Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Úryvok

Prvá kapitola

„Tu ste, slečna Prue.“ Pani Beedleová vzala kopu obálok z hornej poličky v kuchyni. „Dnes ich je viac ako dosť. A táto vyzerá veľmi dôležito.“ Vybrala dlhú hrubú pergamenovú obálku a zvedavo fľochla na vytlačené záhlavie.

Prudence si odpila čaju, no neponáhľala sa k hostiteľke. Pani Beedleová teda vykročila sama, lebo mala vlastné spôsoby… dosť podobné jej bratovi, sluhovi Jenkinsovi, v ktorom sa snúbili povinnosti sluhu s priateľskosťou, ochotou, ba dokonca sa trom sestrám Duncanovým osvedčil aj spoločník pri všetkých tajnostiach v dome na Manchester Square.

„Nejaké správy od slečny Constance?“ vyzvedala sa pani Beedleová a konečne položila obálky na poškriabaný stôl z borovicového dreva a načiahla sa po kanvicu s čajom.

„Ach, včera sa ozvali. Momentálne sú v Egypte.“ Prudence potlačila svoju šálku, aby jej pani Beedleová znovu naliala čaj. „Navštívili už aj Rím a Paríž. Zdá sa, že je to úžasná cesta.“

Hovorila trochu smutne a naozaj bola smutná, lebo jej staršia sestra Constance bola už šesť týždňov na svadobnej ceste. A čas Prudence a najmladšej sestre Chastity plynul v Londýne veľmi pomaly. Snažili sa udržať obvyklý chod domácnosti, starali sa o financie ako vždy, aby sa situácia v domácnosti nenarušila, ale stálo ich to viac síl, keď boli len dve. Občas, najmä v posledných týždňoch, boli Prudence s Chastity v pokušení povedať otcovi, aká je ich reálna situácia. Spôsobil ju on nevhodnými investíciami po smrti ich matky. Len spomienka na matku ich nútila mlčať. Lady Duncanová by svojho manžela chránila za každú cenu, takže aj jej dcéry boli toho názoru, že v tom treba pokračovať.

Okrem toho sa aj v Constancinej neprítomnosti museli venovať svojim novinám The Mayfair Lady, ktoré vychádzali každé dva týždne, a bez Constanciných editorských rád im to veľmi nešlo. Snažili sa ďalej viesť aj zoznamku, takže Chastity bola veľmi vyčerpaná a každú noc upadala do bezsenného spánku. Aspoň to si všimla Prudence.

Vtom sa v obchode rozoznel zvonček na dverách a dovnútra vošiel zákazník. Pani Beedleová sa ponáhľala za ním, cestou si ešte uhládzala snehobielu zásteru. Prudence si poriadne odpila čaju a dala si ešte kúsok ďumbierového chlebíka. Bol teplý a celá kuchyňa za obchodom ním rozvoniavala. Počula, ako sa pani Beedleová veselo rozpráva s nejakou ženou, ktorá sa vysokým hlasom sťažovala na nekvalitnú jahňacinu v mäsiarstve.

Prudence si vystrela nohy k mriežke a vzdychla. Bola rada, že si na chvíľu môže oddýchnuť od práce. Neprítomne hľadela na obálky adresované The Mayfair Lady, ktoré doručovali pani Beedleovej do jej obchodíka na rohu v Kensingtone ako poste restante. Vydavateľky novín museli za každú cenu zostať v anonymite.

Prudence sa znovu zahľadela na hrubú obálku, odlišujúcu sa od ostatných. Pripadala jej veľmi úradná. Vytlačená adresa v ľavom hornom rohu znela: Falstaff, Harley & Greenwold. Prudence si zrazu spomenula a uvedomila si, ako jej naskočili zimomriavky. Zrejme ide o právnickú firmu. Načiahla sa po nôž na maslo, aby obálku otvorila, ale potom sa zháčila a pokrútila hlavou. Sestry mali medzi sebou nepísanú dohodu, že korešpondenciu týkajúcu sa všetkých troch budú otvárať spoločne. A ak je v tejto obálke nejaká nepríjemná správa, určite by ju nemala otvárať sama.

Hodila všetku poštu do svojej rozmernej kabelky a dopila zvyšok čaju. Pani Beedleová stále trkotala so zákazníčkou, keď Prudence vošla do obchodu a natiahla si rukavičky.

„Ďakujem za čaj, pani Beedleová.“

„Ach, rada som vás videla, slečna Prudence,“ zažiarila. „Aj slečnu Chastity, pravdaže, rada uvidím. Priveďte ju budúci týždeň. Upečiem nejaký koláč s masťou, čo má tak rada.“

„Určite jej bude ľúto, že dnes neochutnala váš ďumbierový chlebík, ale popoludní musela zájsť na návštevu k priateľke,“ usmiala sa Prudence a zdvorilo kývla hlavou zákazníčke, ktorá si ju zvedavo premeriavala. Lady s mayfairským prízvukom v elegantných popoludňajších šatách nepatrila do obchodíka na rohu v Kensingtone, najmä ak sa vynorila zozadu zo súkromnej časti.

Prudence vzala výtlačok The Mayfair Lady zo stojana v zadnej časti obchodu. „Ak chcete niečo na čítanie, madam, možno sa vám tento výtlačok zapáči.“ Podala ho žene, ktorá zostala taká ohúrená, že si ho vzala.

„Nuž, neviem…“ začala. „The Mayfair Lady… znie to trochu roztopašne.“

„Vôbec to nie sú roztopašné noviny,“ ubezpečovala ju Prudence. „Aj pani Beedleová ich číta, pokiaľ viem.“

„Ach, občas,“ povedala predavačka. „Ale skúste si ich prečítať, pani Warnerová. Niekedy keď bude popoludní chladno, vezmite si ich namiesto pletenia ku kozubu.“

„Nemám veľa času na čítanie,“ zapochybovala zákazníčka. „Koľko stoja?“ Obrátila noviny v ruke, ako keby si nebola istá, čo s nimi.

„Len dve pence,“ odvetila Prudence. „Budete prekvapená, koľko zaujímavých vecí tam nájdete.“

„Nuž, neviem, ale…“ zákazníčka sa odmlčala, lebo otvárala peňaženku a vylovila dve pence, ktoré položila na stôl. „Skúsim teda.“

„Skúste,“ usmiala sa pani Beedleová. „A poviem vám ešte jedno: Ak sa vám nebudú páčiť, prineste ich späť a ja vám tie dve pence vrátim.“

Pani Warnerová očividne ožila. „Dobre, to je fér dohoda, pani Beedleová.“

Prudence zdvihla obočie. Ako zarobia peniaze, ak ich noviny budú ľudia čítať na takúto dohodu? Nahlas to však pani Beedleovej nemohla vytknúť. Takže sa len srdečne rozlúčila a vyšla z obchodu do chladného popoludnia. Bola zima, hoci bolo len pol piatej. Jeseň očividne prišla skôr ako zvyčajne, pomyslela si, ale možno sa jej to len zdá, lebo leto bolo dlhé a horúce.

Ako sa ponáhľala na zastávku omnibusu, znovu si spomenula na Constance a na horúčavu kdesi v egyptskej púšti. Niekto však má teplo rád, povedala si v duchu, keď na zastávke zastal motorový omnibus a vypustil kúdol pary. Nastúpila, zaplatila penny za cestu a sadla si k oknu. Sledovala ulice Londýna, ako omnibus pokračoval v ceste a nastupovali doň ďalšie skupiny ľudí.

Premýšľala, ako sa asi má Chastity. Napriek tomu, čo Prudence povedala pani Beedleovej, vedela, že Chastity nie je u starej priateľky. Chastity v úlohe tety Mabel v skutočnosti písala odpoveď na tri problematické listy od čitateľov v núdzi, ktoré mali vyjsť v nasledujúcom čísle novín. Prudence sama nič nevedela vymyslieť. Zúfalo obhrýzala konček pera, až sa rozfrkol atrament na jej poznámky. Snažila sa nájsť nejakú diplomatickú odpoveď pre jednu zúfalú osobu v Chelsea, ktorá sa domnievala, že jej starí rodičia nemajú právo míňať svoj kapitál na frivolné zábavky, zatiaľ čo ich dcéra čaká na dedičstvo…

Prudence vystúpila z omnibusu na Oxford Street a vykročila po Baker Street smerom k Portman Square. Zabočila na Manchester Square, líca jej zružoveli od čerstvého vetra. Posledné kroky k domu číslo desať takmer bežala a sluha Jenkins jej otvoril predné dvere práve vo chvíli, keď do zámky strkala kľúč.

„Myslel som si, že ste to vy, slečna Prudence, keď som počul štrkotať kľúče.“

„Bola som u vašej sestry,“ vysvetlila a vošla do haly. „Pozdravuje vás.“

„Dúfam, že sa teší dobrému zdraviu.“

„Zdala sa mi v poriadku. Chastity je hore?“

„Celé popoludnie ani nevystrčila hlavu zo salóna.“

„Ach, chudera,“ zatiahla Prudence. „Dala si si aspoň čaj?“

Jenkins sa usmial. Chastitina chuť na sladké bola povestná. „Pani Hudsonová urobila popoludní čokoládový piškótový zákusok. Slečna Chastity mala tri kúsky. Asi ju trochu zasýtili, lebo potom sa už tvárila veselšie.“

Prudence sa zasmiala a ponáhľala sa k schodom. V polovici však zastala a cez plece sa opýtala: „Bude lord Duncan dnes večerať doma, neviete, Jenkins?“

„Asi nie, slečna Prudence. Pani Hudsonová pre vás a slečnu Chastity pripravila znamenitý mäsový nákyp zo studenej jahňaciny ešte z nedele.“

Ak už musia jesť zvyšky, tak jahňacina je určite lepšia ako ryba, pomyslela si Prudence. Otvorila dvere do salóna, o ktorý sa delila so sestrami od matkinej smrti pred štyrmi rokmi. Bola to príjemná, útulná miestnosť, hoci trochu ošúchaná a s otlčeným nábytkom. Dnes Chastity pripadala ešte pochmúrnejšia. Sedela za písacím stolom a civela na pokrčené hárky papiera – dôkaz, že sa jej nepodarilo nič napísať. Obrátila sa, keď vošla jej sestra.

„Ach, som rada, že si späť, aspoň môžem prestať.“ Prešla si prstami po vlnitých červených vlasoch, ktoré sa jej pri písaní uvoľnili a teraz jej splývali až na plecia. Trochu sa vystrela. „Nepredpokladala som, že raz prestanem súcitiť s tými stratenými dušami, ale podaktorí sú takí detinskí a rozmaznaní… Ach, počkaj. Musím ti niečo ukázať. Jenkins to priniesol pred polhodinou.“

Tón jej hlasu sa úplne zmenil, vyskočila a rezko podišla k príborníku. „Pozri.“ Ukázala na noviny. „Pall Mall Gazette. Con vravela, že sa to raz stane!“

„Čo sa stane?“ Prudence prebehla očami po novinách a potom jej to došlo. Potichu zahvízdala pri titulku: OZAJSTNÝ ŠKANDÁL VO VYŠŠÍCH KRUHOCH a pustila sa do čítania: „Grófa Barclayho na stránkach anonymných novín The Mayfair Lady obvinili z toho, že zneužíva mladé slúžky, a keď otehotnejú, opustí ich a nechá v chudobe na ulici.“

Stlmila hlas a čítala popod nos. Uvedomovala si, že Chastity pozná ten článok už asi naspamäť. Keď dočítala do konca, pozrela na sestru, ktorá na ňu s očakávaním hľadela. „Pýtali sa tých žien, ktoré Con spomenula vo svojom článku.“

„A toho záletníka tiež odsúdili, hoci svojím vlastným spôsobom,“ poznamenala Prudence. „Narážajú na vieru v protiklade s lascívnym správaním, pričom nezamlčujú pred čitateľom škandalózne podrobnosti.“

„Presne v to sme dúfali, že sa to stane,“ povedala Chastity. „Prešli len štyri týždne, ako sa to objavilo v The Mayfair Lady. To vysvetľuje aj občasné reči a nepriateľské zazeranie matrón na Barclayho. Jeho priatelia stoja pri ňom a zdá sa, že ani on si z toho nič nerobí. Myslela som si, že to nikam nepovedie. Keď sa to však rozchýri v uliciach, kluboch a salónoch, ocitne sa na pranieri.“

„Áno,“ prikývla Prudence, ale neveľmi presvedčivo. Otvorila kabelku a vybrala z nej úradne vyzerajúcu obálku. „Toto bolo v pošte.“

„Čo je to?“

„Vyzerá to ako od právnickej firmy.“

„Aha.“ Chastity vzala obálku a obracala ju chvíľu v rukách, akoby chcela dovidieť dnu. „Asi by sme ju mali otvoriť.“ Prudence jej podala nôž na papier a ona obálku otvorila. Vybrala niekoľko hárkov velínu. Začala čítať a Prudence jej nazerala cez plece.

„Dopekla!“ vykríkla Prudence, keď sa dostala až na koniec. Hoci to bolo hrozné, správa bola jasná ako hrom.

„Prečo nás Barclay žaluje za ohováranie? Prečo The Mayfair Lady a nie Pall Mall Gazette?“ premýšľala nahlas Chastity. „Veď napísali oveľa viac ako my.“

„Gazette vyšli len dnes,“ ozvala sa smutne Prudence. „A my sme sto uverejnili už pred mesiacom. Mal štyri týždne na to, aby to dal dokopy. A ak tento prípad vyhrá, pôjde aj po Gazette.“

„Takže čo urobíme?“ Chastity si zahryzla do spodnej pery a znovu si prečítala list. „Uvádza sa tu, že právnik bude pre svojho klienta žiadať čo najvyššie možné odškodné. Čo to znamená?“

„Nemám potuchy… asi nič dobré, tým si môžeš byť istá.“ Prudence sa hodila do hlbokej klubovky a odkopla topánky. „Potrebujeme radu.“

„Potrebujeme Constance.“ Sestra si sadla na opierku kresla a prekrížila si nohy v členkoch. Jednu si vyložila na kraj stola a nervózne ňou mykala.

