Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Výsledky hľadania pre: 3 x Hercule Poirot 4

29

jún
2021

V kategórii:

Vydal: Vladimira

3 x Hercule Poirot 4 - Agatha Christie

Dňa29, jún 2021 | V kategórii: | Vydal: Vladimira

Pre všetkých fanúšikov  kráľovnej detektívky Agathy Christie sne pripravili ďalší, už štvrtý výber z jej tvorby. Zlo pod slnkom, Vražda na golfovom ihrisku a Päť malých prasiatok ꟷ v každom z týchto troch skvelých detektívnych príbehov vás Hercule Poirot presvedčí, že niet takého páchateľa, ktorého by neodhalili jeho povestné malé sivé bunky.

V románe Zlo pod slnkom si Hercule Poirot užíva dovolenku na ostrove v letovisku pri pobreží Devonu ꟷ ale len dovtedy, kým tam nenájdu zavraždenú známu herečku. Obletovaná krásavica priťahovala mužov ako magnet a v ženách vyvolávala žiarlivosť. Takmer všetci hoteloví hostia mali s ňou niečo spoločné, no komu prekážala tak veľmi, že ju bol schopný zabiť?

Vražda na golfovom ihrisku nás zavedie do mestečka na severe Francúzska, kde Hercule Poirot vyšetruje vraždu miestneho milionára, ktorého dobodali na smrť. Slávnemu detektívovi je hneď jasné, že páchateľa netreba hľadať nikde inde ako medzi príbuznými, veď tam, kde je v hre obrovské dedičstvo, nechýba ani motív.

V detektívke Päť malých prasiatok Hercule Poirot rieši šestnásť rokov starý prípad vraždy slávneho maliara a milovníka krásnych žien, za ktorú odsúdili jeho manželku. Ich dcéra je skalopevne presvedčená o matkinej nevine, a preto nalieha na Poirota, aby odhalil skutočného vraha a očistil tak jej meno.

 

31

júl
2019

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

3x Hercule Poirot 3 - Agatha Christie

Dňa31, júl 2019 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Po dvoch úspešných výberoch prinášame všetkým milovníkom tvorby Agathy Christie ďalšiu trojicu jej svetoznámych detektívok. Tentoraz sme sa rozhodli siahnuť po románoch, ktoré tvoria pomyselné míľniky v živote postavy Hercula Poirota – najslávnejšieho literárneho detektíva na svete: jeho zrod a zánik, ako aj vrchol jeho dedukčných schopností.

V románe Vražda na zámku Styles (1920), ktorým sa to všetko začalo, rieši belgický detektív spolu so svojím dávnym priateľom kapitánom Hastingsom zamotaný prípad vraždy v malebnej dedinke Styles St. Mary a odhalenie mimoriadne rafinovaného vraha mu prinesie veľkú slávu a uznanie.

V detektívke Poirotove Vianoce (1938) sa svojrázny Belgičan predstaví vo vrcholnej forme – jeho geniálny mozog ešte nikdy nefungoval lepšie. Vidiecke sídlo Gorston Hall sa na Štedrý večer stane dejiskom brutálnej vraždy jeho bohatého majiteľa a miestna polícia sa pri vyšetrovaní spolieha na povestné malé sivé bunky Hercula Poirota.

A napokon v románe Opona: Poirotov posledný prípad (1975) nás Agatha Christie opäť zavedie do Styles Courtu, kde sa pred rokmi začala úspešná kariéra legendárneho detektíva. Poirot, sužovaný ťažkou artritídou, je na stope chladnokrvnému sériovému vrahovi, ktorý má na svedomí už päť ľudí. Ak ho chce zastaviť, musí byť pripravený obetovať vlastný život…

Prečítať celé…

06

sep
2018

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Hercule Poirot: Poviedky - Agatha Christie

Dňa06, sep 2018 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Súborné vydanie poviedok s Herculom Poirotom, najobľúbenejším fiktívnym detektívom všetkých čias, ktorý v r. 2016 oslávil sto rokov od chvíle, keď vznikol v mysli legendárnej spisovateľky Agathy Christie.
Luxusne upravená, bohato ilustrovaná kniha s kazetou obsahuje vyše päťdesiat kratších prípadov slávneho belgického detektíva vrátane poviedky, ktorú v Spojenom kráľovstve publikovali až sedemdesiat rokov po jej vzniku: Poirot a záhada na regate. Ako bonus boli do zbierky zaradené aj pôvodné verzie dvoch príbehov Agathy Christie: Únos Kerbera zo zbierky Herkulovské úlohy pre Hercula Poirota a Nehoda s loptičkou, ktorú neskôr autorka spracovala do detektívky Nemý svedok.
Slovenské vydanie poviedok s Herculom Poirotom je unikátne aj z prekladateľského hľadiska, keďže preklad je dielom jediného človeka – renomovanej prekladateľky Alexandry Ruppeldtovej.
Okrem poviedok zo súboru Herkulovské úlohy pre Hercula Poirota (prvý raz vyšli v slovenskom preklade v r. 1966) a poviedky Druhý gong, ktorá vyšla v zbierke poviedok s názvom Svedok obžaloby (Slovenský spisovateľ 2017), všetky ostatné poviedky v tomto zväzku vychádzajú v slovenčine prvý raz.
A napokon ešte jeden špeciálny bonus: originálny doslov ku knihe napísala známa slovenská humoristka a moderátorka Elena Vacvalová.

Prečítať celé…

16

júl
2018

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

3x Hercule Poirot 2 - Agatha Christie

Dňa16, júl 2018 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Pre fanúšikov legendárnej Agathy Christie a vôbec pre všetkých milovníkov klasických detektívok je tu druhý výber z diela kráľovnej anglickej detektívky. Smrť v oblakoch, Vraždy podľa abecedy, Smrť pani McGintyovej – tieto tri detektívne príbehy patria k najznámejším dielam Agathy Christie a aj po rokoch zaujmú originálnou zápletkou a jej nečakaným rozuzlením.

V románe Smrť v oblakoch Hercule Poirot rieši detektívny rébus v podobe záhadnej smrti cestujúcej počas letu z Paríža do Croydonu, Vraždy podľa abecedy nás zavedú do prímorských letovísk na južnom pobreží Anglicka, kde vyčíňa sériový vrah a pomocou anonymných listov upozorňuje belgického detektíva na miesto najbližšej vraždy, a napokon v Smrti pani McGintyovej sa spolu s Herculom Poirotom ocitneme v tichej dedinke na anglickom vidieku, ktorou otrasie surová vražda starej upratovačky. A hoci má Poirot vo všetkých troch prípadoch do činenia s mimoriadne rafinovanými páchateľmi, jeho povestné malé sivé bunky ani v jednom z nich nezlyhajú. Prečítať celé…

22

sep
2017

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

3x Hercule Poirot - Agatha Christie

Dňa22, sep 2017 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Smrť na Níle, Vražda je zvyk a Schôdzka so smrťou – tieto tri detektívne príbehy z pera Agathy Christie patria k tomu najlepšiemu, čo počas svojej bohatej kariéry napísala. Okrem postavy svojrázneho belgického detektíva Hercula Poirota ich spája aj fakt, že autorka umiestnila dej do exotického prostredia Blízkeho a Stredného východu.

Smrti na Níle nás zavedie do Egypta, aby na palube parníka plaviaceho sa po Níle rozohrala napínavú drámu medzi mladomanželmi a manželovou bývalou snúbenicou, v románe Vražda je zvyk sa ocitáme na odľahlom archeologickom nálezisku v Iraku, kde manželku slávneho archeológa sužujú desivé halucinácie, a napokon v Schôdzke so smrťou sa vydáme na cestu do Jeruzalema a starobylej Petry spolu s americkou rodinou, ktorú ovláda despotická nevlastná matka. A ako inak, vo všetkých troch príbehoch sa odohrajú zločiny, ktorých rozlúštenie poriadne potrápi Poirotove sivé mozgové bunky a čitateľom poskytne skvelý zážitok.

.
Prečítať celé…

01

dec
2020

V kategórii:

Vydal: Vladimira

Vraždy v Kingfisher Hille - Sophie Hannahová

Dňa01, dec 2020 | V kategórii: | Vydal: Vladimira

Najslávnejší detektív všetkých čias Hercule Poirot opäť ožíva v celkom novom príbehu. Britská spisovateľka Sophie Hannahová aj tentoraz zosnovala poriadne zamotanú detektívnu zápletku, ktorú môže rozpliesť iba geniálny Belgičan so svojimi malými sivými bunkami.

Hercule Poirot cestuje v luxusnom autobuse z Londýna do honosného vidieckeho sídla v Kingfisher Hille. Pozval ho tam Richard Devonport, ktorému nedávno zavraždili brata Franka. Slávny detektív má dokázať, že Frankovu smrť nezapríčinila Richardova snúbenica Helen. K tejto žiadosti pridal hostiteľ zvláštnu podmienku: Poirot musí pred ostatnými členmi devonportovskej rodiny zatajiť pravý dôvod svojej návštevy.

Počas cesty autobusom sa odrazu postaví jedna očividne rozrušená cestujúca a chce vystúpiť. Tvrdí, že ak ostane sedieť na svojom sedadle, zavraždia ju. Po výmene miest prebehne zvyšok cesty pokojne. Poirot má však z toho zlý pocit a jeho obavy sa naplnia, keď v sídle Devonportovcov nájdu bezduché telo s lístkom, na ktorom stojí: „… sadli ste si na miesto, kam ste nemali“. Mohli by táto nová vražda a bizarný incident v autobuse viesť k vyriešeniu záhady, kto zabil Franka Devonporta? Podarí sa Poirotovi nájsť skutočného vraha a zachrániť tak nevinnú ženu pred šibenicou?

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Pripravujeme

01

dec
2020

V kategórii:

Vydal: Vladimira

Smrť na Níle - Agatha Christie

Dňa01, dec 2020 | V kategórii: | Vydal: Vladimira

Smrť na Níle z roku 1937, jedno z najlepších diel Agathy Christie, sa v roku, keď si pripomíname storočnicu tvorby legendárnej spisovateľky, dočkalo nového filmového spracovania – do kín práve prichádza nový hviezdne obsadený celovečerný film scenáristu Michaela Greena a režiséra Kennetha Brannagha, ktorý sa zároveň predstaví v úlohe slávneho Hercula Poirota.

Mladomanželom Linnet Ridgewayovej a Simonovi Doylovi znepríjemňuje život Linnetina dávna priateľka a Simonova bývalá snúbenica Jacqueline de Bellefort. Jackie, zaslepená túžbou po pomste za dvojnásobnú zradu, prenasleduje Doylovcov dokonca aj na ich svadobnej ceste v Egypte, počas ktorej sa plavia parníkom po Níle. Prirodzene, na palube sú okrem tejto čudnej trojice aj iní pasažieri. Jedným z nich je Hercule Poirot, ktorý dúfa, že si počas zábavnej plavby odpočinie od náročnej práce súkromného detektíva. Bohužiaľ, čoskoro sa ukáže, že dúfal márne…

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

 

11

feb
2020

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Čas prílivu - Agatha Christie

Dňa11, feb 2020 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Vynikajúca detektívka kráľovnej zločinu – legendárnej Agathy Christie – sa odohráva v povojnovom Anglicku v roku 1946. Autorka nás zavedie na vidiek neďaleko Londýna, kam prichádza slávny detektív Hercule Poirot, aby spolu so superintendentom Spenceom riešil záhadný prípad v rodine Cloadovcov.

