vyrážam.“
„Je všetko v poriadku, pane?“ opýtal sa Boyd.
„Asi nie. Moja matka ochorela. Dám vám vedieť viac, keď tam budem.“
„Čo mám povedať vášmu strýkovi?“
Dopekla. Waverlyovci ho čakali o niekoľko dní; prázdniny dosiaľ trávil s nimi. „Odkáž strýkovi Isaacovi, že tam na Vianoce prídem, ale teraz nemôžem nič sľubovať.“
„Dobre, pane.“
Pierce si uvedomoval, že prastrýko Isaac a jeho sesternica v druhom stupni Virginia sú jeho skutočná rodina. A jeho matka je len žena, ktorá ho priviedla na tento svet.
Mal by ju opustiť v smrti, tak ako ho ona opustila v živote. No stále jej bol dlžný za tie prvé roky, kým ho neposlali do školy. Stále jej dlhoval za to, že ho porodila. Musí jej preukázať poslednú službu.
No nič viac. Už dávno stratila právo na jeho lásku.

Druhá kapitola

V útulnom salóne vdovského domu v Montcliffe Camilla práve zašívala spodničku a pozorne sledovala svojho šesťročného syna Jaspera. S doširoka otvorenými modrými očami sedel v lone lady Devonmontovej a čakal, kedy mu začne čítať.
„Čo si prečítame?“ opýtala sa lady Devonmontová. „Popolušku?“
„To je hlúposť,“ odvetil zápalisto Jasper. „Princovia sa neženia s dcérami sluhov.“
Camilla potlačila úsmev a napravila si okuliare na nose. Lady Devonmontová mala rada nemecké rozprávky, lebo jej matka bola Nemka, ale Jasper neprejavil takú záľubu. Okrem toho nemal rád v rozprávkach ani dievčatá, no na chlapca v jeho veku to nebolo žiadne prekvapenie.
„Prečo by sa princ neoženil so slúžkou?“ opýtala sa lady.
„Musí sa oženiť s princeznou. Také je pravidlo. Všetci to vedia. Nikdy som nepočul, že by sa princ oženil so slúžkou.“
Lady Devonmontová pokojne pozrela na Camillu. „Asi trávi veľa času v čeľadníku.“
„Radšej tam ako so strýkom,“ poznamenala Camilla.
Keď Camilin manžel Kenneth nečakane zomrel a nechal ju aj Jaspera napospas osudu, nemala na výber, len si pohľadať nejakú prácu. Väčšina potenciálnych zamestnávateľov sa mračila, keď videla dieťa, ktoré odvádza pozornosť svojej matky. Až kým nezačala pracovať u vojvodkyne, musela nechávať Jaspera s Kennethovým bratom, mrzutým Škótom, jeho tvrdohlavou ženou a tromi deťmi.
No keď sa lady Devonmontová od sluhov dozvedela o Jasperovi, trvala na tom, aby ho Camilla priviedla bývať do vdovského domu. Tú láskavosť Camilla svojej panej nikdy nezabudla.
Pravda, vojvoda ani správca o chlapcovi nevedeli. Ani nemusia vedieť. Pán Fowler, ktorý ju najal, predpokladal, že nemá deti – tú podmienku totiž stanovil priamo vojvoda. A tak sa obe ženy dohodli, že Jasperovu prítomnosť budú držať v tajnosti.
„Prečítajte mi ešte raz tú báseň o Vianociach,“ poprosil Jasper. „Páči sa mi.“
Vojvodkynina sesternica z Ameriky poslala zväzok výstrižkov básní z novín, ktoré sa v Amerike tešili veľkej obľube a vyšli pod názvom Návšteva Santa Clausa. Camille sa veľmi páčili a prečítala si ich trikrát, ale časom sa čaro postupne vytratilo.