„Preboha, čo si o tom všetkom pomyslí Max?“

„Jeho kariére veľmi neprospeje, keď sa príde na to, že článok o Barclaym napísala jeho žena,“ konštatovala smutne Chastity.

„Musíme zabezpečiť, aby sa to nedostalo von, už v záujme našich novín, ale neviem, ako to utajíme pred Maxom.“ Prudence vzala list zo stola, kam ho Chastity nechala dopadnúť. „Ach, toto tu dolu som si vôbec nevšimla… Okrem náhrady škody nášmu klientovi budeme žiadať aj odškodné za všetky ďalšie nepodložené narážky, šíriacej sa ďalej a zasahujúce do osobného života.“

„Chytili sa novinári z Pall Mall Gazette tých narážok, čo sme naznačili my?“ Chastity vzala odhodený papier. „Ja som si tam nič také nevšimla.“

„Nie, asi to nechali tak, mali rozum. Nevidím náznak, teda aspoň nie taký, aký sme ponúkli my. Som si istá, že niekde dôkazy sú, ale nehľadali sme ich, príliš sme sa zamerali na to, aby sme obvinili Barclayho, a na všetko ostatné sme zabudli,“ vzdychla Prudence. „Aké sme boli naivné a hlúpe.“

„Máš pravdu,“ prikývla Chastity. „Boli sme hlúpe, ale už nie sme.“

„Asi zatvárame dvere na stajni, až keď koňa ukradli,“ zdôraznila s úsmevom Prudence. Obrátila sa k dverám, keď na ne ktosi diskrétne zaklopal.

„Mám priniesť karafu sherry, slečna Prue? Alebo budete dnes večerať v salóne?“ opýtal sa sluha Jenkins.

„Nie, nemáme dnes náladu na salón,“ odvetila Prudence. „Prineste sherry sem a v jedálni si dáme trochu pastierskeho koláča.“

„Myslel som, že sa tak rozhodnete.“ Jenkins vošiel dnu s táckou. „Tak som to už priniesol. Čo mám povedať pani Hudsonovej, o koľkej chcete večerať?“ Nalial sherry do dvoch pohárov a postavil ich na striebornú tácku.

„Asi o ôsmej.“ Prudence s otázkou v očiach pozrela na sestru, ktorá súhlasne prikývla. „A nemyslite si, že sa budeme prezliekať, Jenkins. Aj sa obslúžime samy. Určite máte dnes večer aj inú prácu.“

„Rád vás obslúžim, slečna Prudence, je to moja povinnosť,“ uklonil sa Jenkins.

„Veď chodieva len občas do krčmy, iné povinnosti nemá, “ prehodila Chastity a odchlipla si sherry. „A nezdrží sa tam nikdy dlhšie ako do deviatej.“

„Ale pri pastierskom koláči by nás naozaj nemusel obsluhovať,“ podotkla Prudence. „Prečo sa vlastne nenajeme rovno tu pri kozube?“

„Lebo pán Jenkins a slečna Hudsonová by to neprežili,“ Chastity sa pousmiala. Odložila pohár a priložila do ohňa ďalšie polienko. „Nemusíme znižovať úroveň, slečna Prudence, len preto, že zavládli ťažké časy.“ Dokonale napodobnila ich gazdinú, pani Hudsonovú, a Prudence sa zasmiala na celé kolo, dokonca zatlieskala.

No smiech sa jej po chvíli zadrhol v hrdle. „Ale ako si nájdeme obhajcu?“ opýtala sa Chastity.

„Asi by sme sa najprv mali poobzerať po nejakom poradcovi, ten nám odporučí dobrého právnika. Určite to takto funguje,“ usúdila Prudence.

„Vieš viac ako ja.“ Chastity sa chopila svojho pohára. „Otec určite niekoho pozná, ale čo myslíš, mohli by sme ho s tým osloviť?“

„Môžeme mu položiť niekoľko nevinných otázok, čo povieš?“ Prudence sa nahla dopredu a v zelených očiach sa jej zalesklo.

„Určite si nedá dve a dve dokopy,“ ozvala sa Chastity.

„Nie.“ Prudence stisla pery. „Len aby vedel, akého právnika potrebujeme.“

„Nejakého lacného,“ dodala Chastity.

Prudence pokrútila hlavou. „Právnici sú vo všeobecnosti drahí. No môžeme to skúsiť, hádam sa niekto nájde.“

Na chodbe sa ozvali kroky, dvere sa rozleteli a zároveň na ne ktosi klopal. Na prahu stál lord Arthur Duncan so zježenými fúzmi, líca mal červenšie ako zvyčajne. Na hlave mal tvrdý klobúk, ktorý sa mu hodil ku kabátcu. „Nikdy som nič také nepočul,“ lamentoval. „Darebáci! Lotri! Ach, už ste to videli?“ Ukázal na Pall Mall Gazette. „Je to nechutné, hrozné! Jedna vec sú reči a klebety, ale ukázať na niekoho otvorene prstom je už priveľa… Neviem, neviem, kam to povedie.“

Sťažka si sadol do kresla pri kozube. „Ak je to sherry, dám si pohárik, Prudence.“

„Dobre, otec.“ Naliala a podala mu pohár. „Je lord Barclay veľmi rozčúlený?“

„Rozčúlený?“ zatiahol. „To je slabé slovo.“ Lord Duncan vycedil obsah pohára na jeden hlt a zazrel naň. „Nestačilo mi to na uhasenie smädu.“

„Požiadam Jenkinsa, aby ti priniesol whisky?“ opýtala sa so zvyčajnou starostlivosťou Chastity.

„Nie… nechaj ho.“ Lord si utrel fúzy do vreckovky. „Len mi ešte jeden nalej.“ Podal jej pohár.

„Čo urobí lord Barclay?“ vyzvedala sa Prudence a rozhrabla rozpálené uhlíky kutáčom. „Určite požiada o nejaké odškodné, však?“

„Už sa súdi za ohováranie s The Mayfair Lady, a keď s nimi skončí, potom sa ukáže. Vydavatelia budú mať šťastie, ak vyviaznu len s mastným odškodným.“

„Asi si zoženie najlepších právnikov,“ pokračovala Chastity a podala mu pohár.

„Hej, to určite… vynaloží na nich všetky peniaze.“

„A sú v Londýne nejakí dobrí právnici?“ pridala sa Prudence. „My sme sa nikdy s nikým nestretli.“

„To ma ani neprekvapuje, drahá.“ Lord sa usmial na strednú dcéru. „Nehovorím, že by ste sa im nemohli rovnať, čo sa týka bystrosti, ale tí muži sa nevyskytujú často v takých kruhoch ako vy. Nájdete ich v pánskych kluboch, nie v salónoch.“

Prudence naňho pozrela s otázkou v očiach. „Ktovie, či je to pravda. Spomeň nejakých naozaj dobrých advokátov a s Chas a uvidíme, či na nich niekde nenatrafíme.“

„Tie vaše rečičky a hry,“ zašomral, ale zdalo sa, že sa trocha upokojil v spoločnosti dcér a pod vplyvom sherry. Líca už nemal také červené a už toľko nefrflal.

„No, počkajte. Barclay si vybral advokátsku spoločnost Falstaff, Harley a Greenwood, pracuje tam aj Samuel Richardson. Hovorí vám to niečo?“ Potuteľne sa usmial na dcéry. „Stavím sa, že nie.“

„Nečakali sme, že ich budeme poznať,“ bránila sa Prudence, „ale Samuel Richardson…“ Pokrútila hlavou. „Nie, toto kolo si vyhral. Nepoznáme ich. Vymenuj nejakých ďalších.“

Lord Duncan sa zamračil a zamyslel sa. „Malvern,“ ozval sa napokon. „Sir Gideon Malvern, najmladší kráľovský radca desaťročia, za svoje služby dostal rytiersky titul.“ Zachichotal sa. „Určite za služby kráľovi… asi sa niektorý z jeho priateľov ocitol v kaši, veď to poznáte.“ Významne si poklopkal po čele.

„Malvern ho obhajoval… Ale stavím sa, že ani o ňom ste nepočuli. Vraj je najbystrejší na kráľovskom dvore. No určite je veľmi zaneprázdnený.“

Odložil pohár a namáhavo vstal. „Musím sa obliecť. Večeriam s Barclaym v Rules. Musím mu prejaviť sympatie, veď viete. Nemôžem ho v tom nechať…“ Mávol rukou na Gazette. „Špina… to je všetko. Nemôžem dovoliť, aby taká špina mala navrch nad čestným človekom.“ Obe dcéry pobozkal na čelo a nechal ich tam.

„Vraj čestný človek,“ zamračila sa Prudence a podišla s pohárom ku karafe, aby si ešte naliala. „Buď je otec slepý, alebo hlúpy, nech mi odpustí. Čo ho na Barclaym tak fascinuje?“

„Ach, tuším to má niečo spoločné so skutočnosťou, že gróf stál pri ňom, keď zomrela mama,“ prehodila potichu Chastity a zahľadela sa do ohňa. „Otec bol vtedy mimo a rovnako aj my. Bol rozrušený a vyčerpaný, lebo sa oňho toľko rokov starala, a zrazu ju nemal.“

Prudence prikývla a prekrížila si pevne ruky na hrudi. Posledné matkine dni na tomto svete boli plné bolesti, musela užívať veľa ópia, aby sa zmiernilo jej utrpenie. Lord Duncan nezniesol pohľad na to, ako jeho manželka trpí, utiahol sa do svojej pracovne a lord Barclay mu tam robil spoločnosť. Dcéry zatiaľ sedávali pri matke. Nemali energiu pomáhať ešte aj otcovi v jeho žiali, a trvalo to niekoľko rokov, aj keď už matka zomrela. Takto sa lord Barclay stal najlepším priateľom lorda Duncana.

Prudence spustila ruky a zdvihla hlavu. „Nuž, na tom už nič nezmeníme. Zistime radšej niečo o tom sirovi Gideonovi Malvernovi.“

„Ak je kráľovský radca, musí byť špičkový právnik,“ uvažovala Chastity. „Premýšľam, čo znamená, že je najmladší kráľovský radca tohto desaťročia.“

„Musíme si obstarať posledný výtlačok Kto je kto,“ navrhla Prudence. „Aspoň sa dozvieme, ktorého právnického kolégia je členom. Posledné výtlačky nemáme, takže zajtra zájdeme do kníhkupectva Hatchards a zistíme to.“

„V publikácii Kto je kto nájdeme aj adresu?“

„Nie, ale keď zistíme, pre ktoré kolégium pracuje, pôjdeme tam a nájdeme ho. Som si istá, že ak je taký známy a dôležitý, určite má kanceláriu niekde v okolí Templu.“

„Ale nemôžeme len tak vtrhnúť rovno do jeho kancelárie,“ zdôraznila Chastity. „Počula som, že treba dosť kľučkovať určitými chodbičkami, aby sa človek k takému právnikovi dostal.“

Prudence pokrútila hlavou. „Ak máme šancu získať jeho pomoc, mali by sme sa naňho doslova vrhnúť, prekvapiť ho, zaskočiť. Ak mu necháme čas na rozmyslenie, vysmeje sa nám a vyženie nás na ulicu.“

„Buď krutý, krvavý a vznešený, veď nikto, narodený zo ženy…“ zacitovala Chastity so zdvihnutou päsťou.

          „… nemôže Macbethovi ublížiť,“ dodala sestra.

„Keby len to,“ ozvala sa Chastity a vstala. „Hneď zajtra ráno zájdeme do kníhkupectva Hatchards.“ Unavene sa povystierala. „Som hladná a už je takmer osem. Dáme si ten pastiersky koláč?“

„Premýšľam, čo asi má na večeru Constance,“ prehodila Prudence a vykročila za sestrou dolu schodmi.

„Určite kozie oči,“ zažartovala Chastity. „Čítala som, že beduíni na Sahare ich jedia.“

„Ach, viem si predstaviť Maxovu reakciu nad kozími očami. A vy, Jenkins?“ Prudence sa usadila v malej jedálni, ktorú používali, keď boli samy.

„Ako som počul, jahňacie oči sú delikatesa, slečna Prudence. A kozie oči asi tiež. Vraj sa pečú v celku a sú šťavnaté.“ Jenkins jej položil k lakťu misu s pariacim sa koláčom.

„Nie som si istá rozdielom medzi jahňacími a kozími očami,“ podotkla Prudence a nabrala si koláč. „Vonia to krásne… ďakujeme, Jenkins.“

Sluha obišiel stôl k Chastity. „Pani Hudsonová posypala zemiaky strúhaným syrom. Je to chutné a chrumkavé.“

Chastity zarezala do chrumkavej kôrky a sluha jej posunul misku kapusty s maslom. Potom im nalial víno a ticho sa vzdialil.

„Naozaj je to veľmi dobré,“ uznala po chvíli Prudence.

