Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Sabrina Jeffriesová

Odporúčaná cena:

10,90

Výroba: 24/04/18

Počet strán: 296

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 27, mar 2018 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Zvedený záletník

Sabrina Jeffriesová

Zvedený záletník

Po románoch Vojvodova túžba a Stratená nevesta je tu ďalší diel najnovšej série Sabriny Jeffriesovej – podmanivý romantický príbeh o zvádzaní a nájdení pravej lásky.
Vojvodovi muži, ako nazývajú vyšetrovateľov Mantonovej detektívnej kancelárie, riskujú vlastné životy – a niekedy aj srdcia -, aby odhalili šokujúce podvody a škandalózne prečiny. Toto je príbeh tretieho z nich – Tristana Bonnauda.
Tristan má jediný cieľ: zabrániť nevlastnému bratovi Georgeovi, aby znovu zničil život jemu i jeho sestre Lisette. A tak keď sa v detektívnej kancelárii objaví exoticky krásna, no trochu výstredná lady Zoe Keanová a žiada, aby Vojvodovi muži našli tajomnú Cigánku, Tristan využije túto príležitosť na pátranie po svojom cigánskom priateľovi, ktorý pozná Georgeove tajomstvá. Neráta s tým, že sa mu pritom podarí odhaliť aj rodinné tajomstvá lady Zoe, ktorá riskuje všetko, len aby sa dozvedela pravdu o svojom pôvode, a už vôbec nečaká, že sa do nej napokon bezhlavo zaľúbi…

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

Prológ

Yorkshire

1816

Kým z izby vikomta Rathmoora pomaly mizlo svetlo, sedemnásťročný Tristan sa snažil vytiahnuť ruku z otcovho zovretia. Mal by zapáliť sviečku, založiť oheň a možno sa aj pozrieť, či už neprišiel lekár.

No otec mu nič z toho nedovolil. „Neopúšťaj ma.“

„Len som si myslel, že by som mal…“

„Zostaň so mnou,“ požiadal ho otec a zovrel mu dlaň tak silno, až ho to zabolelo.

Tristan sa nechcel pozerať na červenú škvrnu, ktorá presakovala cez neodborne obviazaný obväz, ktorým mu spolu s paholkom zaviazali ranu. Otec už prežil aj horšie veci. Raz dokonca čelil domorodým pirátom na ostrove Borneo a prežil to, aby im o tom porozprával. Prežil veľa dobrodružstiev. A vedel o nich veľmi zaujímavo rozprávať.

Tristanovi zovrelo hrdlo. Otec vedel všetko… okrem toho aj to, ako sa postarať o svoju rodinu. Alebo skôr o svoje rodiny.

Otec sa zaprel o Tristanovu ruku a pokúsil sa nadvihnúť do sedu.

„Nerob to!“ skríkol Tristan. „Musíš si šetriť silu, kým príde lekár.“

Otec sa zachvel. „Nemá to zmysel, chlapče. Umieram. Na tebe zostáva… aby si sa postaral o svoju matku a sestru. Teraz si… hlava rodiny.“

Tristana zachvátila panika. „Tak nesmieš hovoriť. Budeš v poriadku.“

Otec musí byť v poriadku. Keby zomrel, matka ani Lisette by to neuniesli.

Tristan potlačil slzy, lebo chcel vyzerať ako rázny muž. Pritiahol otcovi prikrývku až pod bradu, aby sa prestal triasť. Otec však bol studený ako ľad. Niekto by mal rozložiť v kozube oheň.

„Prac sa od neho!“ prikázal mu nejaký hlas od dverí. „Nemáš právo dotýkať sa ho.“

Tristan sa pri pohľade na Georgea Mantona, svojho nenávideného, o deväť rokov staršieho nevlastného brata, celý zježil. George mal zdediť titul vikomta Rathmoora aj celý majetok, lebo sa narodil na správnej strane postele, ako sa hovorí.

Tristan práve naopak. Preto mu všetci v meste hovoril „ten francúzsky bastard“, hoci bol len polovičný Francúz a narodil sa a vychovali ho tu v Rathmoor Parku.

„Nechaj ho na pokoji,“ dostal zo seba namáhavo otec. „Chcem ho mať pri sebe.“

George vošiel dnu. Oči sa mu zaleskli vo svetle sviečky. „Ten tvoj prekliaty bastard je pravdepodobne zodpovedný za to, že ťa postrelili.“

„To je klamstvo!“ vykríkol Tristan a nadvihol sa na stoličke.

