Úryvok

Pripravujeme.

Úryvok

Pripravujeme.

Úryvok

Pripravujeme.

Úryvok

Anglicko 1193

Prológ

Nad osadou Thorne zavládol smútok. Pán hradu Peel Hill už odpočíval v tmavej zemi. Lady Alice de l´Aigle vošla do svojej komnaty a s neprítomným pohľadom sa posadila do kresla. V tvári mala meravý výraz a oči ako dva kusy ľadu. Pred pár dňami pochovala manžela. Mala by cítiť smútok, žiaľ, no cítila len prázdnotu. Z očí jej nevypadla jediná slza. Všetky vyplakala pred piatimi rokmi, keď jej srdce podstúpilo dve kruté skúšky. Prvú, keď sa dozvedela o smrti muža, ktorého celé roky potajomky milovala, a druhú o pár mesiacov neskôr, keď sa musela rozlúčiť s druhým, ktorému patrilo celé jej srdce. S milovaným synom Jamesom. Odišiel z Conisbroughu, odišiel z Peel Hillu, odišiel z Anglicka. Nevedela kam a prečo. Zrazu bol iný, zádumčivý, smutný. Niečo ho trápilo. Skúšala sa s ním porozprávať, skúšala mu dohovárať, prosila ho, aby sa jej zdôveril, no on iba krútil hlavou. Tvrdil, že musí odísť, musí  nájsť vlastnú cestu, svoj osud.

Vedela, že jednou z vecí, ktorá ho trápila, je budúcnosť. Túžil po vlastnom majetku, vlastnom panstve, azda i  vlastnom titule. Nemohol by zostať žiť na ich hrade a celý život len pokorne skláňať hlavu a plniť vôľu niekoho iného. Otca a neskôr staršieho brata. Jamie bol ako oheň a oni ako voda, nezniesli sa dlho vedľa seba. Časom by uhasili plameň, ktorý Jamesovi odjakživa horel v srdci a ktorý na ňom tak milovala. A tak odišiel a jej nezostávalo iné, iba trpezlivo čakať na jeho návrat.

Dodnes sa nevrátil, dodnes od neho neprišla žiadna správa, dodnes sa k nej nedostala žiadna zmienka o tom, či vôbec ešte žije. Bolo od neho kruté a bezohľadné takto sa zahrávať s materinským srdcom. A pritom, ak by bol vyčkal päť rokov, dnes, práve v tento deň, by mal splnenie sna na dosah.

S povzdychom sa postavila a vykročila k starej zaprášenej truhlici. Zodvihla veko a prehrabala sa v nej. Povyhadzovala staré šaty a plášte a na dne našla svoj najvzácnejší poklad. Opatrne vybrala rubínový náhrdelník a pod ním kôpku listov. Pobrala sa naspäť k stolu a usadila sa do kresla. Všetko, čo mala v rukách, opatrne položila. Rozcítene sa zahľadela na krásny šperk s oslepujúcim leskom. Pripomenul jej vášeň, ktorú kedysi dávno na veľmi krátky okamih zažila, a premohla ju ľútosť. Potom vzala z kôpky listov dva, ktoré ležali navrchu. Na jednom bolo napísané jej meno a na tom druhom stálo William a James. Druhý list bol stále zatvorený, pečať bola neporušená. Hoci tušila, aký obsah ukrýva, nevedela sa dočkať, keď bude pečať konečne rozlomená a tajomstvo listu raz a navždy prezradené.

Znenazdajky ju vyrušilo tiché zaklopanie. Obrátila hlavu k dverám a zvolala: „Vstúpte!“ Dvere sa pomaly otvorili a do izby nakukol jej starší syn Charles.

„Mama,“ oslovil ju úctivo a rozvláčne. Vždy ju rozčuľovala Charlesova komótnosť. Nezdedil po nej ani štipku energie, ktorou v mladosti prekypovala. Dokonca i teraz, keď bola v zrelom veku, bola energickejšia než jej syn.

„Práve sa vrátil posol z Conisbroughu,“ pokračoval Charles hlasom, akoby ho vonkoncom nezaujímalo, čo vraví. „William de Warenne, gróf zo Surrey, sa v tomto čase nenachádza v Yorkshire. Už pár mesiacov sa zdržiava na hrade Bray v Lewes. Hneď zajtra sa vydám na cestu, aby som mu zložil lénnu prísahu.“

Keď jej syn dohovoril, premerala si ho zadumaným pohľadom a zaváhala. Pozrela na zapečatený list, na ktorom stálo William a James, a bojovala s pokušením poslať ten list Williamovi. No veľmi dobre si uvedomovala, že kým sa Jamie nevráti, bude celkom zbytočné, ak si William ten list prečíta skôr. Musí čakať a byť trpezlivá.

„Dobre, Charles,“ prikývla napokon synovi a ten odišiel.

Znovu osamela. Ach, kiežby sa už Jamie vrátil! Konečne nastal čas, keď mu môže splniť sen, a ona ani netuší, kde sa jej syn práve nachádza. So smútkom v očiach odložila zapečatený list a vzala si ďalší. Stálo na ňom jej meno a bol taký ošúchaný, že na prvý pohľad bolo zjavné, ako často ho držala v rukách. Aj dnes ho znovu otvorila a očami preletela po vyblednutých slovách, ktoré znamenali veľmi veľa pre ňu i pre jej syna.

