Autor:

Jane Ashfordová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2015

Počet strán: 296

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 10, máj 2015 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Jedna svadba nestačí

Jane Ashfordová

Prvotriedna romanca z regentského Anglicka ponúka vzrušujúcu kombináciu ľúbostného príbehu a napínavej zápletky. Keď sa po roku mizerného manželstva s oveľa starším Henrym Wyldom Charlotte odhodlá riešiť svoju situáciu, zasiahne osud a jej manžela zavraždia. Vtedy vyjde najavo, že Henry minul celé manželkino veno a nechal ju bez peňazí. Pre jeho synovca Aleca Wylda je Charlotte spočiatku len ďalším bremenom, o ktoré sa musí postarať. Netrvá však dlho a Alec si uvedomí, že nič na svete mu nespôsobuje väčšie potešenie ako chrániť očarujúcu mladú vdovu…

Úryvok

Prvá kapitola

Charlotte Rutherfordová Wyldová zatvorila oči a vychutnávala si pravidelný pohyb kefy po svojich dlhých vlasoch. Lucy jej slúžila od jedenástich rokov a dobre si uvedomovala, že pani občas potrebuje, aby ju takto upokojila. Nepochybne si to uvedomovala celá domácnosť, ale len Lucy na tom záležalo. Ostatné služobníctvo jej uštedrovalo iba stovky nenápadných úderov pod pás. Stalo sa to pre nich akousi záľubou, uvedomovala si to aj Charlotte. Sluhovia boli s plynúcimi mesiacmi čoraz opovážlivejší a bezočivejší. Nikto ich za to nepokarhal a ďalej si z nej beztrestne uťahovali.
Lucy prestala Charlotte česať a začala jej zapletať vlasy do vrkoča. Charlotte otvorila oči a pozrela sa do zrkadla na toaletnom stolíku. Vo svetle sviece pod hrubým županom, čo ju chránil pred chladom, sa beleli krémové čipky na jej nočnej košeli. V jej izbe bola zima napriek tomu, že už bol marec. No v londýnskych domoch – úzkych a vysokých – vládla vždy zima a chlad.
V posledných mesiacoch som sa dosť zmenila, pomyslela si Charlotte. No jej vlasy v zrkadle žiarili rovnakou medenohnedou farbou a oči zasa orieškovou, hoci v nich už dávno neostalo ani stopy po zvodnej iskre. Zo zrkadla sa na ňu pozerala známa oválna tvár, videla rovný nos a kedysi vábne plné pery. Bola príliš chudá, ale každé jedlo pre ňu predstavovalo trápenie. Pod očami mala tmavé kruhy; pôsobili bezradne ako oči uväzneného zvieraťa. Zrazu si spomenula na veveričku, ktorú kedysi v zime – zahynula počas tuhých mrazov, keď zamrzlo všetko navôkol. Ležala na boku v snehu s vystretými labkami, akoby chcela uniknúť ľadovým pazúrom smrti.
„Hotovo, slečna Charlotte.“ Lucy jej chlácholivo položila ruku na plece. Keď boli samy, stále ju tak oslovovala a jej prítomnosť bola pre Charlotte vždy vítaná. „Potrebujete ešte niečo?“
„Nie, ďakujem, Lucy.“ Charlotte v snahe, aby to vyznelo čo najúprimnejšie, zopakovala: „Ďakujem.“
„Mali by ste si ľahnúť. Zohriala som prikrývky.“
„O chvíľu. Aj ty si choď ľahnúť.“
„Ste si istá, že nemám…“
„Nič nepotrebujem.“
Ani jedna však tomu neverila. Lucy stisla pery, akoby chcela zadržať nejaké slová, potom sa uklonila a obrátila. Jej štíhla, ale pevná postava Charlotte upokojovala, takže na ňu takmer zavolala. No aj Lucy si zaslúžila odpočinok. Nemusí byť hore, keď Charlotte nemôže spať.
Dvere sa otvorili a zatvorili. Plamene sviec sa rozhýbali a znovu znehybneli. Charlotte si sadla a sústredila sa na plány, ktoré už preberala stovky ráz. Musí byť nejaká možnosť, nejaké východisko – ak nie najlepšie, tak aspoň obstojné. Nie vytrvalá beznádej.
Jej otec – jej drahý otec urobil len to, čo pokladal za najvhodnejšie. A teraz bol navždy preč. Nemohla tomu uveriť. Len čo si naňho spomenula, do očí sa jej tlačili slzy. Keď pred tromi mesiacmi zomieral, už sa vôbec nepamätal, kto je Charlotte. Hlava mu prestala fungovať, hoci bystrá myseľ bola celý život jeho najväčšou výhodou.
Všetko sa zomlelo tak rýchlo! Áno, vždy bol trochu roztržitý, venoval sa len vede a praktická stránka života mu unikala. Sedával vo svojej knižnici, čítal a pracoval, písal si s inými historikmi a nikdy nevynechal ani najmenší detail. Asi pred dvoma rokmi sa však pomaly začal spočiatku nenápadný proces. Najprv si to nevšímali, až kým to nebolo očividné. Vtedy sa otec sústredil len na to, aby Charlotte „dobre“ vydal. Tou predstavou bol doslova posadnutý a všetko ostatné mu unikalo. Vytrvalo hľadal medzi priateľmi a známymi vhodného ženícha. Ale prečo vybral práve Henryho Wylda?
