Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Zuzana Šulajová

Odporúčaná cena:

14,90 €

Výroba: 22.1.2019

Počet strán: 472

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 03, dec 2018 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Tajomstvá jedného domu

Zuzana Šulajová

Tajomstvá jedného domu

Zuzana Šulajová, na ktorej denníkových románoch vyrástla celá generácia čitateľov, začala písať novú kapitolu svojej tvorby. Predstavujeme vám jej prvý román pre dospelých – napínavý príbeh s kriminálnou zápletkou, ktorý nepustíte z ruky, kým ho neprečítate.

Jediné osudné rozhodnutie spustí lavínu udalostí a odhalí tajomstvá jedného domu.

Ženu, ktorú by najradšej videlo mŕtvu azda až priveľa ľudí, zavraždia. Je páchateľom jej ponižovaný partner alebo bývalý manžel, ktorého dohnala ku korupcii? Synovia, ktorí si jej smrťou finančne prilepšia? Niektorý zo susedov, čo dlhé roky museli znášať jej arogantné správanie? Alebo nebodaj niekto celkom iný?

Zdanlivo jednoduchý prípad, z ktorého sa vykľuje tvrdý oriešok i pre partiu skúsených kriminalistov. Prípad, ktorý zmení život takmer všetkým. Navyše poručíka Tibora Dregoniča čosi neodolateľne priťahuje k jednej z podozrivých. Pre vášeň riskuje viac, než tuší…

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

PROLÓG

štvrtok, 17. 8. 2017, 23:30

Vrah, ktorý nebol vrahom, lebo ešte nikdy nevraždil, nespal. Chvel sa. Stále dookola zvažoval a prehodnocoval svoj plán od A po Z, od Z po A. Ak spraví toto, môže sa stať tamto alebo hento. Keď sa stane hento, musí myslieť na ono. Ak tamto, môže to viesť k tomu.

Ako šachová partia. Ibaže šach mat musí dať on, inak ho súper rozmetá v zuboch.

Nesmie na nič zabudnúť. Nesmie nič vynechať. Musí byť dokonalý.

Plánovaná vražda nie je vražda v afekte. Je to ešte horšie ako afekt.

Naozaj je to jediné riešenie? Skutočne nie je iná možnosť?

Pozrel sa na pripravené nástroje.

Toho, čo zvažoval, že bude vraždiť, obklopovala tma. Sedel na gauči a zhlboka dýchal. Na čele sa mu perlil pot. Obavy, znepokojenie, no najmä horúce leto. Sedel v nočnom úbore, okná otvorené dokorán, balkónové dvere takisto, ale vo vzduchu sa nepohol ani lístok. Betón, asfalt, autá vyparovali vlastnú horúčosť, zapnuté klimatizácie vypúšťali do povetria ďalšie teplo.

Začarovaný kruh.

Unikne? Alebo si nadobro zničí život?

Nesmie sa rozrušiť. Chladnokrvnosť je alfa a omega činu.

Na nejaký zvuk zdvihol hlavu. Očividne nebdie iba on.

Áno. Pohár pretiekol. Plný bol už dávno.

Keby tak budúca obeť tušila, že v horúcej, bezveternej noci sa plamienok sviece jej života divoko trepoce a čochvíľa navždy zhasne.

Pôjde si ľahnúť. Zajtra jeho čin pomôže svetu.

 

DEŇ PRVÝ

Bublanie pod povrchom

piatok, 18. 8. 2017, 5:40, Kalištná, Devínska Nová Ves

Spálňou sa rozľahlo nepríjemné drnčanie budíka. Tibor sa strhol zo spánku s pocitom, že mal byť dávno v práci. Vystresovane zažmúril na číslice a upokojil sa. Zaklapol bzučanie, ktoré by prebralo aj múmiu, a znovu klesol do postele. Rozhodne nebol vyspatý. Manželka Gréta už vedľa neho neležala. Zavrel na chvíľu oči a takmer zase zaspal. Radšej sa s nechuťou vyhrabal z postele. Po dnešnom výjazde by teoreticky mal mať zajtra voľno. S Grétou plánovali ísť na Košariská pri Dunajskej Lužnej a aj s jej rodičmi si užiť priezračne čistú vodu.

„Dobré ráno,“ pozdravil ženu, ktorá zo seba v kúpeľni robila divu. Na moment si znovu pripomenul, prečo sa do nej pred piatimi rokmi na firemnej oslave ich spoločných známych zbláznil. Jej ryšavé vlasy žiarili ako oheň, ktorý ho pohltil. Sivé oči orámované ceruzkou priťahovali pohľady ako magnet.

