Autor:

Sabrina Jeffriesová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2013

Počet strán: 280

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 29, jún 2013 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Pred láskou neujdeš

Sabrina Jeffriesová

Populárna séria o nespútaných súrodencoch Sharpovcoch pokračuje ďalším očarujúcim príbehom. Minerva Sharpová, výstredná mladá dáma, ktorá si kráti čas písaním gotických románov, vymyslí dokonalý plán, ako sa vyhnúť ultimátu starej mamy Hetty, podľa ktorého sa do roka musí vydať, inak príde o dedičstvo: jednoducho sa zasnúbi s nejaký darebákom a stará mama jej určite nedovolí vydať sa zaňho. A kto by sa krásnej a bystrej Minerve lepšie hodil na uskutočnenie tohto plánu než príťažlivý advokát Giles Masters, povestný svojím neviazaným životom?

Úryvok

Minerva dovŕšila devätnásť rokov a stále bola zaľúbená. O Gilesovi vedela všetko. Neoženil sa, nijakej žene vážne nedvoril. Podobne ako jej bratia, viedol neviazaný život. No na rozdiel od jej bratov mal dôležité povolanie. V minulom roku sa stal advokátom. Ak z neho bude vážený právnik, ľahtikárskemu životu je koniec. A bude sa musieť oženiť.
Prečo by jeho manželkou nemohla byť práve ona? Bola dosť pekná, všetci to tvrdili. Okrem toho bola aj múdra, čo by určite ocenil každý muž. Okrem toho mu neprekážal ich rodinný škandál ako iným mladým mužom z vyššej spoločnosti. Giles si musel poradiť s vlastným škandálom, lebo pred štyrmi mesiacmi jeho otec spáchal samovraždu. To mali Minerva s Gilesom spoločné.
Minerva si práve prezerala hostí na svojej narodeninovej oslave, no Gilesa nikde nevidela, hoci ho pozvali. Zaplavilo ju sklamanie. Ako ho presvedčí, že k nemu cíti niečo viac ako mladšia sestra k priateľovi svojho brata, keď ani neprišiel?
Oslava sa končila, a tak vyšla do záhrady, aby sa trochu rozptýlila. A aby načúvala, o čom sa rozprávajú bratia pri cigarete vedľa stajní.
„Chlapci vraveli, že ten večierok u Newmarshovcov sa začína o desiatej,“ vravel Oliver. „Stretneme sa tu. Nie je to ďaleko, zájdeme tam pešo a sluhom nemusíme nič hovoriť. Viete, akí sú, všetko vyzvonia starej mame. A tá nám bude robiť prednášku, prečo sme utiekli z Minervinej oslavy na večierok.“
„Stará mama si určite všimne, že sme ešte oblečení a chceme sa vytratiť,“ riekol Jarret.
„Nie, skryjeme si šaty v záhrade, a tam sa prezlečieme. Len pozor, aby nás nevidela Minerva. Nechcem zraniť jej city.“
Už im chcela chrstnúť do očí, čo si myslí o tom, že sa vytratia na nejaký večierok z jej narodeninovej oslavy, keď jej zrazu došlo. Ak sa chystajú na pánsku jazdu, určite tam bude aj Giles! A keďže pravdepodobne pôjde o maškarný ples, môže sa tam dostať aj ona. Presne vedela, čo by si obliekla. Raz sa s mladšou sestrou Celiou prehrabávali vo veciach starej mamy spred tridsiatich rokov. Jedny šaty by jej sadli ako uliate.
O deviatej vkĺzla do záhradnej kôlne spolu s Celiou, ktorá jej prisľúbila pomoc. Za odmenu mala Minerva rozpovedať sestre všetko, čo uvidí na bále. Celia jej pomohla do staromódneho korzetu a do dvoch krinolín. Na to jej navliekla starostlivo vypracované šaty zo zlatého saténu, ktoré mala stará mama oblečené na svadbe jej rodičov.
Veselo sa chichotali, keď jej sestra zastrkovala svetlohnedé vlasy pod napudrovanú parochňu s bielymi kučerami. Na tvár si Minerva nasadila masku a na jedno líce nalepila náplasť. Vyzerala ako staromódna karikatúra starej mamy.
„Vyzerám ako Mária Antoinetta?“ opýtala sa tlmeným hlasom. Bratia sa zatiaľ v záhrade nezjavili, ale nedá si ujsť príležitosť.