„Pani Hudsonová vie aj z mála vyčariť veľa,“ prikývla Chastity. „Dokážeme jej tento mesiac zaplatiť?“

„Určite. Musela som síce založiť tie perlové náušnice po mame, ale vykúpime ich, hneď ako dostaneme príspevok na charitu od lady Lucanovej a lady Winthropovej.“

„To bol Constancin nápad,“ pokračovala Chastity, „aby sme ich požiadali o príspevok pre staré dievky a ženy v núdzi, ktorý slúži ako prostriedok, aby sme mohli viesť rubriku Medzi nami.“

„Netušila som, že ony – presnejšie ich potomkovia – využívajú služby Medzi nami,“ pripomenula Prudence a nabrala si ešte kapustu. „Tie peniaze nám prídu vhod… veď nesedíme so založenými rukami, snažíme sa dať dokopy ďalšie páry pre ich dobro.“

Chastity sa musela uškrnúť. „Pre ich dobro. Znie to altruisticky, keď od nich žiadame peniaze.“ Odpila si vína a vystrúhala grimasu. „Toto víno je nejaké riedke a nechutné.“

„Viem,“ pokývala hlavou Prudence. „Jenkins vzadu v pivnici našiel niekoľko fliaš burgundského, ale je už asi pokazené. No to, čo pani Hudsonová nepoužije do varenia, by sme mali vypiť.“

„Aby ich tam nevyňuchal otec.“

Prudence pokrútila hlavou a odpila si z pohára. „S jedlom nie je také zlé, ale bez ničoho sa piť nedá.“

„Takže kedy dostaneme tie charitatívne príspevky od lady Lucanovej a Winthropovej?“

„Sľúbili, že šeky prinesú na ďalšie popoludňajšie stretnutie v stredu u nás doma. Navrhla som po päťdesiat guineí, to by bolo tak akurát,“ dodala ledabolo Prudence.

Chastity sa takmer zadrhla zemiakom. „Päťdesiat guineí každá? To je hrozné, Prue.“

„Con si tiež myslela, že je to dosť veľa, ale ja som mala pocit, že to treba skúsiť. Veď si to môžu dovoliť,“ dodala sestra. „Tá svadba v decembri bude najväčšia spoločenská udalosť  roka. Hester a David sú zaľúbení až po uši. A ich matky sa tiež dobre znášajú a tešia sa. Urobili sme im veľkú službu. Nehovoriac o tebe,“ uškrnula sa. „David si aspoň našiel iný predmet túžby.“

„Ten jeho obdiv mi už liezol na nervy,“ pripustila Chastity. „Mimochodom, neprišli nejaké listy pre The Mayfair Lady? Okrem toho úradného.“

„Niekoľko. Mám ich v kabelke. Pozrieme sa na ne po večeri.“

„A čo máme ako dezert?“ zaujímalo Chastity.

„Jablkový koláč s posýpkou,“ odvetil Jenkins, ktorý práve v tej chvíli vošiel do jedálne. „Pani Hudsonová sa pýta, či má na stredajšie stretnutie napiecť čajové pečivo.“ Pozbieral taniere.

„Pravdaže,“ odvetila Prudence. „Budeme zbierať peniaze, takže čím sladší bude olovrant, tým lepšie.“

„Dobre, slečna Prue. Poviem to pani Hudsonovej. Možno upečie aj čokoládový piškótový koláč.“ Jenkins nič viac nepovedal, lebo s finančnými aktivitami Duncanových dcér viac ako súhlasil.

Úryvok

Prológ

Yorkshire

1816

Kým z izby vikomta Rathmoora pomaly mizlo svetlo, sedemnásťročný Tristan sa snažil vytiahnuť ruku z otcovho zovretia. Mal by zapáliť sviečku, založiť oheň a možno sa aj pozrieť, či už neprišiel lekár.

No otec mu nič z toho nedovolil. „Neopúšťaj ma.“

„Len som si myslel, že by som mal…“

„Zostaň so mnou,“ požiadal ho otec a zovrel mu dlaň tak silno, až ho to zabolelo.

Tristan sa nechcel pozerať na červenú škvrnu, ktorá presakovala cez neodborne obviazaný obväz, ktorým mu spolu s paholkom zaviazali ranu. Otec už prežil aj horšie veci. Raz dokonca čelil domorodým pirátom na ostrove Borneo a prežil to, aby im o tom porozprával. Prežil veľa dobrodružstiev. A vedel o nich veľmi zaujímavo rozprávať.

Tristanovi zovrelo hrdlo. Otec vedel všetko… okrem toho aj to, ako sa postarať o svoju rodinu. Alebo skôr o svoje rodiny.

Otec sa zaprel o Tristanovu ruku a pokúsil sa nadvihnúť do sedu.

„Nerob to!“ skríkol Tristan. „Musíš si šetriť silu, kým príde lekár.“

Otec sa zachvel. „Nemá to zmysel, chlapče. Umieram. Na tebe zostáva… aby si sa postaral o svoju matku a sestru. Teraz si… hlava rodiny.“

Tristana zachvátila panika. „Tak nesmieš hovoriť. Budeš v poriadku.“

Otec musí byť v poriadku. Keby zomrel, matka ani Lisette by to neuniesli.

Tristan potlačil slzy, lebo chcel vyzerať ako rázny muž. Pritiahol otcovi prikrývku až pod bradu, aby sa prestal triasť. Otec však bol studený ako ľad. Niekto by mal rozložiť v kozube oheň.

„Prac sa od neho!“ prikázal mu nejaký hlas od dverí. „Nemáš právo dotýkať sa ho.“

Tristan sa pri pohľade na Georgea Mantona, svojho nenávideného, o deväť rokov staršieho nevlastného brata, celý zježil. George mal zdediť titul vikomta Rathmoora aj celý majetok, lebo sa narodil na správnej strane postele, ako sa hovorí.

Tristan práve naopak. Preto mu všetci v meste hovoril „ten francúzsky bastard“, hoci bol len polovičný Francúz a narodil sa a vychovali ho tu v Rathmoor Parku.

„Nechaj ho na pokoji,“ dostal zo seba namáhavo otec. „Chcem ho mať pri sebe.“

George vošiel dnu. Oči sa mu zaleskli vo svetle sviečky. „Ten tvoj prekliaty bastard je pravdepodobne zodpovedný za to, že ťa postrelili.“

„To je klamstvo!“ vykríkol Tristan a nadvihol sa na stoličke.

„Dosť!“ zahriakol ich otec. Dýchal krátkymi, plytkými nádychmi, ako dýcha bežec na posledných metroch pretekov. „Nie je to ničia vina. Puška vystrelila náhodou. Bola to… nehoda.“

„Na to sa ešte pozrieme,“ zasyčal George. „Môžeš si byť istý, že sa porozprávam s paholkom aj so všetkými ostatnými, ktorí pri tom boli.“

„Kde je Dom?“ opýtal sa otec. „Potrebujem… Dominicka.“

Keď sa George uškrnul, Tristan sa pripravil na najhoršie. George Dominickom, svojím legitímnym mladším bratom, opovrhoval takmer rovnako ako nevlastnými súrodencami, pravdepodobne preto, lebo ich matka zomrela po Dominickovom narodení. George mal vtedy len sedem rokov.

Možno preto k sebe mali Dominick s Tristanom tak blízko – kvôli tomu, že George nechcel mať nič spoločné ani s jedným z nich. A okrem toho podľa zákona bol druhý syn len trochu nadradený nemanželskému potomkovi, lebo budúcnosť oboch záležala úplne od otcovej vôle. Už len to ich utužilo v bratskom priateľstve.

„Dom je ešte stále v Yorku,“ odvetil otcovi Tristan. „Mal by sa vrátiť dnes večer.“

„Nemôžem čakať,“ zahundral otec. „Musím to urobiť… hneď. Prines mi moju písaciu podložku.“

Otcova neistá reč Tristana vystrašila. Keďže George neurobil, čo mal, vyskočil sám a pretlačil sa okolo toho darebáka, aby priniesol podložku na písanie, s ktorou otec precestoval Egypt, Siam a ešte mnohé iné miesta, ktoré v ňom v posledných dvadsiatich piatich rokoch vyvolali záujem.

Keď ju priniesol, otec namáhavo zadychčal. „Píš, chlapče.“

Tristan sa vystrašene pozrel na rozzúreného Georgea, ale vzal do ruky pero a kalamár a pripravil sa zaznamenať otcove slová, ktorý mu ich prerývane diktoval: „Ja, Ambrose Manton… vikomt z Rathmooru, s jasnou mysľou pridávam tento dodatok k svojej poslednej vôli.“ Otec prestal, aby lapil dych. „Svojmu nemanželskému synovi Tristanovi Bonnaudovi odkazujem koňa… Modrého žrebca…“

„Otec!“ ohradil sa ostro George. „Modrého žrebca by som mal zdediť ja alebo Dominick.“

Otec naňho vrhol pohľad tvrdý ako oceľ. „Sľúbil som ho… vlani tvojmu nevlastnému bratovi. Tristan mi ho vybral, takže by mu mal… patriť.“

George očervenel, zatiaľ čo Tristan tie slová rýchlo zapísal. Miloval Modrého žrebca, ktorý vyhrával najvyššie ceny od chvíle, čo ho otec kúpil na aukcii v Yorku. Nebolo divu, že George chcel získať toho koňa pre seba, ale, popravde, bolo treba pripomenúť, že George mal dostať všetko ostatné. Nemusí mať ešte aj Modrého žrebca.

Neznamenalo to však náhodou, že sa o ňom otec v poslednej vôli vôbec nezmienil? To hádam nie!

Keď otec pokračoval v tom, čo chcel zanechať Dominickovi, Tristan sa sklonil, aby skryl strach. Bolo dosť zlé, že sa otec už predtým nepostaral o svoje nemanželské deti, ale že by ani o Dominicka? Nebolo to správne. Otec potom odkázal pár maličkostí z ciest Lisette a domček a ročnú rentu v hodnote dvesto libier jej matke, ktorú si vydržiaval ako milenku celých dvadsať rokov. Stále jej sľuboval, že sa s ňou ožení, ale nikdy to neurobil pre možný škandál, a teraz už tú možnosť nemusel nikdy mať.

Otec by mal prežiť. Musí!

„Ešte jedna vec, chlapče,“ zachripel otec. „Zapíš, aby ťa… Fowler začal učiť… ako svojho pomocníka.“

George zaklial, ale Tristan rýchlo zapísal otcove slová. Ten celé roky opakoval, že by sa mal Tristan naučiť, ako spravovať panstvo pod vedením súčasného správcu, ale on sa nikdy v to neodvážil dúfať. Nevedel si predstaviť nič lepšie ako pracovať s Fowlerom a jedného dňa možno starého muža aj nahradiť.

Keď všetko dopísal, otec prešiel očami po svojich slovách a potom povedal Georgeovi: „Podpíš to… a pod svoje meno napíš ,svedokʻ. Nikto ten dodatok nebude môcť napadnúť… keď to podpíšeš. Je proti tvojim záujmom.“

George si prekrížil ruky na hrudi. „Však? A práve preto ho nepodpíšem.“

Otec sa zatváril prešibane. „Ešte stále môžem prežiť, chlapče. Lekár je už… na ceste. Ak prežijem… postarám sa o to, aby si oľutoval… že si ma neposlúchol.“

To by otec mohol urobiť. Keby sa rozhodol, že predá všetko, čo sa neviaže k titulu, alebo keby zaťažil majetok veľkou hypotékou, George by mohol stráviť zvyšok života tým, že by sa vyhrabával z dlhov. Okrem toho bol George od neho finančne závislý až do chvíle, kým všetko nezdedí.

Tristan zadržal dych. Ak George neuvidí rýchlo sa šíriacu červenú škvrnu pod prikrývkou, mohol by tomu uveriť.

Dupot konských kopýt vonku však rozhodol namiesto neho. George mu vytrhol z ruky dodatok aj pero a podpísal ho. Potom len stál a civel na papier.

Otec vystrel chvejúcu sa ruku. „Daj mi ho.“

George zaváhal.

„Daj… mi… ho…“ dostal zo seba otec, ale hlas mu zjavne slabol.

Tristan sa nahol, aby nadvihol otcovi hlavu a napravil mu vankúš. „Vydrž, otec.“ Zvieralo mu žalúdok. „Pomoc už je blízko. Nemôžeš nás opustiť. Nesmieš!“

Otcovi sa zahmlili oči. „Vezmi… ten… papier, Tristan. Sľúb mi… že ho dáš… Dominickovi.“

„Len pokojne lež.“ Tristana zamrazilo, keď videl, ako sa otec s námahou pokúša hovoriť.

„Sľúb mi to!“ precedil otec cez zaťaté zuby.

„Sľubujem, ale teraz už nerozprávaj.“ Tristan vystrel ruku k Georgeovi. „Daj mi to, dobre? Nevidíš, aký je rozrušený?“

George však len meravo stál s očami upretými na ten prekliaty kus papiera. Vtom obaja začuli klokotavý zvuk a George prudko zdvihol pohľad k posteli. „Otec?“ Prešiel na druhú stranu otcovej postele. „Otec!“

Z otcových úst vytekal pramienok krvi a Tristanovi sa takmer zastavilo srdce. „Nie, to nemôže byť pravda! Nie, nie, nie… otec!“

Chytil mu hlavu do rúk, ale otcove oči sa upierali na jedno miesto a hruď sa mu nedvíhala.

„Musíme mu pomôcť!“ zvolal na Georgea. „Musíme niečo urobiť!“

„Uhni!“

Tristan cúvol. George odložil dodatok k poslednej vôli a zatriasol otca za plecia. „Otec,“ prihovoril sa mu. „Dopekla, preber sa!“

Keď sa otcov sklený pohľad nepohol, George vzal do ruky zrkadielko z taburetky a podržal mu ho pred ústami. Potom potichu zaklial.

„Tak čo?“ opýtal sa vystrašene Tristan.