Ctená lady Alice,

píšem Vám, aby som Vám oznámil, že James sa má u mňa dobre. S obrovskou vervou sa pustil do rytierskeho výcviku a snaží sa nezaostávať za mojím prvorodeným synom Williamom. Som hrdý, aké pokroky obaja chlapci za tie roky, čo sú spolu, dosiahli. Musím sa priznať, že som si obľúbil Jamesovu smelú a trochu ľahkovážnu povahu. Som presvedčený, že všetky dobré povahové črty zdedil jedine po vás. Trápi ma ešte niečo,  s čím sa Vám chcem zdôveriť. Viem, že tajomstvo o Jamesovom pôvode už roky úspešne ukrývate v srdci pred svojím manželom. Tak je to správne, no zároveň mi to zväzuje ruky. Viem aj to, ako James sníva, že raz bude pánom na vlastnom hrade. Ako isto viete, moje majetky sú veľmi rozsiahle. Také rozsiahle, že ak jeden z hradov, ktoré vlastním, nezdedí môj prvorodený syn, nebude mi to mať za zlé. Práve naopak. Som presvedčený, že by Williama potešilo, ak by sa z môjho veľkého majetku ušlo niečo aj Jamesovi. Dospel som k rozhodnutiu, že napriek zákonom a tradíciám zanechám niečo aj jemu. Uvedomujem si však, že takýto nezvyčajný prejav vôle by mohol spôsobiť značné podozrenie u Vášho manžela. Preto tak urobím až vtedy, keď Váš manžel už nebude medzi živými. Som si vedomý možnosti, že ma môže prežiť, a preto k tomuto listu prikladám ešte jeden pre oboch chlapcov, ktorý bude potvrdením mojej vôle. Verím, že som Vás svojím rozhodnutím potešil, tak ako ste kedysi Vy potešili mňa.  Hoci len na malú chvíľu.

S hlbokou úctou Hamelin de Warenne, gróf zo Surrey

            Lady Alice dočítala list a nehlučne vstala od stola. Pomaly sa presunula k posteli, ktorá bola svedkom jej hriechu z minulosti. Hriechu, ktorý nikdy neoľutovala. Hriechu, na ktorý s láskou spomínala toľko dlhých rokov. Spomienky však pomaly bledli a ona zavše premýšľala, čo je lepšie: nikdy nepoznať skutočné šťastie a žiť si spokojný život v nevedomosti, alebo šťastie na celkom krátky okamih zakúsiť a potom žiť navždy uväznená v beznádeji. Uložila sa na vankúš, list si pevne pritlačila k hrudi a po dlhých mesiacoch znova konečne vyronila slzu.

1.     kapitola

Lady Elisabeth de Beaumont sedela za stolom v svojej komnate a znovu písala list milovanému bratovi Williamovi, mocnému grófovi zo Surrey. V duši cítila nesmiernu úzkosť, obávala sa, že sa stalo niečo veľmi zlé, pretože brat sa už celé mesiace neozval.

Dlhých päť rokov žila život, ktorý nemal s jej šťastnou a bezstarostnou mladosťou nič spoločné. Takmer celý ten čas tomu čelila so cťou a hrdosťou, akej len bola schopná. No za posledné mesiace sa jej život zmenil na peklo, v ktorom nebolo slnka ani hviezd, radosti, slobody ani lásky. Jediným svetlom, jediným zábleskom nádeje bol pre ňu brat. Odkedy mu poslala prvý list, ubehlo niekoľko mesiacov. Keď dlho neprichádzala žiadna odpoveď, napísala ďalší. Postupne začala rozposielať listy na všetky bratove hrady, aby si bola istá, že nech je William kdekoľvek, jej list sa mu dostane do rúk. Lenže počas tých dlhých mesiacov neprišiel ani riadok. Žiadna odpoveď, žiadna pomoc. No zaprisahala sa, že sa nevzdá. V žilách jej prúdila krv rodu, ktorý mal bojovného a vytrvalého ducha. Rodu kráľov. A hoci ju zdedené povahové črty zväčša dostávali do veľkých ťažkostí, predsa len sa z času na čas vyskytli situácie, keď jej pomohli. A toto bola jedna z nich. Zaumienila si, že dovtedy bude bratovi posielať listy a žiadať o pomoc, kým sa nedočká zdarného konca. Bol jej jedinou nádejou, jedinou možnosťou na záchranu.

Aj dnes sedela za stolom a bez premýšľania začala písať vety, ktoré predtým už toľkokrát zvečnila na papieri. Vtom jej pohľad padol na dátum a ruka jej uviazla vo vzduchu. S divoko bijúcim srdcom odložila brko a ako vo sne hľadela na dátum, ktorý zmenil jej život na nepoznanie. Šiesty jún. V tento deň, presne pred piatimi rokmi, sa vydala za Edmunda de Beaumont a stala sa z nej lady Brooková a budúca grófka z Warwicku. A odvtedy už nič nebolo ako predtým…

„Z celého srdca ti želám, aby si bola šťastná, Elisabeth,“ vrúcne sa jej prihovorila  švagriná a tuho ju objala.

Vo dvorane Warwicku stále znela hudba a svadobní hostia sa rozjarene zabávali a tancovali. Sudy s vínom sa pomaly vyprázdňovali, strieborné misy plné vyberaných pochúťok priťahovali čoraz menej pozornosti, voskovice vo vysokých niekoľkoramenných svietnikoch pomaly dohorievali, sluhovia od únavy ledva prepletali nohami, no oslavy jej svadby nemali konca-kraja.

„Vy už odchádzate? Veď oslavy sa ešte neskončili,“ namietla Elisabeth sklamaným hlasom a len čo od nej Amelia odstúpila, vrhla na brata vyčítavý pohľad.

William k nej vystrel veľké dlane a teraz to bol on, kto si ju s láskou privinul k hrudi. „Mysli na moje duševné zdravie, Elisabeth. Chcem byť preč, kým nastane noc a teba odvedú k svadobnému lôžku. Obávam sa, že hoci by som vypil všetky sudy vína, aj tak by ma pri predstave, že sa moja malá sestrička odteraz stane manželkou a bude patriť inému mužovi, zalieval pot a obchádzali mdloby.“

Elisabeth prevrátila oči a Amelia sa úprimne rozosmiala.

„Nikdy vám nezabudnem, že ste ma v najdôležitejší a zároveň najťažší deň môjho života takto bezcitne opustili,“ zahundrala Elisabeth s nevôľou.

„Neboj sa. Všetko dobre dopadne. Edmund sa o teba postará, bude ťa na rukách nosiť. Ešte sa nám raz budeš ponosovať, že ťa až príliš ľúbi,“ doberala si ju Amelia.

„Tebe sa to povie. Ty máš svadobnú noc dávno za sebou,“ nervózne zamrmlala Elisabeth. Áno, presne toho sa tak desila. Preto bola niekoľkých posledných týždňov taká nervózna. Vždy snívala o tom, že svoje panenstvo uchráni pre…

„Mysli na to, čo som ti povedala,“ vytrhla ju Amelia zo zadumania a láskavo sa na ňu usmiala.