Niekoľko týždňov po sobáši s príťažlivou mladou vdovou Gordon Cloade tragicky zahynie pri nemeckom bombovom útoku na Londýn. Vďaka tomu sa bývalá pani Underhayová stane výlučnou majiteľkou rodinného bohatstva Cloadovcov. Krátko nato Hercula Poirota navštívi švagriná nebohého muža, ktorá tvrdí, vraj „duchovia“ ju varovali, že prvý manžel Rosaleen Underhayovej ešte žije. Keď Poirota požiada, aby našiel nezvestnú osobu iba podľa indícií zo záhrobia, slávneho detektíva sa zmocnia pochybnosti, no ešte väčšmi ho máta pravý dôvod, prečo ho Kathleen Cloadová vlastne vyhľadala…

Viac zaujímavostí o Agathe Christie a jej knihách nájdete na  www.agathachristie.com – zaregistrujte sa a staňte sa aj Vy oficiálnym fanúšikom legendárnej spisovateľky!

 

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Pripravujeme

07

jan
2020

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Vražda na zámku Styles - Agatha Christie

Dňa07, jan 2020 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Touto knihou z roku 1920 sa to všetko začalo: zrodila sa nielen slávna spisovateľka Agatha Christie, ale aj jej nemenej slávny hrdina – geniálny súkromný detektív Hercule Poirot.
Nové vydanie Vraždy na zámku Styles vychádza pri príležitosti storočnice tvorby Agathy Christie a stých „narodenín“ legendárneho Hercula Poirota, ktoré si pripomíname v roku 2020.

Kto otrávil Emily Inglethorpovú a ako sa vrahovi podarilo dostať do jej zamknutej spálne? Malebná dedinka Styles St. Mary sa priam hemží podozrivými: od nového úlisného manžela bohatej dedičky cez jej dvoch nevlastných synov až po pôvabnú mladučkú ošetrovateľku, ktorá pracuje v nemocničnej lekárni. Tento poriadne zamotaný prípad môže vyriešiť iba skutočný majster záhad – neprekonateľný belgický detektív Hercule Poirot.

Viac zaujímavostí o Agathe Chritie a jej knihách nájdete na www.agathachristie.com – zaregistrujte sa a staňte sa aj Vy oficiálnym fanúšikom legendárnej spisovateľky!

 

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Pripravujeme

16

júl
2018

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Záhada troch štvrtín - Sophie Hannahová

Dňa16, júl 2018 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Po obrovskom úspechu románov Vraždy s monogramom a Záhada zavretej schránky sa britská spisovateľka Sophie Hannahová opäť rozhodla oživiť najobľúbenejšieho detektíva na svete –  legendárny Hercule Poirot sa vracia na scénu v rafinovanom, diabolsky zosnovanom detektívnom príbehu, odohrávajúcom sa v Londýne 30. rokov minulého storočia.

Keď sa Hercule Poirot jedného dňa vráti po obede domov, predo dvermi ho čaká neznáma žena. Rozčúlene sa ho pýta, prečo jej poslal list, v ktorom ju obvinil z vraždy Barnabasa Pandyho, hoci ona toho človeka nikdy nestretla ani o ňom nepočula. Ibaže ani Poirot o Barnabasovi Pandym nikdy nepočul a nikoho z vraždy neobvinil. Otrasený vojde do bytu, kde ho už čaká ďalší návštevník – neznámy muž tvrdí, že ráno dostal od Poirota list, v ktorom ho obvinil z vraždy Barnabasa Pandyho.

Koľko takých listov existuje? Kto ich poslal a s akým úmyslom? A napokon, kto je Barnabas Pandy? Je mŕtvy, a ak áno, zavraždili ho?

Podarí sa slávnemu detektívovi nájsť odpovede na tieto otázky bez toho, aby zároveň ohrozil životy ďalších ľudí?

 

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

PRVÁ ŠTVRTINA

Prvá kapitola

Poirot je obvinený

Hercule Poirot sa usmial popod nos, keď jeho šofér zaparkoval auto s priam dokonalou symetriou. Človek by dokázal nakresliť rovnú čiaru od prostriedka vozidla priamo k dverám Whitehaven Mansions, kde býval. Ako milovník poriadku a úhľadnosti to jednoducho vedel oceniť.

Obed, z ktorého sa práve vrátil, bol très bon divertissement – spojenie vynikajúceho jedla a spoločnosti. Nadšene sa poďakoval šoférovi a práve sa chystal vojsť dnu, keď sa ho zrazu zmocnil zvláštny pocit (aspoň tak si to vysvetlil), že čosi za ním si vyžaduje jeho pozornosť.

Predpokladal, že to nebude nič mimoriadne. Na február to bol celkom príjemný deň. Možno sa len vzduch za jeho chrbtom zachvel ľahkým vánkom.

Rýchlo si však všimol, že ten nepokoj v ovzduší nemá na svedomí príroda, ale žena, ktorá sa k nemu ráznym krokom blížila. A v tom modernom belasom kabáte a klobúku rozhodne živel pripomínala. „Vskutku, hotová víchrica,“ zašomral si pre seba Poirot.

Ten klobúk sa mu nepáčil. Podobné už videl na niektorých ženách v meste: minimalistický, bez okrás, narazený tesne na hlavu ako nejaké látkové kúpacie čiapky. Podľa neho by klobúk mal mať striešku alebo aspoň nejakú ozdobu. Alebo by mal spĺňať nejakú ďalšiu funkciu, nielen zakrývať hlavu. Nepochybne si na tieto nové klobúky čoskoro zvykne, no keď sa tak stane, móda sa opäť zmení – napokon, ako vždy.

Vlasy mala tmavohnedé a lesklé. Keď priamo pred ním prudko zastala, Poirot si všimol, že nie je taká mladá, ako sa mu z diaľky zdalo. Nie, táto žena mala určite viac ako päťdesiat. Možno šesťdesiat. Dáma v strednom veku, odborníčka na maskovanie vrások, s očami prenikavo modrými, ani svetlými, ani tmavými.

„Vy ste Hercule Poirot, však?“ spýtala sa potichu. Z jej tónu jasne cítil, že by dala rada najavo svoj hnev, ale bála sa, že by ju ktosi začul.

Oui, madam. Som to ja.“

„Ako sa opovažujete? Ako sa opovažujete poslať mi taký list?“

„Madam, prepáčte, ale mám dojem, že sa nepoznáme.“

„Nehrajte sa tu predo mnou na neviniatko! Som Sylvia Ruleová, ako veľmi dobre viete.“

„Teraz už áno, keďže ste sa mi predstavili, ale pred chvíľkou som vás ešte nepoznal. Spomínali ste akýsi list…“

„Chcete ma prinútiť, aby som takto na verejnosti zopakovala, ako ste ma očiernili? Nuž, dobre teda. Spravím to. Dnes ráno som dostala list – ten najodpornejší a najprotivnejší list s vaším podpisom.“ Ukazovák jej vyletel vpred priamo na Poirota, takže musel uskočiť nabok, aby sa mu vyhol.

Non, madam…“ snažil sa protestovať, ale ona opäť zmarila akékoľvek jeho úsilie.

„V tom absurdnom liste ste ma obvinili z vraždy. Z vraždy! Mňa! Sylviu Ruleovú! Vyhlásili ste, že môžete dokázať moju vinu a odporučili ste mi, aby som išla na políciu a priznala sa k svojmu zločinu. Ako sa opovažujete? Nič mi nemôžete dokázať, a to z veľmi prostého dôvodu. Som nevinná. Nikoho som nezabila. Som tá najmierumilovnejšia osoba, akú som kedy stretla. A nikdy som o žiadnom Barnabasovi Pandym nepočula!“

„O Barnabasovi…“

„Je to nehorázne, že zo všetkých ľudí obviníte práve mňa! Jednoducho nehorázne. Ale ja to tak nenechám. Najradšej by som išla rovno za svojím advokátom, no nechcem, aby vedel, že ma ktosi takto očiernil. Možno by som mala ísť na políciu. Toľká hanba! Urážka! Mám predsa isté postavenie!“

Silvia Ruleová takto ešte nejaký čas pokračovala. Syčala a prskala a Poirotovi nevdojak pripomenula búrlivé vodopády, ktoré videl na svojich cestách: na pohľad pôsobivé, ale nesmierne intenzívne a hlučné. Mohutný prúd, ktorý nemal konca.

Keď aspoň na chvíľočku stíchla, konečne sa dostal k slovu: „Madam, rád by som vás ubezpečil, že nijaký takýto list som nenapísal. Pokiaľ ste nejaký dostali, tak rozhodne nebol odo mňa. A ani o Barnabasovi Pandym som nikdy nepočul. To je ten muž, z ktorého vraždy vás v liste obvinili?“

„To vy ste ma obvinili. Nesnažte sa to teraz popierať. Na to vás nahovoril Eustace, však? Obaja veľmi dobre viete, že som nikoho nezabila. Som čistá ako ľalia! Vy a Eustace ste určite zosnovali nejaký plán, ako ma dohnať k šialenstvu! Presne to by som od neho čakala a som presvedčená, že neskôr vyhlási, že to bol len taký žart.“

„Žiadneho Eustacea nepoznám, madam.“ Poirot sa nevzdával, hoci bolo jasné, že je to márna snaha. Sylvia Ruleová si skrátka neustále húdla svoje.

„Myslí si o sebe, že je ktovieako bystrý. Vraj najbystrejší muž v Anglicku, s tým jeho odporným úškrnom, ktorý mu nikdy nezmizne z tváre. Koľko vám za to zaplatil? Som si istá, že to bol jeho nápad. A vy ste zaňho odviedli špinavú robotu. Vy, ten slávny Hercule Poirot, ktorému verí aj naša oddaná a ťažko pracujúca polícia. Ste obyčajný podvodník! Ako ste len mohli? Ako ste mohli očierniť takú čestnú ženu, ako som ja? Eustace by spravil čokoľvek, aby sa ma zbavil. Čokoľvek! Vedzte, že všetko, čo vám o mne povedal, je lož!“

Keby bola ochotná aspoň chvíľu počúvať, Poirot by jej mohol vysvetliť, že by určite nespolupracoval s niekým, kto sa vyhlasuje za najbystrejšieho muža v Anglicku. Tým je totiž on, Hercule Poirot.

„Boli by ste taká láskavá a ukázali mi ten list, madam?“

„Myslíte si, že som si ho nechala? Bolo mi z neho zle, už len keď som ho držala v rukách! Roztrhala som ho na márne kúsky a hodila do ohňa. Najradšej by som do ohňa hodila aj Eustacea! Aká škoda, že je také čosi nezákonné. Jedno vám však poviem: ktokoľvek tie zákony vymýšľal, určite nepoznal Eustacea. Ak ma budete ešte raz takto ohovárať, pôjdem rovno na Scotland Yard – nie preto, aby som sa im priznala, keďže som úplne nevinná, ale aby som obvinila vás, pán Poirot!“

Kým sa detektív zmohol na vhodnú odpoveď, Silvia Ruleová sa zvrtla na päte a odkráčala.

Nezavolal ju naspäť. Niekoľko sekúnd len mlčky stál a pomaly krútil hlavou. Keď sa potom vybral hore schodmi do bytu, zašomral si popod nos: „Ak je ona tá najmierumilovnejšia osoba na svete, tak nechcem vidieť tých ostatných.“

 

V priestrannom a dokonale zariadenom byte čakal na Poirota komorník George. Keď zbadal Poirota, jeho zvyčajný trochu strnulý úsmev vystriedalo zdesenie.