Gréta mu pozdrav neopätovala, iba naňho nespokojne zazrela. „Včera si bol zase dlho v práci.“

Tibor sa zastavil s rukou na kľučke toalety. „Prepáč, administratíva nepustila, šéf čaká výsledky. Na poobedňajšom rozdelení som sľúbil, že ráno to bude hotové.“

„Ale už štvrtý deň po sebe si prišiel tak neskoro, že som šla spať sama, Tibi,“ namietla smutne.

„Mrzí ma to…“

Gréta znovu upriamila pozornosť na svoje mihalnice. Vyšla z kúpeľne, prv než tam z toalety došiel Tibor. Keď sa umyl a oholil, prišiel za ňou do spálne. Obliekala si krátke biele šaty bez rukávov s čipkou na dekolte, ktorá jej zakrývala krk až po bradu.

Tibor sa na ňu usmial a za útly driek si ju pritiahol k sebe. Položila mu ruky na plecia. Díval sa do jej sivých očí, z ktorých vyžarovalo  nekonečné dobro. Pobozkal ju.

„Naozaj ma mrzia tie nakopené neskoré príchody domov…“ šepol. „Mám skrátka priveľa prípadov. To lúpežné prepadnutie starkého, ktorého uviazali o sporák. Zavraždená hovorkyňa ministra… A ten prípad športovca, čo zrazil malého chlapca, mi včera vzali…“ s horkosťou v hlase sa posťažoval Tibor. „Mal som chuť sa ožrať. Toľko mesiacov tvrdej práce vyšlo navnivoč…“

„Prečo ti ho vzali?“

Sarkasticky odfrkol. „Vraj či si uvedomujem, aká je to významná osobnosť a čo všetko robí pre šport našej republiky. Prišli si po spis s tým, že sa prípadom budú zaoberať sami. Tí zhora.“

Pokrútila hlavou. „To je smutné, ale čo už, no, tak to budú riešiť oni.“

Ironicky sa zaškľabil. „Práveže nebudú. Nejako to ututlajú.“

Gréta sa zaksichtila. „Ach… Ale nič s tým nenarobíš,“ brnkla mu po nose a vtisla mu jemný bozk. Následne sa zvrtla k zrkadlu a zatočila sa pred ním. „Môže byť?“

„Si krásna.“

Polhodinu po tom, čo mu zazvonil budík, spoločne opúšťali byt. Vo vchode stretli susedku Škerlíkovú a vypočuli si sťažnosti, že manžel si zadovážil na chalupu dvoch baranov, ktorých bol nútený nahlásiť Štátnej veterinárnej a potravinovej správe a dokonca vyplniť aj voľáke formuláre. Škerlíková bola vcelku príjemná žena, no až príliš zhovorčivá. Urýchlene sa rozlúčili a šli k autu. Tiborovi už teraz spod hnedých vlasov vyrážal pot. Hoci bolo skoré ráno, teplomer ukazoval dvadsaťpäť stupňov. Tohtoročné leto bolo horúcejšie ako leto v južných krajinách. Tretí mesiac nepršalo, stromy boli ovisnuté, mnohé predčasne zožltnuté. Tráva nerástla, ale dožlta uškvarená sa tlačila k popukanej zemi. Vtáčence zúfalo hľadali vodu. Tibor im každý večer, keď sa vrátil z práce, dolieval vodu do misky na balkóne.

Naštartoval, zapol klimatizáciu, utrel si pot a pustil rádio. Pozrel na manželku, ktorá si vypisovala s kamorátkou a kolegyňou.

Vyrazili. Ďalší deň pred nimi.

piatok, 18. 8. 2017, 6:30, Kuklovská, Karlova Ves

Miloš Szeheren zaklapol vibračný budík pre sluchovo postihnutých. Musel si kúpiť taký, lebo Astre, ako svoju partnerku Esteru prezýval, prekážalo, že ju buntoší zo spánku, keďže zvyčajne vstáva skôr ako ona. Istý čas mal pod vankúšom mobil, ale to jej zase prekážalo elektromagnetické žiarenie pod  hlavami. Skončil teda pri vibračnom budíku pre sluchovo postihnutých. Najradšej by ešte driemal. Bol strašne dolámaný. V noci sa pekne rozdivočili. Pozrel na svoju nahú družku. Nebola zakrytá, bolo príliš horúco. Jej telo lačné po extáze už pokrývali červenkasto-modrasté podliatiny.

Miloš bol so sebou nesmierne spokojný, a zároveň frustrovaný a nerozhodný.