„Čo si jej povedala?“ spýtal sa William so záujmom.

„Nemôžeme mať s tvojou sestrou malé tajomstvo?“ zvodne sa spýtala manžela a na perách jej pohrával tajomný úsmev.

Zachmúrene si ich obe premeral. „Nie, ak sa to akokoľvek týka ich svadobnej noci.“

Amelia si povzdychla. „Ak to už musíš vedieť, povedala som Elisabeth, že ak by ich svadobná noc nedopadla podľa jej predstáv či k jej spokojnosti, postupne sa to určite bude len a len zlepšovať.“

William schmatol po tých slovách manželku za pás a majetnícky si ju k sebe pritiahol, až zhíkla. „Len čo budeme opäť na Conisbroughu, splním ti také predstavy,  o akých si ani netušila, že ich môžeš mať,“ zašepkal jej výhražne a  zároveň roztúžene do ucha, no dosť nahlas, aby to začula i Elisabeth.

Dobromyseľne prevrátila oči. „Viete čo? Asi bude najlepšie, ak predsa len už pôjdete. Vôbec mi nepomáhate. Práve naopak. Som z vás ešte nervóznejšia.“

William sa spamätal a opäť zablúdil previnilým pohľadom k sestre. „Elisabeth, hoci si teraz už vydatá, mysli na to, že budem stále tvojím bratom a nebudem ťa ľúbiť o nič menej ako doteraz. Preto vedz, že nech by si čokoľvek potrebovala, vždy sa na mňa môžeš s dôverou obrátiť a ja ti bez váhania pomôžem.“

Elisabeth sa zaleskli v očiach slzy a ešte raz oboch s láskou objala. „Tak už choďte, kým sa celkom nerozplačem,“ odprevádzala ich roztraseným hlasom z dvorany.

Odišli. Náhle osamela v dvorane plnej ľudí. Stala sa manželkou a navždy opustila svojho brata. Prepadli ju panika a zúfalstvo. Jediné, čo jej ako-tak dodávalo nádej, bola hlboká láska, ktorú k nej Edmund cítil. Zhlboka sa nadýchla a pohľadala ho očami.  Našla ho sedieť pri lordovom stole. Bol v dobrej nálade a s rumennou tvárou si pripíjal so svojím otcom. Zamračila sa. Zdalo sa jej, že toho dnes už vypil priveľa. Nechcela, aby bol v ich svadobnú noc opitý. Odhodlane k nemu vykročila. Bola presvedčená, že keď mu jemne dohovorí, poslúchne ju. No kým sa k nemu stihla dostať, obkolesilo ju všetkých strán jeho päť sestier a vzrušene začali okolo nej poskakovať. Zakrátko sa k nim pridala aj Edmundova matka lady Cecilia a jeho teta lady Josselyn so svojimi dvoma dcérami.

„Už je čas,“ oznámila jej s úsmevom lady Cecilia.

„Už? Tak zavčasu?“ vyjachtala Elisabeth s obavou v hlase.

„Lepšie skôr ako vôbec. Ak by sme totiž nechali môjho syna ďalej oslavovať, obávam sa, že vaša svadobná noc by sa skončila veľkým nezdarom,“ odvetila jej svokra s úsmevom, no zároveň hnevlivo pozrela smerom, kde jej syn do seba obracal ďalšiu čašu.

Elisabeth poslušne prikývla a dala odviesť. Pri odchode z dvorany však ešte opäť vystrašene pohľadom vyhľadala Edmunda. Aj on sledoval, ako odchádza. Pohľady sa im stretli. Úsmev z tváre sa mu vytratil a nahradil ho vážny, odhodlaný výraz, aký uňho dosiaľ nepoznala.

Keď jej v komnate vyzliekali svadobné šaty, jej nervozita sa stupňovala a začal ju opantávať smútok. Nebol to Edmund, pre koho ju teraz mali pripravovať. Vysnívala si to inak. Jamie mal byť ten, na koho mala teraz s triaškou čakať. On mal byť ten, kto jej mal dať prvýkrát pocítiť, že je ženou. Zaklipkala mihalnicami, aby potlačila slzy. Bolo od nej kruté myslieť teraz na iného, keď čakala manžela. Edmunda. Odrazu zacítila na nahej pokožke závan chladu a zahanbene si rukami zakryla drobné prsia. Lady Josselyn jej však už pripravila nočnú košeľu a ona do nej rýchlo vkĺzla. Jej švagriné zatiaľ rozjarene rozostlali posteľ.

„Dúfam, že nám zajtra porozprávaš, aké to bolo,“ ozvala sa zapýrene najstaršia z nich, ktorá už bola zasnúbená a jej svadba sa mala konať v dohľadnom čase.

Elisabeth na ňu zmätene pozrela a bola taká nervózna, že si nedokázala spomenúť na jej meno. Pravdupovediac, Edmundove sestry sa na seba ponášali ako vajce vajcu a ona si ich stále plietla.

„Veď sa vy tiež dočkáte svadobnej noci!“ zvolala lady Cecília rozradostene. „Teraz, keď je váš brat konečne ženatý, príde rad i na vás.“

Elisabeth ticho načúvala rozhovoru v komnate  a nebola schopná vyriecť jediné slovo. Iba neprítomne hľadela pred seba, až kým nezačula za dverami bujarý smiech. Mykla sa, keď ju Edmundova matka jemne postrčila k lôžku.

„Rýchlo do postele!“ prikázala jej.

Elisabeth sa roztrasenými nohami pohla k posteli a dala sa do nej uložiť a prikryť. Vtedy sa s veľkým rachotom rozleteli dvere a do komnaty sa spolu so ženíchom vrútilo niekoľko ďalších mužov. Elisabeth sa s obavou pozrela na Edmunda. Aj on už bol odetý iba v ľanovej košeli, čo mu siahala do polovice stehien, a oči sa mu zvláštne leskli, keď na ňu pozrel. Tackavým krokom vykročil k lôžku.

„Nuž, mali by sme nechať mladomanželov osamote,“ vyhlásila lady Josselyn a začala všetkých vyháňať z miestnosti.