Georgeova tvár bola ako vytesaná zo žuly. „Nedýcha. Je mŕtvy.“

„To je lož!“ Tristan sa v zúfalstve snažil otca oživiť, klepkal mu po rukách a masíroval hrudník, ale strašidelný pohľad zostával rovnaký. George mal po prvýkrát pravdu.

Tristanovi sa zdalo, akoby mu v žilách stuhla krv. Otec zomrel. Už nikdy spolu nepôjdu na konské dostihy, nikdy nebudú loviť kačky ani zver. Už nebudú žiadne príjemné večery v domčeku, keď ich otec zabával dobrodružnými príbehmi zo svojich ciest.

Potlačil slzy. Nevlastný brat by sa mu za ne posmieval, najmä keď sám neplakal – hoci civel na otca, akoby ho chcel oživiť samotným pohľadom.

„Čo budeme robiť?“ zašepkal Tristan.

„My nebudeme robiť nič. Ja budem trúchliť a vystrojím mu pohreb. Ty opustíš tento dom. Hneď.“

Tristan zbledol od prekvapenia. „Nemôžeš… Nemôžeš mi predsa brániť v…“

George zatlačil otcovi oči a zakryl mu tvár prikrývkou. „Oddnes budem robiť všetko, čo budem chcieť. Vlastním tento dom aj všetko v ňom.“ Vrhol na nevlastného brata jedovatý pohľad. „Takže ty odtiaľto vypadneš a už nikdy neprekročíš tento prah.“

Ten rozkaz nebol nečakaný. Tristana tu v dome vítal vždy len otec a Dom, a teraz aj Dominick bude váhať, aby nešiel proti Georgeovi.

Myšlienka na Dominicka mu pripomenula jeho sľub. Dom študoval za právnika, a tak vedel všetko o zákonných právach. Preto otec chcel, aby ten dodatok k poslednej vôli dal práve jemu.

Tristan obišiel posteľ a vykročil k bočnému stolíku, kam George odložil papier s dodatkom, ale ten sa mu postavil do cesty.

„Nechaj ma prejsť,“ požiadal ho Tristan.

„Ani za nič.“

Tristanovi prebehol mráz po chrbte. Keby George nebral ten dokument do úvahy…

Nie, dokonca ani on by nemohol byť taký zlý. „Sľúbil som otcovi, že dám ten dodatok Dominickovi. Určite mi nebudeš brániť v tom, aby som ten sľub splnil.“

George sa však zatváril ako sup požierajúci mŕtvolu. „Ak si myslíš, že nechám teba a tú pobehlicu – tvoju matku –, aby ste ma obrali čo len o jediný groš, tak si blázon.“

Pobehlicu. Dopekla. Tristan také vyjadrenie o svojej matke počul od Georgea až príliš často. Pozrel sa rovno naňho. „Ešte raz nazveš moju matku pobehlicou, a už nevstaneš.“

Brat odfrkol: „Môžeš to skúsiť. Vždy som ťa porazil. A to sa nezmenilo.“

Dočerta, mal pravdu. Tristan sa načiahol po dokument v nádeji, že tým vyvedie Georgea z miery, ale ten to očakával a hodil dodatok poslednej vôle do ohňa.

„Nie!“ vykríkol Tristan a obrátil sa ku kozubu.

George ho však chytil zozadu, zavesil sa naňho a nepustil, hoci sa Tristan snažil vymaniť zo všetkých síl. „Už nikdy neuvidíš Modrého žrebca, počuješ ma?“ zasyčal George. „A určite ti nedovolím učiť sa za správcu, kým o tom budem môcť rozhodovať.“

Tristanovi zovrelo srdce, keď videl, ako všetky jeho nádeje miznú v plameňoch. „Otec chcel, aby som mal slušnú budúcnosť.“ Bol to dôkaz jeho lásky a Tristan toho veľa nemal. „Nepôjdeš predsa proti vôli umierajúceho?“

Keďže dokument už zhorel, George odstrčil brata nabok. „Už mu to nemyslelo. Určite nedovolím, aby si sa po celý zvyšok môjho života potuloval po Rathmoor Parku a vyvolával škandály, kdekoľvek sa objavíš.“

Škandály. Tristan už ich mal dosť až do smrti. Vďaka Mantonovmu strachu zo škandálu sa matka nikdy nedočkala slušného života. Aj preto teraz nemôže dovoliť, aby George všetko zobral.

„Prečo by si mi nemohol dať Modrého žrebca?“ Tristan by na ňom aspoň mohol pretekať a takým spôsobom podporovať rodinu. „Máš veľa iných dobrých koní. Nepotrebuješ aj tohto!“

„Ani by si nevedel, čo s takým zvieraťom robiť, aj keby si ho vlastnil,“ vyštekol naňho George. „Nemal by si peniaze, aby si sa oňho mohol postarať…“

„Mohol by som pretekať…“

„Kde?“ George vrhol opovržlivý pohľad kamsi za brata. „Naozaj si myslíš, že by pretekári-džentlmeni dovolili, aby sa taký francúzsky bastard pohyboval v ich kruhoch? Tolerovali ťa len kvôli otcovi.“

„To nie je pravda!“ vykríkol Tristan, aj keď sa obával, že by mohla byť. „Všetci hovoria, že toho viem o koňoch dosť. Otec mi povedal, že to na jeho priateľov zapôsobilo.“

„Keď tak len tvoja schopnosť zatvárať oči pred skutočnosťou. Aj keby som dovolil, aby si si nechal toho koňa, nemáš nič iné, čím by si na nich zapôsobil,“ uškrnul sa George. „Prečo myslíš, že ťa otec nenechal študovať na inej škole ako miestnej? Vedel, že to nemá cenu. Si príliš hlúpy na to, aby si mohol robiť čokoľvek iné, než žiť z jeho šľachetnosti, a tomu ja teraz urobím koniec.“

Tristan pocítil horkú chuť v ústach. Ako budú žiť bez každoročnej renty a bez koňa? Čo sa stane s matkou a s Lisette? „Všetkým poviem, čo si urobil.“ Mohol by využiť rodinnú nenávisť, aby vyvolal škandál okolo Georgea. „To ti neprejde!“

George sa zasmial. „Komu to povieš? Sluhom? Dedinčanom? Je to tvoje slovo proti môjmu, a ty nie si nič, len bastard. Aj keby ti verili, čie peniaze ich živia? Nedovolia si ísť proti mne.“

„Dominick by mohol,“ odsekol Tristan a zovrel ruky do pästí. „On to tak nenechá. Spálil si aj jeho dedičstvo.“

„O svojho vlastného brata sa postarám,“ precedil George ľadovým hlasom. „Mohol som napadnúť ten dodatok aj legálnou cestou, a aj tak by si žiadne peniaze nevidel.“

„Potom si ho nemusel spáliť,“ nedal sa Tristan.

George pokrčil plecami. „Takto nemusím čakať celé mesiace, kým prebehne súd. A preto bude Dom stáť pri mne – lebo potrebuje peniaze na živobytie. Určite nepôjde proti mne kvôli tebe a tvojej rodine.“

„Zabudni na súdy. Stále som tvoja krv a Lisette tiež.“

Brat stuhol. „Len pre zhodu náhod pri tvojom narodení. Pre mňa nie si nikto. A teraz chcem, aby si okamžite vypadol z tohto domu.“

Keď Tristan zostal stáť, George sa okolo neho prešmykol na chodbu. „Hucker!“

Tristanovi sa naplo celé telo. Ten Georgeov drsný poskok prišiel vždy na prvé zavolanie. John Hucker sa naozaj o niekoľko sekúnd objavil vo dverách.

„Doktor ešte neprišiel, pane…“

„Teraz ma môžeš oslovovať ‚môj pane‘,“ poznamenal George.

Zdalo sa, že to otriaslo dokonca aj Huckerom. Pozrel ponad Tristana na posteľ. „Ako si želáte.“

„Odveď tohto bastarda, nech ho tu už nevidím,“ pokračoval George. „Nechcem tu po ňom vidieť ani stopy.“

„Áno, môj pane.“ Hucker sa vystrel a pristúpil k Tristanovi s odstrašujúco prázdnym výrazom. „Tak poďte, chlapče. Počuli ste pána… Chcem povedať, jeho lordstvo.“

Tristan zagánil na Georgea. „Nevidíme sa naposledy. Postarám sa, aby si zaplatil za to, čo si urobil, aj keby som mal kvôli tomu obetovať zvyšok života.“

„Odveď ho odtiaľto!“ zopakoval George Huckerovi.

Hucker chytil Tristana za rameno, ale ten sa mu vytrhol. „Pôjdem aj sám,“ odsekol a vyšiel na chodbu.

Keď schádzal po schodoch, ozvena každého kroku len znásobovala jeho hnev. Dočerta s Georgeom aj Huckerom! A dočerta s otcom, ktorý zanedbal starostlivosť o svoje deti a teraz je už na to neskoro.

Nato sa hneď zahanbil. Čo sa s ním deje, že sa hnevá na otca, ktorého telo hore v izbe ešte ani nevychladlo? Nič z toho nebola jeho vina. Vinný bol len George, nikto iný ako on.

Keď vyšiel von, očakával, že Hucker ho nechá odísť samého, ale ten hnusný pätolizač šiel stále krok za ním a kýval pritom lucernou.

„Nemusíš ísť so mnou ako pes až domov,“ zahundral Tristan. „Mesiac svieti dosť, aby som videl na cestu. Nechaj ma na pokoji.“

„Keď jeho lordstvo prikázalo, že vás chce mať mimo svojho sídla, tak sa musím uistiť, že budete naozaj na míle ďaleko.“

„Nemám náhodou vytiahnuť meter, aby si si to odmeral?“ uškrnul sa Tristan.

Hucker neodpovedal, ale tvrdohlavo sa držal vedľa neho celou cestou krížom cez trávnik.

Bratov poskok kedysi býval slušnejší človek. Vtedy pracoval pre otca ako správca domu. George bol na internátnej škole a Dominick ešte doma. Hucker im obom podstrkával dobroty, keď sa vydávali na dobrodružstvá do jaskýň pri Flamborough Head. Naučil Tristana základy účtovníctva a v útlom veku, v ôsmich rokoch, mu dal prvú cigaru.

Po dokončení štúdia v Harrowe sa však George vrátil domov. Keď otec odcestoval na jednu zo svojich ciest, vymenoval ho za svojho zástupcu, a vtedy George povýšil Huckera na svojho osobného tajomníka. Tým sa všetko zmenilo.

Teraz bol Hucker rovnako zlý ako George. Dom s obľubou tvrdil, že sa od Georgea nakazil a nie je pravdepodobné, že sa niekedy vylieči.

„Nechápem, ako preňho môžeš pracovať,“ poznamenal Tristan. „Je to podvodník a klamár.“

„Je to môj pán. A tak robím, čo mi povie.“ Hucker naňho vrhol prefíkaný pohľad. „A keby ste boli rovnako múdry, tiež by ste urobili to, čo vám povie. Z toho, že pôjdete proti nemu, nevzíde nič dobré. To by ste mali vedieť.“

„Takže podľa teba by som mal zabudnúť, že ma obral o dedičstvo a že sa chystá zničiť moju rodinu?“

Hucker sa ho ani nespýtal, čo tým chce povedať. „Ste bastard. To vám nedáva veľa šancí. Tak to jednoducho na svete chodí.“

Tristan bol zvyknutý na to, že ho nazývajú bastardom, ale skutočnosť, že mu to Hucker dokáže chladne povedať rovno do očí, mu zdvihla žalúdok. Práve prechádzali okolo stajní a Tristan zostražitel. Bol tam Modrý žrebec. Jeho Modrý žrebec. To nebolo spravodlivé. Nič z toho nebolo spravodlivé, dopekla!

Došli na polcestu k ich domčeku, keď sa Hucker konečne vzdal. Tristan ešte dlho kráčal, kým zmizol tomu darebákovi z očí. Možno by mal počkať, kým príde Dominick, aby mu povedal, čo George vykonal.

A čo potom? George mal pravdu, že Dom bude musieť stáť na strane vlastného brata. Nemal na výber. Kým bude stáť pri ňom, bude v bezpečí. Preto im nebude môcť nijako pomôcť. Nemá žiadny vlastný majetok.

Čo znamená, že Tristan a jeho rodina budú hladovať. Domček bude patriť k Rathmoor Parku, rovnako ako väčšina vecí vnútri. Dopekla, keď sa Georgeovi zachce, môže ich vyhodiť aj zajtra.

Ako budú žiť? Kam pôjdu?

Lesom sa k nemu niesli zvuky huslí a vytrhli ho z pochmúrnych myšlienok. Hrali Cigáni alebo – ako sa radi nazývali – Rómovia. Keďže otec mal sám kočovného ducha, dovolil im utáboriť sa na jeho pozemkoch, ale to sa nepochybne zmení, keď sa panstva ujme George. Aj ich vyženie, ak nie hneď zajtra, tak čoskoro. Asi by ich mal varovať.

Vydal sa cez les k ich táborovým ohňom. Aspoň jeho kamarát, obchodník s koňmi Milosh Corrie, by mohol pochopiť nespravodlivosť, že Tristan prišiel o Modrého žrebca. Milosh vedel oceniť krásu aj ducha takého zvieraťa.

Prekliaty George! Dobre, možno by si Tristan nikdy nemohol dovoliť chovať takého koňa, ale stále ho mohol predať za dobrú cenu Miloshovi, a potom… Potom by on mal peniaze – asi dosť na to, aby mal z čoho žiť, skôr ako si nájde nejakú prácu. A ten kôň mu právom patrí, nech si George hovorí, čo chce. Keby si Tristan Modrého žrebca vzal, len by tým splnil otcovu vôľu.