Vstal, pripravil raňajky, umyl sa, obliekol a vybehol von so Sárou. Hneď pred bytovými dverami stretol vždy dokonale upraveného suseda z vyššieho poschodia Oskara Bonárta. Miloš toho chlapa nemal rád. Bol príliš sebaistý a namyslený. Pán riaditeľ z automobilky. Miloš mu ani neodpovedal na neúprimný pozdrav. Čakal na výťah. Vonku zase stretol veterinárku Paľovú, ktorá každé ráno so svojou borderskou kóliou chodievala behať. Jej pes okolo nej poskakoval a štekal.

Miloš spravil so Sárou zvyčajný okruh okolo domu a potom si sadol na lavičku. Sáru nasmeroval do tieňa. Sučka bola slepá, prišla o zrak pred piatimi rokmi kvôli neliečenému zelenému zákalu. Miloš spomínal, ako Astra hartusila a chcela ju ako obťažný hmyz dať utratiť. Veterinár odmietol, lebo inak bola Sára zdravá. Astra sa tak rozzúrila, že urobila scénu, a potom nasadla do auta a odišla domov. Nechala ho tam so Sárou samého. Musel sa do Karlovej Vsi ponížene vrátiť autobusom. Napokon Astru presvedčil, aby psa nechala nažive, a postupne našiel spôsob, ako žiť so slepým kokeršpanielom . Bol rád, že má verného spoločníka, ktorý ho nijako nesúdi.

Miloš dookola dennodenne už šesť rokov premýšľal, aké ťažké je s Astrou vyjsť. Bola to nádherná, živočíšna bytosť, mala obrovské modré oči, podľa niekoho možno nevýraznú tvár a veľké zuby, ale jej vyžarovanie to všetko vynahrádzalo. Bola primerane vysoká a „správne“ tvarovaná, síce vyššia ako Miloš, ale to on, bohužiaľ, príliš nenarástol. A vedela si užívať. Páni, ako si len vedela užívať! No neprešiel jediný deň bez toho, aby mu za niečo nevynadala. Občas sa sám seba pýtal, prečo s ňou vlastne žije. Stačí iba milovať…?

Mal by sa vzchopiť. Mal by urobiť to, k čomu sa odhodlával už tak dávno…

Ak nebude jeho, nebude ničia.

Tá myšlienka ho uspokojovala.

Rozhodne vstal. Buď teraz, alebo nikdy.

piatok, 18. 8. 2017, 6:45, centrum

Tibor sa prebojoval prepchatým hlavným mestom na Pribinovu, kde vyložil  manželku, a potom sa pomaly posúval ku Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru, zvanému Dva levy. Na ulici 29. augusta ešte väčšmi spomalil, vlastne takmer zastal. V rádiu hrali Hanu Zagorovú, sestrinu obľúbenú speváčku.

Zůstaň tady léto / Od vteřiny této být / Zkus ještě chvíli / Posaď se a zůstaň / Slunci nastav ústa víc / Když den se chýlí / Vím, rozpaky cítíš / Obavy a váhání / Přesvědčit tě musím / Dřív než přijde svítání… / Tóny jinak vyzní / Písničku zkus vlastní hrát / Dřív než leknem´ žízní / U srdce nás můžeš hřát… / Tak nás tady léto máš / Když si kufry sbalíš / Parkem podzim vstoupí / Rozhodí svůj šedý plášť / Nech těch řečí hloupých / K tobě nehodí se zvlášť…

V rytme melódie bubnoval prstami po volante. Slová mu klopkali na mozog, akoby sa dovolávali vstupu. Kolóna sa pohla a on sa konečne cez Cintorínsku a Lazaretskú dostal na Špitálsku, kde sídlil jeho druhý… vlastne prvý domov – veď v ňom trávil viac času, než na mieste svojho trvalého bydliska. Pred ním sa týčila sivá päťposchodová budova Krajského riaditeľstva PZ, ktorá čochvíľa oslávi sto rokov. Tibor poznal jej históriu a vedel, že podľa toho istého projektu postavili aj sídlo polície vo francúzskom Lyone. Zostal chvíľu sedieť a opieral zrak o sochy dvoch majestátnych levov držiacich štátny znak. Usmial  na nich. Niekedy sa s nimi dokonca v duchu zhováral.