„Cítite sa dobre, pane?“

Non. Som zmätený, Georges. Povedzte mi, ako človek znalý anglickej vyššej spoločnosti poznáte Sylviu Ruleovú?“

„Len z počutia, pane. Je to vdova po Clarenceovi Ruleovi. Má pozoruhodné konexie. Myslím, že je aj v správnych radách viacerých charít.“

„A čo Barnabas Pandy?“

George pokrútil hlavou. „To meno mi nie je známe. Ja sa orientujem najmä medzi londýnskou smotánkou, pane. Ak žije pán Pandy niekde inde…“

„Neviem, kde žije. Neviem, či vôbec žije alebo či bol naozaj zavraždený. Vraiment, neviem o ňom vôbec nič. Lenže Sylvia Ruleová, drahý Georges, si myslí presný opak. Myslí si, že som jej poslal list, v ktorom ju obviňujem z jeho vraždy. Ja som to, pravdaže, poprel. Žiadny list som jej neposielal ani som s ňou nijako inak nekomunikoval.“

Poirot si zamyslene zložil klobúk, vyzliekol kabát a podal ich Georgeovi. „Nie je to vôbec príjemné, byť obvinený z niečoho, čo ste neurobili. Človek by mal takéto výmysly hodiť za hlavu, ale ony sa dokážu akosi zaryť do mysle a vyvolať podivný pocit viny, ktorý sa v nej potom vznáša ako duch a straší jeho svedomie! Niekto je presvedčený o tom, že ste tú hroznú vec urobili, a vy potom začnete mať pocit, akoby to tak naozaj bolo, hoci dobre viete, že nie je. Pomaly začínam chápať, Georges, prečo sa ľudia priznávajú k činom, ktoré nespáchali.“

Komorník sa tváril pochybovačne, ako to mal vo zvyku. Poirot už zistil, že to je prejav tej príslovečnej anglickej rezervovanosti. Za tie roky sa rozprával s mnohými kultivovanými dámami a pánmi z anglickej spoločnosti a mnohí z nich sa tvárili, akoby neverili ničomu, čo im rozprával.

„Čo by ste povedali na pohárik pane? Sirop de menthe, ak smiem navrhnúť?“

Oui. To je vynikajúci nápad.“

„Rád by som vás ešte upozornil, pane, že tu máte návštevu. Prinesiem vám nápoj hneď a poprosím pána, aby ešte chvíľku počkal?“

„Niekto ma navštívil?“

„Áno, pane.“

„Ako sa volá? Nie je to Eustace?“

„Nie, pane. Volá sa John McCrodden.“

„Ah! To je úľava. Takže žiadny Eustace. Azda by som sa mohol nádejať, že nočná mora v podobe madam Ruleovej a jej Eustacea odišla a už sa k Herculovi Poirotovi nikdy nevráti. Prezradil vám monsieur McCrodden, v akej záležitosti prišiel?“

„Nie, pane, ale mal by som vás varovať, že vyzerá… nespokojne.“

Poirot si nenápadne vzdychol. Po viac než uspokojivom obede sa toto popoludnie vôbec nevyvíjalo podľa jeho predstáv. Predsa však bolo veľmi nepravdepodobné, že John McCrodden bude rovnako protivný ako Sylvia Ruleová.

„Myslím, že si zatiaľ odopriem to potešenie zo svojho nápoja a najprv si vypočujem monsieur McCroddena,“ povedal Georgeovi. „To meno mi je akési povedomé.“

„Možno vám pripomína toho známeho advokáta Rowlanda McCroddena, pane.“

Mais oui, bien sûr. Slučka Rowland, katov najlepší priateľ – hoci vy ste príliš zdvorilý na to, aby ste ho nazvali touto jeho povestnou prezývkou. Vraví sa, že kvôli Slučke Rowlandovi nemá šibenica ani chvíľku pokoja.“

„Iste, vďaka nemu stihol mnohých kriminálnikov spravodlivý trest,“ súhlasil komorník so svojím zvyčajným taktom.

„Možno je John McCrodden jeho príbuzný,“ podotkol Poirot. „Dovoľte, nech sa najprv usadím a potom ho, prosím, uveďte.“

George však nedostal ani príležitosť uviesť pána McCroddena, pretože ten ho práve ráznym krokom obišiel, bez okolkov napochodoval priamo do prostriedka detektívovej pracovne a tam zastal.

„Prosím, monsieur, posaďte sa,“ povedal mu Poirot s úsmevom.

„Nie, ďakujem,“ odvrkol McCrodden priam pohŕdavo.

Podľa Poirotovho odhadu mohol mať tak štyridsať. Mal peknú a súmernú tvár, akú človek vídava zriedkavo, zväčša len na umeleckých dielach. Akoby mu črty tváre vytesal zručný sochár. Tá tvár sa podľa detektíva vôbec nehodila k mužovmu obnosenému oblečeniu so špinavými fľakmi, ktoré pôsobilo, akoby dotyčný prespával na lavičkách v parku. Mal vôbec strechu nad hlavou? Alebo chcel azda zámerne skryť to, čo mu príroda nadelila – tie veľké zelené oči a zlatisté vlasy – tým, že sa snažil vyzerať čo najviac odpudivo?

„Dostal som váš list,“ vyhlásil McCrodden a fľochol na Poirota. „Prišiel dnes ráno.“

„Obávam sa, že musím namietať, monsieur. Žiaden list som vám neposielal.“

Nastalo dlhé rozpačité ticho. Poirot sa nechcel uchyľovať k unáhleným záverom, ale mal dojem, že presne vie, akým smerom sa bude ich rozhovor uberať. Ale to predsa nemôže byť pravda! Ako by mohla? S takýmto pocitom sa stretol doposiaľ len vo svojich snoch: to zlovestné vedomie, že človek uviazol v kritickej situácii, ktorá nedáva zmysel a nikdy ho ani dávať nebude, bez ohľadu na to, čo urobí.

„Čo sa písalo v tom liste, ktorý ste dostali?“ spýtal sa.

„To by ste mali vedieť, keďže ste ho písali,“ odvetil John McCrodden. „Obvinili ste ma z vraždy muža menom Barnabas Pandy.“

 

Druhá kapitola

Neslýchaná provokácia

„Musím povedať, že ma to dosť sklamalo,“ pokračoval McCrodden. „Sám veľký Hercule Poirot sa dopusti takejto ľahkomyseľnosti.“

Detektív ešte chvíľu váhal so svojou odpoveďou. Vari za to, že ho Sylvia Ruleová odmietala v tejto záležitosti vypočuť, mohla jeho voľba slov? Pokiaľ áno, Johnovi McCroddenovi by to mal vysvetliť oveľa jasnejšie a presvedčivejšie. „Monsieur, s’il vous plaît. Verím, že vám niekto poslal list a v ňom vás obvinil z vraždy. Z vraždy Barnabasa Pandyho. Túto časť vášho príbehu nijako nespochybňujem, avšak…“

„Vy však nie ste v pozícii, aby ste niečo spochybňovali,“ prerušil ho McCrodden.

Monsieur, prosím, verte mi, keď vám vravím, že ja nie som pisateľom toho listu, ktorý ste dostali. Hercule Poirot neberie žiadnu vraždu ľahkomyseľne. Nikdy by som…“

„Ach, žiadna vražda sa predsa nestala,“ skočil mu McCrodden opäť do reči a trpko sa zasmial. „Keby sa stala, polícia by už vraha dávno našla. Toto je len jedna z tých detinských hier môjho otca.“ Zamračil sa, akoby prišiel na čosi znepokojivé. „Ibaže by bol ten starý všivák oveľa väčší sadista, než som si myslel, a naozaj by riskoval môj krk v skutočnom nevyriešenom prípade vraždy. Aj to je zrejme možné. S tým jeho nemilosrdným odhodlaním…“ McCrodden na chvíľu zmĺkol a potom si zašomral popod nos: „Áno. Je to možné. Malo mi to napadnúť.“

„Váš otec je ten advokát Rowland McCrodden?“ spýtal sa Poirot.

„Dobre viete, že áno.“ Už na začiatku dal John McCrodden detektívovi najavo, aký je z neho sklamaný, no zdalo sa, akoby s každým ďalším slovom klesal v jeho očiach ešte hlbšie.

„Poznám ho len z počutia. Zatiaľ som nemal tú česť stretnúť sa s ním alebo porozprávať.“

„Iste, musíte sa držať svojej verzie,“ odvrkol John McCrodden. „Som si istý, že vám slušne zaplatil, aby ste túto záležitosť nespájali s jeho menom.“ Rozhliadol sa po miestnosti a podľa výrazu tváre si až vtedy uvedomil, kde vlastne stojí. Potom prikývol, akoby sa v niečom utvrdil, a pokračoval: „Bohatí ľudia, ktorí potrebujú peniaze najmenej – takí ako vy a môj otec –, vždy chcú ešte viac a nezastavia sa pred ničím. Preto som im nikdy neveril a mal som pravdu. Peniaze kazia charakter, a vy, pán Poirot, ste živým dôkazom.“

Poirot si ani nespomínal, kedy naposledy mu niekto povedal čosi také nepríjemné, nespravodlivé či zraňujúce. „Celý svoj život som zasvätil práci pre vyššie dobro,“ odvetil potichu. „Chránil som nevinných a – áno! – nespravodlivo obvinených. To tej skupiny patríte aj vy, monsieur. A od dnešného dňa aj Hercule Poirot. Aj mňa nespravodlivo obvinili. Žiadny list som vám nenapísal, tak ako ste vy nespáchali tú vraždu. A tiež nepoznám žiadneho Barnabasa Pandyho. Ani živého, ani mŕtveho. Tu sa však podobnosti medzi nami končia. Trváte na svojej nevine a ja nemám žiadny dôvod neveriť vám, avšak…“

„Ušetrite ma tých vyberaných rečičiek,“ opäť ho prerušil McCrodden. „Ak si myslíte, že uverím týmto vašim sladkým rečičkám, tak sa škaredo mýlite. Neverím im o nič viac ako peniazom či povesti alebo iným veciam, ktoré si môj otec tak vysoko váži. No a keďže sa vás bude Slučka Rowland nepochybne pýtať na moju reakciu na tento jeho nechutný komplot, odkážte mu, prosím, že túto hru nehrám. Nikdy som o žiadnom Barnabasovi Pandym nepočul, nikoho som nezabil, a preto sa nemám čoho obávať. K právnemu systému tejto krajiny prechovávam dostatočnú dôveru a preto sa spolieham, že neodvisnem za zločin, ktorý som nespáchal.“

„Nazdávate sa, že práve to chcel váš otec docieliť?“

„Neviem. Je to možné. Vždy som si myslel, že ak sa mu minú vinníci, ktorých by mohol poslať na šibenicu, obráti svoju pozornosť aj na nevinných a bude sa tváriť, že sa niečím previnili – tak na súde, ako aj vo svojej hlave. Spraví čokoľvek, aby zasýtil svoj hlad po krvi.“

„To je vskutku pozoruhodné obvinenie, monsieur, a musím poznamenať, že nie prvé, ktoré ste od svojho príchodu vyslovili.“ Z McCroddenovho energického a vecného tónu Poirota mrazilo. Jeho slovám to dodávalo akýsi punc objektívnosti, akoby mu len oznamoval nejaké strohé a nesporné fakty.