„Vyzeráš úžasne,“ zašepkala Celia. „A veľmi exoticky.“
Exoticky bolo Celiino obľúbené slovo, hoci Minerva mala podozrenie, že znamená skôr zvodne. Na živôtiku mala nehanebne hlboký výstrih.
No uvedomila si, že predsa chce zvádzať Gilesa. „Teraz choď,“ prikázala Celii. „Skôr ako sa tu objavia bratia.“
Celia sa rozbehla preč. Minerva musela počkať, kým sa jej bratia v záhrade prezlečú a vyrazia na cestu, aby ich mohla sledovať.
Našťastie tým smerom šlo veľa ľudí. Zamiešala sa teda do davu na ulici a sledovala bratov, ako vchádzajú do domu. Hoci nemala pozvánku, dostať sa dovnútra bola hračka. Nájsť Gilesa bude možno ťažšie, keďže sa musí vyhýbať bratom. Preto od sluhu vo dverách chcela vytiahnuť, aký kostým bude mať Giles.
„Pán Masters tu nie je,“ odvetil. „Odmietol pozvanie, lebo musel odcestovať na vidiek za matkou.“
Minerva zrazu nevedela, či má byť rada, že neprišiel na jej narodeniny, lebo mal iné povinnosti, alebo sklamaná, že ho tu nestretne.
„Ale ak hľadáte ochrancu,“ pokračoval sluha, „musíte mieriť trochu vyššie. Pán Masters je druhorodený syn.“
Ochrancu? Dopekla, prečo by mala hľadať ochrancu?
Vtedy sa zahľadela pozornejšie na zhromaždených, a hneď pochopila, že toto nie je obyčajný maškarný ples. Jej exotický kostým pôsobil priam anjelsky v porovnaní s kostýmami ostatných žien.
Prevládali grécke šaty a rímske tógy s otvormi na nevhodných miestach. Bola tu aj dojka s oveľa hlbším výstrihom, ako sa nosilo normálne, alebo žena, ktorá mala na chúlostivých miestach len perie. Na opačnej strane miestnosti tancoval jej brat Jarret s pannou Marian, ktorá už nebola panna, a rukami ju držal zozadu za…
Minerva sa odvrátila, do líc sa jej nahrnula červeň. Panebože, prišla na Cypriánov bál! Počula o udalostiach, kde si ženy hľadajú ochrancov a muži si prišli užiť… Keby ju tu niekto zbadal, bola by to katastrofa!
Skôr než sa stihla vytratiť, pristúpil k nej muž prezlečený za francúzskeho dvorana, chytil ju za driek a pritiahol k sebe. „Toto je sama kráľovná pobehlíc!“
Rehotal sa jej do tváre a ona naňho len civela. Nepovedal jej práve, že je pobehlica?
Na jej znechutenie jej pritisol ústa k uchu a strčil doň konček jazyka. „Prečo nejdeme hore, aby sme si užili svoje úlohy aj v súkromí?“
Skôr ako mu stihla dupnúť na nohu, odtrhol ju od neho ďalší muž. „Nechaj ju, Lansing. Ja som ju videl prvý.“ Bol oblečený ako rytier v lesklom brnení, položil jej ruku na plece a chlipne sa uškrnul.
Lansing? Hádam nie gróf Lansing? Poznala jeho ženu, bola mladá a pekná, hoci trochu plnšej postavy. A Lansing chodieval do toho istého kostola ako stará mama, preboha!
„No tak, Hartley, prestaň,“ ozval sa podráždene Lansing. „Bol som prvý.“
Hartley bol určite vikomt Hartley, ktorého manželka bola chladná krásavica s odmeranými spôsobmi. Hartley s Lansingom tvorili nerozlučnú dvojicu. A Minerva sa vždy domnievala, že sú slušní džentlmeni… Až doteraz.
Vari sú v skutočnosti úplne iní? prebleslo jej hlavou, keď ju Lansing schmatol za ruku.
„Môžeme sa o ňu podeliť,“ navrhol bez zaváhania druhý. „Dohodneme sa.“
Vraj podeliť! Akoby šla dobrovoľne do izby s dvoma opitými pajácmi!
Vytrhla sa mu. „Prepáčte, ale mám tu dohodnuté stretnutie s lordom Stonevillom.“ Oliver mal vyšší titul ako oni dvaja, možno to im zoberie vietor z plachiet.