Charlotte sa bála aj smútila, ale rozhodla sa neprotestovať. Na druhej strane ju tešila predstava, že sa z odľahlého vidieka presťahuje do mesta, kde sa trochu rozptýli a zabaví. A tak sa ako osemnásťročná vydala za muža, ktorý bol takmer o osemnásť rokov starší. Nazdávala sa, že to bude život ako v rozprávke? Aká len musela byť naivná!
Nešlo len o to, že bola hlúpa; nerovný zväzok by nebol až taká katastrofa. V okolí vídala niekoľko starších manželov s mladými ženami a tvárili sa spokojne. No tí muži asi neboli až takí starí. Ale… hneď po svadbe sa k nej Henry začal správať ako k problémovej žiačke, ktorá prišla do jeho domu, len aby ho znervózňovala. Kritizoval všetko, čo urobila. Aj dnes pri raňajkách ju obvinil, že zasa zabudla, ako treba zalievať čaj, darmo ju to učil. Nezabudla ani na jediný krok, v hlave starostlivo odratúvala minúty, čo nebolo ťažké, lebo Henry pri raňajkách nemal rád rozhovory. Vždy si so sebou priniesol knihu. Charlotte si bola istá, že všetko urobila správne, ale on sa na ňu zlostil celých desať minút rovno pred slúžkou. Pocítila, ako jej zviera žalúdok a v hrdle jej rastie obrovská hrča. Ako vždy. Chuť do jedla ju celkom prešla.
Ak sa s ňou manžel rozprával, bolo to len o Tiberiovi alebo Hadriánovi, o dávnej minulosti. Svoje peniaze a nemalú časť jej vena – ako predpokladala – míňal na vlastné záľuby a zbierky. Prízemie domu pripomínalo múzeum, bolo plné vitrín s rímskymi mincami a inými artefaktmi, na policiach stáli knihy o Ríme. Pre Henryho to boli najdôležitejšie veci na svete, rozhodne dôležitejšie ako vlastná manželka.
Aj po roku manželského života sa cítila ako školáčka. Mohlo to byť iné, keby mali deti, ale jej manžel vôbec nemal záujem splodiť ich. Charlotte sa protivil akýkoľvek fyzický kontakt s ním, takže nevedela, čo urobí, ak Henry na potomkov náhodou zmení názor.
Zahľadela sa do zrkadla na tancujúce plamienky sviec. Pocítila závan chladného vzduchu na šiji a uvedomila si, že takto neznesiteľne žije už dlho. Časom sa z toho určite zblázni. Musí niečo vymyslieť. Henry sa jej cez deň vyhýbal a pri jedle sa s ním nedalo rozprávať. Okrem toho všade sliedili sluhovia. Po večeri zamieril do svojho klubu a zostal tam, až kým si Charlotte nešla ľahnúť. Asi by si nemala ísť ľahnúť. Mala by zostať hore a porozprávať sa s ním, aj keď bude neskoro. Musí trvať na nejakej zmene.
Usilovala sa zohriať pod prikrývkami, ale už dva večery za sebou sa jej nepodarilo nezaspať. Včera večer zaspala v kresle a znovu zmeškala príležitosť. Dnes si sadne na stoličku pri toaletnom stolíku, kde sa nebude mať o čo oprieť. Vstala a otvorila dvere, nevšímajúc si prievan. Odtiaľto dovidí až na vrch schodiska, Henry jej neunikne. Dnes večer sa mu vzoprie, nehľadiac na to, aké urážky jej chrstne do očí. Pri pomyslení na jeho monotónny hlas, akým vymenúval všetky jej chyby, ju striaslo. Ale dnes sa len tak nevzdá.
Plamienky sa zatrepotali a sviece sa rozhoreli jasnejšie. Charlotte vyčkávala, a keď zadriemala, zakaždým sa mykla. Raz takmer spadla zo stoličky, ale vydržala. Keď už noc pokročila, zhorené sviečky nahradila novými, priložila do kozuba a vzala si ešte jeden hrubý šál proti chladu. Pošúchala si ruky, aby sa zohriala, zaťala zuby a sedela, až kým sa pomedzi závesy nezačalo predierať svetlo a vonku sa nerozospievali vtáky. Svitol ďalší deň a Henry Wylde sa stále nevracal. Jej manžel strávil noc niekde inde.
Charlotte si lepšie pritiahla šál a neprítomne uvažovala. Žeby viedol muž, ktorý sa k nej správa tak chladne, nejaký tajný život? Má nejakú milenku? Alebo sa sťal do nemoty a zaspal v klube? Hrá nejaké hazardné hry s tými, čo radi stávkujú? Nič z toho si nevedela predstaviť. No nikdy predtým naňho tak dlho nečakala, nuž nemala potuchy, čo robieva po nociach.
Bola premrznutá až do špiku kostí. Vstala, zatvorila dvere a vliezla do studenej postele. Potrebovala sa zohriať a okrem toho sa musela rozhodnúť, ako môže využiť nový poznatok, aby vniesla trochu svetla do svojho trpkého života. Možno Henry nie je až taký bezcitný, ako sa domnievala. Viečka jej klesli. Azda ešte existuje nejaká nádej.