A mohol by to urobiť bez toho, aby ho niekto z niečoho podozrieval. Paholkovia sú práve na večeri. Mohol by sa vrátiť a odcválať na Modrom žrebcovi, kým sú preč. Keď nechá vráta na stajni pootvorené, budú si myslieť, že kôň utiekol.

Mohlo by to vyjsť… ale len ak vyrazí hneď teraz. A len ak presvedčí Milosha, aby kúpil koňa, ktorého budú všetci považovať za ukradnutého.

Sľúbil som ho… vlani tvojmu nevlastnému bratovi. Tristan mi ho vybral, takže by mu mal… patriť.

Otcove slová rozhodli. Do čerta s celým svetom a s jeho nespravodlivými zákonmi! Modrý žrebec patrí jemu! Takže len on má právo rozhodnúť, čo s tým koňom bude.

Už o hodinu Tristan počúval, ako Milosh odhaduje cenu Modrého žrebca. Cigán ho už videl, ale nikdy nie dosť zblízka a dosť dlho, aby si naň utvoril názor.

Teraz pozrel na Tristana s otázkou v očiach. „Je tvoj? Otec ti ho dal?“

Bolo načase priznať, čo vyviedol. Nechcel, aby kvôli tomu jeho kamarát riskoval život. Milosh sa musí dozvedieť pravdu.

Narýchlo mu vyrozprával udalosti z večera. Cigán čosi zašomral po cigánsky. Tristan niečomu rozumel, lebo s nimi trávil veľa času, a tak zachytil slová „ľahkovážny hlupák“.

Uprene pozeral na Milosha, ktorý bol len o dva roky starší ako on, ale bol šikovný obchodník a vedel to s koňmi lepšie ako ktokoľvek iný, koho Tristan poznal. „Môžem Modrého žrebca zasa vrátiť, ak si to myslíš. Môžem ho nechať pri stajniach, aby ho paholkovia čo najskôr našli.“

Milosha to zarazilo. Zjavne mal o koňa záujem. „Tvoj nevlastný brat by obesil každého, u koho by sa ten kôň našiel.“

„Tak potom sa posnaž, aby sa nenašiel. Na úsvite sa zbaľte, aj tak musíte odísť – George vás tu určite nenechá. Skôr ako príde na to, že kôň zmizol, budeš ty aj tvoji ľudia ďaleko, ale nikto nebude mať podozrenie, lebo všetci vedia, ako George Cigánov neznáša.“

„Budú si myslieť, že sme toho koňa ukradli.“

„Budú si myslieť, že som ho ukradol ja, ale nedokážu to, lebo Modrý žrebec zmizne.“

Milosh si pohladkal bradu a znovu uprel oči na koňa. „Si si istý, že ťa nikto nevidel, keď si ho bral…“

Tristan si spomenul, že pri stajniach počul nejaký šramot, keď odchádzal, ale hneď na to zabudol. Určite to bol len pes. „Som si istý. Inak by sa strhol krik a vresk. A okrem toho ma Hucker osobne odprevadil až na hranicu pozemku. Ak sa niečo stane, George bude v prvom rade podozrievať jeho.“

Cigán stisol pery. „Hucker bude klamať.“

„Georgeovi?“

„Georgeovi. Huckerovi sa nedá veriť.“

Znelo to tak presvedčivo, až sa Tristan zarazil. „Prečo to hovoríš?“

Milosh odvrátil zrak. „Dobre vieš, že je to pravda.“

„Áno, ale zdá sa, akoby si to vedel z prvej ruky.“ Podozrievavo sa pozrel Cigánovi do tváre. „Ak vieš, kedy Hucker klamal kvôli Georgeovi v niečom dôležitom, najmä ak je to niečo, čo by som mohol proti nevlastnému bratovi použiť…“

„Koľko chceš za toho koňa?“ opýtal sa na rovinu Milosh.

Tristan naňho znova podozrievavo zagánil, ale Cigán mu zjavne nehodlal nič vysvetľovať. Títo ľudia vedia zachovať tajomstvo a nepovedia ho ani tým, ktorých majú radi. „Dvestopäťdesiat libier,“ zahundral napokon. „Má hodnotu päťsto, takže na ňom aj tak poriadne zarobíš.“

„Ale len v prípade, že by kupujúci poznali jeho rodokmeň, no ja ho nemôžem predávať ako Modrého žrebca. Okrem toho je tu riziko, ktoré na seba beriem, že ho budem mať u seba až dovtedy, kým nebudem dosť ďaleko, aby som mal istotu, že kupec nepočul o tom, že zmizol.“ Prefíkane pozrel na Tristana. „Dám ti stopäťdesiat, ani penny navyše. A len preto, lebo si to ty.“

„Aj preto, lebo to bude ako rana do živého Georgeovi aj Huckerovi.“

Milosh napäto prikývol.

Ak Tristan dostane stopäťdesiat libier, môže podporovať rodinu celé dva roky a zatiaľ si nájde nejakú prácu.

Ešte raz sa s túžbou v očiach pozrel na koňa, ktorého by si najradšej nechal, ale potom podal Miloshovi ruku. „Platí.“

Cigán mu ju potriasol. „Dúfam, že to neoľutuješ.“

„Nie. Musím sa postarať o matku a Lisette. Lebo keď Georgea vyhlásia za otcovho dediča, nezostane nám nič a nebudeme mať kam ísť. A to nedopustím.“

Na ďalší večer už Tristan stál s jasnou mysľou na pobreží pri Flamborough Head s matkou a so sestrou. Hral a prehral. Stále ešte mal peniaze, ktoré mu dal Milosh, teraz však bol na úteku so svojou rodinou, aby si zachránil život. Lebo pri stajniach nepočul psa – bol tam niekto, kto ho videl toho koňa kradnúť.

George prehľadával celé okolie, hľadal Tristana aj Modrého žrebca. Matku s Lisette vyhodil na ulicu, takže časť peňazí šla na tajnú cestu do francúzskeho Biarritzu. Odtiaľ chceli pokračovať po súši do Toulonu, kde žila matkina rodina. George chcel Tristana dolapiť, aby ho dal obesiť.

Tristan namáhavo prehltol, keď videl matkinu utrápenú tvár. Prišla o domov aj skutočnú lásku v priebehu jedného dňa, a viac ako spolovice bol za to zodpovedný on.

Lisette ho chytila za ruku a stisla mu ju. „Všetko bude v poriadku, Tristan,“ šepla. „Dom sľúbil, že nám bude stále písať, aby sme vedeli, čo je nové. A raz sa určite budeme môcť vrátiť.“

Tristan zvesil plecia. To bolo najhoršie zo všetkého. Dom sa nepostavil na Georgeovu stranu, ale na ich, a prišiel o všetko. Len pre Tristanovu nepremyslenú krádež.

Dopekla, nie! Len preto, lebo ich lenivý otec sa nenamáhal, aby prepísal závet po Dominickovom narodení. Preto mohol George spáliť dodatok a nechať Doma aj ostatných bez penny vo vrecku. Aj keby Tristan neukradol toho koňa, George by ich vyhodil z domu. Tak či onak by napokon museli odísť a všetko nechať tak, len by sa to stalo o niečo neskôr.

Aj keby mohol zostať v Anglicku, čo by im to prinieslo? George by nikdy nedovolil Dominickovi, aby im dal nejaké peniaze, takže by ich aj tak nemali.

Spomenul si na otcove slová: Je teraz na tebe… aby si sa postaral o svoju matku aj sestru… Teraz si hlava rodiny.

Áno, a on urobil, čo musel, aby prežili, kým si nenájde nejakú prácu. Jediný skutočný podliak bol George.

Vystrel plecia a pozrel ponad vodu, ktorá ho čoskoro mala deliť od jediného domova, ktorý poznal. Na tom však už nezáleží. Vydrží. Všetci to vydržia, aj keby musel drieť ako otrok, aby to zvládli.

Jeho rodine ani jemu už nikto nepomôže. Bude sa musieť naučiť, ako sa čo najlepšie pohybovať v tomto hlúpom a zradnom svete. Bude sa musieť naučiť, ako bojovať a víťaziť.

Potom by sa raz so všetkými nadobudnutými skúsenosťami mohol vrátiť do Yorkshiru. A ak to dokáže, George by sa mal mať na pozore. Lebo Tristan zariadi, aby jeho nevlastný brat, ten darebák, zaplatil za všetko zlé. Aj keby to malo byť to posledné, čo urobí.