„Dosť!“ zahriakol ich otec. Dýchal krátkymi, plytkými nádychmi, ako dýcha bežec na posledných metroch pretekov. „Nie je to ničia vina. Puška vystrelila náhodou. Bola to… nehoda.“

„Na to sa ešte pozrieme,“ zasyčal George. „Môžeš si byť istý, že sa porozprávam s paholkom aj so všetkými ostatnými, ktorí pri tom boli.“

„Kde je Dom?“ opýtal sa otec. „Potrebujem… Dominicka.“

Keď sa George uškrnul, Tristan sa pripravil na najhoršie. George Dominickom, svojím legitímnym mladším bratom, opovrhoval takmer rovnako ako nevlastnými súrodencami, pravdepodobne preto, lebo ich matka zomrela po Dominickovom narodení. George mal vtedy len sedem rokov.

Možno preto k sebe mali Dominick s Tristanom tak blízko – kvôli tomu, že George nechcel mať nič spoločné ani s jedným z nich. A okrem toho podľa zákona bol druhý syn len trochu nadradený nemanželskému potomkovi, lebo budúcnosť oboch záležala úplne od otcovej vôle. Už len to ich utužilo v bratskom priateľstve.

„Dom je ešte stále v Yorku,“ odvetil otcovi Tristan. „Mal by sa vrátiť dnes večer.“

„Nemôžem čakať,“ zahundral otec. „Musím to urobiť… hneď. Prines mi moju písaciu podložku.“

Otcova neistá reč Tristana vystrašila. Keďže George neurobil, čo mal, vyskočil sám a pretlačil sa okolo toho darebáka, aby priniesol podložku na písanie, s ktorou otec precestoval Egypt, Siam a ešte mnohé iné miesta, ktoré v ňom v posledných dvadsiatich piatich rokoch vyvolali záujem.

Keď ju priniesol, otec namáhavo zadychčal. „Píš, chlapče.“

Tristan sa vystrašene pozrel na rozzúreného Georgea, ale vzal do ruky pero a kalamár a pripravil sa zaznamenať otcove slová, ktorý mu ich prerývane diktoval: „Ja, Ambrose Manton… vikomt z Rathmooru, s jasnou mysľou pridávam tento dodatok k svojej poslednej vôli.“ Otec prestal, aby lapil dych. „Svojmu nemanželskému synovi Tristanovi Bonnaudovi odkazujem koňa… Modrého žrebca…“

„Otec!“ ohradil sa ostro George. „Modrého žrebca by som mal zdediť ja alebo Dominick.“

Otec naňho vrhol pohľad tvrdý ako oceľ. „Sľúbil som ho… vlani tvojmu nevlastnému bratovi. Tristan mi ho vybral, takže by mu mal… patriť.“

George očervenel, zatiaľ čo Tristan tie slová rýchlo zapísal. Miloval Modrého žrebca, ktorý vyhrával najvyššie ceny od chvíle, čo ho otec kúpil na aukcii v Yorku. Nebolo divu, že George chcel získať toho koňa pre seba, ale, popravde, bolo treba pripomenúť, že George mal dostať všetko ostatné. Nemusí mať ešte aj Modrého žrebca.

Neznamenalo to však náhodou, že sa o ňom otec v poslednej vôli vôbec nezmienil? To hádam nie!

Keď otec pokračoval v tom, čo chcel zanechať Dominickovi, Tristan sa sklonil, aby skryl strach. Bolo dosť zlé, že sa otec už predtým nepostaral o svoje nemanželské deti, ale že by ani o Dominicka? Nebolo to správne. Otec potom odkázal pár maličkostí z ciest Lisette a domček a ročnú rentu v hodnote dvesto libier jej matke, ktorú si vydržiaval ako milenku celých dvadsať rokov. Stále jej sľuboval, že sa s ňou ožení, ale nikdy to neurobil pre možný škandál, a teraz už tú možnosť nemusel nikdy mať.

Otec by mal prežiť. Musí!

„Ešte jedna vec, chlapče,“ zachripel otec. „Zapíš, aby ťa… Fowler začal učiť… ako svojho pomocníka.“

George zaklial, ale Tristan rýchlo zapísal otcove slová. Ten celé roky opakoval, že by sa mal Tristan naučiť, ako spravovať panstvo pod vedením súčasného správcu, ale on sa nikdy v to neodvážil dúfať. Nevedel si predstaviť nič lepšie ako pracovať s Fowlerom a jedného dňa možno starého muža aj nahradiť.