@@@

Lucy Bowmanová skúsila prstom žehličku, ktorú nahrievala na peci. Zasyčala, a tak ju spokojne odniesla k stolíku v kúte kuchyne a začala žehliť volány na batistových šatách. Žehlenie jej šlo pekne od ruky a tešila sa, keď sa jej niečo darilo. Najradšej robila svoju robotu vtedy, keď bola sama. Takto zavčas rána len kuchárka s pomocníčkou začínali pripravovať raňajky. Práve vyliezli z postelí, boli mrzuté a nepreriekli ani slovo. Niežeby sa v tomto dome niekto s niekým veľmi zhováral – sluhovia len chodili hore-dolu.
Dom Rutherfordovcov v Hampshire bol raj v porovnaní s týmto. Vládla tam vždy príjemná atmosféra, všetci sluhovia chodili spolu do kostola aj na tancovačky, boli jedna rodina. A stará domáca jej bola ako druhá matka. Keď Lucy ako dvanásťročnú poslali do služby, aby pomohla rodičom a aby nezomreli od hladu, pani Beckhamová ju srdečne privítala a starala sa o ňu ako o vlastnú dcéru. Ona prvá Lucy povedala, že je múdra, šikovná a že z nej niečo bude. Keď si Lucy spomenula na svoju niekdajšiu domácnosť, zdvihla sa v nej trpkosť.
Prešla žehličkou po vyšívanom rozparku a vdychovala vôňu naškrobenej látky, stúpajúcu zo šiat. V Hampshire sa postupne udomácnila, začala ako práčka a postupovala. Učila sa rýchlo a bola veľmi hrdá, keď si ju pred ôsmimi rokmi slečna Charlotte vybrala za svoju osobnú slúžku. Pani Beckhamová ju rovno pred ostatnými pochválila, že si skvelo počínala a môže byť príkladom pre ostatných sluhov. Hrialo ju pri srdci, keď sa na ňu usmiala, a tešila sa zo svojho úspechu.
No teraz bolo všetko nenávratne preč. Dom sa predal, ľudia, ktorých poznala, sa rozpŕchli na iné miesta, a ani jeden z nich jej nepísal. Pravda, ani ona, ale pomaly si už nevedela ani predstaviť, ako jej kedysi bolo dobre v dome na vidieku.
Slečnu Charlotte by však nikdy neopustila, ani na tomto hroznom mieste. Lucy sklonila hlavu a ďalej žehlila dvojitý volán.
Vtom vošiel Hines a zašomral, že by nepohrdol čajom. Bolo na ňom vidieť, že zasa prehýril celý večer. Bol to kuchárkin manžel a sám seba nazýval hlavným sluhom, čím v skutočnosti nebol. Lucy videla skutočných hlavných sluhov, no on taký nebol. Bol to len drsný, panovačný chlap s nevyberanými spôsobmi. Lucy sa mu radšej oblúkom vyhýbala. Nečudo, že aj kuchárka bola stále podráždená, keď mala na krku takého otravného chlapa. Čo sa týkalo mladých slúžok v domácnosti, ktoré by jej mohli byť priateľkami, teda pomocníčka a slúžka, obe boli prostoduché a pomalé. Keď sa s nimi človek rozprával – čo Lucy radšej ani neskúšala – zízali naňho, ako keby nevedeli po anglicky. Ba čo viac, sluha Holcombe využíval každú príležitosť a obchytkával ich, kde nemal. Lucy ním v podstate pohŕdala. Každé slovo, ktoré jej povedal, bolo dvojzmyselné. A to, čomu porozumela, bolo nechutné. Radšej minula časť výplaty na závoru na dverách do svojej izby, lebo sa ho bála. Slečnu Charlotte nechcela žiadať o peniaze, tá mala vlastných starostí vyše hlavy.