Zaparkoval a pobral sa k svojej kancelárii na poschodí. Otvoril dvere prázdnej miestnosti, ktorú opustil len pred siedmimi hodinami, a spravil si ďalšiu kávu. Kým vrela voda v kanvici, hľadel na mesto za oknom. Práve z oboch zastávok odišli električky. Ich rachot už nevnímal, zvykol si. Tie prastaré, červené, ktorými ho mama každý deň viezla do škôlky v Karlovej Vsi, sa pomaly vytrácali z ulíc a nahrádzali ich hypermoderné nízkopodlažné vozidlá.

V hlave mu ešte stále znela Zagorová a jej naliehavé slová o tom, že prv než príde jeseň, mal by si zbaliť kufre a žiť si po svojom. Pomyslel si, že výlet do Belehradu, kam s Grétou letia už budúcu stredu, im obom prospeje. Ona tam bude pracovať, on si oddýchne, pochodí mesto. Večer si doprajú luxusnú večeru, dajú sa obskakovať a rozmaznávať. Možno stihnú aj nejaký výlet. Prenajmú si auto a prejdú aspoň časť Srbska. A v noci si užijú poriadnu romantiku.

Písničku zkus vlastní hrát…

Z myšlienok ho prebrali kroky a hlasy. Budova sa pomaly prebúdzala k životu.

Sotva sa posadil za stôl, vpadol dnu jeho šéf Oliver Brešo a pýtal si spis k lúpeži na Dlhých dieloch z predchádzajúceho dňa. Keď mu ho Tibor s ostentatívnym zívnutím podal, Brešo mu oznámil, že z vlámania je zabitie, pretože starký v nemocnici v noci zomrel. Tibor zavrel oči. Prípad dôchodcu, čo za sebou tri dni ťahal sporák, o ktorý ho vagabundi pripútali, ho trápil aj bez tohto úmrtia. A to mu spravili kvôli tristo eurám a niekoľkým ošúchaným zlatým retiazkam a prsteňom po zosnulej manželke. Šéf vybehol von s tým, že prípad pridelí Sardelkovi a Poniatockému a čaká ich všetkých o pätnásť minút uňho v kancelárii.

Tibor sa zaboril do stoličky. Najradšej by vybehol do ulíc, vyhrabal tých gaunerov hoci aj spod zeme a vytĺkol z nich tú bezohľadnú dušu.

Z chodby sa začala ozývať hlasná vrava. Začul dunivý hlas kolegu Mira Sardelku, čo s ním sedel v kancelárii, a vzápätí aj staršieho kriminalistu Riša Seguru. Toho len máločo vyviedlo z miery, no tentoraz znel jeho hlas pomerne popudene. Tibor zvedavo vykukol z kancelárie. Sardelkovo obrovské pozadie veselo poskakovalo, podľa čoho si zvykli prezývať ho Prdelka. Alebo Sardinka. Ako sa komu práve zažiadalo. Miro rozprával, ako bol svedkom, že technický antitalent Guru Rišo na diaľnici dostal defekt na úplne novej mazde a šokovaný zistil, že nemá rezervnú pneumatiku. V telefóne obviňoval syna, že mu ju schoval, a vôbec si pritom nevšimol, že moderná mazda má samonafukovacie kolesá. Kým hulákal na potomka, auto už bolo opäť v poriadku. Chodba krajského riaditeľstva sa otriasala v burácavom smiechu a Richard Seguro bol červenší ako melón.

„Rišo, ty nie si len Počítačový guru, ale aj Schumacher!“ pokrikovali kolegovia.

Starší kriminalista rezignovane mávol rukou a stratil sa za dverami svojej kancelárie. Prezývku Počítačový guru, častejšie len Guru, získal po minuloročných Vianociach, keď sa mu omylom podarilo vo WhatsAppe vytvoriť skupinu zo všetkých svojich telefonických kontaktov a hromadne im popriať pekné sviatky. A potom ich zúfalo po jednom zmazával. Nehovoriac o tom, že WhatsApp vyslovoval „vočap“ a už sa stalo, že povedal „výčap“.

O pol ôsmej sa chlapi povinne nahrnuli do Brešovej kancelárie na ranné rozdelenie, kde každý referoval, čo spravil od posledného poludňajšieho rozdelenia, a podelili si prípady a povinnosti na ďalší deň. O tridsať minút sa húfne presunuli naspäť do kancelárií a vrhli sa do roboty. Do roboty, po ktorej Tibor túžil od škôlky.

Kriminalistická práca mu bola všetkým.