Keď všetko dopísal, otec prešiel očami po svojich slovách a potom povedal Georgeovi: „Podpíš to… a pod svoje meno napíš ,svedokʻ. Nikto ten dodatok nebude môcť napadnúť… keď to podpíšeš. Je proti tvojim záujmom.“

George si prekrížil ruky na hrudi. „Však? A práve preto ho nepodpíšem.“

Otec sa zatváril prešibane. „Ešte stále môžem prežiť, chlapče. Lekár je už… na ceste. Ak prežijem… postarám sa o to, aby si oľutoval… že si ma neposlúchol.“

To by otec mohol urobiť. Keby sa rozhodol, že predá všetko, čo sa neviaže k titulu, alebo keby zaťažil majetok veľkou hypotékou, George by mohol stráviť zvyšok života tým, že by sa vyhrabával z dlhov. Okrem toho bol George od neho finančne závislý až do chvíle, kým všetko nezdedí.

Tristan zadržal dych. Ak George neuvidí rýchlo sa šíriacu červenú škvrnu pod prikrývkou, mohol by tomu uveriť.

Dupot konských kopýt vonku však rozhodol namiesto neho. George mu vytrhol z ruky dodatok aj pero a podpísal ho. Potom len stál a civel na papier.

Otec vystrel chvejúcu sa ruku. „Daj mi ho.“

George zaváhal.

„Daj… mi… ho…“ dostal zo seba otec, ale hlas mu zjavne slabol.

Tristan sa nahol, aby nadvihol otcovi hlavu a napravil mu vankúš. „Vydrž, otec.“ Zvieralo mu žalúdok. „Pomoc už je blízko. Nemôžeš nás opustiť. Nesmieš!“

Otcovi sa zahmlili oči. „Vezmi… ten… papier, Tristan. Sľúb mi… že ho dáš… Dominickovi.“

„Len pokojne lež.“ Tristana zamrazilo, keď videl, ako sa otec s námahou pokúša hovoriť.

„Sľúb mi to!“ precedil otec cez zaťaté zuby.

„Sľubujem, ale teraz už nerozprávaj.“ Tristan vystrel ruku k Georgeovi. „Daj mi to, dobre? Nevidíš, aký je rozrušený?“

George však len meravo stál s očami upretými na ten prekliaty kus papiera. Vtom obaja začuli klokotavý zvuk a George prudko zdvihol pohľad k posteli. „Otec?“ Prešiel na druhú stranu otcovej postele. „Otec!“

Z otcových úst vytekal pramienok krvi a Tristanovi sa takmer zastavilo srdce. „Nie, to nemôže byť pravda! Nie, nie, nie… otec!“

Chytil mu hlavu do rúk, ale otcove oči sa upierali na jedno miesto a hruď sa mu nedvíhala.

„Musíme mu pomôcť!“ zvolal na Georgea. „Musíme niečo urobiť!“

„Uhni!“

Tristan cúvol. George odložil dodatok k poslednej vôli a zatriasol otca za plecia. „Otec,“ prihovoril sa mu. „Dopekla, preber sa!“

Keď sa otcov sklený pohľad nepohol, George vzal do ruky zrkadielko z taburetky a podržal mu ho pred ústami. Potom potichu zaklial.

„Tak čo?“ opýtal sa vystrašene Tristan.

Georgeova tvár bola ako vytesaná zo žuly. „Nedýcha. Je mŕtvy.“

„To je lož!“ Tristan sa v zúfalstve snažil otca oživiť, klepkal mu po rukách a masíroval hrudník, ale strašidelný pohľad zostával rovnaký. George mal po prvýkrát pravdu.

Tristanovi sa zdalo, akoby mu v žilách stuhla krv. Otec zomrel. Už nikdy spolu nepôjdu na konské dostihy, nikdy nebudú loviť kačky ani zver. Už nebudú žiadne príjemné večery v domčeku, keď ich otec zabával dobrodružnými príbehmi zo svojich ciest.

Potlačil slzy. Nevlastný brat by sa mu za ne posmieval, najmä keď sám neplakal – hoci civel na otca, akoby ho chcel oživiť samotným pohľadom.