Žehlička vychladla. Lucy ju vymenila za inú, ktorá sa zohrievala na uhlí, a pritlačila ju na rukáv dopoludňajších šiat. Do tváre jej stúpala horúčava, a to sa jej páčilo, hoci kuchyňa bola asi najteplejšia miestnosť v chladnom dome. Keď si ľahla do postele, musela sa vždy pozakrývať viacerými prikrývkami, aby sa zohriala.
Do komory sa popri nej pretlačila pomocníčka. „Trápiš sa so šatami, a nikto si to ani len nevšimne,“ prehodila.
Lucy si ju nevšímala. Akákoľvek poznámka služobníctva ohľadom jej práce alebo panej jej osobne neprekážala ani si ich nevšímala, no slečnu Charlotte to ponižovalo a trápilo. No Lucy bola z toho znechutená. Spočiatku čakala, že on – priečilo sa jej čo len vysloviť meno pána domu – sa do toho zamieša a zastane sa manželky. No bol to diabol v ľudskej koži, lebo ho to očividne skôr tešilo. Lucy by rada celý problém vyriešila, keby vedela ako, ale toto manželstvo bola hotová katastrofa.
Do kuchyne vošiel Holcombe. Prišiel si po svoj ranný čaj a nič na svete preňho nebolo dôležitejšie. Lucy sa mu obrátila chrbtom a sústredila sa na žehlenie. „Nevidel si pána Henryho, Hines?“ opýtal sa.
„Prečo by som mal?“ zašomral muž sediaci za stolom.
Holcombe chvíľu stál a mračil sa, potom vyšiel von. Bolo to čudné, ale aj zaujímavé. Lucy pozrela po očku na ostatných, ale tí neprejavili ani náznak zvedavosti. Po niekoľkých mesiacoch, čo tu strávila, sa jej zdalo, že žiadna zvedavosť v nich už ani nezostala.
Zo sporáka sa šírila vôňa ovsenej kaše a Lucy zaškvŕkalo v žalúdku. Pani Hinesová vedela navariť dobrú kašu, ešteže to. Iné jej veľmi nešlo. Na druhej strane pán domu uprednostňoval fádne jedlá, takže to bolo jedno.
Holcombe znovu nazrel do dverí. „Hines, poď so mnou!“ zavelil. Kuchárkin manžel čosi zašomral, ale odtisol stoličku a poslúchol. Aj táto situácia dokazovala, že Hines nie je ozajstný hlavný sluha. Vyskočil, keď Holcombe povedal čo len slovo prísnejšie, a urobil, čo mu povedal. Obaja vyšli z kuchyne a už sa nevrátili.
Niečo sa stalo, pomyslela si Lucy. Holcombe mal vlastné povinnosti, nestaral sa o hlúposti. Po dlhých mesiacoch smútku Lucy zrazu zaplavila nádej. Raz musí dôjsť k nejakej zmene k lepšiemu. Vzala vyžehlené šaty a vyšla nahor zistiť, čo sa dá, skôr ako zobudí svoju paniu.

