Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Jane Featherová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2015

Počet strán: 280

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 28, jún 2015 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Nevhodná nevesta

Jane Featherová

Nevhodná nevesta

Po otcovej smrti sa Alexandra Douglasová ocitla v nezávideniahodnej situácii, keďže všetok rodinný majetok pripadol bratancovi Stephenovi. Aby uživila seba i mladšiu sestru, musí si nájsť prácu. Preto keď Stephen uverejní oznam, že hľadá niekoho na katalogizovanie vzácnej knižnice v rodinnom sídle Combe Abbey, Alexandra nezaváha a v prestrojení sa uchádza o prácu knihovníčky. V tom čase zavíta do Combe Abbey aj Peregrine Sullivan. Záhadná knihovníčka s peknými sivými očami ho od prvej chvíle neodolateľne priťahuje…

Úryvok

Alexandra si s úľavou vydýchla, keď sa dostala do bezpečia svojej komôrky a zamkla dvere. Starostlivo sa vyzliekla a odlíčila, obliekla si nočnú košeľu a sadla na sedadlo pod oknom s pohárom madeiry v ruke. Bol to posledný pohár z fľaše a čakala, že na ňu doľahne malátnosť, no namiesto toho sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu. Nemala sa k Peregrinovi tak správať. Zahráva sa s ohňom. Nie je hlúpy, dobre vie, že sa len pretvaruje, a to ho pobúrilo. Dúfala, že v ňom vyvolá nechuť a prestane si ju všímať. Alebo tým vyvolá opačnú reakciu? Vyšmykla sa jej situácia z rúk?
Bože, prečo len musel Peregrine Sullivan prísť do Combe Abbey? Nemohol jej osud aspoň raz pripraviť rovnejšiu cestičku? Už aj tak to bolo ťažké. Zvyčajne sa neľutovala, ale teraz ju hnevala toľká nespravodlivosť. Potom si utrela slzy, vyfúkala nos a znovu sa prinútila čeliť realite. Stačí, keď si pána Sullivana bude držať od tela, kým neodíde z Combe Abbey. Raz určite odíde, veď má aj iný život. Život londýnskeho šviháka.
Pri tej predstave sa nevdojak zachichotala. Pôsobila absurdne. Peregrine Sullivan bol síce módne oblečený a mal aristokratické spôsoby, ale ako londýnsky dandy? Určite nie. Bol vzdelaný a múdry, a v tom spočíval problém. Bol aristokrat, akými vždy pohŕdala. No kombinácia bystrej mysle a príťažlivého zovňajšku bola neodolateľná. Netúžila po ničom inom, len byť v jeho spoločnosti, rozprávať sa s ním, vymieňať si s ním názory. Zaujímalo ju, na čo myslí, čo sa mu páči a čo nie…
Trávnik pred domom osvetľoval mesiac a drozd práve spustil svoju pieseň ako po iné príjemné noci v Combe Abbey. Nečudo, že si ich často mýlia so slávikmi, spomenula si, ako so Sylviou v detstve vždy vyhlasovali, že taký krásny zvuk musí vydávať exotickejší vták ako drozd. Ležali v posteli a vymýšľali si príbehy Arabských nocí, predstavovali si, ako za oknami krásne švitoria všakovaké vtáky.
Zdola sa ozývali hlasy. Hostia sa pomaly rozchádzali, hlučne ako vždy, lebo Stephen vínom nikdy nešetril. Hoci bol chamtivý, pohostinnosť mu nechýbala a hostia od neho zakaždým odchádzali v dobrej nálade.
Alexandra načúvala, až kým nedoznel posledný hlas, kým nestíchol hrkot kolies na dlažbe. Nepokojne vstala zo sedadla pod oknom. Spánok však neprichádzal, a zrazu pocítila nutkanie poprechádzať sa v mesačnej noci. Veď tu nikto nie je, všetci v dome spia. Môže zísť zadným schodiskom a potom von cez kuchynské dvere.
Dlho nerozmýšľala, schytila plášť, navliekla si papuče a na prstoch vyšla zo svojej izbietky.
Keď schádzala po schodoch, pod nohami jej praskali staré dosky, bol to jediný zvuk okrem škrabotu myší za drevom. V kuchyni bola tma, obuvnícky učeň spal zakrútený do prikrývky pri peci, ani sa nepohol, keď sa popri ňom Alexandra prešmykla. Otvorila dvere len natoľko, aby nimi vykĺzla, a potichu ich za sebou zatvorila. Počula, ako západka zapadla na miesto. Záhradu pri kuchyni zaplavoval mesačný svit, no držala sa v tieni pri dome a kráčala k bráne vedúcej k bočnej cestičke. Z okien na poschodí ju isto nikto nevidel, no aj tak musela byť opatrná.
Keď sa ocitla na chodníku, hneď sa jej ľahšie dýchalo. Z domu teraz vidieť len jej nejasný tieň pohybujúci sa pod stromami, a v záhradách už bude voľná ako vták. Vo vzduchu sa vznášala jemná vôňa soli; počula, ako sa vlny dolu rozbíjajú o útesy.
Na jeho hrebeni zabočila na pieskový chodníček klesajúci k vode. Striebristé more sa tlačilo až k vchodu do jaskyne, útesy sa bielo leskli. Tu bolo more pokojné, ale Alexandra vedela, že v blízkosti prieplavu do zátoky sa prerátali mnohí neskúsení námorníci.
Pridržala sa pichľavých krov pri chodníku, lebo na piesočnatej pôde sa jej šmýkalo. Po chodníčku vedúcom nadol kráčala už veľa ráz. Keď zišla na pláž, odkopla papuče a bosá sa rozbehla k skalnému otvoru na vzdialenom konci jaskyne. S pôžitkom zabárala prsty do piesku. Bola znovu sama sebou, nemusela sa pretvarovať. Pohodila hlavou, aby si uvoľnila vlasy a vystrela chrbát – bolel ju od toho, ako sa musela celý deň hrbiť. Krátko sa zasmiala, zhodila plášť na piesok, nadvihla si podolok nočnej košele a rozbehla sa k spenenej vode. Chcelo sa jej kričať od radosti, že je zasa voľná, veď celý svet okolo nej bol ponorený do spánku.