„Čo budeme robiť?“ zašepkal Tristan.

„My nebudeme robiť nič. Ja budem trúchliť a vystrojím mu pohreb. Ty opustíš tento dom. Hneď.“

Tristan zbledol od prekvapenia. „Nemôžeš… Nemôžeš mi predsa brániť v…“

George zatlačil otcovi oči a zakryl mu tvár prikrývkou. „Oddnes budem robiť všetko, čo budem chcieť. Vlastním tento dom aj všetko v ňom.“ Vrhol na nevlastného brata jedovatý pohľad. „Takže ty odtiaľto vypadneš a už nikdy neprekročíš tento prah.“

Ten rozkaz nebol nečakaný. Tristana tu v dome vítal vždy len otec a Dom, a teraz aj Dominick bude váhať, aby nešiel proti Georgeovi.

Myšlienka na Dominicka mu pripomenula jeho sľub. Dom študoval za právnika, a tak vedel všetko o zákonných právach. Preto otec chcel, aby ten dodatok k poslednej vôli dal práve jemu.

Tristan obišiel posteľ a vykročil k bočnému stolíku, kam George odložil papier s dodatkom, ale ten sa mu postavil do cesty.

„Nechaj ma prejsť,“ požiadal ho Tristan.

„Ani za nič.“

Tristanovi prebehol mráz po chrbte. Keby George nebral ten dokument do úvahy…

Nie, dokonca ani on by nemohol byť taký zlý. „Sľúbil som otcovi, že dám ten dodatok Dominickovi. Určite mi nebudeš brániť v tom, aby som ten sľub splnil.“

George sa však zatváril ako sup požierajúci mŕtvolu. „Ak si myslíš, že nechám teba a tú pobehlicu – tvoju matku –, aby ste ma obrali čo len o jediný groš, tak si blázon.“

Pobehlicu. Dopekla. Tristan také vyjadrenie o svojej matke počul od Georgea až príliš často. Pozrel sa rovno naňho. „Ešte raz nazveš moju matku pobehlicou, a už nevstaneš.“

Brat odfrkol: „Môžeš to skúsiť. Vždy som ťa porazil. A to sa nezmenilo.“

Dočerta, mal pravdu. Tristan sa načiahol po dokument v nádeji, že tým vyvedie Georgea z miery, ale ten to očakával a hodil dodatok poslednej vôle do ohňa.

„Nie!“ vykríkol Tristan a obrátil sa ku kozubu.

George ho však chytil zozadu, zavesil sa naňho a nepustil, hoci sa Tristan snažil vymaniť zo všetkých síl. „Už nikdy neuvidíš Modrého žrebca, počuješ ma?“ zasyčal George. „A určite ti nedovolím učiť sa za správcu, kým o tom budem môcť rozhodovať.“

Tristanovi zovrelo srdce, keď videl, ako všetky jeho nádeje miznú v plameňoch. „Otec chcel, aby som mal slušnú budúcnosť.“ Bol to dôkaz jeho lásky a Tristan toho veľa nemal. „Nepôjdeš predsa proti vôli umierajúceho?“

Keďže dokument už zhorel, George odstrčil brata nabok. „Už mu to nemyslelo. Určite nedovolím, aby si sa po celý zvyšok môjho života potuloval po Rathmoor Parku a vyvolával škandály, kdekoľvek sa objavíš.“

Škandály. Tristan už ich mal dosť až do smrti. Vďaka Mantonovmu strachu zo škandálu sa matka nikdy nedočkala slušného života. Aj preto teraz nemôže dovoliť, aby George všetko zobral.

„Prečo by si mi nemohol dať Modrého žrebca?“ Tristan by na ňom aspoň mohol pretekať a takým spôsobom podporovať rodinu. „Máš veľa iných dobrých koní. Nepotrebuješ aj tohto!“

„Ani by si nevedel, čo s takým zvieraťom robiť, aj keby si ho vlastnil,“ vyštekol naňho George. „Nemal by si peniaze, aby si sa oňho mohol postarať…“

„Mohol by som pretekať…“

„Kde?“ George vrhol opovržlivý pohľad kamsi za brata. „Naozaj si myslíš, že by pretekári-džentlmeni dovolili, aby sa taký francúzsky bastard pohyboval v ich kruhoch? Tolerovali ťa len kvôli otcovi.“