Lady Devonmontová sa zasmiala. „Ešte ich nemáš dosť, chlapče?“
„Páči sa mi tá o sobovi. Budú soby aj na trhu budúci týždeň v Stocking Pelham? Rád by som nejakého videl.“ Jasper sa obrátil a lišiacky pozrel na pani Devonmontovú. „Mama hovorí, že tam nemôžeme ísť, ale ja by som chcel.“
Camilla stuhla. „Jasper, nesmieš…“
„Pravdaže môžeme ísť,“ prerušila ju lady Devonmontová. „Musíme. Prenajmeme si tam stánok.“
„Prepáčte, lady,“ ozvala sa Camilla, „ale nesmieme riskovať, že nás s Jasperom v meste uvidí pán Fowler.“
Pani Devonmontová vzdychla. „Ach, na to som nepomyslela. Asi by to nebolo rozumné.“ Zamyslela sa. „Škoda. Brávala som tam svojho syna, bol len o niečo starší ako Jasper.“
„A teraz je z neho ctihodný pán,“ ozval sa Jasper.
„Áno, ctihodný pán,“ zopakovala lady Devonmontová.
Camilla sa takmer pichla ihlou, aby nezareagovala. Ctihodní páni predsa neopúšťajú svoje matky.
Asi naozaj nemala posielať vojvodovi ten zavádzajúci list. Ale musela niečo urobiť. Prečo sa ten darebák nechystal navštíviť matku ani len na Vianoce? Bolo to neslýchané.
No azda nebude ignorovať taký súrny dôvod. Pán Fowler ho môže chváliť, ako dobre spravuje majetok, ale je to určite vojvodova jediná chvályhodná vlastnosť. Vlastne nie – muž, ktorý sa nestará o svoj majetok, je blázon, a vojvoda určite nie je blázon. Podľa toho, čo sa hovorilo v Londýne, bol sebecký a väčšinu času trávil vyhľadávaním plytkých potešení. Ak nepríde, dokáže tým, čo už Camilla dávno vedela – nielenže nemá rozum, ale nemá ani srdce.
Potom Camilla môže prezradiť vojvodkyni, čo urobila, a tá pochopí, že jej syn nie je hodný toho, aby naňho myslela každý deň.
Pravda, ak sa tu zjaví…
Prehltla. Nejako to vyrieši.
„Na tom trhu aj tak nebude žiadny sob,“ pokračovala lady Devonmontová a pohladkala Jaspera po strapatých červenohnedých kučerách. „Bude tam len nudný dobytok a kone.“
„A čo Santa Claus? Bude tam?“
„Pochybujem,“ zasmiala sa Camilla.
„Vieš vôbec, kto je Santa Claus?“ opýtala sa lady Devonmontová.
„Je to malý trpaslík.“ Jasper sa jej zošmykol z lona, lebo ho znervózňovalo, že ho stále hladká. „Brucho má plné želatíny. A spúšťa sa dolu komínom. Myslíte, že sa spustí aj dolu naším komínom?“
„Možno,“ odvetila lady Devonmontová. „Sesternica mi povedala, že Američania veria, že deťom nosí vianočné darčeky Santa Claus.“
Jasper prekvapene vytreštil oči. „Prinesie mi darček?“
„Určite,“ odvetila lady Devonmontová a ponad chlapcovu hlavu žmurkla na Camillu. „Prečo by nosil darčeky len americkým chlapcom?“
Camilla sa napäto usmiala. Táto žena chlapca neslýchane rozmaznáva a povzbudzuje jeho najbujnejšie fantázie, no Camille to neprekážalo. Nech má lepšie detstvo ako ona. V Sirotinci svätého Jozefa nikdy nedostávali darčeky. A nepoznali ani rozprávky a príbehy o Santa Clausovi, o ktorých by snívali. Čítalo sa tam len z Biblie alebo morálne poučné príbehy o deťoch, ktoré potrestali, ak neposlúchali. Preto asi mala ako dospelá také silné nutkanie vzdorovať.
Zrazu sa zdola ozval akýsi hluk. Prerušili ho hlasy a lokaji a slúžky začali pobiehať sem a tam.
„Panebože, čo sa deje?“ opýtala sa lady Devonmontová.