„Nie, zostaňte!“ ozval sa neočakávane ženích.

Hostia zmeraveli a spýtavo po sebe pokukovali.

„Príliš si toho dnes vypil, synček,“ zastonala jeho matka. „Poďme!“ rozkázala a postrkávala dcéry k dverám.

„Nie, želám si, aby ste všetci zostali a boli svedkami. Môj syn bude veľmi významným dedičom, a preto chcem, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, že nevesta bola pred svadbou panna a že došlo k naplneniu nášho manželstva,“ vyhlásil Edmund pripitým hlasom.

„Edmund!“ zvolala Elisabeth zhrozene.

No on na to nedbal a pomalým krokom sa presunul až k nej.

„Mali by sme ísť, veľa toho vypil, nevie, čo vraví,“ pripomenula lady Cecilia všetkým a znovu sa dala vyháňať ich z komnaty.

„Nie!“ zarazil ju gróf Waleran drsne. „Keď môj syn chce, aby sme zostali, tak zostaneme.“

Grófovo slovo bolo nespochybniteľné. Jeho manželka naňho nahnevane zagánila a len čo si jej syn ľahol vedľa mladučkej nevesty, pobrala sa zastrieť závesy na svadobnom lôžku, aby im dopriala aspoň trochu súkromia.

„Edmund, prosím, ak ma ľúbiš, pošli ich preč,“ zašepkala Elisabeth tak, aby ju počul iba on.

Zaraz sa na ňu vyšvihol a priľahol ju vysokým štíhlym telom. V tvári sa mu zračil posmech. „Ak ťa ľúbim?“ zopakoval hlasnejšie, ako by si bola želala.

Zdesene mu pozrela do prenikavých zelených očí. Nebola v nich ani štipka tej lásky, ktorú jej doteraz prejavoval.

„Je načase, aby si sa prebrala zo sladkého sna, Elisabeth,“ vyriekol chladno a surovo sa zmocnil jej pier. Bozkával ju bezohľadne a nasilu sa vkrádal jazykom do jej úst.

Elisabeth lapala po dychu. Jeho surové bozky a drsné spôsoby sa jej protivili a zraňovali ju. Ak by teraz boli sami, celkom určite by sa bránila. No bola ako v pasci. Bol opitý a správal sa nevyspytateľne. Ak by sa mu odvážila vzoprieť, urobil by taký škandál, že by sa z tej hanby nikdy nespamätala. Odrazu ucítila, ako jej vyhŕňa nočnú košeľu nad boky. Od strachu sa jej zrýchlil tep a rukami zovrela prikrývku. Vtedy ucítila ostrú prenikavú bolesť. Vykríkla, no jej bolestný ston stlmili Edmundove neľútostné pery.

Amelia jej prezradila, že to bude bolieť. Ale iba chvíľku. No ona bolesť cítila stále, aj po tom, čo sa v nej začal hýbať. Z celej sily zavrela oči a myslela na to, čo ľúbila najväčšmi na svete. Edmund urobil niekoľko prudkých pohybov a náhle sa na ňu s výkrikom bezvládne zvalil. Chvíľu po tom, čo z nej zliezol, sa odhrnuli závesy a Elisabeth musela pretrpieť, ako jeho matka a lady Josselyn kontrolujú, či zostala na jej košeli a plachte čerstvá krv. Keď sa všetci uspokojili s výsledkom ich svadobnej noci, konečne odišli z komnaty.

Náhle osameli. Elisabeth sa schúlila na okraji postele a pevne si k sebe pritláčala prikrývku. Edmund sa spokojne vystrel na chrbát a ruky si podložil pod hlavu. Zavládlo dlhé ťaživé ticho.

Elisabeth potláčala slzy a zlosť a stálo ju množstvo síl, aby sa ovládla. „Nikdy ti neodpustím, čo si práve urobil,“ prerušila náhle ticho.

„Myslíš si, že mi na tom záleží?“ spýtal sa povýšenecky.

„Prečo si to urobil? Prečo si sa tváril, že ma ľúbiš, ak to nie je pravda?“

„Domnieval som sa, že na to prídeš aj sama. Kvôli venu, moja drahá manželka, kvôli čomu inému? A musím pripustiť, že sme sa s otcom nemýlili. Tvoj brat bol naozaj štedrý, dokonca väčšmi ako štedrý. Dal ti hrad, k nemu rozsiahle pozemky, zlato… Stálo za to, aby som sa s tebou oženil,“ odvetil zamyslene.

Zalapala po dychu a chvíľu sa nezmohla ani na slovo. „Nemôžem uveriť, že som si vzala za muža chamtivého vypočítavca,“ vyriekla po chvíli nenávistne.

Edmund sa zachechtal. „Začni si zvykať, že odteraz nebude všetko tak, ako by si chcela ty. Tak ako to bolo doteraz.“

„Ak by bolo doteraz všetko tak, ako chcem ja, nikdy by som sa za teba nevydala!“ zvrieskla.

Edmund sa nahnevane posadil a prinútil ju, aby sa k nemu otočila. „Tvoj brat ťa roky rozmaznával, robil, čo ti videl na očiach, a podporoval tvoju pýchu a vrtošivosť. No s tým je koniec. Pri mne sa nebudeš mať tak dobre. Odteraz bude všetko tak, ako budem chcieť ja, a ty sa mi podvolíš.“

„Si blázon, ak si myslíš, že ťa budem poslúchať. Nie som tvoj majetok!“ zvolala pobúrene.

„To sa veľmi mýliš, Elisabeth…“

Pri spomienke na vlastnú svadobnú noc očerveneli Elisabeth líca hanbou i hnevom. Rozhorčene pokrútila hlavou, zahnala spomienky do tmavého kúta svojej mysle a znovu vzala do ruky brko.

Skôr ako sa znova pustila do písania, otvorili sa dvere a do jej komnaty vošiel ten, ktorého nenávidela najväčšmi na svete. Nespokojne si ju premeral a potom sa jej hrozivo tichým hlasom prihovoril: „Prikázal som ti, že ma máš čakať v posteli, Elisabeth.“

2.     kapitola

Pod hradbami hradu Bray v Lewes sa za súmraku zjavil osamotený rytier. Stráž pri bráne vytiahla mrežu a vpustila ho dnu. Na nádvorí pri vstupe do južnej veže hradu ho vítal mladý kastelán.