Úryvok

Prológ
Anglicko 1185
Skupina ozbrojených jazdcov sa za chladného jesenného dňa schovávala za hustým krovím na okraji lesa. Čakali, kým dostanú povel zaútočiť. Ich veliteľ netrpezlivo sledoval cestu, ktorá viedla z neďalekej dediny až na hrad Conisbrough, sídlo grófa zo Surrey, jedného z najmocnejších lordov Anglicka a kráľovho nelegitímneho brata. V duchu preklínal svojho pána za nebezpečný plán. Vedel, že ak by čokoľvek zlyhalo, všetci by odvisli na šibenici.
Keď však v diaľke spozoroval iba troch približujúcich sa jazdcov, vydýchol si a zavolal na chlebodarcu: „Môj pane, myslím, že sú to tí, na ktorých čakáme. Mladá dievčina zahalená v plášti a s ňou dvaja vojaci. Bude to jednoduchšie, ako sme sa nazdávali. Dvaja muži ju sotva ubránia. Stačí, ak potvrdíte, že je to ona.“
Muž v brnení a prilbe so spusteným priezorom podišiel k veliteľovi najatých ozbrojencov a zahľadel sa na miesto, odkiaľ jazdci prichádzali. Hoci boli ešte dosť vzdialení, ihneď ju spoznal. Ťažká kapucňa sa jej pri rýchlom cvale skĺzla z hlavy a odhalila vlnité tmavohnedé vlasy a vznešené črty krásnej tváre. Výrazné lícne kosti, nežná okrúhla brada, úzky aristokratický nos, veľké tmavé oči a plné súmerné pery.
Pri pohľade na ňu mal odrazu pocit, že sa preniesol o dvadsaťosem rokov späť do čias, keď bol ako mladý šľachtic posadnutý najkrajšou a najbohatšou dedičkou Anglicka, Isabel de Warenne, grófkou zo Surrey. Ženou, ktorej rodokmeň siahal až do čias, keď si Anglicko podrobili normanskí dobyvatelia. Po smrti svojho otca, vo veľmi mladom veku, sa Isabel vydala za Viliama z Blois, mladšieho syna kráľa Štefana. Po jedenástich rokoch však bezdetná ovdovela a vtedy on sám zacítil príležitosť stať sa vďaka výhodnému sobášu jedným z najmocnejších mužov Anglicka. Istý čas jej dvoril, zahŕňal ju pozornosťami a drahými darmi a napokon ju požiadal o ruku. Isabel jeho dvorenie prijímala s nadšením, s ešte väčším nadšením však prijímala jeho drahé dary. Posmeľovala ho a dávala mu nádej, no nakoniec ho bezcitne odmietla. Nebol pre ňu dosť dobrý.
To už sedel na tróne iný muž — Henrich, ktorého zlákala vidina jej majetku. Nechcel dopustiť, aby kráľovská rodina prišla o bohatstvo takých rozmerov. Preto dohodol Isabelin sobáš so svojím nevlastným nemanželským bratom Hamelinom Plantagenetom. Ten neskôr prijal Isabelino priezvisko de Warenne a stal sa pánom všetkého, čo chcel získať on sám, a navyše ho neskôr menovali štvrtým grófom zo Surrey.
Koľko dlhých rokov odvtedy uplynulo, a predsa na jej odmietnutie nedokázal zabudnúť. Ba čo viac, celé tie roky v sebe roznecoval plamene nenávisti a túžbu po pomste. Zaprisahal sa, že tá suka raz zaplatí za to, ako kruto sa s ním zahrala. Zaplatia za to všetci, čo mu prekazili plány.
Znovu sa zahľadel na cválajúcu dievčinu. Keď ju pred dvoma mesiacmi uvidel prvý raz, nemohol uveriť vlastným očiam. Bola to tá istá Isabel, ktorá ho pred rokmi odmietla. A predsa to nemohla byť ona, pretože už bola viac ako desať rokov mŕtva. Rozhodol sa, že ju bude sledovať. Musel zistiť, či to je len prízrak, alebo skutočná žena. Keď mu zmizla za hradbami Conisbroughu, začal pochybovať ešte väčšmi, či ho klame zrak, alebo sa dočista pomiatol. Zašiel teda do dediny a nenápadne sa na dievčinu povypytoval. Ľudia o nej vraveli ako o lady Elisabeth, grófovej dcére. Vtedy všetko pochopil. Nebol to prízrak. Bola to Isabelina a Hamelinova dcéra, verný obraz svojej krásnej matky.
Vedel, že gróf má dediča, prvorodeného syna, no bol si istý, že jej veno bude vzhľadom na grófovo rozprávkové bohatstvo hodné kráľovskej dcéry. Zakrátko grófa zo Surrey navštívil, ponúkol mu priateľstvo a spojenectvo a požiadal ho o ruku jeho dcéry. Dostal však zápornú odpoveď. To ho rozzúrilo ešte väčšmi. Zaumienil si, že ak ju teda nedostane po dobrom, vezme si ju po zlom. A ak ju zneuctí, nebude mať gróf inú možnosť, len ju zaňho vydať. Keď bude konečne jeho, s radosťou sa postará, aby trpela, tak ako mala trpieť jej matka za zradu a poníženie, ktoré mu spôsobila.
Celé týždne trpezlivo sledoval cestu okolo lesa do dediny, kde ju zazrel prvýkrát. A dnes sa konečne dočkal. Dievča mu ponúkli na striebornom podnose.
„Je to ona. Pripravte sa. Všetci viete, čo máte robiť. A nezabudnite. Keby čokoľvek zmarilo môj plán, nikto sa nesmie dozvedieť, pre koho pracujete!“ rozkázal mužom a sám sa vzdialil dosť ďaleko na to, aby v prípade núdze mohol nepozorovane a bezpečne utiecť.
Keď už boli dievča a jeho strážcovia v dostatočnej blízkosti, štyria z lordových ozbrojencov vyšli na koňoch z úkrytu, aby im odrezali cestu. Plán im vychádzal.
Mladučká lady zastavila koňa a ostro sa ich spýtala: „Prečo ste nám skrížili cestu?“
Namiesto odpovede však vyšli z úkrytu ďalší štyria jazdci a zahatali im cestu zozadu. Zvyšní ozbrojenci uzatvorili vôkol nich kruh a úplne ich obkľúčili. Hneď nato vyšiel jeden z jazdcov z kruhu. Predstúpil priamo pred dievčinu a galantne sa uklonil.
„Lady, ak pôjdete s nami dobrovoľne, ušetríte životy svojich mužov. Ak by vás chceli brániť, celkom isto zomrú. Vy však s nami pôjdete po dobrom či po zlom,“ oznámil jej sebavedomým hlasom.
Elisabeth blysla po neznámych nahnevaným pohľadom a naoko pokojne sa spýtala muža, ktorý im velil: „Čo to má znamenať, pane? Viete vôbec, s kým máte do činenia? Kto ste a čo odo mňa chcete?“
„Kontesa Elisabeth de Warenne, uisťujem vás, že veľmi dobre viem, s kým mám tú česť. Kto som ja, nie je vôbec podstatné. Dôležité je, že plním rozkazy niekoho, kto túži po vašej spoločnosti. To je všetko, čo v tejto chvíli potrebujete vedieť. Dovoľte mi teda znovu zopakovať otázku. Chcete preliať krv svojich mužov alebo odídete s nami dobrovoľne?“
„Váš pán musí byť veľký zbabelec, ak si netrúfa predstúpiť predo mňa sám. Kto je to?“ vyhŕkla Elisabeth ľahkovážne. Stále si neuvedomovala, v akom nebezpečenstve sa ocitla.
Muža, ktorý s ňou vyjednával, jej odpoveď pobavila. Vypustil z úst pohŕdavý smiech. „Mylady, všetko sa dozviete v pravý čas. Mne neprislúcha prezradiť vám meno môjho pána. No na vašom mieste by som si dával pozor na jazyk, pretože už zakrátko sa vám vaša prostorekosť môže vypomstiť.“
Elisabeth sa ostražito poobzerala okolo seba. Podľa toho, čo jej muž práve povedal, nadobudla podozrenie, že jeho pán je niekde nablízku a počuje ich rozhovor. Znervóznela. Rozhodla sa, že bude naťahovať čas, kým vymyslí niečo, ako sa z tejto situácie dostať. „Akú mám istotu, že dodržíte svoje slovo a mojim mužom sa nič nestane, ak s vami pôjdem podobrotky?“
„Máte moje slovo. To je jediné, čo vám v tejto chvíli môžem poskytnúť. Vzhľadom na situáciu, v ktorej sa práve nachádzate, je to viac, ako by ste mohli dúfať.“
Elisabeth si zahryzla do pery a premýšľala. Ten muž mal pravdu. Hrad jej otca bol ešte v nedohľadne a ona mala len dvoch strážcov, kým oni boli aspoň desiati. Bol vôbec zázrak, že nebola sama. Aj to len vďaka tomu, že jej otec začal trvať na tom, že sama viac nesmie chodiť jazdiť. Nemohla ani dúfať, že ide o omyl. Veľmi dobre vedeli, kto je. Ako je vôbec možné, že si niekto dovolil dať uniesť dcéru grófa zo Surrey a kráľovu neter? A možno vôbec nejde o ňu. Čo ak má byť len zámienkou na vydieranie jej rodiny?
„Lady, žiadam vás, aby ste mi bezodkladne odpovedali na otázku. Inak stratím trpezlivosť a urobím to po svojom.“
Vedela, že nemá na výber. Odviedli by ju po dobrom či po zlom a takto aspoň mohla dúfať, že neznámy dodrží slovo a ušetrí životy jej sprievodcov. Kým mu však stihla oznámiť svoju voľbu, jej muži rozhodli namiesto nej. Obaja svorne tasili meče a pustili sa do boja.
Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Dvaja muži zoskočili na zem a vytrhli jej z rúk uzdu. To jej koňa vyplašilo a začal sa nebezpečne vzpínať na zadné nohy. Takmer ju zhodil, no mužom sa ho podarilo včas upokojiť. Ďalší dvaja pristúpili rovno k nej a pokúšali sa ju stiahnuť na zem. Zo všetkých síl sa bránila — metala sa, kopala a udierala ich rukami, ale proti ich sile nič nezmohla. Kým sa jej strážcovia zúfalo bránili, únoscovia ju vliekli k mužovi, s ktorým doteraz hovorila. Ruky jej založili za chrbát a cítila, že jej ich zväzujú povrazom. Potom ju vysadili na veliteľovho koňa, priamo jemu do lona. Ten ju zozadu zdrapil rukami, aby nemohla zoskočiť, zatiaľ čo ďalší jej zväzovali nohy. Vtedy zazrela, ako jedného z jej mužov zranili. Do očí jej vhŕkli slzy, keď si uvedomila beznádejnosť celej situácie. Sú stratení, už im nikto nepomôže a ju odvlečú násilím.
Vtom akoby Boh vyslyšal jej tiché prosby o pomoc. Z lesa sa odrazu vynorila skupina asi tridsiatich mužov. Na jej čele cválali dvaja rytieri. Jeden z nich držal v ruke zástavu, na ktorej sa skvel erb so žlto-modrými štvorcami. Vtedy si Elisabeth uvedomila, že je zachránená.