Hartley sa len zachichotal a ukázal prstom na vzdialený koniec miestnosti. „Drahá, lord Stoneville je už zaneprázdnený.“
Minerva pozrela tým smerom a zbadala brata rozvaleného na stoličke. Očami sledoval ženu preoblečenú za Kleopatru, ktorá tancovala, aby ho zlákala. Bol rovnako nemravný ako Jarret, rovnaký ako títo dvaja zhýralci.
Výborne, uštedrí mu poriadnu príučku a zároveň sa zbaví týchto dvoch šašov. Založila si ruky vbok a hodila naňho nahnevaný pohľad. „Ako sa ten naničhodník opovažuje flirtovať s inou ženou, keď ma nakazil syfilisom?“
To zabralo. Hartley s Lansingom ju ihneď pustili.
Keď sa ich Minerva konečne zbavila, začala si raziť cestu davom k dverám. Pery jej zvlnil krivý úsmev. Dúfala, že reči o chorobe Márie Antoinetty sa rozšíria, aj odkiaľ ju Oliver má. Tak mu treba, keď sa pohybuje vo zvrhlej spoločnosti!
Aj ostatní hostia boli hrozní. Ako prechádzala popri kráľoch a žobrákoch, počula slová, aké by slušné dievča nikdy nemalo počuť, a hovorili ich známe hlasy. Muži, ktorých poznala. Niektorí mladí nehanebníci boli slobodní ako jej bratia, no boli tu aj ženáči. Panebože, vari sú všetci muži rovnako prelietaví, ako bol jej otec?
Nie, určite nie všetci. Giles k nim rozhodne nepatrí. Svedčil o tom už fakt, že sa radšej vybral upokojiť matku, ako by sa zabával s týmito nemravníkmi.
Konečne sa dostala zo sály a zastala v tmavej hale, aby si vzala svoje veci. Nepotrebovala viac problémov, ako už mala.
V tej chvíli sa otvorili dvere na opačnom konci haly a vyšiel z nich muž preoblečený za farára. V ruke držal sviečku. Krv jej stuhla v žilách, šibla za najbližší záves a modlila sa, aby ju nezbadal. Záves nebol hrubý, dobre ho spoza neho videla, no dúfala, že on ju nie, keďže držal v rukách sviečku.
Zastal obďaleč a naklonil hlavu nabok, ako keby načúval. Svetlo sviečky mu dopadlo rovno na tvár… na materinské znamienko pod uchom.
Ledva sa jej podarilo potlačiť výkrik, no podarilo sa jej stisnúť pery. Tú tvár dobre poznala, pamätala si každú jej črtu. Giles! Ale prečo sa takto zakráda po chodbách?
Došlo jej to, až keď vošiel do najbližších dverí. Určite tu má dohodnuté stretnutie s pobehlicou. Dopekla s ním, je rovnako nemravný ako jej bratia!
Teda sa nemýli. Mimochodom, lokaj pri dverách jej povedal, že Giles tu nebude.
Minerva vykĺzla spoza závesu. Nemôže odísť, ak nezistí, či sa Giles naozaj nestretol s nejakou ženou. Neprežije, ak áno, ale musí to zistiť stoj čo stoj.
Zakrádala sa po chodbe až k dverám, za ktorými zmizol. Pozbierala odvahu a vkĺzla dnu. Muž, ktorého sledovala, bol napoly odvrátený odo dverí, no príliš sústredený, lebo práve prehľadával stôl, takže si jej prítomnosť vôbec nevšimol. Stuhla a sledovala, ako systematicky otvára zásuvku za zásuvkou. Ak je to Giles, čo tu, dopekla, stvára?
Napohľad vyzeral celkom ako Giles. Pohyboval sa rovnako graciózne a nenútene. Mal rovnaké zvlnené vlasy gaštanovej farby, čo mu vytŕčali spod klobúka so širokou strieškou. Vytiahol zo zásuvky nejaký spis, otvoril ho a potom pridržal bližšie pri sviečke. Zaklial a strhol si masku, aby lepšie videl na papier.
Srdce jej divo bilo v hrudi. Naozaj je to Giles! Čo tu hľadá? A prečo?