„Prichádzam v mieri. Som rytier James de l´Aigle, priateľ grófa zo Surrey, možno ma gróf niekedy spomínal,“ prihovoril sa rytier kastelánovi.

Kastelán, čiernovlasý muž s ostrými črtami tváre, sa naňho prívetivo usmial. „Pravdaže.“

James si vydýchol. „Som na ceste do kráľovského paláca, no cesta je ešte dlhá a dnes tam už za svetla doraziť nestihnem. Uvedomil som si, že sa nachádzam len malý kúsok od priateľovho hradu. Tak tu teraz pred vami stojím a žiadam o poskytnutie nocľahu, aby som zajtra mohol pokračovať v ceste.“

Kastelán úctivo kývol hlavou. „Gróf sa vašej návšteve istotne poteší. Nasledujte ma, prosím, zavediem vás za ním.“

James vyjavene vyvalil na kastelána oči. „Čože? William je tu?“

„Áno, gróf de Warenne spolu s lady Ameliou sú tu v Lewes už niekoľko mesiacov,“ prisvedčil kastelán a pohol sa tmavou chodbou osvetlenou niekoľkými fakľami zastoknutými v stene. James ho s ohromeným výrazom v tvári nasledoval. Ich kroky sa ozývali na kamennej dlažbe a doznievali v šere hradných múrov.

Strach i vzrušenie. To boli pocity, ktoré práve vzplanuli v Jamesovom srdci. Ani vo sne by mu nezišlo na um, že sa tu s Williamom stretne. Hlavným sídlom grófa zo Surrey bol vždy hrad Conisbrough v Yorkshire. Mal v úmysle ho tam navštíviť hneď po tom, čo by sa udomácnil na svojom novom panstve. No osud z nejakého dôvodu chcel, že sa s ním a jeho manželkou stretne oveľa skôr, než by sa bol kedy nazdával. V duchu si kládol otázku, či je na toto stretnutie pripravený. Pravda bola, že nebol. No hoci by mal celé more času, ani tak by sa nikdy nedokázal dostatočne pripraviť na to, že ju znovu uvidí. Bál sa toho. Bál sa, že sa znovu vráti tá bolesť, ktorú mu neúmyselne spôsobila pred piatimi rokmi. Celé mesiace po tom, čo sa jej vyznal zo svojich citov a ona sa vrátila späť k manželovi, nedokázal na inú ženu ani pozrieť. Pri žiadnej viac nepocítil túžbu, stále mal pred očami iba jej obraz. No ako mesiace ubiehali, jej obraz postupne bledol a jemu sa ako-tak podarilo zabudnúť. Po čase dokázal znovu nadviazať milostné pletky s očarujúcimi dámami či ochotnými komornými, najmä za ten krátky čas, čo pobudol na kráľovskom dvore. No už to nikdy nebolo také ako predtým. Keď už raz okúsil, ako chutí láska, cítil, že mu nič menej nemôže stačiť.

Odrazu kastelán zastal pred mohutnými dverami a hlučne ich otvoril. Tep sa mu zrýchlil očakávaním.

William sedel vo dvorane svojho hradu s hŕstkou verných vojakov za nižšími stolmi. S nikým sa však nezhováral, pri lordovom stole sedel osamotený. V poslednom čase nemal po večeroch náladu na spoločnosť. V ruke zvŕtal striebornú čašu a  pohľad upieral niekam do neznáma. Priložil si čašu k perám a zamyslene si odpil.

Len čo kastelán vstúpil do dobre osvetlenej siene, úctivo sa poklonil a oznámil hradnému pánovi: „Rytier James de l´Aigle vás žiada o prijatie.“

Williamovi od prekvapenia takmer zabehol hlt vína.

Vtedy vošiel do siene James, rezkým krokom obišiel zaskočeného kastelána a ignoroval zvedavé pohľady mužov, ktorí si ho so záujmom obzerali. „Myslím, že ma nemusíte uvádzať tak oficiálne, nie je tak, Will?“

„James! Asi ma klame zrak. Čo tu robíš?“ neveriacky zvolal William a s údivom hľadel na muža, ktorý mu kráčal v ústrety.

„Prišiel som sa spýtať, či by ste na noc neprichýlili jedného tuláka,“ odvetil James zachrípnutým hlasom a odkašľal si.

William vstal a rýchlym krokom zamieril k hosťovi. „Veď si tu doma. Poď sem,“ povedal s úsmevom a bratsky Jamesa objal. Bolo to ako pred rokmi, akoby od ich posledného stretnutia  neubehlo už toľko času. Jediným gestom ruky rozkázal sluhom, aby priniesli pre  vzácneho hosťa občerstvenie, a sám ho zaviedol k hlavnému stolu. „Neveril som, že ťa ešte niekedy uvidím,“ pokračoval, keď sa obaja usadili ďaleko od zvedavých uší a pohľadov. V hlase mu stále znelo ohromenie.

James sa naňho neveselo usmial. „Sľúbil som ti predsa, že na vás nezabudnem.“

William sa načiahol za džbánom vína a nalial do striebornej čaše pred priateľom. „Musím pripustiť, že ma veľmi teší, ako poctivo plníš svoje sľuby.“

„Poznáš ma, nikdy netáram len tak do vetra. Za každým slovom si stojím a som na to patrične hrdý,“ zaškeril sa James a lačne sa načiahol za naplnenou čašou. Poriadne si odpil, aby uhasil smäd pocestného po dlhej ceste. Keď takmer prázdnu čašu znovu položil na stôl, utrel si opakom dlane drobné kvapôčky vína zachytené na hustej dlhej brade.

William si ho s údivom obzeral od hlavy až po päty. Šiel si temer oči vyočiť, keď v mužovi pred sebou hľadal starého priateľa. „Takmer by som ťa takého zarasteného a s vlasmi po plecia ani nespoznal. Na takýto pirátsky zjav teraz lákaš ženy?“

„Máš pravdu. Trochu som zanedbával svoj zovňajšok, no mal som na to pádny dôvod,“ pripustil James a znervóznel. „A lady Amelia?“ spýtal sa opatrne. Vedel, že kráča po veľmi tenkom ľade, a kdesi hlboko v hlave už počul, ako ľad puká.