Gazdiná pani Beasleyová vbehla do salóna, nezvyčajne vystrašená. „Prepáčte, madam, ale vojvoda poslal dopredu posla, ktorý oznámil, že o niekoľko minút je tu!“
Lady Devonmontová stuhla. „Neviem, ako sa nás to týka. Určite sa ubytuje v Montcliffe ako zvyčajne.“
„Nie, lady, ide rovno sem, do vdovského domu. Požiadal, aby sme mu pripravili červenú izbu a všetko ostatné.“
„Bože!“ Lady Devonmontová vyskočila na rovné nohy. „Ale ja nie som oblečená… Vyzerám hrozne!“ Hodila na Camillu natešený pohľad, ktorý jej spoločníčke trhal srdce. „Môj syn k nám ide na návštevu, drahá!“ S tými slovami sa rozbehla k dverám do spálne. „Musím sa aspoň prezliecť. A učesať sa.“ Vrútila sa do susednej izby a zavolala na slúžku.
Pani Beasleyová sa obrátila k dverám do haly, ale Camilla ju zastavila. „Pani Beasleyová, vezmete, prosím, Jaspera hore k Maisie?“
Gazdiná zažmurkala. „Ach áno, pravdaže. Zabudla som na chlapca.“ Netrpezlivo mávla rukou. „Tak poď, chlapče. Musíš zostať s Maisie, počuješ?“
Lady Devonmontová najala slúžku, aby sa postarala o Jaspera, keď Camilla nemohla. Maisie bola milá drobná Škótka, mala asi sedemnásť rokov a občas pomáhala aj ako Camillina slúžka.
Hoci mal Jasper Maisie rád, v tej chvíli ho viac zaujímal príchod pána domu. „Aj ja chcem vidieť vojvoda!“ vykríkol.
Camilla si kľakla k nemu a chytila ho za ruku. Uvedomovala si, že pani Beasleyová sa bude chcieť ponáhľať za svojimi povinnosťami. „Počúvaj, zlatko, spomínaš si, čo som ti hovorila? Že vojvoda je príliš dôležitý, aby sa mu pod nohami ponevierali malí chlapci?“
Jasper namáhavo prehltol a prikývol. „Len som chcel…“
„Nemôžeš. Ak tu chceš zostať so mnou a s vojvodkyňou, ak nechceš, aby ťa poslali k strýkovi, potom musíš urobiť, čo ti hovorím. Teraz pôjdeš s pani Beasleyovou. Večer sa uvidíme, keď po teba prídem, dobre?“
Hoci chlapec sklopil zrak, napokon vystrčil bradu a povedal ako chlap: „Dobre, mama.“ Potom podal ruku pani Beasleyovej a dal sa odviesť z miestnosti.
Až keď Camilla začula v chodbe vzďaľujúce sa kroky, vydýchla si. Nepomohlo by, keby vojvoda okrem toho, že ho oklamala v liste o zdravotnom stave jeho matky, navyše zistil, že je tu Jasper.
Bože, ako nečakane prišiel! Doteraz nikdy neodpovedal na matkine listy, Camilla predpokladala, že mu to chvíľu potrvá. Alebo mu možno na tom ani nebude záležať.
Asi to celkom nedomyslela.
No čo mala robiť, keď večer na jej päťdesiate narodeniny našla vojvodkyňu plakať? Lady Devonmontová celý život skrývala svoje city a sklamanie, že ju syn opustil, ale v súkromí ich zrejme nevedela potlačiť.
Camilla sa ju snažila upokojiť a povedala, že na Vianoce určite príde, ale lady Devonmontová tomu neverila. Pripustila, že syn sa na Vianoce neukázal už niekoľko rokov. Potom zašomrala čosi v tom zmysle, že to môže klásť za vinu len sebe. No Camilla to nebrala veľmi na vedomie.
Nevidieť na Vianoce vlastnú matku? Ako je to možné? Camilla nevyrastala so svojou rodinou, ale vedela, ako by to malo fungovať. Rodičia ľúbili a podporovali svoje deti, ale na oplátku robili to isté, dokonca aj ako dospelé. Aký je to syn, keď bez rozmyslu podupe materinskú lásku?
Asi mu treba pripomenúť, čo dlhuje žene, ktorá ho vychovala. Takže mu Camilla napísala list a nemyslela na dôsledky.