„To nie je pravda!“ vykríkol Tristan, aj keď sa obával, že by mohla byť. „Všetci hovoria, že toho viem o koňoch dosť. Otec mi povedal, že to na jeho priateľov zapôsobilo.“

„Keď tak len tvoja schopnosť zatvárať oči pred skutočnosťou. Aj keby som dovolil, aby si si nechal toho koňa, nemáš nič iné, čím by si na nich zapôsobil,“ uškrnul sa George. „Prečo myslíš, že ťa otec nenechal študovať na inej škole ako miestnej? Vedel, že to nemá cenu. Si príliš hlúpy na to, aby si mohol robiť čokoľvek iné, než žiť z jeho šľachetnosti, a tomu ja teraz urobím koniec.“

Tristan pocítil horkú chuť v ústach. Ako budú žiť bez každoročnej renty a bez koňa? Čo sa stane s matkou a s Lisette? „Všetkým poviem, čo si urobil.“ Mohol by využiť rodinnú nenávisť, aby vyvolal škandál okolo Georgea. „To ti neprejde!“

George sa zasmial. „Komu to povieš? Sluhom? Dedinčanom? Je to tvoje slovo proti môjmu, a ty nie si nič, len bastard. Aj keby ti verili, čie peniaze ich živia? Nedovolia si ísť proti mne.“

„Dominick by mohol,“ odsekol Tristan a zovrel ruky do pästí. „On to tak nenechá. Spálil si aj jeho dedičstvo.“

„O svojho vlastného brata sa postarám,“ precedil George ľadovým hlasom. „Mohol som napadnúť ten dodatok aj legálnou cestou, a aj tak by si žiadne peniaze nevidel.“

„Potom si ho nemusel spáliť,“ nedal sa Tristan.

George pokrčil plecami. „Takto nemusím čakať celé mesiace, kým prebehne súd. A preto bude Dom stáť pri mne – lebo potrebuje peniaze na živobytie. Určite nepôjde proti mne kvôli tebe a tvojej rodine.“

„Zabudni na súdy. Stále som tvoja krv a Lisette tiež.“

Brat stuhol. „Len pre zhodu náhod pri tvojom narodení. Pre mňa nie si nikto. A teraz chcem, aby si okamžite vypadol z tohto domu.“

Keď Tristan zostal stáť, George sa okolo neho prešmykol na chodbu. „Hucker!“

Tristanovi sa naplo celé telo. Ten Georgeov drsný poskok prišiel vždy na prvé zavolanie. John Hucker sa naozaj o niekoľko sekúnd objavil vo dverách.

„Doktor ešte neprišiel, pane…“

„Teraz ma môžeš oslovovať ‚môj pane‘,“ poznamenal George.

Zdalo sa, že to otriaslo dokonca aj Huckerom. Pozrel ponad Tristana na posteľ. „Ako si želáte.“

„Odveď tohto bastarda, nech ho tu už nevidím,“ pokračoval George. „Nechcem tu po ňom vidieť ani stopy.“

„Áno, môj pane.“ Hucker sa vystrel a pristúpil k Tristanovi s odstrašujúco prázdnym výrazom. „Tak poďte, chlapče. Počuli ste pána… Chcem povedať, jeho lordstvo.“

Tristan zagánil na Georgea. „Nevidíme sa naposledy. Postarám sa, aby si zaplatil za to, čo si urobil, aj keby som mal kvôli tomu obetovať zvyšok života.“

„Odveď ho odtiaľto!“ zopakoval George Huckerovi.

Hucker chytil Tristana za rameno, ale ten sa mu vytrhol. „Pôjdem aj sám,“ odsekol a vyšiel na chodbu.

Keď schádzal po schodoch, ozvena každého kroku len znásobovala jeho hnev. Dočerta s Georgeom aj Huckerom! A dočerta s otcom, ktorý zanedbal starostlivosť o svoje deti a teraz je už na to neskoro.

Nato sa hneď zahanbil. Čo sa s ním deje, že sa hnevá na otca, ktorého telo hore v izbe ešte ani nevychladlo? Nič z toho nebola jeho vina. Vinný bol len George, nikto iný ako on.

Keď vyšiel von, očakával, že Hucker ho nechá odísť samého, ale ten hnusný pätolizač šiel stále krok za ním a kýval pritom lucernou.