Poručík Tibor Dregonič.

piatok, 18. 8. 2017, 8:30, Kuklovská, Karlova Ves

„Dobré ránko, odkiaľže takto skoro, Verunka?“

Verena Cionová podráždene zdvihla hlavu od reklamných letákov, ktorých bohatá zbierka sa kopila na stolíku vo vstupných priestoroch bytovky. Koho to zas čerti nesú? Pred chvíľou šla von Renáta Bonártová so svojím uvrieskaným chlapcom, ktorému na deväťdesiat percent diagnostikujú syndróm ADHD – poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Následne sa pri nej pristavil ten namyslený docent Mário Olšenský, ktorého nemohla ani cítiť. Evidentne nepostačovala jeho vysokým nárokom kladeným na intelekt. Povýšenecky sa jej spýtal, či pracuje na novej knihe a či sa nemieni niekedy posunúť na vyšší level. Zagánila a opýtala sa, čo je vyšší level. Na to sa sused len blahosklonne usmial a podotkol, že si ho nemá všímať, Dostojevskij je aj tak nenahraditeľný.

Verena bola urazená. Ten blbec určite v živote nedržal v ruke ani jednu jej knihu. Ona pracovala s podrobnými historickými faktmi. Iste, píše o láske, netvorí exaktnú literatúru, ale predsa len sprostredkúva dejiny skonzultované s naslovovzatými odborníkmi.

To, že sa musí venovať aj spoločenským románom zo súčasnosti, aby vôbec na Slovensku vyžila, bola druhá vec.

Verena sa donútila usmiať na starší dôchodcovský pár, ktorý jej tak bodro prial dobré ráno. Teperili so sebou kopu tašiek, akoby odchádzali kamsi k moru. Žili tu prinajmenšom tak dlho ako ona. Vyše tridsať rokov. A tridsať rokov ich vídala spolu. Ruka v ruke. Dokonca aj pneumatiky na aute menili spoločne. Láska, o akej písala, existovala.

Len nie pre každého.

Ktovie, na základe akého rozdeľovníka sa tak deje?

„Sklamem vás, pán Lešeňovský, ale iba od smetí,“ odpovedala mu potuteľne.

Starý pán huncútsky pokýval ukazovákom. „No len aby sa tam voľakde neskrýval nejaký obdivovateľ, Verunka.“

„Ako pokračuješ v knižke?“ zaujímala sa jeho manželka, zatiaľ čo Verena priskočila k dverám a slušne im ich podržala. Keď videla, koľko toho prenášajú z výťahu k autu na parkovisku, zasekla dvere, aby sa nezavreli.

„Pokračujem, ale pomaly. Počiatky Slovanov sú veľmi obsiahla téma,“ pokrčila plecami.

„Ale bude to romantické, však?“ spýtala sa pani Lešeňovská a oči jej zažiarili radosťou.

Manžel nad tou otázkou prevrátil oči. Jeho manželka uštipla spisovateľku do líca. „Nech ti to odsýpa, zlatko, neviem sa dočkať ďalšej romance.“

„No, táto kniha určite nevyjde skôr ako o rok,“ upozornila Verena, ale keď uvidela sklamanie v susedkinej tvári, dodala: „Pred Vianocami mi však vyjde tá kniha z prelomu osemnásteho a devätnásteho storočia a tento týždeň vychádza rodinný román zo súčasnosti,“ informovala ju.

Pani Lešeňovská natešene otvorila ústa, ale manžel ju schmatol pod pazuchou a vystrkával z dverí. „Poďme, Majka, lebo neskôr sa na slniečku upečieme.“

Starý pán galantne nadvihol klobúk a spisovateľku, ktorú zásadne oslovovali Verunka,  hoci sama uprednostňovala meno Verena, ktoré jej dala matka, zanechali samu.

Verena sa vrátila k letákom, ktoré sľubovali super letné výpredaje. Prezerala si záhradkársky nábytok. Z čela si zotrela pot. Mala plné zuby horúčav. Chcela si kúpiť nové sedačky na balkón. Mali by byť hlboké, mäkké, optimálne, aby sa na nich dalo hojdať. Chce si zariadiť priestor na letnú pohodu ako stvorenú na tvorbu.

Skontrolovala hodinky na zápästí. Áno, už má najvyšší čas. Konečne. Vlečie sa to. Aj noc bola dlhá. Hluk od Kumilovcov nad ňou jej tak pílil nervy, že mala čo robiť, aby nevybehla hore a nespravila poriadok. Najlepšie s kladivom v ruke. Všetko by im roztrepala, keď si tak velebia v hlučnosti. Aj do nich by si s chuťou udrela. Alebo by si mohla vziať pastiersky bič, čo jej zdobil predsieň, a veselo ním práskať a švihať, až by už nebolo po čom šľahať.

Po dnešku už bude po všetkom.