No teraz na ne musela myslieť. Možno ju vojvoda okamžite vyhodí za to, že ho oklamala. Ale nebolo to celkom klamstvo – jeho matka sa necítila dobre a Camilla bola presvedčená, že je to kvôli nemu. Takže sa zdalo logické…
„Dopekla, kto ste?“
Camilla sa vystrašene obrátila -vo dverách salóna stál vyberane oblečený pán. Nech jej Boh pomáha. Vojvoda je tu.
Krátko sa uklonila. „Som Camilla Stuartová, pane. A predpokladám, že vy ste…“
„Pravdaže som,“ prerušil ju netrpezlivo. „Som váš zamestnávateľ.“ Premeral si ju prižmúrenými očami. „Madam, vôbec nie ste taká, ako som očakával.“
Ani on nesplnil jej očakávania. Jeho matka hovorievala o astmatickom synovi krehkej postavy, takže Camilla si predstavovala vojvodu ako fičúra s extravagantnými spôsobmi, v modernom oblečení a s naparfumovanou vreckovkou, ktorú si prikladá k nosu.
Možno bol oblečený moderne, ale fičúr určite nebol. Vojvoda Devonmont bol v skutočnosti impozantný. Raz videla v Montcliffe portrét jeho otca a teraz si uvedomila, ako veľmi sa na seba podobajú. Obaja boli štíhli a vysokí, oči mali tmavohnedé, vlasy o odtieň tmavšie a obaja mali rovnaký zamyslený pohľad.
Vojvoda nebol formálne oblečený, ale šaty mu sadli ako uliate. Kabátec z hnedého kašmíru ušitý na mieru mu obopínal široké plecia, nohavice z hovädzej kože a páskovaná vesta mu zvýrazňovali postavu. Snehobiela kravata podčiarkla mocnú čeľusť. Mal vysoké čelo, no mračil sa, určite by vyľakal malé deti. Bezpochyby mal dostatok platených spoločníčok, ktoré neváhali prekročiť všetky hranice.
„Ako sa má matka?“ opýtal sa chrapľavo. Zdalo sa, že sa mu trasú ruky, keď si sťahoval rukavice a hodil ich na písací stôl.
Alebo si to Camilla len namýšľala? Bože, hádam hej. Lebo ak je nervózny, s tým listom zašla priďaleko. Hoci by to na druhej strane znamenalo, že mu na matke predsa len záleží.
„Ehm, pane,“ začala a nervózne si potisla okuliare. „Asi by som vám mala vysvetliť…“
„Pierce!“ vykríkla vo dverách pani Devonmontová. „Som rada, že ťa vidím, chlapče.“
Zatváril sa zdesene, ako keby uvidel ducha, ktorý práve vstal z hrobu a oslovil ho. V očiach sa mu nakrátko blysla úľava, ale vzápätí ju vystriedal hnev, keď mu došlo, že ho oklamali.
Prísne pozrel na Camillu, až sa zachvela. Potom sa obrátil k matke a zatváril sa nečitateľne. „Vyzeráš dobre,“ povedal zdvorilo, no nepriblížil sa k nej ani o krok.
Lady Devonmontovej sa stratil úsmev z tváre. „Aj ty.“
„Povedali mi…“ Hlas mu znel chrapľavo, no spamätal sa. „Myslel som, že si vážne chorá.“
Vojvodkyňa zbledla. „Trochu som prechladla, ale nebolo to nič vážne. Písala som ti o tom vo svojom poslednom liste.“
Pri zmienke o listoch vojvoda zaťal zuby. „Teda nezomieraš, ako som sa domnieval.“
Lady Devonmontová zdvihla bradu. „Určite nie. Neviem, kto ti tak ohavne klamal.“
Camilla stuhla a čakala na obvinenie, to však neprichádzalo.
Vojvoda ani okom nemihol. „O to teraz nejde. Akiste prišlo k nedorozumeniu.“ Mimovoľne si začal navliekať rukavice. „Takže ráno sa vrátim do Londýna. Dnes je už neskoro.“
„Pravdaže.“ Lady Devonmontová sa nasilu usmiala a zatvárila sa, akoby jej to bolo jedno.
Camilla si všimla, ako sa jej zachveli plecia.