„Bola unavená, šla si ľahnúť,“ odvetil William a tvár mu zvážnela.

Jamesovi sa uľavilo. Nakoniec dostane do daru trochu času navyše, aby sa na ich stretnutie mohol pripraviť. „Aspoň sa môžeme pozhovárať ako za starých dobrých čias. Vidím, že vína máš stále dosť.“

William sa zasmial a kývol na sluhu, aby im obom dolial rubínovej tekutiny. Vtedy do siene vošli ďalšie slúžky. Prvá z nich podišla rovno k Jamesovi a s úklonom pred neho postavila misku s vodou.

James si až po lakte vyhrnul rukávy zafúľanej plátennej košele, ktorá mu trčala spod drôtenej, a vnoril si obe ruky do čistej vody, aby z nich zmyl prach a špinu dlhej cesty. Len čo ich vytiahol, už mu mladá slúžka podávala čistý kus plátna, do ktorého sa utrel. Kým sa stihol poďakovať, dievča vzalo misku s vodou a druhé už pred neho kládlo podnos s pečenou prepelicou. Z ďalšej misy sa naňho usmievali peceň chleba a hruda syra. Za posledné roky sa naučil potláčať pocity hladu, no keď mu do nosa udrela lákavá vôňa pečeného mäsa, prestal sa rozpakovať a odtrhol si takmer polovicu prepelice.

„Naozaj je to už päť rokov, čo sme sa videli naposledy?“ prihovoril sa mu William, keď si odhryzol prvý kúsok.

„Veru áno,“ prikývol Jamie s plnými ústami.

„Tak mi konečne prezraď, kde si bol celý ten čas!“

James sa zaškeril a utrel si ústa od mastnoty. „Provokoval som smrť, aby si ma konečne vzala.“

William sa znovu zasmial. Ako mu chýbal starý priateľ a jeho zvláštny zmysel pre humor. „A neúspešne?“

„Veď vidíš. Ani tá smrť ma nechce,“ zamrmlal James a znovu si odhryzol poriadny kus mäsa.

William zamračene sledoval, ako prežúva, a hútal, čo je na ňom zrazu také iné. Áno, už na to prišiel. „Čo to máš s hlasom? Si zachrípnutý?“

„Asi pred dvomi týždňami som strávil na palube lode celú noc v búrke a odvtedy sa neviem zbaviť prechladnutia.“

„Čo si robil na lodi?“ spýtal sa William zvedavo.

James položil nedojedené stehno na podnos a vlial do seba pol čaše vína, aby mu mäso ľahšie šlo dolu krkom. Potom sa obrátil k Willovi a s patričnou hrdosťou mu odpovedal: „Práve sa vraciam zo Svätej zeme.“

William začudovane zdvihol obočie. „Bol si s mojím bratrancom Richardom na križiackej výprave?“

„Ako vravíš. Urobil ma veliteľom ľavého krídla kavalérie.“

„To sú mi teda novinky!“ krútil William hlavou. „Človek ťa na chvíľu spustí z očí a ty sa hneď vyberieš na druhý koniec sveta.“

„Odrazu sa mi zdalo, že Anglicko je pre mňa príliš malé.“

William sa jemne uškrnul. „Doniesli sa mi do uší chýry, že výprava nebola príliš úspešná.“

„Je to uhol pohľadu,“ namietol James. „Podarilo sa nám dobyť pevnosť v Akkone a vyhrali sme niekoľko bitiek. No Jeruzalem sa nám oslobodiť nepodarilo. Napokon Richard pristúpil na dohodu so sultánom Saladinom, uzavrel zdanlivé prímerie. Dosiahol, že kresťania budú mať slobodný prístup k Ježišovmu hrobu. Na spiatočnej ceste však jeho loď stroskotala pri pobreží južných krajín a bol nútený vydať sa v prestrojení cez územie rakúskeho vojvodu Leopolda, kde ho však spoznali a zajali. Ak sú moje informácie správne, Leopold ho odovzdal cisárovi Henrichovi a ten teraz žiada od Angličanov výkupné za ich kráľa. Môžeš očakávať, že Eleonóra bude v najbližšom čase znovu vyrubovať vysoké dane.“

„Nuž, nie som si celkom istý, či to bude práve Eleonóra. V Anglicku sa toho za ten čas veľa zmenilo. Richard síce pred odchodom prenechal vládu svojej matke a kancelárovi  Longchampovi, ale, pravdupovediac, je to jeho brat, kto teraz vládne v krajine.“

„To je nepríjemné,“ poznamenal James chmúrne. „Nerátal som s tým, že budem musieť rokovať s tvojím zákerným bratrancom Jánom. Potrebujem, aby mi na dvore uznali vlastnícke práva k novonadobudnutému majetku.“

„Majetku?“ zopakoval William prekvapene.

„Náš kráľ totiž veľmi rád udeľuje nielen tresty, ale i vyznamenania a odmeny. Za vojenské zásluhy mi daroval titul a majetok. Nesiem na dvor dokument, ktorým oficiálne potvrdil svoju vôľu. Práve sa pozeráš na nového lorda a pána hradu z Pevensey.“

„Dočerta, James, takže sa ti to nakoniec podarilo?“ vybuchol William radosťou. „Dosiahol si všetko, o čom si sníval. A to celkom sám.“

„Áno,“ zadumane si povzdychol  James a  odkrojil si kus syra. „No ak by som sa mal rozhodnúť znovu, rozhodol by som sa inak. Nebolo to také, ako som si predstavoval. Aj terajší pocit víťazstva je celkom iný, ako som očakával. Tá cesta ma zmenila. Zmenila moje očakávania, moje zmýšľanie, to, v čo verím. Myslím, že dobrodružstiev som si na tejto výprave užil dosť až do konca svojich dní.“

„A čo teraz budeš robiť? Aké máš plány?“

„V prvom rade si uplatním nárok na to, čo mi patrí. A potom… Je zvláštne, keď odrazu dostaneš to, čo si vždy chcel, a nevieš, čo ďalej.“