1. kapitola
O dva roky
Lady Amelia de Romille vošla svižným krokom do siene svojho milovaného hradu Skipton. Na tvári sa jej mihol výraz zhnusenia. Kedysi, keď ešte žila jej matka, to bývalo prekrásne sídlo, no dnes takmer každé ráno Amelia vstupovala do tejto časti hradu s obavou, čo ju tu zase čaká. Obraz, ktorý sa jej zakaždým naskytol, sa už niekoľko rokov nemenil. Poprevracané stoly a stoličky, zvyšky jedla lákajúce psov, ale i hlodavce a vo vzduchu sa šíriaci zápach skysnutého vína.
S povzdychom sa pustila naprávať škody, hoci niektoré už boli nenapraviteľné. Najmä škody na charaktere jej otca. Noc čo noc sa v tejto sieni spíjal so svojimi kumpánmi a ženami pochybných mravov. Na ničom mu nezáležalo. Nezaujímali ho jeho deti ani chod hradu. Nerobil si starosti s tým, ako hospodáriť s majetkom, a už vôbec si nerobil ťažkú hlavu z toho, ako to tu vyzerá.
Amelia s námahou pozdvíhala ťažké stoličky. Nemalo význam očakávať, že túto nepríjemnú prácu urobí za ňu služobníctvo. Všetci sluhovia počúvali len jej otca a svoj život úplne podriadili tomu jeho. Každú noc mu až do svitania boli poruke a vykonávali jeho príkazy. Cez deň spolu s pánom dospávali.
Keď konečne všetky stoličky opäť stáli na svojom mieste, do siene sa vrútil jej mladší brat a na jednu z nich sa posadil. „Zase zo seba robíš chuderu?“ spýtal sa jej posmešne a vyložil si nohy na stôl.
Už keď ho videla vchádzať, prevrátila oči. „Ako to, že si vstal tak zavčasu, George?“ spýtala sa ho odmerane.
„Nevstal som. Ešte som totiž ani nespal.“
„A čo si robil celú noc?“ Bratova odpoveď ju prekvapila. Pokiaľ vedela, nezvykol sa pridávať k otcovej nočnej spoločnosti. Opovrhoval jeho spôsobom života. Opovrhoval ňou. Amelia vlastne nevedela o ničom, čím by jej brat nepohŕdal.
„Do toho ťa nič nie je, sestrička,“ odvrkol jej.
„Ak si mi teda neprišiel pomôcť, tak ma, prosím, nezdržuj,“ požiadala ho slušnejšie, ako si zaslúžil.
„Ty mi nevrav, čo mám robiť!“ oboril sa na ňu panovačne.
Vzdychla si a začala ho ignorovať. Po chvíli ho domŕzanie prestalo baviť a zívajúc odišiel. Keď sa Amelii podarilo dať sieň do ako-tak prijateľného stavu, vošiel dnu kastelán a nervózne vyjachtal: „Lady Amelia, je tu vzácny hosť, prišiel navštíviť vášho otca.“
Amelia mykla plecom. „Otec ešte spí. Pošlite niekoho, nech ho zobudí.“
„Ale…“ pozrel na ňu vystrašene. „Tohto hosťa nemôžeme nechať čakať. Musíte ho prijať sama.“
„Nuž, ak je ten hosť naozaj taký dôležitý…“
„To dozaista som,“ skočil jej arogantne do reči muž, ktorý sa z ničoho nič zjavil za kastelánovým chrbtom a postavil sa rovno pred ňu. No len čo ju zočil, zarazil sa. Hodnú chvíľu na ňu udivene vyvaľoval oči a nepreriekol ani slovo. Mohol byť vo veku jej otca a vyžarovalo z neho sebavedomie. Mužov hrdý postoj a drahé oblečenie jej napovedalo, že je to vysoko postavený šľachtic.
„Som lady Amelia, lordova dcéra,“ prevravela napokon neistým hlasom. „S kým mám tú česť?“
Šľachticov výraz sa náhle zmenil. Z udiveného sa stal povýšenecký a namrzený. „Som gróf Hamelin de Warenne,“ odvetil stroho.
Amelia od prekvapenia doširoka otvorila oči. Hoci sa s týmto mužom nikdy nestretla, jeho meno už počula mnoho ráz. Bol to lénny pán jej otca. Mierne sa mu uklonila, neskrývajúc údiv.
Od okamihu, ako sa tu ich lénny pán nečakane zjavil, sa šiel jej otec pretrhnúť, aby mu ulahodil. Neskrývane sa mu podlizoval, dal prichystať kráľovský obed a poskytol mu množstvo podnetov na spríjemnenie nálady. Po chutnom obede prikázal priniesť všetky druhy vína, ktoré mal práve v pivniciach. Ak niečomu naozaj holdoval, bolo to víno. Dal ich postaviť pred grófa, a kým mu z každého nalieval, kvetnato opisoval jeho lahodnú chuť a výraznú vôňu.
Amelii neuniklo, že gróf ničomu z toho nevenuje pozornosť. Sledoval totiž ju. Neskrývane sa k nej stále vracal pohľadom. Už hodnú chvíľu z nej nespustil oči, no naozaj znervóznela až vtedy, keď jeho pohľad skĺzol na jej hruď a spočinul tam o niečo dlhšie, ako sa patrilo.
„Koľko má vaša dcéra rokov?“ skočil lordovi do reči a bez hanby si ju ďalej prezeral.
„Dvadsať,“ odvetil jej otec urazene a znovu grófovi nalial plný pohár vína.
Gróf udivene zdvihol obočie a s nezáujmom odsunul ponúknutú čašu. „Ako to, že ešte nie je vydatá?“
„Nuž…“ zamumlal lord a začal sa nervózne škrabať na hlave. Amelia vedela, že to robí, vždy keď ho niečo vyvedie z miery.
„Vari už nie je panna?“ ohromil ich gróf zahanbujúcou otázkou a lordovi takmer zabehol hlt vína.
Amelii vystúpila na líca červeň. Rozprávali sa o nej, akoby tam ani nebola. Akoby bola iba nejaká vec. „Som rovnako nedotknutá ako v deň, keď som sa narodila,“ prekvapila ich pohotovou a hrdou odpoveďou.
Gróf si ju prísne premeral. „Čo za tým teda je?“ naliehal.
„Bolo mi ľúto vydať takú krásavicu len za baróna alebo rytiera,“ odvetil napokon jej otec. „Dúfal som, že na jej pôvaby sa ulakomí aj niekto z vyššej šľachty.“
„Skutočne?“ zatiahol gróf so záujmom. „A aké má veno?“
Lord Roger sa znovu nervózne poškrabal po hlave. „Ako by som to… Ak mám povedať pravdu, nerátal som s tým, že v jej veku ju ešte vydám. Myslel som, že ju zakrátko pošlem do kláštora. Posledné roky neboli príliš hojné, potreboval som peniaze na iné… Nuž… Obávam sa, že jej veno nebude veľmi vysoké.“
V sieni zavládlo rozpačité ticho. Gróf sa zamyslene zahľadel kamsi do prázdna. Lord Roger očervenel od rozpakov a na posmelenie prevrátil do seba ďalší pohár vína. George si ich rad za radom nevraživo obzeral unavenými očami, no prezieravo mlčal.
„Nie vždy sa prieberčivosť vypláca,“ poznamenal napokon gróf záhadne a znovu sa vrátil pohľadom ku krásnej lordovej dcére.
Ameliu grófov očividný záujem znervózňoval a vyvolával v nej paniku. Vedela totiž, že už dlhé roky je vdovcom. Ak by sa rozhodol, že ním viac nechce byť, nič na svete by jej nepomohlo. Sen jej otca by sa konečne splnil. Vydal by ju za grófa, a nie za hocijakého.
„Nuž, lord Roger, priznávam, že ste vo mne vyvolali zmiešané pocity,“ obrátil sa gróf znenazdajky k jej otcovi. „Prekážalo by vám, ak by sme sa teraz porozprávali medzi štyrmi očami?“
Lordovi od vzrušenia zasvietili oči. „Práve naopak! Bude mi potešením.“
Amelia bez vyzvania vstala od stola a úctivo sa grófovi uklonila. Bola vďačná za príležitosť na odchod. George ju vzápätí nasledoval a šiel sa konečne vyspať. Ona však potrebovala ujsť oveľa ďalej ako len do svojej komnaty. Dala si osedlať kobylu a zašla na nej do dediny, ako to často robievala. Dúfala, že kým sa vráti, gróf už bude preč. Ešte aj v sedle na sebe cítila jeho pohľad a striasalo ju. Zamierila rovno do chalupy, kde v posledných rokoch trávila viac času ako na hrade. Žila tu žena menom Moira, ktorú mala rada ako vlastnú matku. Navštevovala ju takmer každý deň.
„S čím ti dnes pomôžem?“ zašvitorila veselo, len čo vošla dnu. Bola si istá, že tu sa jej obavy čochvíľa rozplynú.
Moira sa na ňu prívetivo usmiala a ukázala na sušenú žihľavu. „Práve miešam masť na boľavé kĺby. Ukážem vám ako.“
Moira bola vychýrená liečiteľka. Celý život zasvätila pomoci iným. Chorí si k nej zďaleka chodili po radu a lieky na najrozličnejšie neduhy. Vyžaroval z nej nezvyčajný pokoj a dobrota. Možno preto si ju Amelia tak obľúbila. Celé roky nadšene pozorovala, ako suší bylinky a kvety a potom z nich pripravuje hojivé masti a liečivé odvary. Z času na čas ju Moira vzala do lesa či na lúku a vysvetľovala jej, ako a kedy treba tú-ktorú rastlinku zbierať. Nakoniec Amelia našla v bylinkárstve záľubu. Vždy keď trávila deň s Moirou, bola šťastná a čas letel oveľa rýchlejšie.
Na krajinu už pomaly, ale isto sadal súmrak, keď na dvere Moirinej chalupy niekto zabúchal. Len čo Amelia otvorila, udivene si premerala otcovho sluhu, nervózne prešľapujúceho predo dvermi. „Lady Amelia, váš otec vás dal hľadať. Odkazuje vám, aby ste čo najrýchlejšie prišli za ním.“
Vydesilo ju to. Otec si ju dávno nedal takto zavolať. Navyše vedela, že spolu s grófom vypili dosť vína, a keď bol jej otec opitý, radšej sa mu vyhýbala. Premkol ju stiesnený pocit, že si ju dal zavolať práve kvôli grófovi. Na hrad sa vracala so zlou predtuchou.
„Kde si bola?“ vyrútil sa na ňu, keď ho našla nervózne pochodovať po svojej izbe.
„V dedine ako vždy,“ odvetila mu zarazene. Nikdy sa nezaujímal, kde trávi voľné chvíle.
„Odteraz už na také pochabosti nebudeš mať čas,“ odvrkol jej. „Čo najrýchlejšie si ušiješ výbavu. O mesiac ťa vydám.“
Zdesene zažmurkala. „Za koho?“ spýtala sa priškrteným hlasom.
„Ako sama dobre vieš, bol tu dnes náš lénny pán. Dostal som od neho ponuku, aká sa neodmieta,“ oznámil jej otec chladno.
Z tváre jej zmizla všetka farba. Azda by ju nevydal za muža, ktorý by mohol byť jej otcom?
„Nevieš si ani predstaviť, aké šťastie nás postretlo,“ pokračoval lord. „Konečne z teba bude nejaký úžitok. Mala by si mi na kolenách ďakovať, že som ti zabezpečil takú skvelú budúcnosť.“
2. kapitola
Hamelin de Warenne, štvrtý gróf zo Surrey, sa nervózne prechádzal po dvorane svojho hradu. Netrpezlivo očakával svojho jediného syna, ktorého si dal zavolať. Odkladal tento rozhovor tak dlho, ako to bolo možné. Nemohol totiž pripustiť, aby mal jeho syn čas podniknúť niečo proti tomu, čo sa mu práve chystal oznámiť. Keď začul zvuk prichádzajúcich krokov, otočil sa a pri pohľade na syna sa zachmúril. Prešlo už mnoho splnov mesiaca, odkedy sa William vrátil z bojov, no gróf si ešte vždy nezvykol na jeho novú podobu.
Grófov nevlastný brat, anglický kráľ Henrich II., vlastnil vo Francúzsku rozsiahle územia, rozsiahlejšie než tie, čo patrili samému francúzskemu kráľovi. To vyvolávalo ustavičné vojnové konflikty medzi týmito dvoma zvrchovanými vladármi. Hamelin ako Henrichov vazal mu prisľúbil vernosť a v čase vojny mu bol povinný poskytnúť svojich mužov. Na upevnenie svojej politickej prestíže a moci, ako aj z vďačnosti za výhodný sobáš, ktorý mu Henrich pred rokmi zabezpečil, posielal gróf bojovať za kráľove záujmy aj svojho jediného syna, vynikajúceho bojovníka, len čo dovŕšil primeraný vek. Celých sedem rokov sa William zúčastňoval na rôznych vojenských ťaženiach.
Kráľa však začali oslabovať neustále boje s vlastnými synmi, ktorí sa búrili proti otcovi a žiadali podiel na moci. Spory, ktoré medzi sebou panovníci Anglicka a Francúzska viedli, časom stratili ostré hrany a nadobudli politickú povahu. Tak sa stalo, že sa William pred dvoma rokmi vrátil domov a priniesol si z bojov trvalé poznačenie.
„Chceli ste so mnou hovoriť, otče?“ spýtal sa chladno, len čo k nemu podišiel.
„Áno, chcel,“ odvetil gróf a prísne sa na syna zadíval. „Si už dospelý muž, William. Nebudem teda chodiť okolo horúcej kaše a rovno ti poviem, prečo som si ťa dal zavolať. Už sú to takmer dva roky, čo si sa vrátil domov. Nazdal som sa, že za ten čas si nájdeš manželku hodnú tvojho postavenia a postaráš sa, aby náš rod prežil aj po smrti nás dvoch. No ako sa ukázalo, dúfal som márne. Moje očakávania si nenaplnil. Dokonca si dovolím tvrdiť, že situácia je ešte vážnejšia, ako sa zdá. Nemohol som si totiž nevšimnúť tvoj zjavný nezáujem o ženy,“ dodal výsmešným tónom. Prv než stihol jeho syn vysloviť nejakú námietku, pokračoval: „Áno, viem, máš to teraz o niečo ťažšie. Ale aj keď poznačený, stále si môj dedič a budúci gróf zo Surrey. Si jeden z najžiadanejších dedičov v celom kráľovstve. Mal by si si to uvedomiť.“
„Otče,“ precedil William cez zuby, „ak ste si ma dali zavolať iba kvôli tomu, aby ste mi oznámili, že si mám začať hľadať manželku a oženiť sa, zbytočne tu obaja strácame čas. Nikdy sa nemienim oženiť!“
Gróf sa v prvom momente od prekvapenia nezmohol na slovo. Hneď ako si naplno uvedomil váhu synových slov, očervenel od zlosti a zrúkol naňho: „Si na omyle, ak si myslíš, že ti dovolím na niečo také čo i len pomyslieť! Uvedom si láskavo, kto si a aké povinnosti z toho pre teba vyplývajú. Máš dvadsaťsedem rokov, si dedičom titulu a obrovského majetku, a dovolíš si vypustiť z úst, že sa nikdy nemieniš oženiť? Toto tvoje nezmyselné vyhlásenie môže mať oveľa ďalekosiahlejšie následky, než si vôbec dokážeš predstaviť. Zabudol si, aké zákony platia v tomto kráľovstve? Po smrti šľachtica zdedí všetku pôdu najstarší syn. Ak šľachtic zomrie bez dedičov, pôda sa vráti kráľovi.“
„Máte predsa ešte dcéru, otče. Ona môže byť dedičkou tak ako naša matka,“ pripomenul mu William odmerane.
Gróf nevraživo fľochol po synovi. „Lenže vaša matka bola jediným dieťaťom svojho otca. Elisabeth by mohla dediť iba v prípade, ak by som okrem nej nemal iné deti alebo ak by si ty nešťastnou náhodou zomrel bez dediča.“
„Nuž, tak potom vás naozaj nemusí trápiť, ak zomriem bezdetný,“ odvážil sa mu William odseknúť.
„To sa veľmi mýliš!“ oboril sa naňho otec. „Nikdy nebudem súhlasiť s tým, aby dedila Elisabeth. Bol by to totiž jej manžel, kto by sa stal pánom všetkého, čo vlastníme. A rod de Warenne by vymrel po meči. Pochybujem totiž, že sa v tomto kráľovstve nájde ešte jeden taký hlupák ako ja, čo by prijal priezvisko svojej manželky.“
Gróf sa nakrátko odmlčal. Potom uprel na syna rozhorčený pohľad a pokračoval: „Uvedom si jednu vec. Už celé desaťročia sa predkovia tvojej matky usilovali, aby majetky, ktoré dostal tvoj praprastarý otec od Viliama Dobyvateľa za vojenské zásluhy, zostali v rukách rodu de Warenne. Si v poradí štvrtý William de Warenne a každý z tvojich predošlých menovcov presne vedel, čo bolo jeho povinnosťou. Splodiť svojho nasledovníka. Ja som si svoju povinnosť splnil a celý život sa snažím zveľaďovať a rozširovať majetky, ktoré ti raz pripadnú. Som najväčším vlastníkom pôdy v celom kráľovstve. Okrem hradu Bray v Lewes mi patrí zámok Acre v Norfolku, Sandal a Conisbrough v Yorkshire a zámky Mortemer a Bellencombre v Normandii. A nedovolím ti, aby si ma o to všetko pripravil.“