Možno to neušlo ani vojvodovi, lebo sa rýchlo obrátil k dverám, ako keby už dlhšie nevydržal pohľad na matku. „Nech mi pani Beasleyová pošle večeru do izby,“ dodal. „Sluhovia mi už odniesli batožinu do červenej izby, takže prenocujem radšej tu ako na majetku.“
„Pravdaže, Pierce,“ prisvedčila trpko vojvodkyňa. „Ako chceš.“
Čosi v jej hlase naňho muselo zapôsobiť, lebo vo dverách zastal. Ani sa však neobzrel a po chvíli vykročil ďalej.
Camilla nechcela veriť vlastným očiam, potom sa zahľadela na jeho matku. „Nemôžem tomu uveriť! Toto je najnehanebnejšie správanie, aké som kedy videla!“
„Neobviňujte ho, drahá. Má svoje dôvody.“ Lady Devonmontová sa zamyslene pozerala za synom. „Aspoň prišiel, keď sa dozvedel, že som chorá. Aj to je niečo, nie?“ Nevšímala si, že Camilla nereaguje, a dodala: „Aspoň som ho videla. Je to príťažlivý muž, čo vy na to? Vyrástol z neho chlap, ako sa patrí. Ako dieťa býval chorľavý, a nikdy som si nemyslela…“
„Nevidí, ako odporne sa k vám správa?“ prerušila ju Camilla.
„Naopak, správa sa ku mne lepšie, ako som čakala.“ Lady Devonmontová sa znova usmiala. „Nerozumiete tomu, drahá. Radšej to nechajme tak.“
„Ako by som mohla? Odviezol vás sem na vidiek…“
„Lebo mám radšej vidiek ako mesto – vždy som ho mala radšej.“
„Ale o to nejde! Správa sa, akoby ste vôbec neexistovali!“
„Mýlite sa. Správa sa, ako keby som existovala,“ odvetila kyslo vojvodkyňa. „Inak by nežiadal, aby som nebola nablízku, kedykoľvek príde.“
„To je čosi iné. Keď prišiel v lete, nepoznala som vás tak dobre, aby som hovorila o tom vyhýbaní, ale teraz…“
„Bože,“ vydýchla lady Devonmontová. „Vy ste mu napísali, že som na smrteľnej posteli.“ Keď sa Camilla zatvárila previnilo, vojvodkyňa sa zamračila. „Čo ste sa zbláznili? Uvedomujete si, čo ste vykonali?“
Takýto prístup od svojej panej, ktorá bola vždy rezervovaná, Camillu vykoľajil. „Asi som sa do toho nemala starať, ale…“
„Pravdaže ste nemali. Môžete prísť o miesto.“ Camilla stuhla a lady Devonmontová váhavo dodala: „Niežeby som vás chcela vyhodiť ja, moja drahá. Určite viete, že si bez vás neporadím.“ Začala sa prechádzať hore-dolu po miestnosti. „Ale môj syn vám možno povie, aby ste sa šli zbaliť.“
„Viem,“ prikývla Camilla a zúfalo vydýchla. S vojvodovou rozladenosťou by si poradila, keby ju lady Devonmontová neznenávidela.
„Ale ja mu to neumožním,“ ozvala sa lady Devonmontová. „Má právo hnevať sa na mňa, ale vy ste len nevinná štatistka, takže mu nedovolím, aby vás trestal za vašu zle vyrátanú snahu.“
„Nebola zle vyrátaná. Poviem mu to sama, keď na to príde!“
Lady Devonmontová na ňu netrpezlivo pozrela. „Nič také neurobíte. Musíte myslieť na svojho syna.“ Na chvíľu sa odmlčala, na tvári jej bolo vidieť, že kalkuluje. „Pierce sa zatiaľ nezmienil, že ste mu napísali, preto sa možno ani tak veľmi nehnevá. Necháme to teda tak a nebudeme o tom hovoriť.“ Podišla ku kozubu. „Ale ak sa vás pokúsi prepustiť, najmem vás za vlastné peniaze. Dáva mi viac ako dosť.“
Camillu zaplavil pocit viny. „Lady Devonmontová, nechcem…“
„Nezmysel, to je jediné východisko.“ Lady Devonmontová si pritisla ruku na čelo. „Trochu ma bolí hlava, pôjdem si pred večerou na chvíľu odpočinúť.“
Camilla vzdychla. Lady Devonmontová vždy dala jasne najavo, keď chcela ukončiť rozhovor. „Pravdaže. Ak chcete, niečo vám prečítam.“
„Netreba.“ Lady Devonmontová pozrela na Camillu. „Hoci keby ste povedali pani Beasleyovej, že vojvoda chce večerať vo svojej izbe…“
„Pravdaže.“ Vojvodkyňa ju posiela preč a ako zázrakom si nevšimla jej bezočivosť.