@@@

Keď Lucy odtiahla závesy, Charlotte sa pomaly preberala zo spánku. Vtom si spomenula na včerajší večer a prebdenú noc. Sadla si na posteli. „Mala si mi to povedať, Lucy.“
„Čo, slečna Charlotte?“
„Že môj manžel netrávi noci doma. Určite by mi to v takejto situácii neublížilo.“
„Netrávi…?“
„No tak, Lucy, vie to celý dom.“
„Nerozprávajú sa so mnou.“ Teda o to ide? Že sa pán včera v noci nevrátil domov?
„Viem, že sa s tebou ostatní nespriatelili, ale určite sa šíria reči…“
„Nič som nepočula, slečna. Neviem, o čom hovoríte.“ Lucy otvorila skriňu a prezerala šaty. „Okrem toho… ani Holcombe nebol dnes ráno vo svojej koži.“
Charlotte odhodila prikrývku. „Hneď sa oblečiem a idem za ním.“
„Viete, že nemá rád…“
„Je mi to jedno.“ Aj bolo, absolútne. Holcombe bol najbezočivejší zo všetkých sluhov a Charlotte už mala plné zuby ich ustavičných posmeškov.
Súrila Lucy, aby čo najskôr dokončila raňajšiu toaletu. Požiada Holcomba, aby prišiel, a ak odmietne, vyhľadá ho, kamkoľvek sa skryl, a prinúti ho vyjsť von s pravdou. Charlotte vystrčila bradu, zahľadela sa pred seba a vyšla zo svojej izby do chodby. Vošla do miestnosti, ktorá v dome slúžila ako salón, a potiahla šnúrku na zvončeku. Prešlo niekoľko minút, no nič sa nedialo. Charlotte zazvonila znovu, potom sa vzdala a vyšla hore schodmi.
Vtom ktosi hlučne zaklopal na vchodové dvere. Ako keby na ne niekto trieskal palicou. Charlotte vyzrela ponad zábradlie. Treskot sa ozval znovu a ozýval sa v celom dome. Kto len prišiel na návštevu v takúto hodinu?
K dverám pribehla slúžka a začala odomykať. Charlotte si uvedomila, že jej za chrbtom stoja aj ostatní sluhovia. Vtedy Dvere sa konečne otvorili.
„Slečna,“ ozval sa hlboký hlas z priedomia. „Je doma nejaký muž?“
Charlotte sa už ponáhľala dolu schodmi.
„Kto sa pýta?“ ozval sa Holcombe a vykročil dopredu zo zadnej časti haly.
„Strážnik,“ odvetil hlas. „A vy ste…?“
Charlotte bežala rýchlejšie. „Som pani tohto domu,“ oznámila skôr Holcombovi ako návštevníkovi. „Môj manžel pravdepodobne nie je doma.“ Holcombe bol bledý a vystrašený, vôbec sa nepodobal na úlisného hada, ktorý ju doteraz trápil. Charlotte sa zahľadela na čudné indivíduum pri dverách. Strážnik mal bradu, dlhý kabát, rukavice bez prstov a za chrbtom držal dlhú palicu.
„Madam,“ povedal a neisto prestúpil z nohy na nohu. „Viete…“
„Nejaký problém?“
Strážnik vytiahol vizitku, bola akási ufúľaná. Charlotte sa zahľadela pozornejšie. „Chcem, aby ste sa pozreli na toto, madam.“
Pozrela na malú kartičku. „Je to vizitka môjho manžela.“
„Aha.“ Strážnik sa netváril prekvapene. „Nesadnete si, madam?“
„Tak nám už povedzte, čo sa stalo!“ vykríkol Holcombe. Znovu ignoroval jej postavenie v dome, dokonca aj jej prítomnosť.
„Áno, prosím, povedzte nám to,“ prikývla Charlotte.