Musí sa ísť nachystať.

piatok, 18. 8. 2017, 12:15, Špitálska, centrum

Tibor si hovel na toalete. Posledné pokojné miesto v celej práci. Oči mu už trochu pookriali, v hlave mu prestalo hučať. Pracoval na prípadoch, čo mu ležali na stole, ale chýbala mu motivácia. Po tom, čo mu včera vzali spis, sa len s nechuťou púšťal do iných prípadov. Frustrovane si povzdychol. Legislatíva chráni páchateľov väčšmi ako spoločnosť. Nechráni verejnosť, ale zločincov. Nie skutočnú spravodlivosť, ale takú tú prispôsobenú, takú, ktorá vyhovuje vyššie postaveným. Rišo napríklad štrnásť rokov ako taký panáčik na šnúrke chodil na súdne pojednávania, až napokon sudca vydal uznesenie, ktorým zastavil konanie s odôvodnením, že boli porušené občianske práva obžalovaného, lebo o jeho skutku nebolo štrnásť rokov rozhodnuté.

Celých štrnásť rokov šlo o toho istého sudcu.

Keď naveľa vyšiel z toalety, na chodbe natrafil na strážmajsterku Alex, ktorú poslali s nejakým spisom za vyšetrovateľom Belínym. Alex bola jeho dobrou kamarátkou a tešila sa obdivuhodnej nepriazni jeho ženy. Na vianočnom večierku vraj získala dojem, že po ňom ide. On si to nikdy nevšimol. Prehodili spolu pár slov a potom sa ho spýtala, či večer nezájdu do fitka.

„Rád by som,“ vzdychol si Tibor, „ale  do siedmej mám výjazd, bohvie, čo bude. A večer by som sa aspoň raz za čas mal ukázať doma v normálnejšom čase.“

Prevrátila oči. „Gréta si ťa dosýta užije v Belehrade. Bože, taká pipka. Ani nevie, čo je skutočný život,“ odfrkla. „Tak večer. Podám si ťa v boxe. Ospravedlní ťa jedine výjazd.“

Tibor sa zaškeril a chystal sa čosi odpovedať, keď ho prerušila melódia piesne Oči čornyje. Pri pohľade na displej mobilu si všimol, že pred polhodinou mu prišlo niekoľko správ od Gréty. Teraz mu tiež volala.

Pozrel na Alex. Tá huncútsky nadvihla jedno obočie. „Hm, tak to ja radšej padám, aby ti neurobila scénu, že debatuješ so zatrhnutou osobou. Večer, Tibi,“ naznačila a zbehla dolu po schodoch.

Tibor sa uškrnul.

Gréta sa ho na úvod konverzačne spýtala, či neruší, a následne si overila, či videl fotky, ktoré mu poslala. Jeho odpoveď ju príliš nepotešila, ale ochotne počkala, kým si prezrie zábery ich rezervovanej izby a priestorov hotela, ktorého pýchou bol veľký bazén, údajne fantastické wellness a sauny od klasických až po dymové a infračervené. Tibor ani netušil, aké sú to. Potom spustila nadšený monológ, čo všetko by v Belehrade mohli stihnúť. Kým rozprávala, presunul sa do svojej kancelárie a zosunul sa na stoličku.

V tej chvíli mu zazvonil služobný telefón. Prerušil ženu a poprosil ju, aby počkala. Odtiahol mobil od ucha a na druhé priložil služobný. Operačný dôstojník roboticky vyštekol:

„Tibi, choď dolu, máte prípad. Podľa záchranky ide o nevyjasnené úmrtie v byte v Karlovke. Podnikateľka, majiteľka súkromnej základky.“

Tibor zažmurkal. „Jasné, idem, dík, Pali. Čau.“

Zložil a zachytil pohľad udiveného Mira.

„Počul som dobre? Karlovka?“ spýtal sa. „Odkedy nás posielajú kvôli úmrtiam do Karlovej Vsi? Čo všetci na okrese dostali črevnú chrípku?“

Tibor pokrčil plecami. „Neviem, predpokladám, že nejaký dôvod bude. Voľáka podnikateľka. Asi od toho okres pre istotu dáva ruky preč. Musím bežať,“ odvetil, vzal si z vešiaka tašku, hodil do nej oba mobily, mimovoľne si nahmatal puzdro so zbraňou na pravom boku, do úst si vhodil hašlerku a potľapkal zízajúceho kolegu po pleci.

„Chlape, ženu si si hodil do tašky. Čo to len s vami bude…“ zabedákal Miro a takmer sa od smiechu šúľal po stole, keď videl, ako Tibor splašene znovu otvoril čiernu koženkovú tašku a pátral po súkromnom mobile, zapadnutom medzi tými pár vecami, čo v nej mal.