William zdvihol obočie. „Akože nie? Teraz sa ešte len začne ten pravý život. Konečne si budeš užívať to, o čom si toľko sníval.“

James si odhryzol zo syra a zamyslene ho chvíľu premieľal v ústach. „Záhaľčivý spôsob života nie je nič pre mňa. Potrebujem mať pred sebou nejaký cieľ. Niečo, za čo budem bojovať, o čo sa budem usilovať.“

„V prvom rade nemôžeš tušiť, v akom stave nájdeš svoje nové panstvo a pozemky. Možno ti potrvá celé roky, kým to miesto dáš do takého stavu, aby si bol spokojný.  A v druhom, no nie poslednom rade som si istý, že zase si nájdeš niečo, o čo sa budeš usilovať. Poznám ťa, vždy si bol rojko a sníval si s otvorenými očami.“

„To bolo kedysi. No dnes… Naozaj neviem, čo je so mnou. Keď som získal to, po čom som túžil a už sa nemám o čo usilovať, odrazu mi pripadá, že môj život je nesmierne prázdny a pustý.“

„Nuž, už máš za sebou dvadsaťosem zím, možno je ten pravý čas, aby si sa usadil a oženil. Založil si rodinu. Doteraz si tak neurobil kvôli majetku a postaveniu. No odrazu sa všetko zmenilo.“

James si posmešne odfrkol. „Už sa tak ľahko nezamilujem, Will.“

Williamovi povädol úsmev a zahľadel sa do pohára. Jamie si neskoro uvedomil, čo vyslovil. Nastalo ticho. Vo vzduchu zostala visieť otázka, ktorá oboch trápila. V tej chvíli ani jeden z nich nepoznal odpoveď.

Napokon Jamie rozpačito povedal: „Vieš, teraz, keď si môžem vyberať… Odrazu žiadnu nechcem. Je to pre mňa otázka hrdosti. Keď som pre ne nebol dobrý vtedy, ony nie sú teraz dobré pre mňa. Vzal by som si iba ženu, ktorá by ma bola chcela aj vtedy, keď som nič nemal. Keď som bol nikto.“

William s povzdychom pokrútil hlavou. „Je neuveriteľné, akí zaslepení vieme my muži byť.“

„Hovoríš o sebe?“ spýtal sa Jamie s úškrnom.

„Možno. No, bohužiaľ, i o tebe.“

James sa zamračil. „Nerozumiem ti.“

„To nič. Netráp sa. Teraz už nemá zmysel, aby som ti to vysvetľoval. Už je príliš neskoro.“

Obaja na chvíľu stíchli a započúvali sa do tlmeného rozhovoru vojakov na druhom konci siene. „Bol si už na hrade svojich rodičov, odkedy si sa vrátil?“ odvážil sa napokon William spýtať a po očku priateľa sledoval.

„Ešte nie. Pôjdem tam, keď doriešim svoje záležitosti.“

„Takže si ešte nepočul o tom, čo sa stalo?“

„Nepočul o čom?“

William si zahryzol do pery. „Mrzí ma, že som to ja, kto ti tu smutnú správu musí oznámiť. Pravda je taká, že pred pár mesiacmi mi bol zložiť lénny sľub tvoj starší brat.“

James zbledol. Vyjavene sa díval na svojho priateľa vediac, čo jeho slová znamenajú, a nebol schopný vyriecť ani slovo. Potom si povzdychol a prevrátil do seba celý obsah pohára.

William sa ihneď načiahol po džbáne a dolial mu. „Je mi to veľmi ľúto.“

„Čo sa stalo? Ako zomrel?“ spýtal sa James, keď konečne vládal prehovoriť.

„Neviem to celkom presne. Počul som len, že niekoľko mesiacov ležal v posteli a trápila ho choroba.“

James sa zadumane zadíval do čaše. Takúto správu nečakal po návrate ani v tom najhoršom sne. Pravda bola, že so svojím otcom nevychádzal práve najlepšie a že grófa Hamelina, Williamovho nebohého otca, považoval väčšmi za otca ako toho svojho, no napriek všetkému ho mrzelo, že sa s ním aspoň nerozlúčil. Prevrátil do seba ďalší pohár.

William mlčky sedel vedľa neho a dal mu čas, aby sa s tým vyrovnal po svojom.

Po hodnej chvíli, keď boli obaja zahĺbení do vlastných myšlienok, sa napokon James silene usmial a prerušil ticho. „Tak mi konečne porozprávaj o sebe. Ako si s manželkou nažívate? Koľko svojich potomkov mi zajtra predstavíš?“

William sa zachmúril a poriadne si odpil z čaše. „Žiaľ, ani jedného. S Ameliou dosiaľ nemáme deti. Zatiaľ nám Boh nedoprial to potešenie…“

„To je mi ľúto.“

„Aj mne. Obaja po deťoch veľmi túžime. Obávam sa, že ja som príčinou toho, že sa nám dosiaľ nepodarilo počať.“

James uprel na priateľa ohromený pohľad. „Prečo si to myslíš?“

„Spomínaš si, keď som pred piatimi rokmi chcel požiadať o anulovanie nášho manželstva a vyhovoriť sa na to, že mi nedala dediča? Napokon mi Boh splnil to, čo som chcel všetkým nahovoriť. Je to trest za to, čo som vtedy chcel urobiť. Uvedomil som si, že človek by mal byť obozretný v tom, čo vyriekne, pretože sa to jedného dňa môže obrátiť na skutočnosť.“

Jamie pohoršene pokrútil hlavou. „Will, netáraj dve na tri. Vždy si uvažoval triezvo a rozumne. Tomu predsa nemôžeš veriť!“

„Je to tak! Prečo by nám inak nebolo dopriate to, po čom obaja najväčšmi túžime?“

„Will, máte predsa jeden druhého. Spolu zvládnete všetko. Keď budeš naozaj veriť, že si to zaslúžite, jedného dňa sa ti tvoje vrúcne želanie splní. Tak ako sa mne splnil sen. Uvidíš, že skôr či neskôr vám bude dopriate, aby ti manželka porodila dediča.“

