Eva Biela Brndiarová Pochádza z malebného kraja, dediny obklopenej horami, nad ktorou sa rozlieva Klenovská priehrada. Keď podpísala zmluvu na svoj prvý román, viac ako mesiac jej trvalo, kým si u vydavateľa presadila, aby na knihe boli uvedené dve priezviská. Kvôli synovi si ponechala priezvisko po manželovi a na rodnom trvala, pretože pre vtedy ešte Bystričanku malo príchuť domova a výnimočnosti. Rodné priezvisko sa totiž pôvodne vyskytovalo len v jej rodnom kraji.

Aj keď sa cíti byť pravou Stredoslovenkou, jej prapredkovia by asi mali iný názor. Dúfa, že sa jej raz podarí vypátrať viac, aspoň pár storočí do minulosti, a zistí kam až siaha jej pôvod a koľko národov sa v nej skrýva. Že v nej koluje rýdzo stredoslovenská krv napovedá jej priezvisko po otcovi a že je v nej aj kus talianskej a poľskej, zas priezviská rodičov jej mamy. Ona sama sa narodila v Hnúšťanskej nemocnici, detstvo prežila v Klenovci, a prijatie na strednú umeleckú školu ju vtedy len štrnásťročnú, zavialo tristo kilometrov od domova, do Bratislavy. Tam strávila aj prvé pracovné roky, na ktoré bude vždy – vďaka skvelému pracovnému kolektívu v televízii – spomínať s láskou. Neskôr ju vzťah zavial späť na stredné Slovensko do krásnej Banskej Bystrice, ktorú si zamilovala a prežila v nej rovných tridsať rokov. Len pred pár týždňami ju osud vrátil do rodného kraja, do Klenovca.

Najvzácnejší dar, aký od života dostala, sú dcéra a syn. Práve oni boli dôvodom prečo začala písať. Napriek tisíckam prečítaných kníh jej nikdy ani len nenapadlo, že by sa raz na jednej z nich mohlo skvieť jej meno. Prežívala ťažké obdobie, a tak si na papiere a neskôr do zošita začala spisovať myšlienky – odkazy pre svoje deti. Aby vedeli, čo pre ňu znamenajú, akú lásku k nim cíti. Zo zápiskov, ani nevie ako, začal vznikať príbeh, o ktorom nik, ani najbližšia rodina, dlho nevedel. O knihe sa dozvedeli až po podpísaní zmluvy. Obávala sa reakcií, a preto o sebe a knihe nedala nikomu z okolia vedieť, nikde knihu nepropagovala, len čakala na spätnú väzbu čitateľov. Mala strach zo zlyhania a výsmechu. Našťastie sa stal pravý opak. Kniha mala veľký úspech a ten ju naštartoval k ďalšiemu písaniu.

Meno: Eva Biela Brndiarová
Znamenie zverokruhu: Váhy
Miesto bydliska: Klenovec

Prečo píše

Po prvej knihe to bola eufória z úspechu a chcenie vyhovieť čitateľom pokračovaním príbehu, ktorý bude asi navždy tým naj… Pri ďalších už šlo o potrebu dať na papier témy, o ktorých sa píše len veľmi málo, alebo skoro vôbec.

O svojej tvorbe hovorí

Keď mi vydavateľ pred podpísaním zmluvy na druhú knihu, bez toho, aby si prečítal obsah, povedal, že pokračovanie prvého románu vydá len v tom prípade, ak bude menej náročná a príbeh skončí happyendom, privolila som, prepísala pár kapitol, zmenila záver a nechala som zomrieť voju snajobľúbenejšiu postavu. Vydavateľ bol spokojný, ja nie. Cítila som, že toto nie je moja cesta. Že príbehy, pri ktorých si čitatelia oddýchnu, nie sú smer, ktorým chcem ísť. Chcela som písať inak. Chcela som písať o živote z inej, odvrátenej strany. O ľuďoch, ktorých príbehy sa čítajú neľahko a vstrebávajú ťažko. Sú totiž až priveľmi reálne a často boľavé. Viem, že som sa rozhodla dobre, že svojimi príbehmi pomáham. A nielen tým, ktorých sa bytostne týkajú, ale aj mnohých šťastnejších som nasmerovala ak už nie k pomoci, tak aspoň k pochopeniu, vcíteniu sa do postavenia ich blízkych, známych aj neznámych. Píšem romány o láske, len z iného uhla pohľadu. Tej reálnej, neprikrášlenej, ozajstnej.

Motto

„V živote je najdôležitejšia láska.“

Spomienky na knihy z detstva

Prvé knihy sa mi spájajú so starými otcami. Boli to práve moji dvaja starkí, ktorí ma priviedli ku knihám. Oni mi čítali rozprávkové knihy a ja som čítala skôr, ako som išla do školy, a nikdy som už čítať neprestala. Bola som typický knihomoľ. Hltala som všetko, čo mi prišlo pod ruku. Z detských kníh mi v pamäti najviac utkveli príbehy o Nevedkovi a detské básničky Rastú kvietky. Neskôr tarzanovky, mayovky, knihy z edície stopy a čajka a keď už nebolo čo čítať, mama rezignovala a asi tak v trinástich mi dovolila siahnuť po dospeláckejších knihách. Vtedy som objavila Dumasa, detektívky zo zelenej knižnice, Stokerovho Drakulu, po ktorom som mala problém spať. Mala som rada napínavé a strašidelné knihy. A potom sa mi do rúk dostala Zagorka. Tá ma priviedla k histórii a dodnes je jednou z mojich najobľúbenejších autoriek.

Záľuby

Čítanie je pre mňa samozrejmosť a ako vyštudovanú výtvarníčku ma baví všetko, čo je spojené s umením a kreativitou – od textilného spracovania po fotku, kreslenie na čokoľvek… Baví ma história, milujem len tak sa túlať prírodou, v ktorej zabúdam, naberám, energiu. A tak trochu fušujem bylinkárom do remesla. Už sa teším na jar – pár týždňov vlastním kúsok záhrady a mienim si v nej urobiť malý zelený raj.