Keď prelistoval celý spis, strčil si ho pod sutanu, rýchlo sa obrátil, a zrazu si ju všimol. Bez mihnutia oka sa na ňu prívetivo usmial a znovu si nasadil masku. „Asi ste zablúdili, madam. Večierok sa koná v tanečnej sále.“
Mohla sa tváriť, že je hluchá, ale neurobila to. „Stratila som sa rovnako ako vy, pán Masters.“
Zadržal dych. Skokom bol pri nej a strhol jej z tváre masku. „Minerva? Čo tu, dopekla…“
„Ja by som mala klásť otázky. Čo tu stváraš? Prečo si tu? Myslela som, že si šiel na vidiek za matkou.“
Oči sa mu nebezpečne zaleskli. „Všetci si myslia, že som tam.“ Prísne si ju premeral. „Ako si sa však ty dostala na večierok k Newmarshovcom bez pozvánky?“
Zašomrala čosi nezrozumiteľné, pokrútil hlavou. „Tajne si sa sem votrela, čo? A ja som mal tú smolu, že si ma tu náhodou našla.“
To ju zaškrelo. „Nehľadala som ťa!“ klamala. „Prišla som sa sem pozrieť, keď som náhodou začula, ako sa moji bratia dohovárajú, že sem pôjdu. Náhodou som ťa zbadala a…“
„Zvíťazila zvedavosť nad zdravým rozumom.“ Chytil ju za obe ruky, akoby z nej chcel vytriasť dušu. „Bláznivé dievčisko, čo keby som bol nejaký lotor, čo by ti bez zábran pichol nôž medzi rebrá za to, že strkáš nos, kam nemáš?“
„Ako viem, že nie si rovnaký?“ odvrkla napálená, že ju nazval bláznivým dievčiskom. „Stále si mi nevysvetlil, čo tu chceš ukradnúť.“
„Do toho ťa nič, slečna Všetečná.“
„Preboha, nerozprávaj sa so mnou ako s deckom. Nemám už deväť.“
„Dobehla si ma,“ zašomral, nasadil jej masku a postrčil ju k dverám. „Nechal by som ťa na milosť a nemilosť tvojim bratom, ale nikto nemusí vedieť, že som tu. A odvážim sa tvrdiť, že ani ty nechceš, aby sa niekto dozvedel o tvojej prítomnosti na tomto bále. Takže ťa odvediem domov, skôr ako tu zabŕdneš do nejakých problémov.“
Najradšej by mu bola odvrkla niečo príkre, ale stáli už v chodbe blízko tanečnej miestnosti, tak radšej neriskovala. Mimochodom, v tej chvíli mali obaja rovnaký cieľ – zmiznúť bez toho, aby ich niekto spoznal. No keď ju odtiaľto odvedie, chrstne mu do očí, čo si o ňom myslí naozaj. Vraj slečna Všetečná! Jej šaty si vôbec nevšimol! Vari preňho navždy zostane len malým dievčatkom?
Viedol ju bludiskom chodieb a miestností. Pochopila, že ani Giles tu nikdy predtým nebol, prinajmenšom na takomto večierku. Ibaže by mal vo zvyku kradnúť. Nie, určite existuje nejaké vysvetlenie.
No nedoprial jej príležitosť, aby sa ho na to opýtala. Keď vyšli k stajniam, kde ich nikto nemohol vidieť, strhol si masku. „Dopekla, za koho si sa preobliekla?“
„Za Máriu Antoinettu.“
„Panebože! Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby ťa niekto spoznal?“ Vykročil dlhými krokmi rovno k mestskému domu jej starej mamy. „Znamenalo by to koniec tvojej budúcnosti. Keby ťa niekto objavil na večierku u Newmarshovcov, ten škandál by navždy pošpinil tvoju povesť. Žiadny slušný muž by sa neoženil…“
„Aký slušný muž by si ma vôbec vzal?“ opýtala sa podráždene a aj ona si strhla masku. „Moja rodina sa topí v škandáloch a počas sezóny ma obletujú iba muži, ktorým ide o majetok, alebo darmožráči.“
Mimochodom, chcem len teba, pomyslela si.