Vojvoda však áno. Napriek všetkému, čo povedala lady Devonmontovej, pani mala pravdu. Camilla svojou zradou riskovala priveľa. Zaslúžila si, aby prišla o miesto.
No ani vo sne by jej nenapadlo, že vyvolá takú reakciu, potom ako sa vojvoda doteraz správal, že nikdy neodpovedal na matkine listy, nikdy ju neprišiel navštíviť. Camilla očakávala, že to vybaví rýchlo, povie matke niekoľko slov a bude sa tváriť, ako sa mu uľavilo, že jej nič nie je. A vráti sa do Londýna. Ak ho pohľad na matku presvedčil, aby sa trochu ovládal, tým lepšie.
No Camilla vôbec nečakala, že sa zľakne, že mu matka umiera. A že sa bude hnevať, že ho oklamali.
Čím viac o tom premýšľala, keď mierila do kuchyne, tým sa viac hnevala. Čo také mohla lady Devonmontová urobiť, že si zaslúžila takéto správanie? Ako môže niekto odmietať takú láskavú ženu? Bolo to nepochopiteľné.
Lady Devonmontová navrhovala, aby to nechali tak, ale Camilla nemohla. Keby nebolo vojvodkyne, pracovala by u nejakej neznesiteľnej matróny, ktorá by trvala na tom, aby Jasper zostal u strýka. No lady Devonmontová stála na jej strane, preto ona chcela za ňu bojovať, dokonca aj proti vojvodovi. Lady jej bola najbližšia, takmer ako rodina, ktorú Camilla nikdy nemala.
Vošla do kuchyne, kde už pani Beasleyová poháňala služobníctvo, aby chystalo večeru.
„Bude tu večerať aj pán Fowler?“ opýtala sa kuchárka domácej a ďalej krájala mäso. „Bravčové nemá totiž rád.“
„Pochybujem, že príde,“ odvetila pani Beasleyová. „Dúfam, že nie. Keď je tu vojvoda, určite sa radšej vyparí.“
„Pochybujem,“ zasiahla Camilla. „Pán Fowler sa nikdy len tak nevyparí.“
Pani Beasleyová na ňu pozrela s otázkou v očiach. „To len preto, že je k vám milý.“
„Prosím, nezačínajte zas,“ zašomrala Camilla. „Pán Fowler je taký starý, že by mi mohol byť otcom.“
„To ešte nič neznamená,“ povedala kuchárka, ktorá videla romantiku všade, kam pozrela. „Vždy sa pýta, ako vychádzate s lady Devonmontovou, vždy chce vedieť, ako sa máte. Nespúšťa z vás oči.“
Camilla by to nepovedala, ale nehádala sa. Skôr mala pocit, že nepozerá na ňu, ale na nejakú inú ženu. Pravdaže, ak boli jej podozrenia správne, nikdy by nepovedala také veci pred služobníctvom. Nehodilo sa to.
Aj tak to nemalo zmysel – lady Devonmontová vždy hovorila, že sa už nikdy viac nechce vydať a spoločenský zväzok medzi ňou a pánom Fowlerom by bol neprijateľný. Nakoniec, že lady Devonmontová možno ani nezdieľala jeho city.
„Ako väčšina vdovcov,“ pokračovala Camilla, „aj pán Fowler zúfalo hľadá ženu, ktorá by sa oňho postarala.“
„To je pravda.“ Kuchárka si zastrčila za ucho neposlušnú kučeru. „Myslela som, že by to bolo pre vás dobre, aj pre malého Jaspera.“
Camilla vzdychla. Žiadne manželstvo by nevyriešilo problém, čo s jej synom, ktorý rástol ako z vody. No raz sa už vydala z praktických dôvodov, a okrem Jaspera to nemalo žiadny zmysel, ako zistila. Keby sa chcela znovu vydať, tentoraz by to bolo z lásky, a tú k pánu Fowlerovi vôbec necítila.