„Gréta, si ešte tam?“

„Čo stváraš, prosím ťa?“ ozvalo sa mu v uchu.

„Prepáč. Dostal som prípad,“ vysvetlil jej, kývol urehotanému Mirovi a zabuchol za sebou dvere.

„Aha. Dúfam, že to nie je nič nebezpečné.“

„Nie, nie, ideme len obzrieť mŕtvu…“

„Fuj, prestaň,“ rýchlo ho zarazila a Tibor mal pocit, že sa otriasla. „Môžeme to dokončiť?“

„Čo?“

„No to, pri čom sme skončili.“

„Jasné, ale už idem do pristaveného auta.“

„Tak mi odpovedz.“

Zháčil sa. „Na čo?“

Gréta si vzdychla. „Či si pobyt nepredĺžime. Väčšinu času budem predsa robiť, veď tam organizujem konferenciu, ale ja by som si rada aj oddýchla a ty to tiež potrebuješ.“

„Ehm…“

„Vôbec ma nepočúvaš!“

„Počúvam, len mám teraz v hlave veľa vecí naraz…“

Gréta si vzdychla. „Iste. Idem akurát na obed s kolegami. Zavoláme si potom. Alebo si to dopovieme večer doma,“ urazene odvetila. „Prídeš normálne?“

„Teoreticky okolo ôsmej, uvidím.“

„Tak ahoj, miláčik, o ôsmej,“ rázne odvetila Gréta a zložila, prv než sa s ňou Tibor stačil rozlúčiť.

Znovu mu hučalo v hlave.

piatok, 18. 8. 2017, 12:25, centrum – Karlova Ves

Pred budovou Krajského riaditeľstva Policajného zboru Tibor zistil, že bude robiť s s technikom Ľuborom Oširišom a vyšetrovateľom Jakubom Belínym. Pomohol Ľuborovi s veľkými kuframi a kapitán Belíny sa zatiaľ usadil na prednom sedadle. Tibor ho mal rád. Jakub bol nekonečne trpezlivý a príjemný dokonca aj k vagabundom. Dlhoročné skúsenosti ho naučili, že pokojným tónom a rozhovorom, hoci aj o témach netýkajúcich sa prípadu, sa dozvie omnoho viac, než keď sa človek povyšuje či dáva najavo pohŕdanie.

Keď naštartovali, Ľubor ešte nečakane vyskočil z auta, aby skontroloval, či je v kufroch naozaj všetko potrebné. Patril k najlepším obhliadačom miesta činu, hoci súdny lekár Stano Čeriben mu už dávno diagnostikoval obsedantno-kompulzívnu poruchu. Práve tá ho v práci nesmierne zdržiavala, pretože nutkavo musel všetko aspoň päťkrát prezrieť. Žiaden výjazdový tím vlastne nevedel, či sa má tešiť, keď mu do tímu pridelili Ľubora Oširiša. Na jednej strane to znamenalo, že na 97 percent neminú dôležitú mikrostopu, na druhej strane to predpokladalo o 200 percent dlhšie vyšetrovanie miesta činu.

„O čo ide, Kubo?“ spýtal sa vyšetrovateľa Tibor, keď sa konečne pohli za novým prípadom. „Prečo povolali do Karlovky nás namiesto okresu?“

„Exponovaná osoba,“ odvetil Jakub a stisol pery na dohladka oholenej tvári. Zvýraznilo mu to vrásky okolo modrých očí a úst, ktoré mu dodávali dobromyseľný výraz. „Mŕtva žena sa volá Estera Kumilová a je majiteľkou a zároveň riaditeľkou súkromnej základnej školy. Je pomerne vplyvná a jej škola patrí k najvyhľadávanejším,“ vysvetľoval. „Okres chce, aby sme sa tomu venovali radšej my, aby nikto nemohol kričať, že jej nebola venovaná dostatočná pozornosť. Našli ju v jej byte. Dom obývajú samí lepšie situovaní ľudia. Nie horných desaťtisíc, ale taká vyššia stredná trieda. Poškodenú našiel jej druh, ktorý tam nemá trvalé bydlisko.“

„Hm…“ zachmúril sa Tibor. „A čo spôsobilo smrť?“

Jakub sa pousmial. „To je na prípade zvláštne. Obhliadajúci lekár našiel vpich v žile v lakťovej jamke. Jej partner tvrdí, že poškodená nič neužívala ani si nič sama nepichala. Takže okolnosti smrti sú zatiaľ nejasné, možno pôjde o prirodzené úmrtie, ale čo už, hodili nám to skrátka na krk. Neznie to na vážny prípad.“

„Ten partner má alibi, pochopiteľne?“ sarkasticky nadhodil Tibor.