Pozrel na ňu po očku. „Ak je to pravda, potom by si mala dávať pozor, aby si nevyvolala ďalšie pobúrenie. Obaja vieme, ako sa spoločnosť odpláca tým, ktorí pohŕdajú zavedenými pravidlami. Mala by si sa, naopak, usilovať prinavrátiť svojej rodine dobré meno.“
Nazlostilo ju ešte väčšmi, že to počuje práve od neho. „Ako moji bratia?“ precedila trpko. „Ako ty?“ Stáli už pri zadnej záhrade mestského domu starej mamy, takže musela z neho vydolovať pravdu ihneď. „Prečo si ukradol tie papiere, Giles? Načo ti budú?“
Pozrel na ňu, v zaťatej čeľusti mu pulzovalo. „Nemala si to vidieť. Dúfam, že máš toľko rozumu a budeš držať jazyk za zubami.“
„A čo ak nie? Čo mi urobíš?“ Hlas mala podfarbený iróniou. „Pichneš ma nožom medzi rebrá?“
„Do popuku.“ Giles obrátil zrak k bledému mesiacu. „No ak niekomu prezradíš, že si ma tam videla, budeš musieť priznať, že si tam bola aj ty, a to určite nechceš. Najmä ak si oblečená ako… ako…“
Odmlčal sa a zahľadel rovno na medailón, čo sa jej kolísal na obnaženej hrudi. Minerva zadržala dych. Konečne si aspoň všimol, že je žena.
„Ako kto?“ zatiahla čo najzvodnejšie.
Prepálil ju očami. „Ako nejaká neupravená fľandra,“ odvetil stroho. „Určite nechceš, aby ťa tu niekto takto prichytil.“
Vraj fľandra! Naozaj si myslí, že vyzerá ako pobehlica? A navyše neupravená? „Prečo nie? Pretože mi to zničí povesť? Pochybujem, že by som sa mohla ocitnúť ešte v horšej situácii, než v akej som teraz.“
„Máš predsa veno…“
„Čo ma len utvrdzuje v tom, že po mne idú nesprávni muži.“ Zdvihla bradu. „Mimochodom, ty by si moju povesť nezničil, len aby si mi dokázal opak. Viem, že by si to neurobil. Na to si priveľký džentlmen.“
Giles zdvihol obočie. „A ty by si neprezradila, že si ma prichytila pri krádeži. Viem, že by si to neurobila. Na to si pridobrá kamarátka.“
Ak sa ju usiloval uchlácholiť, počínal si dobre. „Môžem sa o tom zmieniť pred svojím bratom vikomtom,“ napadlo jej zrazu. „Pochybujem, že by súhlasil s krádežou.“
Giles na chvíľu stuhol. „A ja sa môžem pred tvojimi bratmi zmieniť o tvojom malom dobrodružstve. Ani s ním určite nebudú súhlasiť.“
„Pokojne!“ odsekla. „Je mi jedno, čo si pomyslia.“ Prekrížila si ruky na prsiach. „Takže vidíš, máš na výber len jedno – vyjsť von s pravdou.“
„Mám lepší nápad.“ Pristúpil bližšie a stlmil hlas do šepotu. „Povedz svoju cenu, Minerva. Koľko stojí tvoje mlčanie? Ako advokát zatiaľ veľa nezarábam, ale môžem ti niečo ponúknuť za mlčanie.“
„Netáraj hlúposti.“ Giles sa lišiacky usmial a Minerva až vtedy pochopila, že ju rečami o cene a peniazoch len podpichuje. „Teda mi odmietaš prezradiť, čo si tam robil a prečo.“
Giles pokrčil plecami. „Svoje tajomstvo by som si radšej nechal pre seba.“
Dobre vedel, že Minerva by ho aj tak neprezradila, keby ju o to požiadal. No to ešte neznamená, že si zapchá uši a bude hrať mŕtveho chrobáka. „Dobre teda, poviem ti svoju cenu. Je to bozk.“
To Gilesa úplne vyviedlo z miery. „Čože?“
„Bozk,“ zopakovala ironicky. „Taký, aký ty a moji bratia občas uštedríte v krčme nejakej slúžke, chyžnej, tanečnici či pobehlici. Jediným bozkom si môžeš kúpiť moje mlčanie.“ Možno si pritom všimne, že je naozaj žena, ktorej by mohol veriť, dvoriť… dokonca ju ľúbiť.
Premeral si ju od hlavy po päty skúmavým pohľadom, ktorý v nej vyvolal horúčosť, akú jakživ nepocítila. Srdce sa jej rozbúšilo ako splašené vtáča. „Nemyslím, že je to dobrý nápad,“ ozval sa napokon Giles.
