Rudolf Hrčka

Rudolf Hrčka Detstvo prežil na periférii Bratislavy, v starej Petržalke a potom na Patrónke. 50-te a 60-te roky. Panovala tam pokojná, preňho až príliš ospalá atmosféra. O to viac ho lákalo mesto. Bol tam rozhlas, chodili tam električky a pekne oblečení ľudia. Neskôr k nim pribudli iné zázraky prebúdzajúce jeho fantáziu. Jeho rodičia nemali nič iba deti. Dve sestry a Rudolfa. Otec bol šikovný strojný zámočník a mama virtuózna kuchárka. Varila však iba pre nich – tri večne hladné krky. Dali im prekrásne detstvo. Rudolf sa učil dobre mal nadanie na hudbu. Od 14 do 18 rokov hrával v beatovej skupine na basu. Medzitým nezvykol robiť nič užitočné, iba lyžoval, randil a hral tenis. Po maturite promoval na Lekárskej fakulte v Bratislave a po nej strávil 5 rokov v základnom výskume na Slovenskej akadémii vied. Stereotaxia krysích mozgov. Od roku 1980 už na troch rôznych bratislavských klinikách liečil ľudí. Ostatných 35 rokov sa venuje gastroenterológii a najostatnejších 15 rokov sa snaží presviedčať pätdesiatnikov a starších, aby si dali včas vyšetriť hrubé črevo a zbytočne neumierali na kolorektálny karcinóm. Oženil sa s prekrásnym, tolerantným stvorením. Snažili sa spolu vychovať zo svojho jedináčika statočného človeka. Má stále rád všetko, čo mu dokáže urobiť radosť – od makových lokší a fazuľovej polievky, cez čistý tenisový úder, krásny úsmev, vykopanú studňu, vyliečeného pacienta, až po nové fascinujúce objavy z mikrosveta, či príjemný pocit tepla sálajúceho z kozubu na stále unavenejšie nohy. Pod starosť objavil novú radosť. Písanie. Až takú, že už popísal vyše 300 strán. A strašne rád by sa už stal dedom. Asi radosť posledná, ktorú však, ak pán Boh dá, už nič neprekoná. Možno iba písanie o nej.

Meno: Rudolf Hrčka
Znamenie zverokruhu: Baran
Miesto bydliska: Bratislava
Dosiahnuté vzdelanie: MUDr. CSc.
Práca: lekár gastroenterológ
Kontakt rhrcka @ gmail.com

Prečo píše:

O dôvode, prečo píše, hovorí, že je to náhoda. Začalo to v jednu nedeľu ráno pred siedmou hodinou, keď ešte ležal v posteli. Bola jeseň roku 2011. Rozmýšľal nad tým, odkedy si vlastne pamätá, že je na tomto svete. Čiže akýsi prvý prvokrát existencie. Nevedel si spomenúť na nič staršie, než na zelené linoleum v malej petržalskej kuchyni. Leží na ňom a pozoruje o rok staršiu sestru ako sedí na sklenenom šerblíku. Vstal z postele, sadol k počítaču a napísal vlastne prvú kapitolku – vtedy ešte nič netušiac – svojej prvej knihy.

Hneď v to ráno pri písaní bol prekvapený, ako sa mu z pamäti ľahko vynárajú ďalšie a ďalšie podrobnosti. Tvár nazlostenej mamy, jej hlas, zariadenie kuchyne, dokonca aj vôňa. Fascinovalo ho to. Nikdy by tieto obrazy nevidel, nebyť spočiatku takmer filozofickej existenciálnej úvahy. Bolo to strašne provokačné a začal si klásť otázky, či sa to bude opakovať aj v iných súvislostiach. V to ráno napísal behom hodiny ešte dve ďalšie spomienky, ktorých spoločným menovateľom bola podmienka, aby to bolo prvýkrát. Prvý smútok, prvá pochvala atď. Odchádzal od počítača ako námesačný. Nechcelo sa mu veriť ako ľahko sa dajú vyvolať také plastické spomienky a vtedy vedel, že už v tom bude pokračovať. Bol zvedavý, na čo všetko si dokáže ešte spomenúť. No a skončilo to zatiaľ na 300 stranách. Čas a povinnosti nedovoľujú. Idú opäť dlhé zimné večery. Uvidíme. A to, že by to mohlo zaujať aj iných, pochopil, keď to čítal manželke pri večernom žehlení. Nešlo jej do hlavy, čo to tam po večeroch vyťukáva. Páčilo sa jej to. A tak je jeho knižka na svete.

O svojej tvorbe hovorí:

Akáže tvorba. To slovo pre mňa znamená niečo viac ako moje vlastné písanie. Veď ani neviem, ako to ľudia prijmú. Dnes, keď je kníh pomaly viac ako čitateľov a literárny smog stále narastá, sa to autor nemusí vôbec dozvedieť. Či to, čo napísal, je tvorba čo i len s trochu väčším T, alebo matéria pre smogové filtre. Počkám a uvidím.

Motto:

Stále viac si uvedomujem pravdu v slovách, ktoré som počúval od svojho otca, keď som sa mu snažil už ako študovaný človek s titulom odborne a dopodrobna vysvetľovať veci, ktoré možno ani neboli v mojej kompetencii. Obvykle ma uzemňoval: „Ale Rudiško, človek nemosí byt múdrý. Mosí si iba vedzet poradyt.“

Spomienky na knihy detstva:

Asi do tretej štvrtej triedy som knihy nemusel. Akosi som si ich spájal s učebnicami a tie ma príliš nebavili. Napísal som o tom jednu kapitolku, takže to tu nebudem rozvádzať. Čítaním neučebnicových kníh sa mi otvoril fantastický svet, v ktorom som sa pohyboval až do nástupu na vysokú školu. Po šiestich rokoch dennodenného čítania odbornej literatúry som už potom nedokázal prečítať ani jednu neodbornú knihu do konca. Tento stav trvá prakticky do dnes. Taký som ja spisovateľ. Mám nato svoje vlastné vysvetlenie, o ktorom hovorím v spomienkach. Či je to tak alebo je to nejaká porucha, neviem.

Záľuby:

Fyzická práca akéhokoľvek druhu, na konci ktorej vidím nejaký pozitívny efekt. Kedysi tenis, lyžovanie, turistika. Počúvanie ľudí a hlavne ich pozorovanie pri práci. Ostatné roky relaxujem tak, že si na Youtube prezerám videá najrôznejších remeselných činností a robí mi to radosť. Počúvanie hudby od ľudovky (Vlastička Mudríková a jej žiletkový hlas v sprievode heligónky) cez tradičný džez, buggy na klavíri, džezy na husliach, cigánske melódie, Čajkovského, Dvořáka, Vivaldiho, Anne Sophy Mutter, Pavarottiho, Filanove texty, niektoré texty Petra Nagya, Niektoré Rúfusove básničky, Kompánkove obrázky, Sinatrovu angličtinu, Beatlsovky a Rolling stonsovky – niektoré.