Slučka Rowland, o ktorom Poirot za tie roky toľko počul, rozhodne nebol mužom, akého opisoval jeho syn. Bol silným zástancom trestu smrti – na detektívov vkus až prisilným, lebo v istých situáciách to bolo skutočne neprimerané –, ale nazdával sa, že McCrodden senior by bol rovnako zhrozený z predstavy, že by mal na šibenici odvisnúť niekto nevinný. A pokiaľ by mal byť tým dotyčným jeho vlastný syn…

Monsieur, za celý svoj život som sa nestretol s otcom, ktorý by odsúdil svojho syna na smrť za vraždu, ktorú nespáchal.“

„Ale áno, stretli,“ zareagoval McCrodden okamžite. „Hoci tvrdíte opak, som si istý, že ste sa s mojím otcom už stretli alebo ste sa s ním aspoň skontaktovali a spolu ste zosnovali toto nechutné obvinenie. Láskavo teda odkážte môjmu drahému oteckovi, že už voči nemu necítim žiadnu nenávisť. Keď teraz vidím, ako hlboko je schopný klesnúť, je mi ho ľúto. Nie je o nič lepší ako hocijaký vrah. A vy tiež, pán Poirot. To isté platí o všetkých, ktorí by navliekli slučku na krk hriešnikom, odvolávajúc sa pritom na tento krutý systém.“

„To je váš názor, monsieur?“

„Celý svoj život som bol pre otca len sklamaním a hanbou. Odmietal som sa skloniť, robiť, čo odo mňa chcel, myslieť si to čo on, kráčať v jeho šľapajach. Chcel, aby som sa aj ja venoval právu. Nikdy mi neodpustil, že som nechcel byť ako on.“

„Smiem sa spýtať, aká je vaša profesia?“

„Profesia?“ McCrodden odfrkol. „Pracujem, aby som prežil. Nie je to nič mimoriadne. Nič dôležité ako zahrávanie sa s ľudskými životmi. Pracoval som v bani, na farmách, v továrňach. Vyrábal som kadejaké čačky pre dámy a predával ich. V tom som dobrý. Momentálne mám stánok na trhu. Vďaka tomu mám strechu nad hlavou, ale to nie je pre môjho otca dosť dobré. A Rowland McCrodden si nikdy neprizná porážku. Nikdy.“

„Čo tým myslíte?“

„Dúfal som, že už nado mnou zlomil palicu. Teraz vidím, že sa to nikdy nestane. Vie, že človek obvinený z vraždy potrebuje obhajcu. Je to od neho veľmi prefíkané. Snaží sa ma vyprovokovať a určite si myslí, že sa budem chcieť obhajovať sám. Nuž, a v takom prípade by som sa tomu štúdiu práva nevyhol, však?“

Bolo očividné, že Rowland McCrodden bol pre svojho syna to, čo bol Eustace pre Sylviu Ruleovú.

„Odkážte mu odo mňa, že jeho plán zlyhal. Nikdy nebudem tým, koho zo mňa chce mať. A ocenil by som, keby sa ma už nepokúšal kontaktovať – či už priamo alebo prostredníctvom niektorého z jeho pätolizačov.“

Poirot vstal zo stoličky. „Prosím, počkajte tu chvíľu,“ požiadal ho. Vyšiel z miestnosti a uistil sa, že dvere ostali dokorán otvorené.

 

Čoskoro sa Poirot vrátil v sprievode svojho komorníka. Usmial sa na Johna McCroddena a povedal: „S Georgeom ste sa už zoznámili. Predpokladám, že ste zachytili, keď som mu vysvetľoval, že by som bol rád, keby sa k nám na chvíľu pripojil. Rozprával som dosť nahlas, aby ste to počuli.“

„Áno, počul som,“ odvetil McCrodden znudeným hlasom.

„Keby som mu bol povedal aj čokoľvek ďalšie, začuli by ste to. Preto dúfam, že to, čo vám teraz povie, vás presvedčí, že nie som váš nepriateľ. Prosím, Georges, vravte!“

Komorník sa zatváril ohromene. Nebol zvyknutý na takéto nejasné pokyny. „A čo mám hovoriť, pane?“

Poirot sa obrátil k McCroddenovi. „Vidíte? Nevie. Nepripravil som ho na toto. Georges, keď som sa dnes vrátil z obeda, povedal som vám o niečom, čo sa mi práve stalo, je tak?“

„Áno, pane.“

„Prosím, zopakujte tú príhodu, ktorú som vám opísal.“

„Ako si želáte. Oslovila vás istá dáma, ktorá sa predstavila ako Sylvia Ruleová. A tá sa mylne domnievala, že ste napísali list, v ktorom ste ju obvinili z vraždy.“

Merci, Georges. Povedzte, kto bol údajnou obeťou tej vraždy?“

„Pán Barnabas Pandy, pane.“

„A čo som vám ešte vravel?“

„Že nikoho takého nepoznáte, pane. A ak taký džentlmen jestvuje, neviete, či je živý alebo mŕtvy ani či bol zavraždený. Keď ste sa to snažili vysvetliť pani Ruleovej, odmietla vás počúvať.“

Detektív sa víťazoslávne obrátil k Johnovi McCroddenovi. „Monsieur, že by váš otec chcel, aby sa pred súdom hájila aj Sylvia Ruleová? Alebo mienite konečne pripustiť, že ste sa mýlili a Hercula Poirota ste nespravodlivo obvinili? Možno by vás zaujímalo, že aj pani Ruleová ma obvinila, že som sa spriahol s jej nepriateľom – s mužom menom Eustace.“

„Stále tvrdím, že je za tým všetkým môj otec,“ vyhlásil John McCrodden po chvíľke ticha. Znel však výrazne menej sebaisto ako predtým. „Nič by mu neurobilo väčšiu radosť ako takýto prepracovaný hlavolam. Určite prídem aj na to, prečo pani Ruleová dostala rovnaký list ako ja.“

„Keď je človek niečím priveľmi zaujatý – ako vy vaším otcom alebo Sylvia Ruleová Eustaceom –, ovplyvní to spôsob, akým sa pozerá na svet,“ podotkol Poirot s povzdychom. „Ten list zrejme nemáte pri sebe, však?“

„Nie. Roztrhal som ho na kúsky a tie som poslal otcovi s odkazom, čo si o ňom myslím. A teraz to hovorím aj vám, pane. Nemienim to znášať. Ani sám veľký Hercule Poirot nemôže obviniť nevinného človeka z vraždy a myslieť si, že mu to len tak prejde.“

Keď John McCrodden konečne odišiel, Poirotovi sa značne uľavilo. Stál pri okne a zamyslene sledoval, ako jeho návštevník odchádza z budovy.

„Ste už pripravený na váš sirop de menthe, pane?“ spýtal sa George.

Mon ami, som pripravený na všetok sirop de menthe sveta.“ Aby však náhodou nespôsobil nejaké nedorozumenie, radšej dodal: „Jeden pohárik, prosím, Georges. Iba jeden.“

Poirot sa znepokojene vrátil k svojej stoličke. Akú nádej mala spravodlivosť vo svete, ak si traja ľudia, ktorí boli nespravodlivo obvinení – Sylvia Ruleová, John McCrodden a Hercule Poirot –, nedokážu ani len spoločne sadnúť, aby sa v pokoji a rozumne porozprávali a pokúsili sa zistiť, čo sa vlastne stalo? Namiesto toho tu bol len hnev, priam fanatické odmietanie iného pohľadu než toho svojho a neutíchajúci príval urážok. Nie však od Hercula Poirota. Ten si dokázal zachovať dekórum aj tvárou v tvár takejto neznesiteľnej provokácii.

Keď mu komorník priniesol jeho nápoj, spýtal sa: „Povedzte, Georges, prišiel za mnou ešte niekto?“

„Nie, pane.“

„Nikto netelefonoval, aby si dohodol stretnutie?“

„Nie, pane. Očakávate niekoho?“

Oui. Očakávam ďalšieho nahnevaného cudzinca. Alebo možno viacerých.“

„Nie som si istý, čo tým myslíte, pane.“

Presne v tom okamihu zazvonil telefón. Detektív prikývol a dovolil si jemne sa usmiať. Keď už nebolo na tejto situácii nič pozitívne, človeka by malo tešiť aspoň to, že má pravdu, pomyslel si. „A je to tu, Georges. Tretia osoba. Ktovie, koľko ich ešte bude. Traja, štyria, piati? Môže to byť akýkoľvek počet.“

„Počet čoho, pane?“

„Počet tých, čo dostali list, v ktorom ich obvinili z vraždy Barnabasa Pandyho, falošne podpísaný Herculom Poirotom!“

20

jún
2018

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Halloweensky večierok - Agatha Christie

Dňa20, jún 2018 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

„Kolosálny úspech… Poirotove malé sivé bunky opäť slávia triumf!“ Daily Mirror

Halloweensky večierok z roku 1969, jedna z posledných kníh Agathy Christie, vychádza prvý raz v slovenskom preklade. Popri Herculovi Poirotovi v nej účinkuje autorka detektívok Ariadne Oliverová – svojrázne alter ego legendárnej spisovateľky.

Počas príprav halloweenskeho večierka, na ktorých sa zúčastňuje aj známa spisovateľka Ariadne Oliverová, trinásťročná Joyce Reynoldsová vyhlási, že raz bola svedkom vraždy. Nikomu o tom nepovedala, lebo si vraj až neskôr uvedomila, že šlo naozaj o vraždu. Dievčaťu, ktoré má povesť chválenkárky, nikto neverí, a tak sa na protest rozhodne odísť. O pár hodín ju však nájdu v dome – utopenú v kadi s vodou a jablkami. Otrasená Ariadne Oliverová uvažuje, či Joyce predsa len nehovorila pravdu, a požiada o pomoc svojho priateľa Hercula Poirota…

Prečítať celé…

28

mar
2018

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Vražda Rogera Ackroyda - Agatha Christie

Dňa28, mar 2018 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Vražda Rogera Ackroyda z roku 1926, jeden z najslávnejších románov legendárnej spisovateľky, sa právom pokladá za jej majstrovské dielo. Jeho význam pretrváva do dnešných dní, čo dokazuje i fakt, že pred niekoľkými rokmi britská Asociácia autorov kriminálnych románov vyhlásila Vraždu Rogera Ackroyda za najlepšiu detektívku všetkých čias.

Roger Ackroyd, bohatý podnikateľ a vdovec, bol muž, čo vedel priveľa. Vedel, že žena, ktorú miluje a chce sa s ňou oženiť, otrávila svojho prvého manžela. Vedel, že ju niekto vydieral, aj že si sama vzala život. Krátko po jej smrti mu príde list, z ktorého sa mal dozvedieť, kto je ten záhadný vydierač. Ibaže Ackroyd zomrie, skôr ako list dočíta – prebodnutý odzadu v obľúbenom kresle vo svojej pracovni. Vtedy na scénu prichádza priateľ zavraždeného, belgický detektív na dôchodku, ktorým nie je nik iný ako slávny Hercule Poirot…

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

Kapitola 1

Raňajky doktora Shepparda

Pani Ferrarsová zomrela v noci zo štvrtka šestnásteho na piatok sedemnásteho septembra. Zavolali ma o ôsmej ráno. Už sa nedalo nič robiť. Bola mŕtva niekoľko hodín.

Bolo krátko po deviatej, keď som sa vrátil domov. Odomkol som si predné dvere a úmyselne sa chvíľu zdržal v hale, odložil som si klobúk a zavesil na vešiak ľahký plášť, ktorý som si prezieravo vzal proti chladu skorého jesenného rána. Pravdupovediac, bol som značne zronený a znepokojený. Nechcem tvrdiť, že v tom okamihu som vedel, čo sa v nasledujúcich pár týždňoch stane. To rozhodne nie. Inštinkt mi však vravel, že ma čaká náročné obdobie.