@@@
Takže toto sa skrýva v starom znetvorenom tele záhadnej knihovníčky! Peregrine stál na útese a nemohol sa nabažiť pohľadu na ženskú postavu radostne poskakujúcu po pláži. Vyzerá ako znovuzrodená, pomyslel si celý uveličený. Mesiac jej osvetľoval zlatisté gaštanové kučery, čo jej splývali na prsia. Okolo štíhleho tela poletovala nočná košeľa ako jemný závoj.
Panebože! Pod tou maškarádou si predstavoval všeličo, ale určite nie takúto krásu, takýto život. Hneď sa dovtípil, kto je to, keď ju zbadal schádzať po chodníku pomedzi útesy na piesčitú pláž. Spoznal ju, akoby ju poznal celé roky. Sledoval takmer bez dychu, s akým opojením sa pohybuje, ako jej vánok od mora nadvihuje košieľku a priliepa ju na pekne tvarovanú figúru. Videl všetky krivky, prsia, boky, rovný chrbát a dlhé nohy.
Bol to len okamih, ale telo mu zahorelo túžbou. Rýchlo cúvol od skál. Nechcel, aby si ho všimla, nechcel ju rušiť. Aké ťažké muselo byť skrývať sa celý deň pod sivým odevom, tváriť sa zachmúrene, hoci jej okolo hlavy mala žiariť aura radosti? Nie, nevyruší ju. Počká, kým sa nenasýti slobody do vôle.
Vykročil k chodníku, ktorým zišla nadol, sadol si do trávy a čakal, či sa nahor vyberie rovnakou cestou, ako zišla dolu.