Jakub pokrčil plecami. „Údajne sa práve vrátil z práce v Devínskej a Kumilovú našiel v kuchyni už mŕtvu.“

Ľubor Oširiš vytreštil oči. „Kumilová??? Estera? Áno? Neuveríte, ale ja som už o nej počul. Bola v jednej relácii komerčnej televízie. Rozprávala tam o svojom pohnutom živote, ako sa z nuly vypracovala až na vrchol. Vychvaľovala sa úspechmi žiakov školy. Robili anketu medzi rodičmi a deťmi a každý vravel, aká je to úžasná osoba a ako rozumie deťom. Môžem si zapáliť?“ spýtal sa šoféra služobného auta.

Ten mykol plecom a tak Ľubor napriek zákazu fajčiť v služobných vozidlách ponúkol cigaretami aj kolegov. Šofér aj Belíny si vzali, Tibor odmietol. Snažil sa prestať fajčiť. Povedal si, že keď mu prekáža, že Gréta fajčí, nemal by ani on. A tak prestal. Zo dňa na deň. Neholdoval nikotínovým žuvačkám ani náplastiam, zato si obľúbil cukríky. Najmä snehulky a hašlerky.

„V akom zmysle pohnutý život?“ zaujímal sa Tibor, aby sa odpútal od pozorovania, ako si kolegovia spokojne vychutnávajú cigarety.

„Neviem. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť. Bežalo to na pozadí, kým žena žehlila. Čosi o ťažkom detstve s otcom alkoholikom a jeho milenkami. Potom mala za manžela nejakého tyrana. Zjavne sa jej ho podarilo zbaviť. A teraz sa ktosi zbavil jej,“ zaškeril sa a mocne si potiahol z cigarety.

„A už máme dvoch potenciálnych podozrivých,“ zazubil sa Tibor a obrátil hlavu k oknu. Okolo nich ubiehalo pulzujúce veľkomesto. Pomaly opúšťali centrum a vošli do štvrtého obvodu plného zelene.

Jakub zatiaľ hovoril, čo vedel: podľa slov privolanej hliadky to vyzerá, že žena spadla z barovej stoličky a viac nevstala. Na hlave má odreninu, ku ktorej  zrejme prišla pri náraze o roh stola alebo kuchynskú skrinku. Na mieste činu nie sú evidentné stopy po násilí – ak sa nerátajú početné modriny, ktoré jej druh pripisuje ich sado-maso praktikám.

Ľubor s Tiborom sa začudovane zatvárili.

„Tak s týmto sa vážená pani podnikateľka v televízii zabudla pochváliť,“ vyhlásil úsmevne Ľubor.

„Hovoril si, že si to nepočúval. Možno sa pochválila,“ namietol Tibor.

„To by žena horekovala, ako to ide so školstvom dolu vodou. Moja je učiteľka,“ pripomenul.

Vodič sa náhle na pomerne širokej Karloveskej ceste otočil do protismeru a potom zabočil na Levársku ulicu. Zaparkovali neďaleko Kuklovskej. Pred nimi sa otváral obraz prudko sa dvíhajúcich Malých Karpát hneď za cieľovou bytovkou.

Celkom príjemná lokalita na bývanie.

Tibor vystúpil z auta a prehliadol si nevysoký dom na strmine. Bol štvorposchodový, balkóny na opačnej strane mali výhľad na les. Bolo tu o nejaké tri stupne chladnejšie a sviežejšie než v obkľúčení betónu a asfaltu v centre.

Tibor znovu pomohol Ľuborovi s kuframi. Pri vchode označenom písmenom B ich už očakával strážmajster z privolanej hliadky. Dom mal dva vchody, A a B, a keď vošli do vstupných priestorov vymaľovaných na bledožlto, zistili, že vchody sú od seba pevne oddelené stenou. Tibor si rutinérsky prehliadol mená na poštových schránkach.

  1. posch., byt č. 7: Rod. Lešeňovských
  2. posch., byt č. 5: Mário Olšenský
  3. posch., byt č. 3: Marta Zefanová
  4. posch., byt č. 1: S. Zamuhel
  5. posch., byt č. 8: Paľová
  6. posch., byt č. 6: Bonártovci
  7. posch., byt č. 4: E. Kumilová
  8. posch., byt č. 2: Verena Cionová

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>