William sa zamračil. „Čo tým chcete povedať?“
„Čo si myslíš, čo sa asi stane, ak sa kráľovi dostane do uší tvoj úmysel neoženiť sa? Uvedomí si, že grófstvo nikdy nebude mať legitímneho dediča, a majetky nám vezme. Nebude čakať, kým obaja zomrieme.“
„Ani sám neveríte tomu, čo ste práve vyslovili. Kráľ je predsa váš nevlastný brat, určite k vám bude zhovievavý,“ odvrkol William posmešne.
„Možno máš pravdu. No môj brat má už niečo odžité a obávam sa, že je už za zenitom. A keď vidím, akých synov po sebe zanechá… Richard je telom i dušou rytier. Pochabý a zasnený rojko, ktorý sa od malička dal ovplyvňovať svojou matkou, no neštítil sa povstať proti vlastnému otcovi. Zašiel dokonca tak ďaleko, že uzavrel proti nemu spojenectvo s jeho úhlavným nepriateľom, francúzskym kráľom. S mečom v ruke síce bojuje udatne ako lev, no s brkom v prstoch by v Anglicku veľa vody nenamútil. A Ján? Ján je jednoducho pomstychtivý, bezzásadový a bezcharakterný. Boh ochraňuj Anglicko, ak jedného dňa zasadne na trón hociktorý z nich. Myslíš si, že ich potom bude zaujímať nejaké pokrvné príbuzenstvo?“
William mlčal a trpezlivo počúval všetko, čo mu otec vravel, hoci to boli skutočnosti, ktoré dávno poznal aj sám. Keď gróf dohovoril, zhlboka sa nadýchol a celkom vyrovnane mu odpovedal: „Odjakživa som robil len to, čo ste chceli vy, otče! Bojoval som za kráľa vo vašom mene, pretože ste mi to prikázali. Nikdy vás nezaujímalo, čo chcem ja. Pripravoval som sa na to, že raz prevezmem váš titul a vašu zodpovednosť. Ale už stačilo! Nemôžete ma prinútiť, aby som sa oženil proti svojej vôli. Nič z toho, čo ste práve povedali, ma neprinúti zmeniť postoj. Nikdy sa neožením!“
„Ty sebecký hlupák!“ zrúkol Hamelin. „Keď už ti je ľahostajná tvoja aj moja budúcnosť, tak mysli aspoň na sestru. Aký osud ju čaká, keď nás pripravíš o majetky? Aké vyhliadky bude mať Elisabeth na vydaj bez poriadneho vena?“
„Elisabeth je taká krásna, že bude mať dostatok pytačov aj bez veľkého vena,“ poznamenal William navonok ľahostajne a vyrovnane, no vnútri už taký pokojný nebol.
„Naozaj? A koho?“ odfrkol gróf posmešne. „Má už sedemnásť. Už mala byť dávno vydatá. Len kvôli tebe stále nie je. A teraz ju chceš nadobro pripraviť o šance na vydaj? Omotala si ťa okolo prsta a ty si podporoval všetky jej vrtochy. Vraj si chce sama vybrať manžela. Pche… smiešne a detinské rozmary! Jej sobášom sme mohli získať množstvo bohatých a vplyvných spojencov, ale ty si sa mi vyhrážal, že prestaneš bojovať za kráľa, ak ju vydám bez tvojho súhlasu. Lenže už sa nebojuje. Tak nezabúdaj, že pokiaľ žijem, o jej budúcnosti rozhodujem ja!“ vyhlásil a významne sa odmlčal.
William sa hrdo vystrel, no vyhol sa pohľadu do otcovej tváre. Dusil v sebe hnev nad otcovou zákernosťou. Dobre vedel, že Elisabeth je jeho jediná slabina, a neváhal ju proti nemu použiť.
„Dúfal som, že nebudem musieť zájsť až tak ďaleko, ale nedávaš mi na výber, William. Ako dobre vieš, náš blízky sused lord Robert de Lacy, barón z Pontefractu, ma pred dvoma rokmi požiadal o jej ruku. Vtedy som ho odmietol. No ak budeš naďalej trvať na tom, že sa neoženíš, jeho ponuku prijmem. Pokiaľ viem, ešte stále sa neoženil a nedávno mi naznačil, že jeho záujem o ňu trvá.“
Williamovi zmizla z tváre všetka farba. „Vy ma vydierate?“ spýtal sa hlasom zastretým potlačovanou zlosťou.
„Nazvi si to, ako len chceš. Nezabúdaj, že to ty si ma vydieral prvý. Takže buď sa do týždňa oženíš, alebo Elisabeth vydám za lorda de Lacyho. To je moje konečné rozhodnutie.“
William nemohol uveriť vlastným ušiam. „Veď ten muž musí mať najmenej päťdesiat rokov! Ste taký bezcitný, že by ste vydali svoju jedinú dcéru za muža, ktorý by mohol byť jej otcom? Dáte krásne mladé dievča hnusnému starcovi? Elisabeth je predsa ešte dieťa!“
„Na vydaj je už dosť stará. Tvoja matka sa prvý raz vydala, keď mala dvanásť.“
William sa prestával kontrolovať. Málokedy si dovolil na otca zvýšiť hlas, no teraz doslova kričal: „Matku do toho nepleťte a odpovedzte mi na otázku! Naozaj by ste Elisabeth zničili život len preto, aby ste dosiahli svoje?!“
„Na to sa môžeš spoľahnúť, že by som toho bol schopný,“ odvetil gróf s kamennou tvárou.
Williamovi nepatrne šklblo jazvou na líci a zaťal päste. Upieral na muža, ktorý stál pred ním, pohľad plný opovrhnutia. Keď sa mu podarilo ako-tak ovládnuť, takmer nečujne hlesol: „Hanbím sa za to, že ste môj otec!“
Hamelin si pohŕdavo odfrkol, pretože vedel, že už vyhral. „A ty si myslíš, že som pyšný na syna, o ktorom sa šepká, že v posteli uprednostňuje mužov?“
William ohromene zaklipkal očami a chvíľu sa nezmohol na slovo. Hnev, ktorý v ňom rástol, ho začínal celkom ovládať. Už dva roky mu ničila život jedna zákerná klebeta, a teraz ešte aj toto. „Kto si dovoľuje o mne šíriť také nehoráznosti?“ zvolal napokon priškrteným hlasom.
„Myslí si to každý, kto žije na tomto hrade. I ja sám som na pochybách. Odkedy si sa vrátil, na žiadnu ženu si ani len nepozrel, a tvoje vyhlásenie, že sa nikdy nemieniš oženiť, ma v tom presvedčení len utvrdzuje.“
„Myslite si o mne, čo chcete, nezáleží mi na tom. Ak ste presvedčený, že dávam prednosť mužom, nemôžete ma potom nútiť, aby som sa oženil so ženou a splodil s ňou dediča.“
„Opäť sa mýliš, synak. Je mi jedno, či si ti páčia muži, alebo ženy. Oženíš sa s tou, ktorú som ti vybral, a urobíš jej syna. Inak splním svoju hrozbu.“
William od ohromenia doširoka roztvoril oči. „Tak vy ste už dokonca aj vybrali ženu, ktorú si mám vziať?“
„Neviem, prečo ťa to tak prekvapuje,“ poznamenal Hamelin nenútene. „Šľachticov v oveľa nižšom postavení, ako je to tvoje, zasnubujú už v kolíske. Ja som bol k tebe zhovievavý. Mal si dosť času, aby si si vybral sám, no premárnil si ho. Nielenže som ti vybral manželku, ale s jej otcom som aj dohodol sobáš. O tri dni sem pricestujú a hneď na ďalší deň sa vezmete.“
Nastalo ticho. Dlhé ťaživé ticho, v ktorom bolo počuť len Williamov hlasný dych. „Za toto mi raz zaplatíte, otče,“ vyriekol napokon celkom potichu a nechal otca stáť samého uprostred dvorany.
Rozzúrený vyšiel na nádvorie. Otec ho poznal až pridobre. Vedel, že ak ho môže niečím vydierať, tak je to Elisabeth. Na jej jedinej mu v živote záležalo. Po tom, čo sa pred dvoma rokmi vracal so svojimi mužmi z výpravy a zachránil sestru pred pokusom o únos, sa k nej ešte väčšmi pripútal. Keď únoscovia zbadali, že jej ide na pomoc celý oddiel ozbrojencov, zbabelo ušli. Doteraz sa mu nepodarilo vypátrať, kto mu chcel vziať to najcennejšie, čo v živote mal.
Miloval ju už od detstva, ale za posledné mesiace, čo bol natrvalo doma, sa ich vzťah ešte väčšmi upevnil. Snažil sa ju úzkostlivo ochraňovať a robil všetko pre to, aby sa podobný pokus už nezopakoval. Elisabeth nesmela viac sama jazdiť mimo hradu, ako to bezstarostne robievala dovtedy. A keď si predsa len chcela vyjsť na koni, muselo ju sprevádzať najmenej desať ozbrojených mužov.
Každým dňom mu väčšmi pripomínala matku, ktorú zbožňoval. Elisabeth prišla na svet, keď mal desať rokov, takže celé tie roky predtým venovala matka všetku svoju lásku len jemu. Keď mal štrnásť, matka zomrela a v jeho živote zanechala obrovskú prázdnotu. Tú postupne začala vypĺňať malá Elisabeth. Trpko si uvedomoval, že pre matku bola smrť vlastne vykúpením. Život s otcom bol pre ňu peklom na zemi. Toľko ráz ju v detstve počul v noci kričať a nariekať. Vtedy ešte nechápal, prečo matka tak trpí, no najradšej by sa bol rozbehol s mečom v ruke, aby ju obránil. Ako malý chlapec však proti otcovi nič nezmohol. Keď potom dospieval a začal si uvedomovať, aká je príčina všetkých tých modrín a uplakaných matkiných očí, otca znenávidel. Zakrátko mama zomrela a on sa so zlomeným srdcom a s ešte väčšou vervou pustil do rytierskeho výcviku. Zaumienil si, že sa stane najlepším bojovníkom, aby sa už nikdy nemusel nečinne prizerať bezpráviu páchanému na slabších a bezbranných. Teraz bol vynikajúcim lukostrelcom a najlepším šermiarom široko-ďaleko.
Otcovo tvrdenie, že kráľ im vezme majetky, ak sa dozvie o jeho úmysle neoženiť sa, sa mu zdalo pritiahnuté za vlasy. Bol to len jeho ďalší podlý úskok, spôsob, ako ním znovu manipulovať. Snažil sa v ňom vyvolať výčitky svedomia, že jeho rozhodnutie by mohlo ovplyvniť sestrino budúce šťastie.
Nenávidel bremeno prvorodeného syna. Netúžil po grófskom titule ani po povinnostiach s ním spojených. A zo všetkého najmenej túžil po tom, aby ho otec nútil k ženbe len preto, aby splodil syna. Už pred istým časom sa zaprisahal, že sa nikdy neožení. Žiadna žena by ho nemohla milovať a on nechcel žiť uväznený v nešťastnom manželstve ako jeho matka. Aj zväzok jeho rodičov bol dohodnutý a celý život tým trpeli. Vlastne trpela len matka, otec bol bezcitný. A teraz sa rozhodol, že mu zničí život, tak ako ničil život vlastnej manželke, kým ešte žila.
Za jeho chrbtom otec dohodol sobáš so ženou, o ktorej vôbec nič nevie. Nepozná jej meno, jej rodinu ani jej tvár, ba ani jej povahu. Všetko, čo by mal muž vedieť o žene, s ktorou sa ožení, sa dozvie až tesne pred svadbou. Začal premýšľať, akú ženu mu otec vybral. Potom však usúdil, že je celkom jedno, aká bude. Musí sa s ňou oženiť, hoci by mala tie najhoršie vlastnosti na svete. Neznášal, že otec celé roky rozhodoval o jeho živote a ešte stále rozhoduje. No ak si myslí, že nad ním znovu zvíťazil, je na veľkom omyle. Môže ho vydieraním prinútiť, aby sa oženil, ale dediča mu nedopraje. Nikdy sa tej ženy nedotkne. Čím dlhšie o nej premýšľal, tým väčšmi ho premáhal hnev. Každým svalom, každou žilou mu prúdila čistá zúrivosť, ktorú potreboval dostať zo seba von, aby ho nakoniec celkom neotrávila. Vošiel do stajní, vzal si bič a vonku ním plieskal do vzduchu, aby uľavil svojmu rozbúrenému vnútru.
„Will, čo to robíš?“ zakričal naňho ženský hlas. Strhol sa a ihneď hodil bič na zem.
„Elisabeth, už nikdy sa mi takto nezakrádaj od chrbta! Mohol som ťa udrieť,“ napomenul ju vydesene.
Elisabeth prevrátila oči. „Neboj sa, dávala som si pozor,“ ubezpečila ho so smiechom a podišla celkom k nemu. William ju objal okolo pliec a vykročili spolu naprieč nádvorím.
„Tak čo je to s tebou? Znovu si sa pohádal s otcom?“ hádala, keď si všimla jeho napätý výraz.
„Už to tak vyzerá,“ odvetil jej vyhýbavo.
„Kvôli čomu ste si skočili do vlasov tentoraz?“ vyzvedala ďalej. Pokiaľ išlo o spory medzi jej bratom a otcom, snažila sa byť nestranná. Vedela, že William so svojou tvrdohlavou a výbušnou povahou v nich nebol vždy nevinne. No väčšinou sa nakoniec musela prikloniť na bratovu stranu.
„Mám sa vraj oženiť,“ precedil nahnevane cez zuby.
„Ale veď to je predsa dobrá správa, či nie?“ usmiala sa naňho zoširoka.
William sa zamračil a prekvapene zažmurkal očami. „To nemyslíš vážne!“
„A prečo nie? Vek už na to dávno máš. A ak mám byť úprimná, myslím si, že manželka by ti len prospela. Priveľmi ťa zamestnávajú povinnosti. Pri manželke by si si možno konečne doprial trochu oddychu a venoval by si sa aj príjemnejším veciam,“ dodala s potmehúdskym úsmevom.
„O nič také nestojím,“ vyhlásil rozhodne a pevne zaťal sánku.
Elisabeth naňho vyčítavo pozrela. „Ale, Will. Uvedomuješ si vôbec, že si jedna z najlepších partií v celom Anglicku? Predstav si tie zástupy krásnych dievčat, z ktorých si budeš môcť vybrať. Mám nápad!“ zajasala. „Navrhnem otcovi, aby usporiadal slávnosť a pozval najvýznamnejšie rodiny, ktoré majú dcéry na vydaj. Určite ti nejaká padne do oka. A konečne sa bude na Conisbroughu niečo diať.“
„Musím ťa sklamať, sestrička. Jediné, čo sa tu bude v najbližších dňoch diať, je moja svadba,“ opravil ju s trpkosťou v hlase. „Otec mi manželku vybral sám a poza môj chrbát dohodol s jej otcom sobáš.“
„A ty si proti tomu nič nenamietal?“ zvolala neveriacky.
„Akoby nie? Ale nebolo mi to nič platné.“
Elisabeth si bojovne založila ruky v bok. „Nemôže ťa do toho nútiť. Máš predsa slobodnú vôľu. Ak sa ti nebude páčiť, tak sa s ňou neoženíš.“
Will sa na sestru zadíval. Bola taká čistá, naivná a dôverčivá. Nemohol jej prezradiť, čím ho otec vydieral. Nechcel, aby sa kvôli tomu trápila, tobôž aby urobila nejakú pochabosť. Napríklad, že by súhlasila so sobášom s mužom, ktorý by mohol byť jej otcom. Radšej obetuje vlastné šťastie, ako by mal vidieť nešťastnú ju. A tak iba mykol plecom a vzdychol si: „Poznáš nášho otca. Vždy vedel, ako presadiť svoju vôľu.“
„A ty vieš, kto to je?“ spýtala sa ho s neskrývanou zvedavosťou.
Pokrútil hlavou. „Neviem. Bol som taký zaskočený, že mi ani len na um nezišlo spýtať sa ho na to. Ale koniec koncov je to jedno.“
„Tak nehovor. Vôbec to nie je jedno. Nemôžeš sa oženiť s niekým, kto sa ti nebude páčiť. Medzi manželmi by mala byť vášeň,“ vyhlásila zápalisto.
William sa v duchu pousmial. Hovorila, akoby o tom sama niečo mohla vedieť. „Ako poznám otca, určite nevestu nevyberal podľa jej krásy, ale podľa výšky vena,“ podotkol pohŕdavo. „Hádam, že to bude jedna z dcér grófa z Warwicku. Je veľmi bohatý a mocný. Spojiť naše dva rody by bolo hotové víťazstvo.“
„A ty si ich už niekedy videl?“ vyzvedala Elisabeth opatrne. „Myslím dcéry grófa z Warwicku.“
Zamyslel sa. „Bolo to už dávnejšie. Všetky sú veľmi mladé. Mladšie ako ty. A ani o jednej z nich sa nedá povedať, že by bola krásna alebo bystrá.“
Elisabeth si smutne vzdychla. „Možno otcovi krivdíš. Možno ti naozaj vybral nevestu tak, aby bola aj krásna, aj dobrá, aj bohatá a nedala na hlúpe povery.“
William vedel, že ani sama neverí tomu, čo práve povedala. Nechcel však, aby sa sestra kvôli nemu ďalej trápila. Pritlačil si pery na jej čelo a zašepkal: „Možno.“

.