„Nemusíš ísť so mnou ako pes až domov,“ zahundral Tristan. „Mesiac svieti dosť, aby som videl na cestu. Nechaj ma na pokoji.“

„Keď jeho lordstvo prikázalo, že vás chce mať mimo svojho sídla, tak sa musím uistiť, že budete naozaj na míle ďaleko.“

„Nemám náhodou vytiahnuť meter, aby si si to odmeral?“ uškrnul sa Tristan.

Hucker neodpovedal, ale tvrdohlavo sa držal vedľa neho celou cestou krížom cez trávnik.

Bratov poskok kedysi býval slušnejší človek. Vtedy pracoval pre otca ako správca domu. George bol na internátnej škole a Dominick ešte doma. Hucker im obom podstrkával dobroty, keď sa vydávali na dobrodružstvá do jaskýň pri Flamborough Head. Naučil Tristana základy účtovníctva a v útlom veku, v ôsmich rokoch, mu dal prvú cigaru.

Po dokončení štúdia v Harrowe sa však George vrátil domov. Keď otec odcestoval na jednu zo svojich ciest, vymenoval ho za svojho zástupcu, a vtedy George povýšil Huckera na svojho osobného tajomníka. Tým sa všetko zmenilo.

Teraz bol Hucker rovnako zlý ako George. Dom s obľubou tvrdil, že sa od Georgea nakazil a nie je pravdepodobné, že sa niekedy vylieči.

„Nechápem, ako preňho môžeš pracovať,“ poznamenal Tristan. „Je to podvodník a klamár.“

„Je to môj pán. A tak robím, čo mi povie.“ Hucker naňho vrhol prefíkaný pohľad. „A keby ste boli rovnako múdry, tiež by ste urobili to, čo vám povie. Z toho, že pôjdete proti nemu, nevzíde nič dobré. To by ste mali vedieť.“

„Takže podľa teba by som mal zabudnúť, že ma obral o dedičstvo a že sa chystá zničiť moju rodinu?“

Hucker sa ho ani nespýtal, čo tým chce povedať. „Ste bastard. To vám nedáva veľa šancí. Tak to jednoducho na svete chodí.“

Tristan bol zvyknutý na to, že ho nazývajú bastardom, ale skutočnosť, že mu to Hucker dokáže chladne povedať rovno do očí, mu zdvihla žalúdok. Práve prechádzali okolo stajní a Tristan zostražitel. Bol tam Modrý žrebec. Jeho Modrý žrebec. To nebolo spravodlivé. Nič z toho nebolo spravodlivé, dopekla!

Došli na polcestu k ich domčeku, keď sa Hucker konečne vzdal. Tristan ešte dlho kráčal, kým zmizol tomu darebákovi z očí. Možno by mal počkať, kým príde Dominick, aby mu povedal, čo George vykonal.

A čo potom? George mal pravdu, že Dom bude musieť stáť na strane vlastného brata. Nemal na výber. Kým bude stáť pri ňom, bude v bezpečí. Preto im nebude môcť nijako pomôcť. Nemá žiadny vlastný majetok.

Čo znamená, že Tristan a jeho rodina budú hladovať. Domček bude patriť k Rathmoor Parku, rovnako ako väčšina vecí vnútri. Dopekla, keď sa Georgeovi zachce, môže ich vyhodiť aj zajtra.

Ako budú žiť? Kam pôjdu?

Lesom sa k nemu niesli zvuky huslí a vytrhli ho z pochmúrnych myšlienok. Hrali Cigáni alebo – ako sa radi nazývali – Rómovia. Keďže otec mal sám kočovného ducha, dovolil im utáboriť sa na jeho pozemkoch, ale to sa nepochybne zmení, keď sa panstva ujme George. Aj ich vyženie, ak nie hneď zajtra, tak čoskoro. Asi by ich mal varovať.

Vydal sa cez les k ich táborovým ohňom. Aspoň jeho kamarát, obchodník s koňmi Milosh Corrie, by mohol pochopiť nespravodlivosť, že Tristan prišiel o Modrého žrebca. Milosh vedel oceniť krásu aj ducha takého zvieraťa.

Prekliaty George! Dobre, možno by si Tristan nikdy nemohol dovoliť chovať takého koňa, ale stále ho mohol predať za dobrú cenu Miloshovi, a potom… Potom by on mal peniaze – asi dosť na to, aby mal z čoho žiť, skôr ako si nájde nejakú prácu. A ten kôň mu právom patrí, nech si George hovorí, čo chce. Keby si Tristan Modrého žrebca vzal, len by tým splnil otcovu vôľu.