Z jedálne naľavo som začul štrngot porcelánu a krátky, suchý kašeľ mojej sestry Caroline.

„To si ty, James?“ zvolala.

Zbytočná otázka, veď kto iný by to mohol byť? Popravde, práve moja sestra Caroline bola príčinou môjho niekoľkominútového otáľania. Ako píše pán Kipling, mottom rodinky mungov je: „Choď a ňúraj.“ Keby raz Caroline zatúžila po rodinnom erbe, určite by som jej navrhol práve toto. Prvá časť motta by sa mohla vypustiť, Caroline vyňúra čokoľvek, a pritom pokojne sedí doma. Neviem, ako to dokáže, ale je to tak. Mám podozrenie, že služobníctvo a podomoví obchodníci fungujú ako jej špióni. Keď sa vyberie von, nejde získavať informácie, ale šíriť ich. Aj v tom je majsterka.

Práve pre túto jej povahovú črtu som teraz váhal. Čokoľvek Caroline poviem o smrti pani Ferrarsovej, do hodiny a pol to bude vedieť celá dedina. Ako profesionál sa, pravdaže, usilujem byť diskrétny. Preto som si zvykol všetky informácie pred mojou sestrou tajiť. Síce sa ich aj tak napokon dozvie, ale aspoň mám čisté svedomie, že nie odo mňa.

Manžel pani Ferrarsovej zomrel pred vyše rokom a Caroline odvtedy zaťato tvrdí, aj keď na to niet najmenšieho dôkazu, že ho otrávila jeho manželka.

Pohŕdavo máva rukou nad mojou námietkou, že pán Ferrars zomrel na akútnu gastritídu, ku ktorej si dopomohol záľubou v nemiernom pití alkoholických nápojov. Súhlasím, symptómy gastritídy a otravy arzénom sú podobné, no Caroline zakladá svoje obvinenie na celkom odlišných príznakoch.

„Stačí sa na ňu pozrieť,“ hovorieva.

Aj keď pani Ferrarsová nepatrila k najmladším, bola to atraktívna žena, ktorá sa vedela jednoducho, no vkusne obliekať. No a čo, veď mnoho žien si kupuje šaty v Paríži, a pritom to nemusia byť travičky manželov.

Ako som otáľal v hale a v hlave sa mi rojili všelijaké myšlienky, Caroline sa ozvala znovu, už trochu ostrejším tónom.

„James, čo tam, preboha živého, stváraš? Prečo sa  nejdeš naraňajkovať?“

„Už idem, moja drahá,“ náhlil som sa s odpoveďou. „Len som si vešal kabát.“

„Za ten čas si si mohol zavesiť tucet kabátov.“

Mala pravdu. Mohol som.

Vošiel som do jedálne, vtisol som Caroline letmý bozk na líce a sadol som si k vajíčkam na slanine. Slanina už stihla vychladnúť.

„Akosi skoro ťa zavolali,“ poznamenala Caroline.

„Áno,“ prikývol som. „Z King´s Paddocku. K pani Ferrarsovej.“

„Viem,“ prehodila.

„Ako to?“

„Povedala mi to Annie.“

Annie je naša slúžka. Milé dievča, no nenapraviteľná klebetnica s poriadne podrezaným jazykom.

Nastalo ticho. Venoval som sa vajíčkam na slanine. Mojej sestre sa chvela špička dlhého, tenkého nosa, čo býva vždy, keď ju niečo zaujme alebo vzruší.

„A?“ spýtala sa.

„Smutná vec. Už sa nedalo nič robiť. Zrejme zomrela v spánku.“

„Viem,“ zopakovala moja sestra.

Tentoraz ma to nazlostilo.

„Nemôžeš to vedieť,“ oboril som sa na ňu. „Ja sám som to nevedel, až kým som tam neprišiel, a nepovedal som to živej duši. Ak to Annie vie, musí byť jasnovidka.“

„Nepovedala mi to Annie, ale mliekar. A on sa to dozvedel od kuchárky pani Ferrarsovej.“

Ako vravím, Caroline vôbec nemusí chodiť von, aby získala informácie. Sedí si v pohodlí domova a všetky si k nej nájdu cestu samy.

Vypytovala sa ďalej.

„Na čo zomrela? Na zlyhanie srdca?“

„To ti mliekar nepovedal?“ odsekol som uštipačne.

Sarkazmus na Caroline neúčinkuje. Všetko berie vážne, a tak aj odpovedá.

„Nevedel to,“ vysvetlila.

Koniec koncov, aj tak sa to skôr či neskôr dozvie. Môže to počuť aj odo mňa.

„Zomrela na predávkovanie veronálom. Brala ho na nespavosť. Asi si ho vzala priveľa.“

„Nezmysel,“ vyhŕkla Caroline. „Spravila to náročky. Nič mi nehovor!“

Je to zvláštne, ale keď vám niečo vŕta v hlave, no nechcete s tým vyjsť na svetlo, a niekto iný to vysloví za vás, pochytí vás zlosť. Okamžite som rozhorčene vybuchol.

„To si celá ty,“ soptil som. „Ustavične všetkých bezdôvodne podozrievaš. Prečo by, prekristapána, pani Ferrarsová páchala samovraždu? Bola ešte pomerne mladá, dobre zabezpečená vdova s pevným zdravím, ktorá si môže užívať život. To je absurdné.“

„Vôbec nie. Aj ty si si musel všimnúť, ako sa za posledných šesť mesiacov zmenila. Akoby ju niečo trápilo. Sám si pripustil, že trpela nespavosťou.“

„Ako teda znie tvoja diagnóza?“ pozrel som na ňu chladne. „Podľa všetkého nešťastná láska?“

Pokrútila hlavou.

„Výčitky svedomia,“ vyhlásila s istotou.

„Výčitky svedomia?“

„Áno. Nikdy si mi neveril, keď som ti vravela, že manžela otrávila. Teraz som si už istá.“

„To neznie veľmi logicky,“ namietal som. „Predsa ak sa žena dopustí takého zločinu, ako je vražda, určite je dostatočne chladnokrvná aj na to, aby si bez akejkoľvek sentimentality či ľútosti vychutnávala jej výhody.“

Caroline znovu pokrútila hlavou.

„Také ženy zrejme existujú – ale pani Ferrarsová medzi ne nepatrila. Bola vyslovene uzlíkom nervov. Z náhleho popudu sa zbavila manžela, pretože jednoducho nezniesla, ako ju trápil, a niet pochýb, že pri Ashleym Ferrarsovi určite veľmi trpela…“

Prikývol som.

„Ibaže ju prenasledoval pocit viny za to, čo urobila. Je mi jej ľúto, nemôžem si pomôcť.“

Nemyslím si, že moja sestra niekedy ľutovala pani Ferrarsovú, kým ešte žila. Teraz, keď už odišla niekam, kde podľa všetkého nemôže nosiť parížske modely, je Caroline ochotná prejaviť súcit.

Rozhodne som trval na tom, že celý tento nápad je hlúposť. Preto som bol taký rozhodný, lebo som potajomky sčasti súhlasil s tým, čo hovorila. Bolo by však celkom scestné, že by sa Caroline dopátrala pravdy iba na základe akýchsi domnienok. Bude sa premávať po dedine, o kadečom rozprávať, a všetci si budú myslieť, že tie lekárske informácie má odo mňa. Mám to s ňou ťažké.

„Nezmysel,“ zavrhla moje námietky Caroline. „Uvidíš. Desať k jednej, že nechala list, v ktorom sa k všetkému priznáva.“

„Nenechala žiaden list,“ odsekol som, netušiac, že jej len nahrám do karát.

„Aha!“ zvolala víťazoslávne. „Tak ty si ho hľadal, však? Nazdávam sa, James, že v hĺbke duše si myslíš to, čo ja. Ty jeden starý pokrytec.“

„Človek vždy musí brať do úvahy aj možnosť samovraždy,“ bránil som sa.

„Bude aj úradné vyšetrovanie?“

„Možno. Závisí to od okolností. Ak vyhlásim, že podľa mňa sa predávkovala náhodou, mohlo by sa to zaobísť bez vyšetrovania.“

„A si o tom presvedčený?“ poznamenala uštipačne.

Mlčky som vstal od stola.

Kapitola 2

Kto je kto v King´s Abbote

Skôr než budem pokračovať v tom, čo som povedal Caroline a čo Caroline povedala mne, možno by bolo vhodné opísať miestne pomery. Nazdávam sa, že naša dedina King´s Abbot je ako každá iná. Najbližším väčším mestom je Cranchester, vzdialený od nás asi pätnásť kilometrov. Máme veľkú železničnú stanicu, malú poštu a dva konkurenčné obchody so zmiešaným tovarom. Muži v produktívnom veku z dediny zvyčajne odchádzajú, no zato máme nadbytok starých dievok a armádnych dôstojníkov v penzii. Naším koníčkom a obľúbenou voľnočasovou aktivitou je – klebetenie.

V King´s Abbote sú len dve sídla, ktoré stoja za zmienku. Jedným je King´s Paddock, ktorý po manželovi zdedila pani Ferrarsová. Druhé, nazývané Fernly Park, vlastní Roger Ackroyd. Vždy som sa o Ackroyda zaujímal, pretože mal maniere vidieckeho šľachtica, a to v oveľa väčšej miere ako naozajstný aristokrat. Pripomína mi jedného z tých červenolícich džentlmenov, čo kedysi vystupovali v starých hudobných komédiách. Zvyčajne hneď v prvom dejstve sa postavili na dedinskú pažiť a spievali o tom, ako túžia odísť do Londýna. Dnes máme revuálne muzikály a vidiecki šľachtici už vyšli z módy.

Ackroyd, pravdaže, vôbec nie je šľachtic. Je veľmi úspešným podnikateľom, ktorý – tak sa mi zdá — má továreň na výrobu kolies železničných vagónov. Blíži sa k päťdesiatke, má zdravo červenú tvár a príjemné vystupovanie. Je jedna ruka s miestnym vikárom a štedro dotuje farnosť — hoci sa pošuškáva, že v osobných výdavkoch je mimoriadne skúpy. Podporuje aj miestne kriketové družstvá, kluby mládeže a spolky vojnových invalidov. Dalo by sa povedať, že je srdcom a dušou našej pokojnej dedinky King´s Abbot.

Keď mal Roger Ackroyd asi dvadsaťjeden rokov, zaľúbil sa do krásnej ženy, staršej od neho o päť či šesť rokov, a aj sa s ňou oženil. Volala sa Patonová a bola vdova s jedným dieťaťom. Manželstvo netrvalo dlho a nebolo šťastné. Ak mám hovoriť otvorene, pani Patonová bola alkoholička. Podarilo sa jej upiť na smrť do štyroch rokov od svadby.

V nasledujúcich rokoch Ackroyd neprejavoval veľkú chuť vrhnúť sa do ďalšieho manželského dobrodružstva. Syn jeho manželky mal iba sedem rokov, keď mu matka zomrela. Teraz má dvadsaťpäť. Ackroyd sa k nemu vždy správal ako k vlastnému a tak ho aj vychovával, ale chlapec mal spurnú povahu a ustavične spôsoboval nevlastnému otcovi starosti a problémy. Ale aj tak máme všetci v dedine Ralpha Patona radi, už len preto, že tak dobre vyzerá.