@@@
Po chvíli Alexandra vyšla z vody a sadla si na skalu na pláži. Pohybovala prstami na nohách, aby jej čo najskôr vyschli. Vietor bol už chladnejší, a zrazu sa zachvela. Bol čas vrátiť sa do postele, aby bola ráno zasa svieža, keď slečna Hathawayová bude zasa musieť zaujať svoje zvyčajné miesto na javisku.
Vstala a vracala sa po pláži k plášťu a papučiam. Prehodila si ho cez plecia, papuče niesla v ruke, aby sa do nich nedostal piesok. Keď vyjde na trávu pri útesoch, opráši si nohy.
Vykročila po kľukatom chodníčku, občas zastala a obzrela sa na zátoku aj more v diaľke. Vietor silnel s každou minútou a zazdalo sa jej, akoby sa na horizonte blýskalo. Možno sa vyhovorí, že ju bolí hlava zo zmeny počasia a ráno zostane v izbietke dlhšie. Tá myšlienka predstavovala veľké pokušenie.

@@@

Nad okrajom útesu sa najprv zjavila gaštanová hlava. Perry sa oprel o lakte, čakajúc na to ostatné. Dievčina vyšla na trávu, vystrela sa a pritisla si ruky na kríže. Potom sa poobzerala okolo seba.
Až vtedy si všimla, že niekoľko metrov od nej niekto sedí.
„Dobrý večer, slečna Hathawayová… Ale nie som si istý, či sa vyjadrujem presne.“ Peregrine sa zdvihol z trávy a klobúkom si oprášil nohavice. „Toto ale nie je slečna Hathawayová, alebo sa mýlim?“ Zdvihol obočie a usmial sa.
No Alexandra to nevidela. Je po všetkom, uvedomila si zhrozene. Po všetkom. Všetka námaha vyšla navnivoč. Koniec predstavenia. Tento muž, tento cudzinec, jej všetko prekazil. Nezostalo nič, ju a Sylviu čaká v živote už len trápenie, a to iba preto, že strká nos, kam nemal. Opanovala ju slepá zúrivosť.
Podišla k nemu o niekoľko krokov bližšie. „Tušíte vôbec, čo ste urobili? Prišli ste sa sem ukryť do svojho dokonalého sveta, kde sa nič nemôže zvrtnúť nesprávnym smerom, a rozhodli ste sa zabaviť, pohrať sa s nejakou bezvýznamnou osôbkou, ktorá asi nemá vlastný život ani city.“ Bez premýšľania sa zahnala a strelila mu štipľavé zaucho.
Peregrine prudko cúvol, zaskočený jej nečakaným útokom. Chytil ju za zápästie, keď videl, že sa ho zasa chystá udrieť. „Nie.“ Stiahol jej ruku nadol a zahľadel sa jej do očí. „Nie, viac to neurobíte.“
Alexandrin hnev pod prísnym pohľadom jeho modrých očí poľavil. Zostával len pocit bezradnosti. Chcela si vytrhnúť ruku, ale nepustil ju. „Všetko ste pokazili,“ vyriekla priškrteným hlasom.
„Ako?“ spýtal sa. „Nemám potuchy, prečo tu všetkých klamete, ale nechcel som vám pokaziť hru.“ Chytil ju aj za druhé zápästie. „Nie… len sa trochu upokojte. Som len zvedavý, o čo tu ide.“
„Nemáte právo byť zvedavý,“ odvetila tupo. Znovu sa pokúsila vyslobodiť si ruky, ale nepovolil zovretie.
„Pravdaže mám. Pripúšťam, že nemám právo pokaziť, čo ste rozohrali. Ak áno, káže mi to povinnosť dobrého občana, ak to robíte so zlým úmyslom. Je tak?“ opýtal sa prudko.
Alexandra napočudovanie cítila, ako jej začínajú horieť líca. „Pravdaže nemám zlý úmysel,“ zašomrala.