A mohol by to urobiť bez toho, aby ho niekto z niečoho podozrieval. Paholkovia sú práve na večeri. Mohol by sa vrátiť a odcválať na Modrom žrebcovi, kým sú preč. Keď nechá vráta na stajni pootvorené, budú si myslieť, že kôň utiekol.

Mohlo by to vyjsť… ale len ak vyrazí hneď teraz. A len ak presvedčí Milosha, aby kúpil koňa, ktorého budú všetci považovať za ukradnutého.

Sľúbil som ho… vlani tvojmu nevlastnému bratovi. Tristan mi ho vybral, takže by mu mal… patriť.

Otcove slová rozhodli. Do čerta s celým svetom a s jeho nespravodlivými zákonmi! Modrý žrebec patrí jemu! Takže len on má právo rozhodnúť, čo s tým koňom bude.

 

Už o hodinu Tristan počúval, ako Milosh odhaduje cenu Modrého žrebca. Cigán ho už videl, ale nikdy nie dosť zblízka a dosť dlho, aby si naň utvoril názor.

Teraz pozrel na Tristana s otázkou v očiach. „Je tvoj? Otec ti ho dal?“

Bolo načase priznať, čo vyviedol. Nechcel, aby kvôli tomu jeho kamarát riskoval život. Milosh sa musí dozvedieť pravdu.

Narýchlo mu vyrozprával udalosti z večera. Cigán čosi zašomral po cigánsky. Tristan niečomu rozumel, lebo s nimi trávil veľa času, a tak zachytil slová „ľahkovážny hlupák“.

Uprene pozeral na Milosha, ktorý bol len o dva roky starší ako on, ale bol šikovný obchodník a vedel to s koňmi lepšie ako ktokoľvek iný, koho Tristan poznal. „Môžem Modrého žrebca zasa vrátiť, ak si to myslíš. Môžem ho nechať pri stajniach, aby ho paholkovia čo najskôr našli.“

Milosha to zarazilo. Zjavne mal o koňa záujem. „Tvoj nevlastný brat by obesil každého, u koho by sa ten kôň našiel.“

„Tak potom sa posnaž, aby sa nenašiel. Na úsvite sa zbaľte, aj tak musíte odísť – George vás tu určite nenechá. Skôr ako príde na to, že kôň zmizol, budeš ty aj tvoji ľudia ďaleko, ale nikto nebude mať podozrenie, lebo všetci vedia, ako George Cigánov neznáša.“

„Budú si myslieť, že sme toho koňa ukradli.“

„Budú si myslieť, že som ho ukradol ja, ale nedokážu to, lebo Modrý žrebec zmizne.“

Milosh si pohladkal bradu a znovu uprel oči na koňa. „Si si istý, že ťa nikto nevidel, keď si ho bral…“

Tristan si spomenul, že pri stajniach počul nejaký šramot, keď odchádzal, ale hneď na to zabudol. Určite to bol len pes. „Som si istý. Inak by sa strhol krik a vresk. A okrem toho ma Hucker osobne odprevadil až na hranicu pozemku. Ak sa niečo stane, George bude v prvom rade podozrievať jeho.“

Cigán stisol pery. „Hucker bude klamať.“

„Georgeovi?“

„Georgeovi. Huckerovi sa nedá veriť.“

Znelo to tak presvedčivo, až sa Tristan zarazil. „Prečo to hovoríš?“

Milosh odvrátil zrak. „Dobre vieš, že je to pravda.“

„Áno, ale zdá sa, akoby si to vedel z prvej ruky.“ Podozrievavo sa pozrel Cigánovi do tváre. „Ak vieš, kedy Hucker klamal kvôli Georgeovi v niečom dôležitom, najmä ak je to niečo, čo by som mohol proti nevlastnému bratovi použiť…“

„Koľko chceš za toho koňa?“ opýtal sa na rovinu Milosh.