Ako som už vravel, miestni obyvatelia sú vždy ochotní klebetiť. Všetci si hneď všimli, že Ackroyd a pani Ferrarsová si veľmi dobre rozumejú. Po smrti jej manžela to bolo ešte nápadnejšie. Často ich vídali spolu a prevládal názor, že po uplynutí doby smútku sa pani Ferrarsová stane pani Ackroydovou. Zdalo sa, že všetko do seba zapadá. Rogerova manželka sa nepopierateľne upila na smrť. Ashley Ferrars bol opilec dlhé roky pred svojou smrťou. Bolo iba spravodlivé, aby si tieto dve obete alkoholických excesov vynahradili všetky príkoria, čo zažili od bývalých manželských partnerov.

Ferrarsovci sa sem prisťahovali iba čosi pred vyše rokom, no o Ackroydovi sa klebetilo už oddávna. Ako Ralph rástol, v Ackroydovom sídle sa vystriedal celý rad gazdín a na každú z nich dedinské jazyčnice s Caroline na čele hľadeli s veľkým podozrením. Nepreháňam, ak poviem, že posledných pätnásť rokov celá dedina očakávala, že Ackroyd sa s jednou z nich ožení. Tá najnovšia, prísne pôsobiaca slečna Russellová, vládla v jeho dome pevnou rukou už päť rokov, dvakrát tak dlho ako jej predchodkyne. Nebyť príchodu pani Ferrarsovej, zrejme by jej len ťažko unikol. Zabránil tomu aj ďalší faktor – neočakávaný príchod ovdovenej švagrinej s dcérou z Kanady. Pani Ackroydová, vdova po Rogerovom neúspešnom mladšom bratovi Cecilovi, sa usadila vo Fernly Parku a podľa Caroline dala slečne Russellovej jasne najavo, kde je jej miesto, a odkázala ju do patričných medzí.

Neviem presne, čo výraz „patričné medze“ znamená – znie to dosť nepekne –, ale viem, že slečna Russellová chodí po dome so stisnutými perami, kyslo sa usmieva a prekypuje ľútosťou voči „chuderke pani Ackroydovej“, takej závislej od dobročinnosti svojho švagra. S obľubou rozhlasuje: „Chlieb dávaný zo súcitu je taký trpký, všakže? Ja by som sa cítila veľmi zle, keby som si sama nezarábala na živobytie.“

Neviem, čo si pani Ackroydová myslela o romániku svojho švagra s pani Ferrarsovou, keď na to prišla reč. Očividne jej vyhovovalo, že Ackroyd ostáva slobodný. Keď sa s pani Ferrarsovou stretla, vždy sa k nej správala veľmi milo – ba až prehnane sladko. Caroline tvrdí, že to nič nedokazuje.

Týmto sme sa v King´s Abbote zaoberali niekoľko posledných rokov. Rozoberali sme Ackroyda a jeho aféry z každého uhla pohľadu. Pani Ferrarsová mala v tejto schéme stále miesto.

Teraz sa však obrázok v kaleidoskope zmenil. Od príjemných rozhovorov, čo kúpiť ako prípadný svadobný dar, sme sa ocitli uprostred tragédie.

Takéto úvahy aj rôzne iné mi vírili v hlave, keď som automaticky pokračoval v obchôdzke pacientov. Nemal som vážnejšie prípady, čo bolo možno dobre, pretože som sa znovu a znovu vracal k záhadnej smrti pani Ferrarsovej. Vzala si život sama? Nenechala by v tom prípade zopár slov na vysvetlenie? Podľa mojich skúseností, keď sa raz ženy rozhodnú spáchať samovraždu, zvyčajne chcú poodhaliť stav svojej mysle, ktorý ich doviedol k takému osudnému činu. Ženy totiž túžia po pozornosti a svetlách rámp.

Kedy som ju videl naposledy? Ani nie pred týždňom. Vtedy sa správala normálne vzhľadom na – ehm – všetky okolnosti.

Vtom som si spomenul, že som ju videl aj včera, hoci som s ňou nehovoril. Kráčala vedľa Ralpha Patona, čo ma prekvapilo, pretože som netušil, že je v King´s Abbote. Skutočne som sa domnieval, že sa s otčimom pohádal, a preto sa v dedine neukázal takmer šesť mesiacov. Teraz kráčal po boku pani Ferrarsovej, hlavy mali blízko seba a ona mu čosi dôrazne hovorila.

Môžem s istotou vyhlásiť, že v tom okamihu ma premklo zlé tušenie. Ovládol ma pocit, že sa stane niečo zlé. Nešlo o nič konkrétne – len o akúsi nejasnú predtuchu budúcich udalostí. To dôverné tête à tête medzi Ralphom Patonom a pani Ferrarsovou ma nepríjemne prekvapilo.

Ešte vždy som nad tým premýšľal, keď som zrazu stretol Rogera Ackroyda.

„Sheppard!“ zvolal. „Práve vás som chcel vidieť. Príšerná záležitosť.“

„Tak už ste to počuli?“

Prikývol. Poriadne ho to zobralo, to bolo zjavné. Okrúhle červené líca mal prepadnuté a vyzeral strhane, nekypel srdečnosťou ani zdravím ako zvyčajne.

„Je to horšie, ako si myslíte,“ povedal mi potichu. „Počujte, Sheppard, potrebujem sa s vami rozprávať. Mohli by ste ísť teraz so mnou?“

„Sotva. Ešte mám navštíviť troch pacientov a napoludnie musím byť späť v ordinácii.“

„Tak potom dnes popoludní – nie, lepšie bude, keď prídete ku mne na večeru. O pol ôsmej. Vyhovuje vám to?“

„Môžem si to zariadiť. O čo ide? O Ralpha?“

Ani neviem, prečo som to povedal – možno preto, že Ralpha sme pretriasali veľmi často.

Ackroyd na mňa bezvýrazne civel, akoby mi nerozumel. Začal som si uvedomovať, že sa naozaj deje čosi vážne. Ešte nikdy som ho nevidel takého rozrušeného.

„O Ralpha?“ zamrmlal roztržito. „Ó nie, o Ralpha nejde. Ten je predsa v Londýne… Dočerta, blíži sa k nám slečna Gannettová! Nechcem s ňou rozoberať tú strašnú záležitosť. Uvidíme sa večer, Sheppard. Sedem tridsať.“

Prikývol som a on sa náhlivo pohol ďalej, mňa nechal stáť v nemom úžase. Ralph v Londýne? Ale veď včera popoludní bol v King´s Abbote. Zrejme sa teda včera večer alebo dnes ráno do Londýna vrátil, no Ackroyd sa tváril, akoby nevlastného syna nevidel celé mesiace.

Nemal som čas ďalej sa tým zaoberať. Slečna Gannettová už stála pri mne, celá žeravá po informáciách. Táto stará dievka sa povahou veľmi ponášala na moju sestru, no chýbala jej schopnosť robiť unáhlené závery, ktorá Carolininým manévrom prepožičiavala punc dôležitosti. Slečna Gannettová, celá zadychčaná, ma hneď zasypala lavínou slov.

„Nie je smutné, čo sa stalo tej chuderke drahej pani Ferrarsovej? Podľa ľudí vraj bola závislá od liekov už celé roky. To je od nich veľmi mrzké. No najhoršie na tom je, že aj na takýchto pochabých nápadoch zvyčajne býva zrnko pravdy. Niet dymu bez ohňa! Povráva sa aj, že pán Ackroyd na to prišiel a zrušil zasnúbenie – boli totiž zasnúbení. Viem to celkom naisto. Ale vy, pán doktor, o tom určite viete všetko – doktori sú už takí –, no nikomu to nepoviete, však?“

Toto všetko vychrlila, a pritom ma pozorovala prenikavým pohľadom, aby jej neušlo, ako zareagujem. Našťastie, dlhé spolužitie s Caroline ma naučilo nepohnúť ani brvou a iba sem-tam utrúsiť vyhýbavú poznámku.

Využil som príležitosť a pochválil som slečnu Gannettovú, že sa nezapojila do tých nevkusných ohováračiek. Myslím si, že to bol odo mňa šikovný protiútok. Dostal som ju tým do pomykova, a kým sa spamätala, ušiel som jej.

Domov som dorazil zamyslený. Pred ordináciou na mňa čakalo niekoľko pacientov.

Keď som sa zbavil posledného z nich, aspoň som si to myslel, chcel som si pred obedom dopriať krátky oddych v záhrade. Zrazu som zbadal ešte jednu pacientku. Vstala a podišla ku mne. Prekvapene som na ňu zízal.

Neviem, prečo ma to tak prekvapilo, ibaže slečna Russellová pôsobí ako stelesnenie železného zdravia — ako niekto, koho sa neduhy tela netýkajú.

Ackroydova gazdiná je vysoká, pekná žena, no pôsobí trochu odmerane. Má pichľavé oči a pevne stíska pery — keby som bol v koži jej podriadených slúžok či pomocníčok v kuchyni, pratal by som sa kadeľahšie, len čo by som ju počul prichádzať.

„Dobrý deň, pán doktor,“ pozdravila ma. „Bola by som vám veľmi vďačná, keby ste sa mi pozreli na boľavé koleno.“

Pozrel som sa, no popravde, nebol som o nič múdrejší. Slečna Russellová opisovala svoje bolesti tak neurčito a nepresvedčivo, že keby nešlo o ženu s pevnými morálnymi zásadami, podozrieval by som ju zo simulantstva. V jednej chvíli mi blyslo hlavou, že náročky predstiera bolesť kolena, aby zo mňa mohla vyžmýkať informácie o smrti pani Ferrarsovej, no čoskoro som sa presvedčil, že som to zle odhadol. O tragédii sa zmienila iba krátko, nič viac. Rozhodne však mala chuť zdržať sa a trochu si podebatovať.

„Tak vám veľmi pekne ďakujem za mastičku, pán doktor,“ povedala napokon. „No nemyslím si, že mi nejako pomôže.“

Ani ja som si to nemyslel, no cítil som sa povinný protestovať. Koniec koncov, uškodiť jej to nemôže, a človek musí svoje remeslo obhajovať.

„Ja neverím žiadnym liekom,“ vyhlásila rázne a opovržlivo fľochla na moju zbierku fľaštičiek s liekmi. „Drogy môžu veľmi uškodiť. Vezmite si, napríklad, závislosť od kokaínu.“

„Nuž, pokiaľ ide o to…“

„Vo vyššej spoločnosti je celkom bežná.“

Som si istý, že slečna Russellová vie o vyššej spoločnosti oveľa viac ako ja. Nemienil som sa s ňou škriepiť.

„Ale odpovedzte mi na toto, pán doktor,“ pokračovala. „Predpokladajme, že človek je drogovo závislý, je na to nejaká terapia?“

Na takúto otázku sa nedá odpovedať len tak z brucha. Vypotil som na túto tému krátku prednášku, ona pozorne počúvala. Ešte vždy som ju podozrieval, že pátra po informáciách o pani Ferrarsovej.

„Napríklad taký veronál…“ nadhodil som.

Veronál ju napodiv nezaujímal. Namiesto toho zmenila tému a spýtala sa ma, či je pravda, že niektoré zriedkavé jedy sa v tele nedajú odhaliť.

„Á, takže vy čítate detektívky,“ zareagoval som.

Pripustila, že číta.

„Podstatou detektívneho príbehu,“ vysvetľoval som, „je použiť v deji zriedkavý jed – najlepšie nejaký z Južnej Ameriky, o akom nikto nikdy nepočul, ktorým si neznámy kmeň divochov natiera hroty šípov. Smrť nastane okamžite a západná veda je bezmocná. Mali ste na mysli niečo také?“

„Áno. Skutočne niečo také existuje?“

Ľútostivo som pokrútil hlavou.