William sa na okamih zamyslel a zmĺkol. „Len to, prosím, nespomínaj zajtra pred Ameliou. Veľmi sa pre to trápi a zle to znáša. Mám pocit, že ona zasa obviňuje seba.“

James uprel na Williama oči a pozoroval ho. V prstoch nervózne zvieral spodok čaše a jeho pevne stisnutá čeľusť mu napovedala, že v sebe dusí ešte oveľa viac, ako prezradil. „Povedz mi všetko, čo ťa trápi.“

Williamovi sa vydral z pier posmešný vzdych. „Prečo si myslíš, že ma trápi ešte niečo iné?“

„Vari ťa nepoznám celý život?“

William znovu pevne zovrel pery a zamyslel sa. Keď konečne prehovoril, hlas mal slabý, neistý, poznačený obavami. „Začínam sa o ňu báť. Posledné týždne je stále unavená a bez nálady. Bojím sa, že je chorá, že s ňou niečo je. Zbláznim sa, ak o ňu prídem.“

„Teraz ma dobre počúvaj, Will! Nič také sa nestane. Rozumel si mi?“

Keď William nereagoval, James znovu zopakoval otázku: „Tak rozumel?“

William neochotne prikývol, no vnútri ho zožierala neistota.

„A čo Elisabeth?“ spýtal sa Jamie rozpačito. „Ako sa jej vodí?“

„Neviem. Už veľmi dávno som od nej nedostal žiaden list. Naposledy som ju videl ešte minulý rok. Zastavili sme sa na Warwicku, keď sme cestovali sem do Lewes,“ odvetil William zamyslene.

„Je s tým Edmundom šťastná?“ zdráhavo vyslovil James ďalšiu otázku.

William si povzdychol a pustil čašu, ktorú doteraz zvieral v ruke. Naklonil sa a lakťami sa oprel o stôl. „To je ďalšia vec, ktorá mi nedá spávať. Poznám svoju sestru lepšie ako seba. Vždy keď sa Elisabeth usmiala, celá miestnosť sa v okamihu rozžiarila. No keď som ju videl naposledy, na tvári mala síce úsmev, ale oči mala smutné. Už to nebola ona, James. Keď som sa jej pýtal, či sa má dobre, povedala mi, že jej nič nechýba a že sa o ňu nemusím strachovať. Niekedy sa sám seba pýtam, či som nespravil obrovskú chybu, keď som na ňu tlačil, aby sa vydala za toho mladíka.“

„Mne sa nepozdával od začiatku,“ vyštekol James pohŕdavo.

William prekvapene zodvihol obočie. „Naozaj? Prečo si teda nič nepovedal?“

„Nepýtal si sa na môj názor!“

William tušil, že dôvod, pre ktorý jeho sestra nie je šťastná, nemá s Edmundom nič spoločné. Obával sa, že Elisabeth ani za tie roky nedokázala vylúčiť Jamesa zo svojho srdca. No bolo príliš neskoro plakať nad rozliatym mliekom, príliš neskoro vyčítať si či hádať, aký by mala jeho sestra život, ak by James pred rokmi súhlasil s jeho ponukou na ich sobáš.

„Som prekvapený, že som vás zastihol tu v Lewes. Kým ešte žil tvoj otec, v tomto sídle ste sa príliš často nezdržiavali,“ prelomil Jamie náhle ticho, ktoré sa medzi nimi rozhostilo.

„Vlastne máš veľké šťastie, že si nás tu zastihol. Do Lewes sme prišli najmä kvôli Amelii. V okolí hradu je krásny lovecký revír a nádherná príroda. Chcel som, aby sa cítila dobre. No mali sme v úmysle zostať tu len do leta. O pár dní sa totiž chystáme odplávať do Normandie.“

„Naozaj?“ začudoval sa James.

„Áno,“ prisvedčil William s povzdychom. „Naposledy sme tam strávili niekoľko mesiacov krátko po Elisabethinej svadbe. Ukázal som Amelii oba zámky, ktoré tam vlastním. Zamilovala si to miesto aj mojich vzdialených príbuzných zo strany otcovej matky, ktorí mi spravujú jeden z hradov. Usúdil som, že možno, keď sa tam znovu vrátime, zmena miesta aj neprívetivého anglického počasia jej pomôžu zlepšiť náladu.“

„Neuveriteľné! Konečne sa vrátim do Anglicka, a ty z neho práve vtedy odchádzaš!“ zvolal James so smiechom v hlase.

„Osud je nevyspytateľný,“ pokrčil William plecami. „No ty teraz budeš mať aj tak plno práce na svojom novom panstve, či nie? Najneskôr o rok sme späť a na spiatočnej ceste ťa určite prídeme navštíviť.“

„Bude mi cťou pohostiť ťa na mojom hrade,“ poznamenal James s patričnou hrdosťou v hlase.

Obaja si potom upili vína.  William si ním dodával odvahu spýtať sa, čo ho trápilo od chvíle, keď James vkročil do tejto siene.

„Nemusíš to vysloviť nahlas. Viem, čo sa chceš spýtať,“ prerušil Jamie potichu jeho myšlienky. „Od detstva som vedel, na čo myslíš.“

William naňho prekvapene uprel zrak.

„Vtedy pred rokmi to bol ošiaľ. Pobláznila ma jej krása a láskavé srdce. No roky odlúčenia a diaľka ma z toho ošiaľu vyliečili. Nemusíš sa pre to viac trápiť,“ neisto zaklamal James.

William si znovu odpil z čaše a potom potichu zamrmlal: „To veľmi rád počujem.“

„Aj tak vôbec nezáleží na tom, čo cítim ja. Dôležité je, že patrí tebe a že ťa celým srdcom ľúbi.“

William pevne stisol pery a čašu zrazu položil na stôl. „No, už je dosť neskoro,“ vyhlásil a náhle vstal od stola. „Myslím, že už pôjdem spať. Tvoja komnata je už dozaista pripravená. Moje služobníctvo je ti k dispozícií. Cíť sa tu, prosím, ako doma.“

„Ďakujem ti, Will. Za všetko.“

Keď William zamyslene kráčal z dvorany, vnútri cítil nepokoj. V poslednom čase si vôbec nebol istý, či ho Amelia stále ľúbi…