Strážnik stojaci na priedomí sa vystrel. „Je mi ľúto, že vám to musím oznámiť, madam, ale stala sa… nehoda. Dnes skoro ráno sme našli jedného muža. Nemal peňaženku, ale vo vrecku na veste mal vizitku. Túto.“
„Ale… čo sa stalo? Je zranený? Kam ste ho…“
„Prepáčte, madam.“ Strážnik sa tváril, ako keby bol radšej niekde inde. „Je mi ľúto, že vám to musím povedať, ale váš manžel je mŕtvy. Zdá sa, že došlo k lúpežnému prepadnutiu. Asi ho chytili, keď…“
„Mŕtvy?“ Lucy zrazu držala Charlotte za lakeť, akoby ju chcela podporiť. „Ale ako… si môžete byť istí? Nechce sa mi veriť…“
Strážnik znovu prestúpil z nohy na nohu. „Niekto musí ísť so mnou a identifikovať ho, madam. Hádam…“
„Ja pôjdem!“ ozval sa Holcombe, zagánil na Charlotte, potom pozrel na strážnika a ostatných sluhov. Nikto sa s ním nedohadoval. Strážnikovi sa očividne uľavilo.
Všetci mlčky stáli a Holcombe si zatiaľ bežal po kabát. Potom odišiel spolu so strážnikom. Charlotte si neskôr nepamätala, ako sa dostala naspäť do salóna, len to, že tam sedela, keď neskôr prišla Lucy a oznámila: „Je to on. Naozaj je mŕtvy.“
Charlotte vstala. „Holcombe…“
„Vrátil sa s tou správou. Vraj ho podrezali.“ Lucy vykrivila pery.
„Henry je mŕtvy?“ Charlotte si nemohla pomôcť, musela to zopakovať ešte raz.
„Asi, slečna Charlotte. Vraj sa to stáva často, ako povedal Holcombe. Na uliciach po zotmení nie je bezpečne. Londýn!“ Lucy vedela, že ľudia radi chodia po meste, ktoré poskytuje vzrušenie aj zábavu. No ona neznášala špinu a smrad, hrkotajúce kolesá, krik predavačov, aby si kúpila to či ono, len čo vyšla na ulicu. Podceňovala však hrôzostrašné príbehy, ktoré rozprával Holcombe. Rád strašil služobníctvo príbehmi, ako niekto zablúdil do nesprávnej časti mesta a už sa nikdy nevrátil. Lucy však nikdy nedala najavo strach. No teraz sa zdalo, že mal pravdu.
Charlotte sa zviezla na pohovku. Toto naozaj nechcela. Nie takto. Túžila po zmene, ale nikdy by si nepomyslela…
„Môžem vám niečo priniesť? Čaj? Nič ste nejedli.“
„Nemôžem.“
„Musíte jesť.“
„Ale nie teraz.“
Lucy sklonila hlavou, keď si uvedomila napätie v Charlottinom hlase. „Mám zostať pri vás?“
„Nie. Nie, rada by som bola chvíľu sama.“
Lucy zaváhala, potom sa rýchlo uklonila a vyšla. Charlotte zložila ruky a pritisla lakte k bokom. Toto nebola len zmena; teraz sa celý jej život obracia naruby. Akoby ho ktosi pretrhol na dve časti.
Henryho nikdy nemilovala. Usilovala sa aspoň trochu si ho obľúbiť, ale potom prišla na to, že je to nereálne. V posledných mesiacoch sa jej zdalo, že ho dokonca nenávidí. Nie, tak ďaleko by nezašla, neželala by mu smrť. Ešte včera približne v tomto čase jej hrubo vyčítal, že mu nepripravila správne čaj, a teraz už nie je na tomto svete. Ako je to možné?