„Obávam sa, že nie. Pravdaže, je tu ešte kurare.“

Povedal som jej o kurare dosť, no mal som dojem, že to ju veľmi nezaujíma. Spýtala sa ma, či mám v skrinke s jedmi nejaké kurare aj ja, a keď som odpovedal záporne, zdalo sa mi, že v jej očiach som klesol.

Potom vyhlásila, že už musí ísť, a dverami ordinácie prešla vo chvíli, keď gong ohlasoval obed.

Nikdy by mi nezišlo na um, že slečna Russellová rada číta detektívky. Nevedel som si predstaviť, že vyjde zo svojej izby vyhrešiť niektorú slúžku, a potom sa vráti späť k rozčítanej Záhade siedmej smrti alebo niečomu podobnému.

Kapitola 3

Pestovateľ tekvíc

Pri obede som Caroline oznámil, že večerať budem vo Fernly. Nič nenamietala – práve naopak.

„Výborne,“ kývla hlavou. „Aspoň sa všetko dozvieš. Mimochodom, čo je to zasa s Ralphom?“

„S Ralphom?“ začudoval som sa. „Neviem o ničom.“

„Prečo teda býva v hostinci U troch diviakov, a nie vo Fernly Parku?“

Ani na chvíľu som nezapochyboval o Carolininom tvrdení, kde sa Ralph ubytoval. Keď to vraví Caroline, je to pravda.

„Ackroyd vravel, že Ralph je v Londýne,“ pozabudol som sa. Tak ma prekvapila, že som sa nechtiac odchýlil od svojej zásady nedeliť sa s ňou o informácie.

„Ale čo!“ zvolala. Všimol som si, ako sa jej zachvela špička nosa.

„Do hostinca prišiel včera ráno,“ poznamenala. „A je tam doteraz. Včera večer mal schôdzku s nejakým dievčaťom.“

To ma vôbec neprekvapovalo. Povedal by som, že Ralph trávil s dievčatami väčšinu večerov vo svojom živote. Len som sa čudoval, že si na príjemné kratochvíle vybral King´s Abbot, a nie skazené veľkomesto.

„S niektorou z barmaniek?“ tipoval som.

„Nie. To je práve to. Stretol sa s ňou vonku. Neviem, kto to bol.“ Pre Caroline trpké priznanie.

„Ale môžem hádať,“ pokračovala moja neúnavná sestra.

Trpezlivo som čakal.

„Jeho sesternica.“

„Flora Ackroydová?“ užasol som.

Flora, samozrejme, nie je Ralphova pokrvná príbuzná, no keďže sa mladík odjakživa pokladal za Ackroydovho vlastného syna, hovorilo sa o nich ako o bratancovi a sesternici.

„Flora Ackroydová,“ prikývla Caroline.

„Ale prečo nešiel do Fernly, ak ju chcel vidieť?“

„Sú tajne zasnúbení,“ s veľkým potešením mi referovala sestra. „Starý Ackroyd o tom nechce ani počuť, a tak sa musia stretávať potajomky.“

V jej teórii som postrehol veľa trhlín, ale zdržal som sa komentára. Nevinnou poznámkou o našom novom susedovi som odviedol jej pozornosť.

Do susedného domu nazývaného Pod smrekovcami sa nedávno nasťahoval akýsi cudzinec. Caroline veľmi škrelo, že o ňom nezistila nič, iba že je cudzinec. Jej špióni zlyhali na celej čiare. Aj novému obyvateľovi podľa všetkého vozili mlieko, zeleninu, mäso a občas i  ryby ako všetkým ostatným v dedine, no nikto z dodávateľov o ňom zrejme nezískal žiadne informácie. Podľa všetkého sa volal pán Porrott – naozaj čudné meno. Dozvedeli sme sa o ňom jedine to, že má záľubu v pestovaní tekvíc.

O takéto informácie však Caroline určite nejde. Ona chce vedieť, odkiaľ človek pochádza, čo robí, či je ženatý, akú má manželku, či majú spolu deti, ako sa volala jeho matka za slobodna – a tak podobne. Otázky na úradných formulároch podľa mňa vymýšľa niekto taký ako Caroline.

„Drahá moja,“ zahľadel som sa na ňu. „Nemám najmenšie pochybnosti o jeho povolaní. Je holič na dôchodku. Len si všimni tie jeho fúzy.“

Caroline so mnou nesúhlasila. Namietla, že keby bol holič, mal by zvlnené vlasy – nie rovné. Všetci holiči majú zvlnené vlasy.

Vymenoval som jej zopár holičov s rovnými vlasmi, ktorých osobne poznám, no nedala sa presvedčiť.

„Vôbec sa v ňom  nevyznám,“ pripustila vážne. „Nedávno som si od neho požičala nejaké záhradné náradie, správal sa veľmi zdvorilo, ale nič som z neho nevytiahla. Napokon som sa ho z mosta doprosta spýtala, či je Francúz, a on odvetil, že nie je – a zrazu ma prešla chuť ďalej sa ho vypytovať.“

Ten náš záhadný sused ma začínal zaujímať. Človek, ktorý dokáže Caroline umlčať a poslať ju bez odpovede preč, musí byť osobnosť.

„Som presvedčená,“ pokračovala v úvahách moja sestra, „že si kúpil ten nový typ vysávača a…“

Videl som jej na očiach, ako ju osvietil nápad, že si ho od neho požičia, a tak bude mať príležitosť ďalej vyzvedať. Využil som šancu a unikol som do záhrady. Veľmi rád sa prplem v zemi. Práve som usilovne vytrhával púpavu aj s koreňmi, keď som začul varovný výkrik: čosi ťažké mi presvišťalo okolo hlavy a s nechutným mľasknutím dopadlo k nohám. Bola to tekvica!

Nahnevane som zdvihol hlavu. Nad múrom sa objavila tvár. Hlava vajcovitého tvaru, čiastočne pokrytá neprirodzene čiernymi vlasmi, dohora vykrútené fúziky a pár ostražitých očí. Bol to náš záhadný sused pán Porrott.

Okamžite sa mi začal ospravedlňovať.

„Tisíckrát prosím o prepáčenie, monsieur. Neviem, čo povedať na svoju obhajobu. Už niekoľko mesiacov pestujem tekvice, no dnes ráno som sa na ne poriadne nazlostil. A tak som ich poslal kadeľahšie – žiaľbohu, nielen v duchu, ale aj fyzicky. Schytil som tú najväčšiu a šmaril ju cez múr. Monsieur, je mi to veľmi trápne. Je suis désolé.“

Taký príval kajúcnych slov ma musel obmäkčiť. Koniec koncov, tá mizerná tekvica ma netrafila. No úprimne som dúfal, že prehadzovanie veľkých kusov zeleniny ponad múr nepatrí medzi  záľuby nášho nového známeho. S takýmito zvykmi by si našu priazeň ako sused nezískal.

Čudácky pánko akoby mi čítal myšlienky.

„Ó nie,“ zvolal. „Nemusíte sa obávať. Nemám to vo zvyku. No iste si viete predstaviť situáciu, monsieur, že človek sa usiluje niečo dosiahnuť, namáha sa a drie, aby sa po tom všetkom mohol venovať svojim záľubám, a napokon zistí, že vlastne ľutuje za starými dobrými časmi a bývalou prácou, o ktorej si myslel, že sa jej tak rád vzdáva.“

„Veru tak,“ prikývol som. „Domnievam sa, že je to celkom bežné. Ja sám som toho príkladom. Asi pred rokom som zdedil nejaké peniaze – dosť na to, aby som si mohol splniť dávny sen. Vždy som chcel cestovať, vidieť svet. Ako vravím, to bolo pred rokom a  — stále som tu.“

Sused pokýval hlavou.

„Sila zvyku. Pracujeme, aby sme dosiahli istý cieľ, a keď ho dosiahneme, zistíme, že nám tá každodenná drina chýba. A ubezpečujem vás, monsieur, ja som mal zaujímavú prácu. Tú najzaujímavejšiu na svete.“

„Naozaj?“ prehodil som zvedavo. Akoby sa ma v tej chvíli zmocnil Carolinin duch.

„Skúmanie ľudskej povahy!“

„Ale čo,“ začudoval som sa.

Jasné, je to holič na penzii. Kto pozná tajomstvá ľudskej povahy lepšie ako holič?

„Mal som istého priateľa – veľa rokov verne stál po mojom boku. Občas sa síce správal ako idiot, z čoho som bol často zdesený, no napriek tomu som ho mal veľmi rád. Len si to predstavte, veď mne chýbajú dokonca aj jeho stupídne poznámky. Jeho naïveté, férové správanie za každých okolností, ale aj to, ako ho prekvapoval môj nesmierny talent — toto všetko mi chýba väčšmi, než by ste si mysleli.“

„Nebodaj zomrel?“ spýtal som sa súcitne.

„Ale kdeže. Žije a má sa dobre – ibaže na druhom konci sveta. V Argentíne.“

„V Argentíne,“ zopakoval som závistlivo.

Vždy som chcel ísť do Južnej Ameriky. Zavzdychal som, a keď som zdvihol hlavu, stretol som sa s chápavým pohľadom pána Porrotta. Evidentne bol veľmi vnímavý.

„Aj vy tam pôjdete, n´est-ce pas?“ spýtal sa.

S povzdychom som pokrútil hlavou.

„Mohol som,“ povedal som. „Už pred rokom. No bol som blázon, ba ešte horší ako blázon – bol som pažravý. Pre ilúziu som riskoval majetok.“

„Chápem,“ prikývol pán Porrott. „Špekulovali ste na burze?“

Zachmúrene som pokýval hlavou, no potajomky som sa bavil. Ten smiešny mužíček sa  tváril tak smrteľne vážne.

„Nešlo náhodou o ropné akcie Porcupine?“ vyhŕkol.

Prekvapene som naňho civel.

„Skutočne som na ne pomýšľal, no napokon som sa rozhodol pre zlaté bane v západnej Austrálii.“

Sused na mňa hľadel s čudným výrazom, ktorému som celkom nerozumel.

„To je osud,“ poznamenal napokon.

„Aký osud?“ nechápal som.

„Že sa mojím susedom stal človek, ktorý vážne uvažoval nad akciami ropných polí Porcupine a aj nad austrálskymi zlatými baňami. Povedzte mi, aj vy máte slabosť pre ženy s gaštanovohnedými vlasmi?“

Zízal som naňho s otvorenými ústami a on vybuchol do smiechu.

Non, non, nezbláznil som sa. Môžete byť pokojný. Tá otázka bola pochabá, ale viete, ten môj priateľ, o ktorom som vám rozprával, bol ešte mladý a nazdával sa, že všetky ženy na svete sú milé a pekné. Ale vy už máte niečo za sebou, ste lekár a viete rozoznať hlúposť a márnosť mnohých vecí v našom živote. Tak, tak, sme susedia. Dovoľte, aby som vašej milej slečne sestre venoval svoju najkrajšiu tekvicu.“

Zohol sa a s okázalým gestom mi podal obrovskú tekvicu, ktorú som prijal tak, ako mi ju ponúkol.            

Eh bien,“ dodal veselo, „dnešok som skutočne nepremárnil. Zoznámil som sa s človekom, ktorý mi v istom zmysle pripomína vzdialeného priateľa. Mimochodom, rád by som sa vás na niečo opýtal. V tejto malej dedine istotne každého poznáte. Kto je ten pekný mladý muž s tmavými vlasmi a očami? Drží vysoko vztýčenú hlavu a stále sa usmieva.“

Ten opis ma nenechal na pochybách.

„To je určite kapitán Ralph Paton,“ vyhlásil som.