„Povedal vojvoda niečo o tom, že by pán Fowler mal prísť na večeru?“ opýtala sa pani Beasleyová. „Pre kuchárku by bol problém navariť tak veľa a tak rýchlo. Má kopu roboty s prípravou vianočného pudingu, ktorý musí ešte niekoľko týždňov odstáť.“
„Vôbec nie,“ odsekla kuchárka. „Puding sa už chladí a bude sa chladiť niekoľko hodín. Na večeru môžem uvariť, čo chcete.“
„Vlastne,“ ozvala sa Camilla, „vojvoda sa zdrží len na noc a nemá v úmysle prísť na večeru. Chce, aby sme mu poslali jedlo do izby.“
Kuchárka na ňu vytreštila oči. „No teda! Príde bez ohlásenia, a nemá ani toľko slušnosti, aby sa navečeral so svojou matkou?“ Odfrkla. „Asi si myslí, že na majetku dostane lepšie jedlo, lebo tam kraľuje v kuchyni tá namyslená pani Perkinsová.“
Pani Perkinsová bola Francúzka a obe kuchárky spolu súperili, rovnako ako obe gazdiné. Pán Fowler najal všetky, keď vojvoda zdedil majetok a staré zasa prepustil. Lord Devonmont chcel mať všetko podľa svojho gusta a nové služobníctvo mu bolo neskonale oddané.
Zatiaľ čo služobníctvo vo vdovskom dome bolo oddané vojvodkyni. No keďže sa so synom odcudzili, aj služobníctvo sa rozdelilo.
A chudák pán Fowler sa ocitol kdesi uprostred.
„Poukladám na tácku niečo, čo si jeho lordstvo len tak nedá za klobúk,“ zastrájala sa kuchárka. „Uvidíte, že tu zostane celý týždeň. A ak sa nám podarí zdržať ho tu do Vianoc, upečiem tú najväčšiu hus…“
„Kiežby to tak bolo,“ vzdychla Camilla. „No obávam sa, že to nie je možné.“
Pani Beasleyová si založila ruky v bok. „Sally tu nikdy nie je, keď ju najviac potrebujem. Chcela som, aby mu odniesla tú tácku.“
Vtom Camille čosi zišlo na um. „Vlastne vojvoda chcel, aby som mu večeru odniesla ja.“ Prečo nie? Aspoň bude mať dôvod byť s ním osamote.
„Vy?“ začudovala sa pani Beasleyová a vymenila si nechápavý pohľad s kuchárkou.
„Povedala som niečo zlé?“ opýtala sa zmätene Camilla.
Kuchárka sa zachichotala. „Pán nemá najlepšiu povesť, madam.“
„Nebolo by to prvý raz, čo by si pán urobil žart z niektorého zo svojich zamestnancov. To som chcela povedať.“ Pani Beasleyová pozrela na tácku. „Ak vás požiadal, aby ste mu priniesli jedlo…“
„Nie je to tak,“ prerušila ju náhlivo Camilla. Kiežby si bola dopredu premyslela, ako na to zareaguje služobníctvo. No potom jej zišlo na um ešte niečo. „Hádam nechcete povedať, že slúžky na majetku… Veď sa nikto nesťažoval…“
„Nie,“ odvetila rozhodne kuchárka.
„Zatiaľ,“ dodala pochmúrne pani Beasleyová. „Ale veľa pánov sa zahráva so slúžkami, a vy ste mladá a pekná…“
Camilla vybuchla do smiechu. „Nemyslím, že sa toho musíte báť. Nie som až taká mladá.“
Vraj pekná! Sama seba považovala za priemernú. Zbavila. Aj tak to nič neznamenalo, vojvodovi nie je roveň. Ak ju skôr náhodou nevyhodí za to, čo urobila, určite o ňu ani nezavadí pohľadom. O nejakú plnšiu vdovu s červenými vlasmi, pehami a okuliarmi? V Londýne je určite dosť pekných svetlovlasých žien.
V tom zmysle sa nemá čoho obávať.