„Prečo?“
„Pretože tvoji bratia by ma zaškrtili holými rukami, keby sa o tom dozvedeli.“
„Veď im nič nepovieme.“ Keď ďalej nerozhodne stál, dodala: „Práve som dovŕšila devätnásť rokov a prežila ohavnú skúsenosť na škandalóznom večierku, kde sa dvaja páni dohadovali, ako si ma podelia.“
Keď si ju vyľakane premeral, narýchlo dodala: „Ale unikla som im, skôr ako sa na niečom dohodli. Potrebujem teraz nejaký pekný zážitok, aby som zabudla na to, že sa chceli o mňa podeliť ako sendvič. A dúfam, že mi ho dopraješ práve ty.“
„Ako si prišla na to, že práve bozk odo mňa bude taký príjemný?“ opýtal sa chrapľavým šeptom, pri ktorom jej na chrbte naskočili zimomriavky.
Usilovala sa, aby jej odpoveď vyznela čo najdrsnejšie, rovnako ako jeho: „Radšej toľko nepremýšľaj, ak chceš, aby som zachovala tvoje tajomstvo.“
Napočudovanie sa rozosmial. „Dobre, ty bezočivá koketa. Súhlasím s tvojou podmienkou.“
Nahol sa a pritisol jej pery jej ústa v krátkom bozku, ktorý Minerve nedal nič, len sklamanie.
Keď sa odtiahol, zachmúrila sa. „Asi by sme si to mali vysvetliť. Pekný bozk je taký, čo by ma uspokojil. Nemala som na mysli bozk, aký dávaš svojej starej mame.“
Giles na ňu nechápavo hľadel. Potom sa mu zablyslo v očiach, bez výstrahy jej chytil tvár do dlaní a znovu jej pritisol pery na ústa. Tentoraz však bol bozk nástojčivý, nemilosrdný, podmanivý. Rozdelil jej pery jazykom a prenikol ním dovnútra, až sa jej zakrútila hlava a podlomili kolená.
Jediným útokom rozbil na črepiny dievčenské romantické sny a nahradil ich divou túžbou, čo sa nepodobala na nič známe. Na nič, čo Minerva doteraz poznala.
Vydesilo ju to.
Opojilo.
Bez premýšľania ho objala okolo krku. Čosi zašomral, potom ju pritisol ešte náruživejšie.
Jeho strnisko ju škriabalo po brade. Voňal sviečkami a brandy a tá kombinácia ju zvláštne priťahovala. O tom nesnívala ani v tom najkrajšom dievčenskom sne. A keď sa jej dlaňami dotkol rebier, roztúžil ju ešte väčšmi… chcela viac nehy, viac bozkov… chcela ho celého.
Prešiel dlhý čas, kým sa od nej odtiahol a neisto opýtal: „Bol to podľa teba pekný bozk?“
Minerva sa ešte nespamätala zo svojich pocitov, len sa naňho omámene usmievala. „Bol to dokonalý bozk, Giles.“
Zažmurkal, vzápätí so strachom na tvári vyhŕkol: „Teda som si splnil povinnosť?“
Nezmohla sa na viac, len mlčky prikývla, civela naňho v nádeji, že niečím zmierni chladné slovo povinnosť.
„Áno.“
Ohromene sledovala, ako odchádza. Po chvíli zastal, obzrel sa, prižmúril oči a nedbanlivo prehodil: „Dávaj si pozor a nabudúce sa nesprávaj ako šľapka. Niektorí muži sa nedajú len tak ľahko vydierať ako ja. Mohla by si zle skončiť. A nemyslím si, že by ti úloha pobehlice sedela.“
Tými krutými slovami akoby jej strelil poriadnu facku. Vari v tom bozku videl len hru s pobehlicou? Vari necítil vášeň, čo medzi nimi preskočila? Vari nevnímal, ako sa ich duše spojili v jednu? Vari necítil nič v bozku, čo si práve vymenili, nevidel, že sa premenila z dievčaťa na ženu?
Očividne nie. Akoby jej zapichol nôž rovno do srdca.
Usilovala sa spamätať, kým zabočil k stajniam. No keď sa jej stratil z dohľadu, neubránila sa slzám.
V ten večer Minervina láska k Gilesovi Mastersovi zomrela.