„Ako to, že som ho tu predtým nevidel?“

„Nejaký čas sa tu nezdržiaval. Je to syn – vlastne adoptovaný syn – pána Ackroyda z Fernly Parku.“

Sused netrpezlivo mávol rukou.

Bien entendu, malo mi to napadnúť. Pán Ackroyd o ňom veľakrát hovoril.“

„Vy sa poznáte s pánom Ackroydom?“ začudoval som sa.

„Zoznámili sme sa ešte v Londýne, keď som tam pracoval. Požiadal som ho, aby sa o mojom povolaní nikde nezmieňoval.“

„Chápem,“ prisvedčil som, no taký zjavný snobizmus ma trochu pobavil.

Sused samoľúbo pokračoval:  „Radšej vystupujem inkognito. O slávu nestojím. Dokonca sa ani nenamáham opravovať miestnu verziu môjho mena.“

„Skutočne?“ nevedel som, čo na to povedať.

„Tak kapitán Ralph Paton,“ mrmlal si pán Porrott. „Je zasnúbený s neterou pána Ackroyda, s očarujúcou mademoiselle Florou.“

„Kto vám to povedal?“ spýtal som sa prekvapene.

„Pán Ackroyd. Asi pred týždňom. Má z toho veľkú radosť – už dlho po tom túžil, aspoň tak som to pochopil. Som však presvedčený, že na toho mladíka vyvíjal nátlak. To nikdy nie je múdre. Mladý človek sa má oženiť podľa vlastných predstáv, a nie aby sa zapáčil otčimovi, po ktorom má dediť.“

Vôbec mi to nešlo do hlavy. Nevedel som si predstaviť Ackroyda, ako sa zdôveruje nejakému holičovi a preberá s ním sobáš nevlastného syna s neterou. Ackroyd rád pomáhal nižším spoločenským triedam, no zároveň si bol vedomý vlastného postavenia. Začínal som pochybovať, či je Porrott holič.

Aby som skryl svoj zmätok, vyhŕkol som prvé, čo mi prišlo na um.

„Prečo ste si všimli Ralpha Patona? Lebo dobre vyzerá?“

„Nie, nielen preto – hoci na Angličana je nezvyčajne pekný, vaše dámy spisovateľky by ho prirovnali ku gréckemu bohovi. Non, na tom mladíkovi ma upútalo niečo, čo si neviem vysvetliť.“

Poslednú vetu vyslovil zamyslene, z čoho som mal zvláštny pocit. Akoby Ralpha ohodnotil na základe akéhosi vnútorného poznania, ktoré mi unikalo. A to bol posledný dojem, aký vo mne zanechal, pretože v tej chvíli na mňa z domu zavolala sestra.

Vošiel som dnu. Caroline mala na hlave klobúk a očividne sa práve vrátila z dediny. Spustila bez úvodu.

„Stretla som pána Ackroyda.“

„Vážne?“

„Prirodzene, oslovila som ho, ale veľmi sa ponáhľal — bol celý vystresovaný.“

Vôbec som nepochyboval, že presne tak to bolo. Caroline sa obával ešte väčšmi ako slečny Gannettovej. Je totiž oveľa ťažšie sa jej striasť.

„Hneď som sa ho spýtala na Ralpha. Ohromilo ho to. Absolútne netušil, že je tu. Vyhlásil, že som sa musela pomýliť. Ja! A pomýliť sa!“

„Smiešne,“ prisvedčil som. „Už by ťa mal poznať.“

„Potom mi oznámil, že Ralph a Flora sa zasnúbili.“

„Ja už to viem,“ hrdo som ju prerušil.

„Kto ti to povedal?“

„Náš nový sused.“

Caroline na sekundu či dve viditeľne zakolísala, asi ako keď guľôčka v rulete váhavo balansuje medzi dvoma číslami. Napokon sa rozhodla prikloniť k lákavej červenej.

„Spomenula som pánu Ackroydovi, že Ralph sa ubytoval v hostinci U troch diviakov.“

„Počuj, nikdy ti nezišlo na um, že by si tým svojím zvykom o všetkom neuvážene tárať mohla spôsobiť veľa zla?“

„Nezmysel,“ vyhlásila rozhodne. „Ľudia majú byť informovaní. Pokladám to za svoju povinnosť. Pán Ackroyd mi bol veľmi vďačný.“

„Hm,“ nekomentoval som to, lebo som tušil, že má v rukáve ďalšie eso.

„Odhadujem, že sa pobral rovno do hostinca. Ale ak to aj urobil, Ralpha tam nenašiel.“

„Nie?“

„Nie. Totiž, šla som domov cez lesík…“

„Ty si šla cez lesík?“ skočil som jej do reči.

Mala v sebe aspoň toľko slušnosti, že sa začervenala.

„Vonku je tak pekne,“  bránila sa. „Pomyslela som si, že sa trochu prejdem. Listy na stromoch majú v tomto ročnom období také nádherné farby.“

Caroline sa nezaujíma o les v žiadnom ročnom období. Zvyčajne ho pokladá za miesto, kde si človek iba zamokrí nohy a na hlavu mu padá všelijaká háveď. Nie veru, do nášho miestneho lesíka ju priviedol jej vycibrený mungovský inštinkt. Široko-ďaleko je to totiž jediné miesto, kde sa môžete stretnúť s mladou dámou tak, aby na vás nezízala celá dedina. Okrem toho susedí s Fernly Parkom.

„Čo bolo ďalej?“ vyzvedal som.

„Ako vravím, šla som cez lesík, keď som začula hlasy.“

Na chvíľu sa odmlčala.

„No a?“

„Jeden patril Ralphovi Patonovi – hneď som ho spoznala. Druhý nejakému dievčaťu. Prirodzene, nechcela som načúvať…“

„Prirodzene,“ poznamenal som sarkasticky, no nevšímala si to.

„… ale nedalo sa to nepočuť. To dievča čosi vravelo – nezachytila som presne čo, a Ralph jej odpovedal. Hovoril dosť nahnevane. ,Moje drahé dievčatko,´ rozčuľoval sa, ,neuvedomuješ si, že starý pán ma pokojne môže vydediť? V poslednom čase mu už poriadne leziem na nervy. Ešte kvapka, a pohár pretečie. A tie prachy potrebujeme, moja drahá. Keď starý pán otrčí kopytá, bude zo mňa veľký boháč. Je držgroš, aj keď sa v peniazoch doslova topí. Nechcem, aby zmenil závet. Nechaj to na mňa a nelám si s tým hlavu.´ Presne toto povedal. Veľmi dobre si to pamätám. Nanešťastie, práve vtedy som stúpila na nejakú suchú vetvičku a oni stíchli a pobrali sa preč. Prirodzene, za nimi som ísť nemohla, a tak som nevidela, kto bolo to dievča.“

„To ťa muselo veľmi mrzieť,“ utrúsil som. „Predpokladám, že si sa rýchlo vrátila do dediny, zrazu ti prišlo akosi nevoľno, a tak si zašla do hostinca na pohárik brandy. Aspoň si sa mohla presvedčiť, či sú obe barmanky v práci, však?“

„Barmanka to nebola,“ vyhlásila rozhodne. „Som si takmer istá, že to bola Flora Ackroydová, ibaže…“

„Ibaže to nedáva zmysel,“ dopovedal som za ňu.

„Ale keď to nebola Flora, tak kto?“

Caroline začala bleskovo vymenúvať všetky mladé ženy z okolia, pričom uvádzala množstvo dôvodov za a proti.

Keď zmĺkla, aby sa nadýchla, zašomral som čosi o akomsi pacientovi a vykĺzol som von.

Mienil som zájsť k Trom diviakom. Bolo pravdepodobné, že Ralph Paton sa tam už vrátil.

10

dec
2017

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Tragédia v troch dejstvách - Agatha Christie

Dňa10, dec 2017 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Skvelá detektívka z roku 1934 vychádza prvýkrát v slovenskom preklade. Keď na večeri, ktorú pre svojich priateľov zorganizuje bývalý herec sir Charles Cartwright, ktosi otrávi reverenda Babbingtona, nik nechápe, ako sa to mohlo stať. Kto by mohol chcieť ublížiť obľúbenému kňazovi? Na scénu prichádza Hercule Poirot, no ani jemu sa nepodarí zabrániť ďalšej vražde, pri ktorej príde o život priateľ sira Charlesa doktor Bartholomew Strange. A krátko nato jednej z pacientok doktora Strangea niekto pošle otrávené bonbóny. Tri úmrtia, ktoré na prvý pohľad nijako nesúvisia, poriadne potrápia Poirotove malé sivé bunky…

Prečítať celé…

22

sep
2017

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Vražda v Orient exprese - Agatha Christie

Dňa22, sep 2017 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Jedna z najlepších a najslávnejších detektívok legendárnej Agathy Christie vychádza v 2. vydaní zároveň s premiérou nového rovnomenného filmu. Trojdňová púť prepychového Orient expresu naprieč Európou prebieha bez problémov až do chvíle, keď uprostred noci vlak náhle zastane, lebo trať zablokovali snehové záveje. Ráno cestujúcimi, medzi ktorými je aj Hercule Poirot, otrasie správa, že amerického milionára Ratchetta našli v kupé dobodaného na smrť. Vyšetrovanie zložitého prípadu s množstvom podozrivých sa pre slávneho detektíva zmení na preteky s časom – za každú cenu musí odhaliť vraha, skôr než udrie znova…

.
Prečítať celé…

21

sep
2017

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Svedok obžaloby - Agatha Christie

Dňa21, sep 2017 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Výber z poviedkovej tvorby legendárnej autorky. Hlavný hrdina titulnej poviedky Leonard Vole je obvinený z brutálnej vraždy Emily Frenchovej, o štyridsať rokov staršej dámy, ktorá bola doňho zaľúbená a odkázala mu celý majetok. Vole však dúfa, že mu alibi na čas vraždy potvrdí jeho krásna manželka Romaine, záhadná, osudová žena…

O kvalite poviedky svedčí i fakt, že bola dvakrát sfilmovaná – prvý raz ešte v roku 1957 s Marlene Dietrichovou v roku 2016 britská stanica BBC uviedla rovnomenný dvojdielny televízny film. Ostatné mini detektívky v tomto výbere ponúkajú tie  najrozličnejšie zápletky i prekvapivé rozuzlenia a sú zaľudnené množstvom viac či menej bizarných postáv, medzi ktorými nechýba ani slávny Hercule Poirot.

.
Prečítať celé…

07

aug
2017

V kategórii:

Vydal: Slovenský spisovateľ

Lord Edgware zomiera - Agatha Christie

Dňa07, aug 2017 | V kategórii: | Vydal: Slovenský spisovateľ

Vynikajúca detektívka Agathy Christie z roku 1933 vychádza prvý raz v slovenskom preklade. Keď sa nájde telo lorda Edgwara, inšpektor Japp má v prípade hneď jasno. Tesne pred smrťou totiž lorda navštívila jeho manželka, slávna herečka Jane Wilkinsonová, ktorú sám Hercule Poirot počul vyhlasovať, že by sa potrebovala manžela zbaviť, aby sa mohla vydať za vojvodu z Mertonu. Ako však mohla zabiť lorda Edgwara, keď v čase vraždy sedela na večeri s priateľmi? A aký mohla mať motív, keď manžel už pred šiestimi mesiacmi súhlasil, že sa s ňou rozvedie? Mŕtvych postupne pribúda a zdá sa, že tento prípad bude pritvrdým orieškom aj pre slávneho detektíva.

Prečítať celé…