Tristan naňho znova podozrievavo zagánil, ale Cigán mu zjavne nehodlal nič vysvetľovať. Títo ľudia vedia zachovať tajomstvo a nepovedia ho ani tým, ktorých majú radi. „Dvestopäťdesiat libier,“ zahundral napokon. „Má hodnotu päťsto, takže na ňom aj tak poriadne zarobíš.“

„Ale len v prípade, že by kupujúci poznali jeho rodokmeň, no ja ho nemôžem predávať ako Modrého žrebca. Okrem toho je tu riziko, ktoré na seba beriem, že ho budem mať u seba až dovtedy, kým nebudem dosť ďaleko, aby som mal istotu, že kupec nepočul o tom, že zmizol.“ Prefíkane pozrel na Tristana. „Dám ti stopäťdesiat, ani penny navyše. A len preto, lebo si to ty.“

„Aj preto, lebo to bude ako rana do živého Georgeovi aj Huckerovi.“

Milosh napäto prikývol.

Ak Tristan dostane stopäťdesiat libier, môže podporovať rodinu celé dva roky a zatiaľ si nájde nejakú prácu.

Ešte raz sa s túžbou v očiach pozrel na koňa, ktorého by si najradšej nechal, ale potom podal Miloshovi ruku. „Platí.“

Cigán mu ju potriasol. „Dúfam, že to neoľutuješ.“

„Nie. Musím sa postarať o matku a Lisette. Lebo keď Georgea vyhlásia za otcovho dediča, nezostane nám nič a nebudeme mať kam ísť. A to nedopustím.“

 

Na ďalší večer už Tristan stál s jasnou mysľou na pobreží pri Flamborough Head s matkou a so sestrou. Hral a prehral. Stále ešte mal peniaze, ktoré mu dal Milosh, teraz však bol na úteku so svojou rodinou, aby si zachránil život. Lebo pri stajniach nepočul psa – bol tam niekto, kto ho videl toho koňa kradnúť.

George prehľadával celé okolie, hľadal Tristana aj Modrého žrebca. Matku s Lisette vyhodil na ulicu, takže časť peňazí šla na tajnú cestu do francúzskeho Biarritzu. Odtiaľ chceli pokračovať po súši do Toulonu, kde žila matkina rodina. George chcel Tristana dolapiť, aby ho dal obesiť.

Tristan namáhavo prehltol, keď videl matkinu utrápenú tvár. Prišla o domov aj skutočnú lásku v priebehu jedného dňa, a viac ako spolovice bol za to zodpovedný on.

Lisette ho chytila za ruku a stisla mu ju. „Všetko bude v poriadku, Tristan,“ šepla. „Dom sľúbil, že nám bude stále písať, aby sme vedeli, čo je nové. A raz sa určite budeme môcť vrátiť.“

Tristan zvesil plecia. To bolo najhoršie zo všetkého. Dom sa nepostavil na Georgeovu stranu, ale na ich, a prišiel o všetko. Len pre Tristanovu nepremyslenú krádež.

Dopekla, nie! Len preto, lebo ich lenivý otec sa nenamáhal, aby prepísal závet po Dominickovom narodení. Preto mohol George spáliť dodatok a nechať Doma aj ostatných bez penny vo vrecku. Aj keby Tristan neukradol toho koňa, George by ich vyhodil z domu. Tak či onak by napokon museli odísť a všetko nechať tak, len by sa to stalo o niečo neskôr.

Aj keby mohol zostať v Anglicku, čo by im to prinieslo? George by nikdy nedovolil Dominickovi, aby im dal nejaké peniaze, takže by ich aj tak nemali.

Spomenul si na otcove slová: Je teraz na tebe… aby si sa postaral o svoju matku aj sestru… Teraz si hlava rodiny.

Áno, a on urobil, čo musel, aby prežili, kým si nenájde nejakú prácu. Jediný skutočný podliak bol George.

Vystrel plecia a pozrel ponad vodu, ktorá ho čoskoro mala deliť od jediného domova, ktorý poznal. Na tom však už nezáleží. Vydrží. Všetci to vydržia, aj keby musel drieť ako otrok, aby to zvládli.

Jeho rodine ani jemu už nikto nepomôže. Bude sa musieť naučiť, ako sa čo najlepšie pohybovať v tomto hlúpom a zradnom svete. Bude sa musieť naučiť, ako bojovať a víťaziť.

Potom by sa raz so všetkými nadobudnutými skúsenosťami mohol vrátiť do Yorkshiru. A ak to dokáže, George by sa mal mať na pozore. Lebo Tristan zariadi, aby jeho nevlastný brat, ten darebák, zaplatil za všetko zlé. Aj keby to malo byť to posledné, čo urobí.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>