Peregrine na ňu zamyslene hľadel. Zbytočne dúfal, že jeho prítomnosť na útesoch bude považovať za príjemné prekvapenie. Mýlil sa. „Teda mi poviete, o čo tu ide, alebo vás mám rovno odviesť k najbližšiemu zmierovaciemu sudcovi, v tomto prípade k sirovi Stephenovi?“
„To neurobíte.“ Konečne si vytrhla ruky, v sivých očiach sa jej zračila beznádej.
„Nie, neurobím,“ prikývol a zamrzelo ho, že sa jej vyhrážal. Nechcel jej ublížiť, práve naopak. „Tak sa konečne nadýchnite a prezraďte mi aspoň svoje krstné meno.“
„Alexandra. Pustite ma, prosím.“
„Sľubujete, že neutečiete?“
Netrpezlivo pokrútila hlavou. „Dočerta, kam by som utekala?“
Znovu sa musel usmiať a napätie trochu povolilo. „To je oveľa lepšie. Teraz konečne viem, aká je skutočná Alexandra… ktokoľvek ste.“
Alexandra si pošúchala zápästia, ale hoci ju držal silno, neublížil jej.
„Ako vám môžem pomôcť?“ opýtal sa Peregrine.
„Môžete sa tváriť, že toto sa nikdy nestalo, a pustíte ma naspäť do domu, aby som mohla pokračovať vo svojej hre,“ riekla. Asi to bola jediná možnosť, no chytala sa poslednej slamky.
„Nie, to nepôjde,“ pokrútil hlavou, ale neprestal sa usmievať. „Nemôžem sa tváriť, že som vás nevidel pobiehať po pláži s vlasmi vejúcimi vo vetre.“ Načiahol sa a chytil jej prameň gaštanových vlasov. „Nádhera,“ zašomral.
Alexandra fascinovane sledovala jeho pohľad putujúci po jej bohatej hrive. Potom sa jej pozorne prizrel.
„Ste krásna,“ povedal ticho. „Viete o tom?“ Tajomstvo slečny Hathawayovej zrazu stratilo význam. V sivých očiach sa jej odrážal mesačný svit a záhadne sa leskli.
Sklonil sa k nej, na líci ju ovanul jeho dych. Vdychovala jeho vôňu, okolitý svet sa kamsi stratil a uprene sa mu zahľadela do očí. Videla, ako sa jeho pery približujú, a nevdojak zdvihla tvár. Potom zrazu odskočila, ako keby sa popálila, a on spustil ruky. Prudko dýchala, celého tela sa jej zmocnila slabosť, chvela sa ako po dlhom behu.
„Nie… nie… to nesmiete,“ šepkala.
Perry pokrútil hlavou, oči sa mu nebezpečne ligotali. „Nesmiem… nemôžem… Prečo nie, Alexandra? Aj vy to chcete. Práve v tejto chvíli vás túžim pobozkať, po ničom na svete tak netúžim. Ste neodolateľná a ja vás chcem spoznať. Prečo mi nepoviete, prečo sa skrývate za tou hlúpou maskou?“
„Nie je na nej nič hlúpe,“ odvetila automaticky, ale ďalej naňho neisto hľadela. „Necháte ma v pokoji robiť, čo musím?“
„Ak budem súhlasiť, poviete mi pravdu?“
Alexandra pokrútila hlavou. „Nemôžem… Prosím, musíte mi veriť. Prosím, nechajte ma.“
Neodolal prosbe v jej vystrašených očiach. Zdvihol ruku a zľahka jej prešiel po líci končekom prsta. „Ak na tom trváte… Ale len na chvíľu.“
Pokožka sa jej zachvela pri jeho dotyku, a zrazu nemohla lapiť dych. „Ďakujem,“ zašomrala a rýchlo vykročila po hrebeni útesu. Kiežby sa jej to všetko len prisnilo! Možno otvorí oči a zistí, že leží v posteli a že to bol iba sen.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>